Zákon Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 53/1996 Z. z.

Zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 53/1996 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:

Vo všetkých ustanoveniach zákona sa slová „Česká a Slovenská Federatívna Republika“ nahrádzajú slovami „Slovenská republika“, slovo „prislúcha“ sa nahrádza slovom „patrí“, skratka „Kčs“ sa nahrádza skratkou „Sk“ a slovo „česko-slovenská“ sa nahrádza slovom „slovenská“ v príslušnom gramatickom tvare.

V § 1 ods. 1 sa slová „pri prijatí do zamestnania“ nahrádzajú slovami „pri vzniku pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“)“.

V § 1 ods. 1 písm. b) sa slová „u ktorých súčasťou členstva“ nahrádzajú slovami „ak podľa stanov podmienkou členstva“.

V § 2 ods. 1 sa slová „návratu zamestnanca z“ nahrádzajú slovom „ukončenia“.

V § 2 ods. 2 znie:

V § 2 ods. 3 sa za slová „rozumie miesto“ vkladá slovo „písomne“.

V § 3 sa slovo „ukončenie“ nahrádza slovami „miesto ukončenia“.

V § 5 ods. 3 sa slovo „prípadne“ nahrádza slovami „ako aj“.

V § 5 ods. 4 znie:

§ 6 vrátane nadpisu znie:

V § 7 ods. 4 znie:

V § 8 ods. 1 sa za slová „v § 5 ods. 1 a 2“ vkladajú slová „a v § 16 ods. 4“.

V § 8 ods. 2 znie:

§ 9 vrátane nadpisu znie:

Za § 10 sa vkladá nový § 10a, ktorý vrátane nadpisu znie:

§ 11 vrátane nadpisu znie:

§ 12 vrátane nadpisu znie:

§ 13 vrátane nadpisu znie:

V § 14 sa na konci bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: „pokiaľ sa s prihliadnutím na technické parametre cestného motorového vozidla zamestnávateľ písomne nedohodne so zamestnancom na dlhšej vzdialenosti.“.

V § 15 ods. 2 sa za slovo „ceste“ vkladá čiarka a slová „ktorá sa začína na území Slovenskej republiky,“.

§ 15 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:

V § 16 ods. 4 znie:

V § 16 sa vypúšťa odsek 5.

V § 17 v druhej vete sa slová „so zamestnancom cestuje“ nahrádzajú slovami „zamestnanca nasleduje“.

§ 18 sa vypúšťa.

V § 21 ods. 1 sa slová „predpokladanej náhrady“ nahrádzajú slovami „predpokladaných náhrad“.

§ 22 znie:

§ 24 znie:

Zamestnancovi patria pri preložení3) náhrady ako pri pracovnej ceste.

Zamestnávateľ môže pri preložení na žiadosť zamestnanca3a) a pri dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k inej právnickej osobe alebo k fyzickej osobe3b) poskytovať náhrady zamestnancovi ako pri pracovnej ceste až v rozsahu a do výšky ustanovenej v § 4 a 5.

Zamestnávateľ môže pri vzniku pracovného pomeru3c) poskytovať náhrady zamestnancovi ako pri pracovnej ceste až v rozsahu a do výšky ustanovenej v § 4 a 5; o poskytovaní náhrad môže zamestnávateľ rozhodnúť najneskôr do 90 kalendárnych dní od vzniku pracovného pomeru.

Zamestnancovi, ktorý poberá stravné podľa predchádzajúcich odsekov a je v tejto dobe vyslaný na pracovnú cestu, poskytuje zamestnávateľ náhradu, ktorá je pre zamestnanca výhodnejšia.

V prípadoch uvedených v odsekoch 1 až 3 môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi aj náhradu preukázaných sťahovacích výdavkov.

Zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou alebo príspevkovou organizáciou,5) môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s inými zmenami miesta výkonu práce a so vznikom pracovného pomeru a vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon; poskytovanie týchto náhrad možno dojednať v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode.

Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí; táto náhrada zamestnancovi nepatrí, ak ho takto poistil zamestnávateľ.

Ak sa zamestnanec so zamestnávateľom pri zahraničnej pracovnej ceste písomne dohodne na návšteve rodiny zamestnanca v mieste jej trvalého pobytu, patrí zamestnancovi náhrada písomne dohodnutých výdavkov až v rozsahu, do výšky a za podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Ustanovenie § 4 písm. e) sa nevzťahuje na cesty na návštevu rodiny zamestnanca vyslaného na zahraničnú pracovnú cestu.

Za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky a za každý kalendárny deň, v ktorom zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá dlhšie ako 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v cudzej mene. Výšku dennej sadzby stravného v cudzej mene ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky4) Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni 12 hodín a menej alebo ak trvá celkovo 12 hodín a menej, zamestnávateľ poskytuje stravné v cudzej mene najviac do polovice dennej sadzby ustanovenej podľa predchádzajúceho odseku.

Ak sú pri zahraničnej pracovnej ceste v cene za ubytovanie preukázateľne zahrnuté aj výdavky za raňajky, zamestnávateľ poskytuje stravné v cudzej mene určené podľa predchádzajúcich odsekov znížené o sumu výdavkov za raňajky, najviac však o 15 % stravného určeného podľa predchádzajúcich odsekov.

Zamestnávateľ môže zamestnancom pri zahraničnej pracovnej ceste poskytovať popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 písm. d)] vreckové v cudzej mene do výšky 40 % stravného určeného podľa § 12 ods. 1 alebo ods. 2.

Čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh sa považuje za výkon práce.

Vláda Slovenskej republiky môže nariadením ustanoviť pre zamestnancov zamestnávateľov, ktorí sú štátnymi rozpočtovými alebo štátnymi príspevkovými organizáciami, aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, inými zmenami miesta výkonu práce, so vznikom pracovného pomeru a s pridelením na výkon práce v zahraničí.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky sa splnomocňuje, aby v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásil úplné znenie zákona č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách, ako vyplýva zo zmien a doplnení vykonaných zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 53/1996 Z. z. a týmto zákonom.

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 1997.