10Asan/10/2020

1. Inšpektorát práce Žilina, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 327/ 2016-IZA-1.2/pok/R2, IPZA/KHIP/ROZ/2018/250 zo dňa 23.05.2018 uložil účastníkovi konania D.A.L., spol. s r.o. podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 2000 € za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej „zákon o nelegálnej práci“), ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce dňa 04.08.2015. Účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 04.08.2015 o 14:30 využíval závislú prácu fyzickej osoby H. Ž., ktorý vykonával prácu pomocného robotníka na stavbe, mal s menovaným uzatvorený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Dohoda o brigádnickej práci študenta zo dňa 04.08.2015) a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ďalej „zákon o sociálnom poistení“). Rozhodnutie odôvodnil nasledovne: · poukázal na Protokol z výkonu inšpekcie práce č. IZA-105-24-1.2/P-A24, 28-15114 zo dňa 19.08.2015 (ďalej len Protokol zo dňa 19.08.2015), Dodatok č. 1 zo dňa 03.05.2018, ako aj Dodatok č. 2 zo dňa 14.05.2018, vyjadrenie H. Ž. do priebežného protokolu pri výkone inšpekcie, Dohodu o brigádnickej práci študenta zo dňa 04.08.2015; · poukázal na výpoveď H. Ž., ktorý pri výkone inšpekcie práce uviedol, že vykonáva prácu regulovčíka, prácu vykonáva na základe dohody o brigádnickej práci študenta, prácu vykonáva od 16.07.2015, prácu mu zadáva dispečer a je platený 2,50 € na hodinu; · nebolo preukázané, že zamestnanec H. Ž. bol prihlásený do Sociálnej poisťovne pred reálnym výkonom práce, oznamovaciu povinnosť si zamestnávateľ splnil až dňa 05.08.2015 o 11:38:01 hod., teda až po výkone inšpekcie práce; · pokuta bola uložená na dolnej hranici sadzby, porušenie bolo zistené vo vzťahu k jednej fyzickej osobe, zamestnávateľ pritom zamestnával 150 zamestnancov, inšpekcia práce bola vykonaná u zamestnávateľa po prvýkrát, ide prvé zistenie nelegálneho zamestnávania. 2. Na základe odvolania účastníka vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. PO/ BEZ/2017/2439, O-355/2018 zo dňa 12.07.2018 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, stotožniac sa so závermi prvostupňového orgánu a reagujúc na námietky účastníka konania v odvolaní.

3. V žalobe žalobca navrhoval zrušenie rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov: · dodatkom k protokolu po viac ako dvoch rokoch nemožno odstrániť absenciu zdôvodnenia porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania; · s poukazom na § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce takýto nedostatok ani nemožno odstrániť dodatkom, v dodatku sa neuvádza zákonné znenie, na základe ktorého je oprávnený správny orgán prijať dodatok z protokolu z dôvodu takejto zmeny. Ide pritom o zákonnú náležitosť rozhodnutia v zmysle ust. § 47 Správneho poriadku, protokol je ustálenou súdnou praxou považovaný za rozhodnutie; · žalovaný neodôvodnil zmenu v právnom posúdení porušenia povinností z § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení na ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 5 tohto zákona; · poukázal na registračný list fyzickej osoby, ktorý predložil kontrolórom pri vykonaní kontroly, považuje za nelogické, aby tento nebol odoslaný a bol vypracovaný.

podkladom rozhodnutia; · správny orgán prvého stupňa nezdôvodnil oznamovaciu povinnosť žalobcu podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 5 zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na určenie podľa § 227a tohto zákona a túto vadu neodstránil ani žalovaný; · poukaz správneho orgánu na ust. § 45 Zákonníka práce vo vzťahu k možnosti zamestnávateľa dohodnúť si so zamestnancom skúšobnú dobu je neodôvodnený, nakoľko dané ustanovenie sa neaplikuje v prípade dohôd o brigádnickej práci študentov; · žalobca poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 6Sžo/ 51/2011 zo dňa 22.08.2012, v zmysle ktorého, základným predpokladom pre ustálenie záveru nelegálneho zamestnávania je zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca, predloženie pracovnej zmluvy a potvrdenie prihlášky do uvedeného registra Sociálnou poisťovňou bez ďalšieho považuje súd za nepostačujúce na ustálenie záveru o nelegálnom zamestnávaní; · prekluzívna lehota na uloženie pokuty v zmysle § 19 ods. 4 zákona o inšpekcii práce uplynula;

orgán prvého stupňa nereagoval na tie námietky žalobcu, ktoré krajský súd v pôvodnom konaní vedenom pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 30S/16/2018 vyhodnotil ako neopodstatnené, čím konal v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozsudok NS SR z 02.11.2011 sp. zn. 8Sžo/163/2010, rozsudok NS SR 6Sžh/1/ 2009 zo dňa 31.03.2010 a ďalšie. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zopakujúc skutkové a právne dôvody v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o námietku prijatia dodatku k protokolu až po uplynutí dvoch rokov, uviedol, že potreba zmeny vyplynula až z právoplatného rozsudku krajského súdu, a preto k vypracovaniu dodatku k protokolu, ktorým bol nedostatok opravený, došlo až po dvoch rokoch. 5. Žalobca v replike zopakoval žalobné námietky a doplnil argumenty, prečo dňa 04.08.2015 H.. Ž. reálne nevykonával prácu, len sa s ňou oboznamoval. 6. Žalovaný v duplike zotrval na skutkových a právnych dôvodoch napadnutom rozhodnutí.

· na Registračnom liste fyzickej osoby - H. Ž. je vyznačený dátum vzniku poistenia 04.08.2015, dátum vyplnenia formulára 04.08.2015, dátum prijatia formulára 05.08.2015 a označený rozhodujúci čas: 05.08.2015 o 11:38:01; · dňa 04.08.2015 bola medzi žalobcom a H. Ž. uzatvorená dohoda o brigádnickej práci študenta s dojednaným druhom práce - pomocný robotník, s miestom výkonu práce - Žilina, dňom začatia pracovnoprávneho vzťahu 04.08.2015;

Prácu vykonáva od 16.07.2015; · dňa 19.08.2015 bol vypracovaný protokol č.: IZA-105-24-1.2/P-A24,28-15114 (ďalej len protokol zo dňa 19.08.2015) o výsledku inšpekcie práce, v ktorom bolo konštatované, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 04.08.2015 o 14:30 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby (H. Ž.) a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (zákona o sociálnom poistení) čo je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej

V Dodatku č. 1 (č. 13 a.s.) správny orgán poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/16/2017 a uviedol, že pôvodné znenie nedostatku obsiahnutého v protokole zo dňa 19.08.2015 mení a uviedol nové znenie v zmysle právneho

uzatvorená; · správny orgán dal pred vydaním rozhodnutia vo veci žalobcovi možnosť vyjadriť sa žalobcovi k novému podkladu pre vydanie rozhodnutia v lehote 5 dní odo dňa doručenia listu, žalobca doručil správnemu orgánu dňa 22.05.2018 podanie s označením „vyjadrenie k dodatku č. 2 zo dňa 14.05.2018 k protokolu zo dňa 19.08.2015“;

Na základe uvedeného žalobcovi oznámil, že protokol v znení dodatku bol uzatvorený a výkon inšpekcie ukončený Dodatkom č. 2 z 14.05.2018. 8. K námietke, že dodatkom k protokolu po viac ako dvoch rokoch nemožno odstrániť absenciu zdôvodnenia porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa má preto vážnu vadu, lebo v ňom absentuje dôvod konkretizácie právnej kvalifikácie oproti pôvodnému zneniu protokolu a na základe ktorého zákonného ustanovenia je oprávnený takúto zmenu prijať dodatkom, správny súd uviedol: · ust. § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce predpokladá vypracovanie dodatku k protokolu po posúdení vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa, v ktorom správny orgán obsiahne toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; · tento inštitút však nie je na mieste použiť na odstránenie absencie zákonných náležitostí

Takéto „doplnenie“ sa stáva súčasťou protokolu s vyvolaním následkov predpokladaných zákonom (v ust. § 14 tohto zákona), t. j. povinnosti správneho orgánu takto doplnený protokol doručiť, prerokovať so zamestnávateľom a k vyjadreniu zamestnávateľa (doplnenému protokolu) vypracovať dodatok k protokolu (s obsahom podľa § 14 ods. 3 tohto zákona); · správny orgán síce pochybil, ak označil doplnenie protokolu z kontroly názvom „dodatok“

účastník svoje vyjadrenie podal a správny orgán sa s vyjadrením účastníka zo dňa 07.05.2018 vysporiadal v súlade s citovaným ust. § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce vydaním dodatku k protokolu, ktorý hoci niesol nesprávne označenie ako Dodatok č. 2 k protokolu, bol z hľadiska svojho obsahu a súvisiacich zákonných ustanovení de iure jediným dodatkom k protokolu zo dňa 19.08.2015; · pokiaľ žalobca namietal, že Dodatok č. 1 zo dňa 03.05.2018 (správny súd poznamenal, že išlo de iure o doplnenie protokolu) neobsahoval označenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého bol správny orgán oprávnený takýto dodatok prijať (žalobca namieta absenciu náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku), pričom poukazuje na ustálenú súdnu prax s tým, že protokol je považovaný de iure za rozhodnutie, správny súd konštatoval, že protokol z kontroly, resp. jeho doplnenie možno de iure považovať za „opatrenie“ v intenciách § 3 ods. 1 písm. c) SSP. Protokol, resp. doplnenie protokolu nie je však de iure „rozhodnutím“ v zmysle § 3 písm. b) SSP, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/

9. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku o „zmätočnosti konania“ správnych orgánov, ktoré v pôvodnom rozhodnutí zo dňa 25.01.2017 (jeho odôvodnení) uviedli, že malo ísť zo strany žalobcu o porušenie ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení, avšak po zrušení rozhodnutia Krajským súdom v Žiline už „tvrdia“, že ide o porušenie § 231 ods. 1 písm. b) bod 5 citovaného zákona s tým, že túto „zmenu“ správne orgány

V tomto súdnom konaní je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (bod 1 tohto rozsudku) a rozhodnutie žalovaného (bod 2 tohto rozsudku), pričom v oboch rozhodnutiach, a to tak v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa (na strane 9 - 10 rozhodnutia) aj žalovaného (na strane 7 rozhodnutia) je podľa názoru správneho súdu dostatočne zrozumiteľné, hoci stručné, odôvodnenie aplikovaného ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 5 v spojení s ust. § 227a zákona o sociálnom poistení na skutkové okolnosti daného prípadu.

Pritom dôkaz, že žalobca odoslal túto prihlášku (nie vyplnil) už 04.08.2015 prostredníctvom faxu, sms alebo e- mailovej správy v zmysle § 231 ods. 3 zákona o sociálnom poistení žalobca v správnom konaní nepredložil. 11.

Túto obranu žalobcu správny súd považoval za účelovú s cieľom vyhnúť sa objektívnej zodpovednosti(obdobný názor prijal v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky 8Asan/1/2018 zo dňa 26.02.2019), nekorešpondujúcu s dôkazmi plynúcimi z administratívneho konania, a to najmä s výpoveďou samotného zamestnanca (ktorý pri výkone inšpekcie práce dňa 04.08.2015 uviedol, že vykonáva prácu pre žalobcu na základe dohody o brigádnickej práci študentov s platom 2,5 € za hodinu), predloženou Dohodou o brigádnickej práci študentov zo dňa 04.08.2015 (z ktorej je zrejmé, že pracovnoprávny vzťah na základe tejto dohody o brigádnickej práci študentov začína dňom

12. K námietke, že v protokole zo dňa 19.08.2015 nie je riadne špecifikované vykonávanie práce, pri ktorej mal byť pracovník „pristihnutý“ v rámci inšpekcie práce, správny súd uviedol, že náležitosti protokolu sú upravené v ust. § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce s tým, že k takým náležitostiam nepatrí presná špecifikácia vykonávanej práce. Pokiaľ ide o požiadavku

Je nadbytočné uvádzať presnú pracovnú náplň zamestnanca do skutku iného správneho deliktu, pretože na účely naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty iného správneho deliktu nie je právne relevantné, aký druh práce bol zamestnancom vykonávaný, ale to, že zamestnanec reálne vykonával prácu (akúkoľvek) predtým, ako bola zamestnávateľom splnená oznamovacia povinnosť v zmysle § 231 ods. 1 písm. b) bod 5 zákona o sociálnom poistení. 13. Žalobca namietal ako absurdné tvrdenie pracovníka, že práce pre žalobcu vykonáva od 16.07.2015, keďže ak by bolo toto tvrdenie pravdivé, nebola by predsa v deň inšpekcie predložená inšpektorom Dohoda o brigádnickej práci študentov uzatvorená s týmto pracovníkom dňa 04.08.2015. Ďalej namieta, že mu nebol daný priestor sa vyjadriť k tejto informácii, t. j. že zamestnanec pre žalobcu pracoval od 16.07.2015, pričom súčasne namieta, že chýba aj uvedenie tejto informácie v samotnom protokole. Správny súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Vyjadrenie pracovníka použili správne orgány v odôvodnení rozhodnutí len podporne. Správny súd nevidel rozpor dôkazov a skutočností z nich plynúcich,

V protokole nemusel byť údaj pracovníka, že práce vykonáva pre žalobcu od 16.07.2015 uvedený, keďže inšpekcia bola vykonávaná až dňa 04.08.2015, kedy boli zistené nedostatky na mieste samom, teda výpoveď zamestnanca (že na základe dohody o brigádnickej práci študentov zo dňa 04.08.2015 vykonával v ten deň prácu pre zamestnávateľa) je podporená aj závermi zistenými inšpektormi zo samotného miestneho zistenia, ako aj samotnou dohodou o brigádnickej práci študentov zo 04.08.2015. Z hľadiska predmetu správneho súdneho prieskumu je záver o tom, či od 16.07.2015 do 03.04.2015 pracoval zamestnanec pre žalobcu bez založeného pracovnoprávneho vzťahu a splnenia si oznamovacej povinnosti bezpredmetné.

15. K námietke nesprávneho použitie ust. § 45 Zákonníka práce v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa správny súd uviedol, že tento poukaz naozaj nebol dôvodný, uvedené pochybenie však nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia a skutkový stav obsiahnutý v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného. 16. Žalobca namietal procesný postup správneho orgánu, ktorý listom z 15.05.2018 oboznámil žalobcu s „novým dôkazom“ a dal lehotu piatich dní na vyjadrenie k novému podkladu pre vydanie rozhodnutia. Predmetné oboznámenie však bolo bez príloh a správny orgán prvého stupňa v ňom uviedol, že Dodatok č. 1 k protokolu bol prerokovaný a inšpektor práce k vyjadreniu k Dodatku č. 1 zaujal stanovisko, v ktorom uviedol, že žalobcom uvedené námietky neakceptoval, vykonal opravu zrejmej chyby v písaní a protokol uzavrel.

Správny orgán prvého stupňa pochybil, pokiaľ neakceptoval vyjadrenie žalobcu k Dodatku č. 2 a s týmto sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, čím porušil právo žalobcu účinne brániť svoje práva a právo na spravodlivé konanie a zákonné rozhodnutie.

Oba inštitúty nemožno zamieňať, majú rozdielny obsah a účel. V danom prípade, keďže išlo o doplnenie protokolu, ktoré je potrebné považovať za súčasť protokolu, t. j. de iure za protokol v zmysle ust. § 14 ods. 1 zákona, postupoval správny orgán prvého stupňa v súlade so zákonom, ak uvedené doplnenie protokolu doručil účastníkovi konania a poskytol v poučení označeného doplnenia právo vyjadriť sa k jeho obsahu do piatich dní odo dňa jeho doručenia. Žalobca sa k uvedenému doplneniu vyjadril podaním zo dňa 07.05.2018 (označeným ako Vyjadrenie k Dodatku č. 1 zo dňa 03.05.2018 k protokolu zo dňa 19.08.2015). Následne inšpektorát práce v súlade s ust. § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, po posúdení uvedeného písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa, vyhotovil dodatok k protokolu (ktorý nesprávne označil ako Dodatok č. 2 zo dňa 14.05.2018 k protokolu zo dňa 19.08.2015 v znení Dodatku č. 1 z 03.05.2018, pričom z hľadiska obsahu išlo de iure o dodatok k protokolu z 19.08.2015 prvý, ako aj jediný v administratívnom konaní vydaný).

nadbytočné a správnemu orgánu neplynula povinnosť na toto vyjadrenie žalobcu reagovať. V § 14 zákona o inšpekcii práce je upravený presný procesný postup správneho orgánu prvého stupňa, čo je zákonnou náležitosťou protokolu a kedy je protokol uzavretý.

Stanovisko zo dňa 30.05.2018 je totiž nadbytočné, nebolo podkladom rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ani žalovaného, nie je citované ani v ich odôvodneniach ako podklad. 18. Žalobca ďalej namieta, že mu správny orgán neoznámil začatie konania o uložení pokuty. Správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi bolo podaním zo dňa 24.10.2016, doručeným žalobcovi dňa 25.10.2016, oznámené začatie konania o uložení pokuty, pričom je ďalej z obsahu administratívneho spisu zrejmé, že žalobca aj k uvedenému oznámeniu podal vyjadrenie zo dňa 31.10.2016. Rovnako túto skutkovú okolnosť uviedol správny orgán prvého stupňa na strane 2 rozhodnutia.

V prejednávanej veci ide o osobitú, špecifickú situáciu, keď sa skutkový stav nezmenil a správny súd sa v rozhodnutí vysporiadal so žalobnými námietkami, ktoré boli totožné s odvolacími a za situácie, keď správny orgán je viazaný právnym názorom vysloveným správnym súdom, sa ani správny orgán nemohol odkloniť už od správnym súdom vyhodnotených námietok.

V danom prípade teda v tejto časti došlo k procesnému pochybeniu, ktoré však nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, nakoľko v rozhodnutí žalovaného bol uvedený nedostatok odstránený a žalovaný v odôvodnení rozhodnutia reagoval aj na tie odvolacie námietky, ktoré vyhodnotil v pôvodnom rozhodnutí správny súd ako nedôvodné (strana 9 odsek 2 rozhodnutia žalovaného).

odôvodnenia. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia (uvedené je možné nepochybne aplikovať aj v prípade rozhodnutí správnych orgánov), ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

21. K uplynutiu prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty v intenciách ust. § 19 ods. 4 zákona o inšpekcii práca správny súd poukázal na ust. § 71 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v zmysle ktorého, ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú a konštatoval, že v čase uloženia pokuty ešte objektívna lehota troch rokov neuplynula. 22. K poukazu žalobcu na právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, správny súd zdôraznil odlišné skutkové okolnosti, kedy vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR skutočnosť začatia výkonu činnosti nepotvrdila ani samotná zamestnankyňa, keď len uviedla, že v deň nástupu absolvovala školenie externým školiteľom. Vo veci prejednávanej pred správnym súdom však zamestnanec potvrdil, že dňa 14.08.2015 vykonával prácu pre žalobcu, a to na základe dohody o brigádnickej práci študentov z toho istého dňa. 23. K námietke, že na „zápise zoznamu kontrolovaných osôb“ absentuje podpis zástupcu kontrolovaného subjektu, teda žalobcu a tiež podpis H. Ž., preto naň nemožno prihliadať, správny súd uviedol, že podpis p. Ž. sa na uvedenej listine nachádza. Pokiaľ ide o absenciu podpisu žalobcu, zo žiadneho ustanovenia zákona o inšpekcii práce ani Správneho poriadku neplynie, že by mal správny orgán opatriť podpisom kontrolovaného subjektu zoznam kontrolovaných osôb, resp. akýkoľvek záznam vypracovaný správnym orgánom na mieste samom. Označená listina bola súčasťou administratívneho spisu pri prerokovaní protokolu aj počas plynutia lehoty na vyjadrenie k protokolu a žalobca sa s ňou mohol sa oboznámiť nahliadnutím do administratívneho spisu. Naviac z hľadiska podstaty skutkových záverov správneho orgánu nie je táto listina podstatná (nie je právne relevantné, že okrem Ž. boli kontrolované na mieste samom aj ďalšie osoby), keďže pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu postačujú zistenia správneho orgánu na mieste samom o výkone práce p. Ž. pre žalobcu dňa 04.08.2015, Dohoda o brigádnickej práci študenta zo dňa 04.08.2015, Oznámenie a čestné vyhlásenie H. Ž. k dohode o brigádnickej práci študentov na účely uplatnenia práva podľa § 227a zákona č. 461/2003 Z. z. zo dňa 04.08.2015, a absencia dôkazu o včasnom splnení registračnej povinnosti žalobcom. 24. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.

· rozsudok je prekvapivým rozhodnutím, o aplikácii § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce v zmysle „doplnenia“ sa sťažovateľ dozvedel až na pojednávaní 15.10.2019, bola porušená rovnosť zbraní, navyše zákon takýto postup nepozná a ani neumožňuje. 27. Za nesprávny procesný postup správneho súdu považoval sťažovateľ situáciu, že správny súd rozhodol predčasne, keď vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby najskôr rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 30S/89/2018, kde žalobca napáda zákonnosť protokolu. Protokol bol pritom podkladom pre rozhodnutie o uložení pokuty. 28. Nesprávne právne posúdenie vidí sťažovateľ ďalej v tom, ako bol posúdený výkon práce zamestnancom v deň vykonania inšpekcie práce. Zotrváva na svojej argumentácii, že zamestnanec sa tam v daný deň zdržiaval len za účelom oboznámenia sa s prácou, ale ju reálne nevykonával, preto sťažovateľovi povinnosť registrácie nevznikla. Správny súd nesprávne interpretuje ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Oboznamovanie nemožno považovať za výkon práce. Z administratívneho spisu nevyplýva, akú prácu mal v daný deň pracovník vykonávať, aj samotná jeho výpoveď je zmätočná, lebo nevedel presne opísať, v čom konkrétne spočíva jeho práca a aké povinnosti sú s ňou spojené. 29. Pokiaľ ide o odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu, sťažovateľ poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, kde je uvedené, že dikciu zákonného pojmu „nelegálne zamestnávanie“ treba vykladať v zmysle jej kvalitatívneho obsahu a za tým účelom vykonať dokazovanie tak, aby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti uvedená zákonná podmienka bola preukázaná ako zákonný predpoklad pre prijatie záveru, že žalobca zamestnanca nelegálne zamestnával. Podľa sťažovateľa účelom zákona o nelegálnom zamestnávaní nie je trestať v každom prípade. 30. Nesprávne právne posúdenie sťažovateľ namieta aj vo vzťahu k záveru správneho súdu o tom, inšpektorát práce rozhodol skôr ako inšpektor práce zaujal stanovisko k vyjadreniu k Dodatku č. 2. Sťažovateľovi tak odňal možnosť vyjadriť sa k tomuto stanovisku, ktoré mohlo byť podkladom pre ďalšie dokazovanie. Záver správneho súdu o tom, že toto stanovisko inšpektora bolo nadbytočné a uvedený postup nemal vplyv na zákonnosť rozhodnutia je nesprávny, prvostupňový orgán rozhodol skôr, ako mal k dispozícii všetky podklady. Správne orgány postupujú nezákonne a zmätočne, v dôsledku čoho sťažovateľovi sťažujú účinnú ochranu jeho práv. 31. Žalovaný sa považoval kasačnú sťažnosť za nedôvodnú, zotrval na svojich záveroch o správnosti svojho rozhodnutia. K predčasnosti rozhodnutia správneho súdu doplnil, že o zákonnosti protokolu bolo rozhodnuté rozsudkom vo veci sp. zn. 30/89/2018 dňa 21.01.2020 tak, že žaloba bola zamietnutá.

32. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“) v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

34. Kasačný súd, viazaný vymedzenými sťažnostnými bodmi, v prvom rade reaguje na namietané nesprávne právne posúdenie procesných výhrad sťažovateľa. Tu kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002, podľa ktorého sa rozhodnutie „nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“.

je zrejmé, že pri prijímaní dodatkov konal správny orgán v súčinnosti so sťažovateľom na dal mu možnosť realizovať jeho procesné práva. 37. Naviac, sťažovateľ ani neuvádza, v čom konkrétne by mala spočívať ujma na jeho procesných právach, resp. ako teda mal podľa neho procesne žalovaný postupovať.

38. K namietanej predčasnosti rozhodnutia správneho súdu s poukazom na prebiehajúce konanie o prieskume protokolu kasačný súd uvádza, že ide o dve rozdielne konania a rôznymi cieľmi a je v zásade vecou správneho súdu, ako bude organizovať svoju rozhodovaciu činnosť. Zistenie prípadných vád protokolu neznamená automaticky jeho nezákonnosť, resp. nepoužiteľnosť ako podkladu pre rozhodnutie o uložení pokuty. Podstatné je, že v napadnutom rozhodnutí sa správny súd zaoberal výhradami sťažovateľa k protokolu a poskytol na ne odpoveď. 39.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení správnym súdom (aj žalovaným) s tým, že „oboznamovanie sa s prácou“ nemožno považovať za výkon práce, kasačný súd zdôrazňuje, že SSP stanovuje pre uplatnenie kasačnej sťažnosti prísne podmienky vo vzťahu k vymedzeniu kasačných dôvodov.

Pod právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na takto zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je potom omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Tento kasačný dôvod nepovažoval preto kasačný súd za relevantný. 42. Sťažnostný dôvod odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu sťažovateľ vníma v neaplikovaní právneho názoru Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012. Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol - rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/45/2020 zo dňa 24. novembra 2021, bod 19, čo považuje za ustálenú rozhodovaciu činnosť cit.: „Z hľadiska nastavenia právneho systému Slovenskej republiky a modelu fungovania kasačného súdu (s pomerne širokými možnosťami predloženia veci kasačnému súdu a s pomerne veľkým počtom rozhodovaných vecí) si precedenčné účinky môžu osobovať také právne názory, ktoré sú kasačným súdom opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivom rozhodnutí, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom kasačným súdom komunikovaná (napr. publikáciou

43. Kasačný súd konštatuje, že nenasledovanie konkrétneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré nebolo publikované v oficiálnej zbierke kasačného súdu, a ktorého záver vychádza z posúdenia konkrétnych skutkových okolností, ktoré, ako vysvetlil správny súd, sú od súdenej veci odlišné, nemožno považovať za odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného

V. Záver

44. Kasačný súd uzatvára, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami účastníka konania, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil správnosť rozsudku správneho súdu. Dospel preto k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť. 45. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní. Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. februára 2023