10Asan/17/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Mesto Krupina, so sídlom Svätotrojičné námestie 4/4, Krupina, zast.: JUDr. Ela Kocková, advokátka, so sídlom Hontianske Nemce 406, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6613-P/ 2018 zo dňa 17. apríla 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/92/2018-61 zo dňa 11. marca 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho a súdneho konania

Z.z.“) za to, že žalobca zvolenou formou kombinácie zmluvných vzťahov, a to: a) kúpnou zmluvou č. 127/2013/OSMM zo dňa 04. novembra 2013 uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a Ľ. A. ako kupujúcim, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť na U.H_ B. Č.. XXX (budova bývalých jaslí) v k.ú.

XXX, c) zmluvou o budúcej kúpnej zmluve č. 128/2013/OSMM o prevode vlastníctva bytov zo dňa 04. novembra 2013 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11. decembra 2014 uzatvorenej medzi žalobcom ako budúcim kupujúcim a Ľ. A. ako budúcim predávajúcim, ktorej predmetom bol záväzok zmluvných strán, že v lehote najneskôr 30 dní odo dňa schválenia úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v prospech budúceho kupujúceho uzatvoria kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej predmetom budú skolaudované byty v bytovom dome na U. B. Č.. XXX, t.j. 16 bytov, spoločné priestory, spoločné časti, spoločné zariadenia a pozemok, d) kúpnou zmluvou č. 4/2015/OVZP zo dňa 14. januára 2015 uzatvorenou medzi žalobcom ako kupujúcim a Ľ. A. ako predávajúcim, ktorej predmetom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu ku skolaudovanému bytovému domu na U. B. Č.. XXX a zastavaným pozemkom vrátane technickej vybavenosti, konal v rozpore s § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z., keďže neoprávnene použil výnimku

J.. Následne žalobca, majúc za to, že na základe výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/ 2006 Z.z. nie je dôvodné uplatňovať pravidlá podľa tohto zákona, dňa 15. apríla 2013 vyhlásil podľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“) a § 281 až § 288 Obchodného zákonníka verejnú obchodnú súťaž, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností za účelom prestavby chátrajúceho objektu na bytový dom slúžiaci na zabezpečenie bývania obyvateľom mesta Krupina.

Mestské zastupiteľstvo mesta Krupina dňa 30. mája 2013 schválilo výsledok verejnej obchodnej súťaže, v ktorej bol úspešným návrhom návrh podnikateľa Ľ.W_ A.. 3. Následne žalobca ako predávajúci uzatvoril dňa 04. novembra 2013 s Ľ. A. ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k budove so súpisným č. XXX (schátraná budova bývalých jaslí) v k.ú. J. za účelom jej prestavby na bytový dom so 16 bytovými jednotkami.

4. Po zrealizovaní rekonštrukcie bývalých jaslí so súpisným č. XXX žalobca ako kupujúci a Ľ. A. ako predávajúci uzatvorili dňa 14. januára 2015 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku skolaudovanému bytovému domu so súpisným č. XXX a zastavaným pozemkom vrátane technickej vybavenosti na žalobcu.

6. Uviedol, že skutková podstata správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. sa skladá zo subjektu, objektu a objektívnej stránky. Subjektívna stránka sa u správnych deliktov právnických osôb neskúma, teda je právne irelevantné, či právnická osoba spáchala delikt vedome alebo nevedome, prípadne s úmyslom alebo nedbanlivosťou; podstatným je samotné porušenie zákona. Inými slovami, na spáchanie správneho deliktu postačuje naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty s prihliadnutím na fakt, že skutková podstata správneho deliktu nezahŕňa materiálny prvok. Subjektom správneho deliktu

použitie. Všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu musia byť naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o spáchaní správneho deliktu a nemožno ho ani sankcionovať. 7. Kľúčovou pre posúdenie veci je kombinácia štyroch uzatvorených zmlúv medzi žalobcom a Ľ. A. a ich hlavný účel alebo hlavný cieľ, ktorý má vplyv na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči žalobcovi. Podľa názoru správneho súdu je z hľadiska predmetu jednotlivých zmlúv, ich prvkov a časovej následnosti ich uzatvorenia nevyhnutné vnímať ich vo vzájomnej súvislosti ako celok (C-536/07).

Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky SD EÚ vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/ 00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27).

Každá výnimka z pravidiel verejného obstarávania sa musí vykladať reštriktívne a ten, kto ju chce použiť, má dôkazné bremeno preukázať skutočnú existenciu výnimočných okolností, ktoré použitie výnimky odôvodňujú (C-340/02).

11. Správny súd dôvodil, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 ústavy. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok SD EÚ vo veci C-41/74).

14. Správny súd poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-106/77, v ktorom súdny dvor konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom.

15. Zdôraznil, že v zmysle zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry SD EÚ vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, sú orgány verejnej moci členských štátov Európskej únie povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo Európskej únie má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. 16. Ďalej správny súd uviedol, že transpozičná lehota smernice č. 2004/18/ES pre Slovenskú republiku uplynula dňa 01. mája 2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie.

Ustanovenie § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. však svojím znením v časti existencie alebo neexistencie nadobúdanej stavby nevykazoval súlad so smernicou č. 2004/18/ES, keď slovenský zákon č. 25/2006 Z.z. v § 1 ods. 2 písm. m/ upravoval použitie výnimky na nadobúdanie nehnuteľnosti, nie na nadobúdanie existujúcej nehnuteľnosti, resp. existujúcej

17. Podľa názoru správneho súdu v čase podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 128/ 2013/OSMM zo dňa 04. novembra 2013 nehnuteľnosť s jej požadovanými charakteristickými znakmi (16 bytových jednotiek) neexistovala. V tom čase ešte stále išlo o schátranú budovu bývalých jaslí a až ich komplexnou rekonštrukciou podľa požiadaviek žalobcu vznikla nová nehnuteľnosť, a to bytový dom so 16 bytovými jednotkami s príslušenstvom. Žalobca sa už dňa 04. novembra 2013 zaviazal, že nadobudne do svojho vlastníctva bytový dom so 16 bytovými jednotkami s príslušenstvom a za tým účelom určil aj podmienky v zmluve o budúcej kúpnej zmluve.

18. Správny súd poukázal na to, že žalobca sám potvrdil jeho hlavný zámer, ktorým bolo zrekonštruovať budovu bývalých jaslí na byty, aby vyriešil bytovú otázku svojich obyvateľov a zamedzil rabovaniu a zhlukovaniu neprispôsobivých osôb v danej lokalite.

podmienok. Správny súd zastával názor, že hlavným predmetom komplexu uzatvorených zmlúv boli stavebné práce na budove bývalých jaslí a tento zámer sa prelína všetkými uzatvorenými zmluvami. Ak by bol hlavným premetom odpredaj budovy bývalých jaslí bez stavebných úprav Ľ. A., nebol by dôvod uzatvoriť ďalšiu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 04. novembra 2013, jej dodatku č. 1 zo dňa 11. decembra 2014 a kúpnu zmluvu zo dňa 14. januára 2015, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo k bytovému domu. Ide preto o zákazku alebo o koncesiu na uskutočnenie stavebných prác, na ktoré sa výnimka z použitia postupov verejného obstarávania nevzťahuje.

Aj po vyhlásení verejného obstarávania mohol žalobca požiadať o dotáciu z Ministerstva, dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a úver zo Štátneho fondu rozvoja bývania tak, ako to urobil aj v prípade verejnej obchodnej súťaže. Žalobca sa vyhlásením verejnej obchodnej súťaže podľa § 9, § 9a zákona č. 138/1991 Zb. a § 281 a nasl.

Výnimka upravená v § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. v znení čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES sa nevzťahuje na akýkoľvek prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, ale len na nadobudnutie existujúcej nehnuteľnosti a o tento prípad podľa názoru správneho súdu nešlo.

Preto aj keď mal žalobca schválený úver aj dotáciu na rekonštrukciu bývalých jaslí, neznamená to bez ďalšieho, že jeho postup pri zadávaní verejnej obchodnej súťaže podľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. bol v súlade s § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.

môžu konať. . . v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným

republiky. Preto podľa názoru správneho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty, tak ako to namieta žalobca. 22. Uloženie sankcie v sume 36.258,17 Eur podľa správneho súdu zodpovedá zákonnej sadzbe vyjadrenej v § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., a to 5% zo zmluvnej ceny. V tejto súvislosti správny súd uviedol, že zákon neumožňuje orgánu verejnej správy v tomto type sankcie použiť správnu úvahu, keďže určuje fixnú sadzbu pokutu bez škály rozpätia od - do a používa priamo slová: „úrad uloží verejnému obstarávateľovi .

23. Správny súd nevyhovel žalobcovi v časti petitu o moderovaní žalobou napadnutého rozhodnutia v časti uloženej sankcie tak, aby upustil od jej uloženia, pretože má za to, že správny delikt bol spáchaný, spáchal ho žalobca a zákon č. 25/2006 Z.z. neumožňuje v takejto dôkaznej situácii uložiť iný druh sankcie akou je pokuta vo výške 5% zmluvnej ceny.

Odhliadnuc od toho, správny súd považoval výšku uloženej pokuty za primeranú a plniacu represívnu, preventívnu aj výchovnú funkciu v tom smere, že žalobca sa v budúcnosti zdrží obdobného konania a bude postupovať podľa príslušného zákona o verejnom obstarávaní v takých situáciách, ktoré tento zákon upravuje.

O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať ich náhradu.

25. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zruší a vec im vráti na ďalšie konanie.

bol pritom oprávnený určiť podľa vlastného uváženia a potreby. Zákon č. 25/2006 Z.z. porušený byť nemohol, nakoľko sa tento zákon na prevod nehnuteľností z majetku mesta nevzťahuje. Správne orgány oboch stupňov, vrátane správneho súdu, podľa názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdili, keď zaradili kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol predaj stavby - budovy bývalých jaslí a pozemkov, do kombinácie zmluvných vzťahov a aplikovali na tento prípad zákon č. 25/2006 Z.z. Žalobca dodal, že aj výnimka podľa § 2 písm. m/ zákona č. 25/ 2006 Z.z. predstavuje nadobúdanie nehnuteľností, nie prevod z majetku mesta (žalobcu).

1991 Zb. Preto považoval postup žalovaného, ktorým spochybnil rozhodnutie priamo voleného zastupiteľského orgánu, za prekračujúci zákonný rámec jeho právomocí. Dôvodil, že v štádiu, keď nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04. novembra 2013 nadobudla tretia osoba, nebolo objektívne možné zadať zákazku na stavebné práce, keďže nehnuteľnosť už žalobca nevlastnil. Dôvodom prevodu nehnuteľnosti bol pritom jej nevyhovujúci technický stav a stav rozpočtu mesta, ktorý nikdy neobsahoval schválené finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľnosti bývalých jaslí. Rovnako tak mestské zastupiteľstvo odmietlo schváliť a prijať úver na zhodnotenie nehnuteľnosti. Mal za to, že predmetným postupom nezastieral zadanie zákazky na stavebné prace, nakoľko úmysel zadať zákazku na stavebné práce nikdy ani nemal.

Mestské zastupiteľstvo nerozhodovalo o zadaní stavebných prác na rekonštrukciu stavby, ale rozhodovalo o jej predaji. 29. Ďalej žalobca uviedol, že uzavretím zmluvy o budúcej kúpnej zmluve jeho úmysel nesmeroval k prestavbe nehnuteľnosti na byty v réžii žalobcu s vynaložením finančných prostriedkov z verejných zdrojov. Keďže nezadával zákazku na stavebné práce, nemohol preto neefektívne a netransparentne použiť verejné finančné prostriedky v rozpore so zmyslom právnej úpravy verejného obstarávania. Práve naopak, finančné prostriedky z verejných zdrojov žalobca použil výlučne na kúpu existujúcich nehnuteľností, ktoré nadobudol za podmienok stanovených zákonom č. 150/2013 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej aj ako „zákon č. 150/2013 Z.z.“) a zákonom č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní (ďalej aj ako „zákon č. 443/2010 Z.z.“). Tým, že sa mestské zastupiteľstvo žalobcu rozhodlo nehnuteľnosť predať a následne v inom technickom stave kúpiť, neboli použité verejné finančné prostriedky netransparentne ani neefektívne. S poukazom na skutkovú

30. Nestotožňoval sa s názorom, že kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľnosti, zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a následnú kúpnu zmluvu na kúpu bytov je potrebné posudzovať ako komplex zmlúv na zadanie stavebnej zákazky. Dôvodil, že právny poriadok umožňuje slobodne si zvoliť postup pri nakladaní s majetkom. Jedna možnosť je majetok scudziť a následne kúpiť hoc aj v inom technickom stave. Druhá možnosť je majetok (nehnuteľnosť) opravovať, rekonštruovať a v takom prípade zadávať zákazky na stavebné práce. V tomto prípade mesto fakticky aj právne schátranú nehnuteľnosť predalo. Vo vlastníctve tretej osoby nemohlo s nehnuteľnosťou disponovať a ani ňou nedisponovalo. Žalobca preto nemohol použiť postup podľa zákona č. 25/2006 Z.z. a obstarávať stavebné práce, pretože stavbu nevlastnil, neobjednával projektovú dokumentáciu, nerekonštruoval a nefinancoval. V súvislosti s následným nadobudnutím bytov zdôraznil možnosť zániku záväzku dojednaného zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, a to v prípade, ak by žalobca nezískal úver zo štátneho fondu rozvoja bývania a dotáciu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

31. Vo vzťahu k judikatúre SD EÚ žalobca dôvodil, že v smernici č. 2004/18/ES sa stanovujú pravidlá Európskej únie súvisiace so zadávaním verejných zákaziek na práce, dodávku tovaru a poskytnutie služieb. Jej cieľom je zabezpečiť, aby bol postup verejného obstarávania otvorený pre záujemcov z celej Európskej únie. S odkazom na definíciu verejnej zákazky, verejnej zákazky na práce, verejnej zákazky na dodanie tovaru a verejnej zákazky na služby, v spojení s čl. 7 a čl. 16 uvedenej smernice mal za to, že túto nemohol porušiť, nakoľko sa na ním realizovaný postup nevzťahuje. V tejto súvislosti spochybňoval žalovaným (ako aj správnym súdom) uvedené rozhodnutia SD EÚ vo veciach C-220/05, C-536/07 a C-213/13 s tým, že ide o skutkovo odlišné prípady, ktoré nie je možné aplikovať na prípad žalobcu, ktorý najprv predal svoj majetok a následne prejavil záujem o kúpu bytov v súlade s príslušným územným plánom a v súlade s potrebami bytovej politiky na území mesta.

Rozhodnutia žalovaného preto považoval za nepreskúmateľné. 32. Ďalej namietal porušenie princípu právnej istoty, keď samotná úprava § 1 ods. 2 písm.

33. Mal za to, že právna istota zlyháva, keď zákon deklaruje použitie zákonom upravených zmlúv pri dodržaní formy a podstatných náležitostí jednotlivých zmlúv, ale v ich bežne zaužívanej kombinácii je postup žalovaným vyhodnotený ako obchádzanie zákona.

Za účelom kúpy bytov im boli pozemky vo vlastníctve samosprávnych celkov prenajaté alebo predané a tento postup bol aj školiteľmi v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z. uvádzaný ako súladný, pretože sa jedná o nadobudnutie existujúcich bytov. Žalobca na tomto mieste poukázal na nedostatočné preventívne opatrenia žalovaného ohľadom výkladu zákona č. 25/2006 Z.z. Dodal, že zákazku na stavebné práce v zmysle tohto zákona je nutné považovať za verejnú zákazku len vtedy, ak jej predmet výslovne zahŕňa vykonanie týchto činností a ich vykonanie si vyžaduje plnenie z verejných prostriedkov, v opačnom prípade je sankcionovanie podľa žalobcu nespravodlivé. V súvislosti s právnou istotou žalobca tiež poukázal na posúdenie komplexu dotknutých zmlúv Štátnym fondom rozvoja bývania, ktorý po ich vyhodnotení poskytol príspevok na kúpu predmetných bytov, ako aj Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktoré rovnako poskytlo štátnu dotáciu a ktoré na rozdiel od žalovaného nevidelo v postupe žalobcu nezákonnosť.

V tejto súvislosti namietal rozpornosť záverov žalovaného a správneho súdu o okamihu dokonania správneho deliktu, keď na jednej strane žalovaný považoval správny delikt za dokonaný v momente spätného odkúpenia nehnuteľnosti a na druhej strane správny súd tvrdil, že žalobca sa už vyhlásením verejnej obchodnej súťaže vyhol použitiu postupov zadávania zákaziek alebo koncesie na stavebné práce. Na tomto mieste uviedol, že text právnej normy, ktorý by označoval protiprávnym konaním kombináciu platne uzavretých zmlúv, ktorý by sa žalobca vyhol postupom verejného obstarávania, neexistuje, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že takéto konanie svojou povahou nedosahuje stupeň trestnej sféry, za ktorý by mala byť udelené

35. K výpočtu uloženej sankcie žalobca poukázal na § 149 ods. 6 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. a uviedol, že pri určení sankcie mal žalovaný vychádzať zo zmluvne určenej ceny bez DPH. Uloženú sankciu navyše považoval za neprimeranú skutku a jeho dôsledkom.

Pri výklade obsahu uzatvorených zmlúv však podľa žalovaného nie je možné opomenúť § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je nevyhnutné právne úkony vykladať nielen podľa jazykového znenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Podľa žalovaného postupom žalobcu bol zastretý jeho skutočný úmysel, a to zrekonštruovanie stavby (budovy bývalých jaslí) na bytový dom a nie zakúpenie už existujúceho bytového domu.

V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na prax SD EÚ, ktorý kladie dôraz na otvorenú a spravodlivú hospodársku súťaž, čo sa premietlo aj do smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2014/24/ EÚ o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice č. 2004/18/ES. Jednotlivé rozhodnutia SD EÚ (napr. vo veci C-458/03 a C-385/02) preukázateľne prezumujú reštriktívny prístup k výnimkám z použitia otvorených postupov vo verejnom obstarávaní, z čoho možno dospieť k záveru, že výnimky by mali pokrývať len tie prípady, v ktorých objektívne nie je možné zabezpečiť súťaž pre neobmedzený, resp. vopred neurčený okruh subjektov.

republiky. Vo vzťahu k primeranosti uloženej sankcie uviedol, že zákon pri danom type sankcie neumožňuje použiť správnu úvahu, keďže určuje fixnú sadzbu pokuty bez škály rozpätia od do. Preto nie je v kompetencii žalovaného aplikovať diskrečnú právomoc. Žalovaný preto pri výpočte pokuty v tomto prípade vychádzal z kogentných ustanovení zákona č. 25/2006 Z.z.

39. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita).

42. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí vo veci uloženia pokuty za správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že pri zvolenej forme kombinácie zmluvných vzťahov s podnikateľským subjektom Ľ. A. týkajúcich sa budovy bývalých jaslí na U.H_ B. Č..

44. Podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. tento zákon sa nevzťahuje na nadobúdanie alebo nájom nehnuteľností a s tým súvisiacich práv okrem finančných služieb, ktoré s tým súvisia, ak ide o civilnú zákazku.

46. Podľa § 5 ods. 1 veta prvá zákona č. 25/2006 Z.z. predpokladaná hodnota zákazky na účely tohto zákona sa určuje ako cena bez dane z pridanej hodnoty. 47. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.

použitie. 49. Podľa § 149 ods. 6 veta prvá zákona č. 25/2006 Z.z. za zmluvnú cenu sa na účely výpočtu výšky pokuty považuje cena určená v zmluve alebo v koncesnej zmluve za celý predmet zákazky. 50. Podľa § 3 ods. 3 veta druhá zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách ak nie je dohodnuté alebo osobitným predpisom ustanovené inak, súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty, príslušná spotrebná daň a pri dovážanom tovare aj clo a iné platby vyberané v rámci uplatňovania nesadzobných opatrení ustanovené osobitnými predpismi.

52. V nadväznosti na správnym súdom uvádzanú interpretáciu Smernice 2004/18/ES a judikatúry SD EÚ je dôležité poznať obsah pojmu eurokonformný výklad spájaný predovšetkým v súvislosti s výkladom tých ustanovení zákona č. 25/2006 Z.z., ktoré neposkytujú jednoznačné východisko, a preto je potrebné hľadať ich účel a zmysel.

54. Vo vzťahu k výnimkám z použitia postupov podľa zákona č. 25/2006 Z.z. je v prvom rade potrebné poukázať na ustanovenie § 1 ods. 7, ktoré predstavuje generálny zákaz použitia výnimiek stanovených v ods. 2 až 5 s cieľom vyhnúť sa použitiu postupov a pravidiel vo

55. V danom prípade žalobca obhajoval svoj postup tým, že zmluvy uvedené v úvode tohto rozsudku nemožno podľa jeho názoru posudzovať vo vzájomnej súvislosti, ale oddelene, pričom svojím postupom iba predal majetok mesta (budovu bývalých jaslí) a následne nadobudol nehnuteľnosť (bytový dom so 16 bytovými jednotkami), na čo sa vzťahuje výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.

57. Neobstojí obrana žalobcu, ktorý tvrdí, že ďalšia dispozícia s budovou bývalých jaslí bola výlučnou kompetenciou nadobúdateľa Ľ. A.. Žalobca totiž nepreviedol budovu bývalých jaslí na Ľ. A. na komerčné účely (ako správne konštatoval správny súd), alebo pre jeho vlastné potreby, ale výlučne na účel jej rekonštrukcie a následného spätného predaja žalobcovi už ako budovy bytového domu. Svedčí o tom aj samotná kúpna zmluva č. 127/2013/OSMM zo dňa 04. novembra 2013, ktorá v čl. IV ods. 3 obsahuje vyhlásenie kupujúceho (Ľ. A.) o tom, že predmet kúpy kupuje za účelom prestavby nehnuteľnosti na bytový dom s 16 bytovými

mesta. 58. Vo vzťahu k posudzovaniu existencie nehnuteľnosti, a to z pohľadu aplikácie výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z., kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že v čase podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 128/2013/OSMM zo dňa 04. novembra 2013 nehnuteľnosť s jej požadovanými charakteristickými znakmi (16 bytových jednotiek) neexistovala.

Správny súd konštatoval dôvodne, že pre určenie existencie nehnuteľnosti na účely § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. je rozhodujúci jej charakter a účel, na ktorý slúži, v čase uzatvárania kontraktov na ňu sa viažucich.

Na takýto formálny postup, kedy žalobca svoj majetok (budovu bývalých jaslí) najprv previedol na tretiu osobu a neskôr kúpil zrekonštruovanú nehnuteľnosť (bytový dom so 16 bytovými jednotkami), vzhľadom na ním od počiatku deklarovaný úmysel, sa nemôže vzťahovať výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.

60. I keď mestské zastupiteľstvo žalobcu výslovne nerozhodovalo o zadaní stavebných prác na rekonštrukciu budovy bývalých jaslí, ale rozhodovalo o jej predaji, ako bolo uvedené vyššie, už vo svojom uznesení mestské zastupiteľstvo žalobcu podmienilo predaj majetku mesta s premenou (rekonštrukciou) budovy bývalých jaslí na byty (podmienka predloženia architektonickej štúdie). Kasačný súd síce súhlasí so žalobcom, že žiadny právny predpis neobmedzuje mesto uzavrieť komplex zmlúv, ktorými predá a následne nadobudne majetok, avšak vzhľadom na všetky okolností tohto prípadu a celkom jednoznačne deklarovaný úmysel mesta od počiatku zrekonštruovať budovu bývalých jaslí na byty a tým realizovať bytovú politiku mesta, je potrebné tento komplex zmlúv posudzovať ako celok a aj vzhľadom na ich časovú nadväznosť ustáliť, že žalobca svojím postupom obišiel zákon č. 25/2006 Z.z.

Správny súd konštatoval správne, že aj keď mal žalobca schválený úver aj dotáciu na rekonštrukciu bývalých jaslí, neznamená to bez ďalšieho, že jeho postup pri zadávaní verejnej obchodnej súťaže podľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. bol v súlade s § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.

Z.z. 63. Pokiaľ žalobca namietal, že pri výpočte uloženej pokuty mal žalovaný vychádzať zo zmluvne určenej ceny bez DPH, kasačný súd poukazuje na to, že ustanovenia § 149 ods. 6 a § 5 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. nemožno vykladať vo vzájomnej súvislosti, nakoľko na jednej strane je právna norma upravujúca zmluvnú cenu na účely výpočtu výšky pokuty za spáchaný správny delikt a na druhej strane je právna norma upravujúca pravidlá výpočtu predpokladanej hodnoty zákazky z hľadiska finančných limitov pre posudzovanie zákazky ako nadlimitnej a podlimitnej. Tieto právne normy spolu nesúvisia, a preto je argumentácia žalobcu v tomto smere irelevantná. Okrem toho kasačný súd poukazuje na všeobecné pravidlo upravené v druhej vete § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách, v zmysle ktorého je súčasťou ceny aj daň z pridanej hodnoty.

trestu. 65. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností aj kasačný súd v zhode so správnym súdom dospel k záveru, že žalovaný za účelom uloženia sankcie žalobcom za spáchaný správny delikt riadne zistil skutkový stav veci a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil v súlade so zákonom č. 25/2006 Z.z. a Smernicou č. 2004/18/ES.