10Asan/9/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L. B., B. X, B., právne zastúpený: JUDr. Jana Liptáková, advokátka, Krmanova 1, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-51/2017/OPK z 4. októbra 2017 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 z 4.septembra 2008, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/116/2014-59 z 10. apríla 2019 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/302/2017-40 z 11. septembra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Minister vnútra SR personálnym rozkazom žalobcu prepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 73/1998 Z.z."). Prepustenie bolo vopred prerokované so ZO OZP v SR č. 10-29 RHP Sobrance so súhlasným stanoviskom a dôvodom prepustenia bola skutočnosť, že žalobca 16. marca 2008 na hraničnom priechode Vyšné Nemecké na pracovisku pasovej kontroly na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky v čase asi o 13:29 hod. kontroloval osobné motorové vozidlo zn. Chevrolet, EČV XXXXX U., ktoré riadil štátny príslušník Ukrajiny G. U., pričom nevykonal kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov - štátnych príslušníkov Moldavska nachádzajúcich sa v tomto vozidle, ktorí sa neskôr pri zadržaní preukázali falošnými ID kartami Rumunska. Svojím konaním týmto osobám umožnil

Týmto mal žalobca porušiť služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 3. Personálny rozkaz žalobcovi dňa 8. septembra 2008 doručovali pracovníci OARaŠ RHP Sobrance v čase o 17:00 hod. v mieste, kde sa zdržiaval počas práceneschopnosti, v Michalovciach Ukrajinská 170/1 z dôvodu, že bol práceneschopný a nebolo možné mu personálny rozkaz doručiť na pracovisku. Personálny rozkaz sa nepodarilo žalobcovi doručiť ani v mieste jeho bydliska, pretože po príchode pracovníkov OARaŠ RHP Sobrance dvere otvorila manželka žalobcu a uviedla, že žalobca je doma, ale momentálne sa cíti veľmi zle a nemôže vstať z postele. Príslušníci OARaŠ RHP ju požiadali, aby oboznámila žalobcu s ich príchodom za účelom doručenia personálneho rozkazu a na to uviedla, že jej manžel nič neprevezme, lebo nemôže vstať z postele a nech mu personálny rozkaz doručia poštou.

Michalovce. Prvý neúspešný pokus o doručenie personálneho rozkazu s výzvou o opakované doručenie sa uskutočnilo 16. septembra 2008, opakované doručenie bolo realizované dňa 17. septembra 2008, žalobca však nebol zastihnutý, a preto v ten istý deň bola zásielka uložená na pošte Michalovce. Žalobca si zásielku neprevzal v odbernej lehote a bola vrátená žalovanému ako nedoručená. Po ukončení práceneschopnosti žalobca osobne prevzal fotokópiu personálneho rozkazu dňa 14. októbra 2008 a podal proti nemu rozklad, podaný na pošte 28. októbra 2008, doručený žalovanému 30. októbra 2008. Minister vnútra SR rozhodnutím č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28. januára 2009 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz, pričom poukázal na to, že lehota na podanie rozkladu je zákonnou lehotou, ktorú nemožno predĺžiť, a preto skúmal jej dodržanie. Podľa jeho názoru bolo zo záznamu č. UHCP-7-268/RHP-SO-VO-2008 zo dňa 9.septembra 2008 dostatočne preukázané, že žalobcovi bolo 8. septembra 2008 napadnuté rozhodnutie doručované najskôr na miesto, kde

Žalobca podal rozklad na poštovú prepravu až dňa 28.októbra 2008, t.j. 22 dní po uplynutí zákonnej lehoty. Podľa § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. môže oprávnený orgán odpustiť zmeškanie lehoty, ak k nemu došlo zo závažných dôvodov a policajt o to požiada do 15 dní odo dňa, keď pominul dôvod zmeškania a zároveň podá rozklad. Podľa ministra vnútra SR

5. Krajský súd rozsudkom č.k. 4S/105/2009-43 z 20. apríla 2012 (ďalej aj len „rozsudok č.k. 4S/105/2009-43") zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28. januára 2009 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

následne rozsudkom č.k. 4S/105/2009-78 z 10. mája 2013 (ďalej aj len ,,rozsudok č.k. 4S/105/ 2009-78") zamietol žalobu. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 6Sžo/85/2013 z 30.apríla 2015 zrušil rozsudok č.k. 4S/105/2009-78 a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie.

Uviedol, že mal za preukázané, že žalobca odoslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozklad proti personálnemu rozkazu na poštovú prepravu až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a personálny rozkaz takto nadobudol právoplatnosť dňom 6. októbra 2008, pričom žalobca v konaní ani v žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty nepreukázal takú závažnosť svojho ochorenia, ktorá by mu znemožňovala vyvinutie akejkoľvek aktivity na obhajobu svojich

1998 Z.z. Z rozhodnutia žalovaného musí byť jasné, o aké vykonané dôkazy sa opiera, aké skutkové závery z týchto dôkazov vyplynuli a ako správny orgán posúdil vec po právnej stránke. Iba v takom prípade je možné konštatovať, že boli dodržané príslušné právne predpisy a že postup správneho orgánu bol vykonaný v súlade so zákonom. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 6Sžo/71/2015 zo dňa 30. novembra 2016 potvrdil rozsudok č.k. 4S/105/2009-128. 6. Žalovaný po zrušení jeho rozhodnutia č. SLV-886/PK-2008 z 28. januára 2009, po vrátení veci na ďalšie konanie najskôr rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu a to prvostupňovým rozhodnutím č. KM-OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7. júna 2017. Neakceptoval argumentáciu žalobcu, že dôvodom zmeškania lehoty na podanie rozkladu mala byť jeho práceneschopnosť.

povolenie vychádzok. Uviedol, že samotnú práceneschopnosť pracovníka nemožno bez ďalších nadväzujúcich okolností (napríklad bezvedomie v dôsledku úrazu alebo choroby, celková fyzická paralýza tela, karanténne opatrenie v rámci ústavnej starostlivosti, a pod.) považovať za relevantnú skutočnosť, ktorá by mu znemožňovala prevziať doručovanú písomnosť. Ďalej poukázal na to, že personálny rozkaz mu bol doručovaný pracovníkmi RHP Sobrance aj na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej práceneschopnosti, na ktorej sa preukázateľne zdržiaval, nebol napríklad v ústavnej starostlivosti, pričom súčasne mal povinnosť sa na danej adrese zdržiavať aj v dňoch, kedy boli zo strany pošty vykonané opakované pokusy o doručenie uvedeného rozhodnutia, ako aj počas celej doby uloženia zásielky na pošte. Žalobca mal dostatok príležitostí, aby mohol doručovaný personálny rozkaz prevziať a oboznámiť sa s jeho obsahom, pričom jeho práceneschopnosť aj s ohľadom na stanovenú diagnózu (I 10 - esenciálna hypertenzia) netvorila prekážku, pre ktorú by bolo znemožnené prebratie doručovaného rozhodnutia. Tým, že žalobca nepreukázal závažné

Minister vnútra SR napadnutým rozhodnutím č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4. októbra 2017 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. KM-OLVS-25/2015-OPK zo dňa 07.06.2017. Poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave aj Najvyššieho súdu SR v tejto veci bolo viackrát konštatované, že žalobca podal rozklad proti personálnemu rozkazu oneskorene. Poukázal na skutkové okolnosti viažuce sa k doručovaniu personálneho rozkazu a dospel k záveru, že na odpustenie zmeškania lehoty nie je zákonný dôvod, a preto žiadosť žalobcu zamietol.

8. Krajský súd uviedol, že všeobecne možno práceneschopnosť za okolnosť brániacu pacientovi vzdialiť sa z miesta, kde sa zdržiava počas dočasnej práceneschopnosti, pričom pacient je povinný sa zdržiavať na mieste, ktoré uviedol a dodržiavať liečebný režim podľa § 227 ods. 2 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z.z. aj s ohľadom na možný výkon kontroly dodržiavania liečebného režimu Sociálnou poisťovňou v zmysle § 155 zákona č. 461/2003 Z.z. Krajský súd poukázal na to, že žalobca predložil fotokópiu len prvej strany potvrdenia o jeho dočasnej práceneschopnosti č. W. XXXXXX, no nemožno opomenúť, že termíny kontrol u ošetrujúceho lekára aj prípadné vychádzky povolené v rámci liečebného režimu ošetrujúcim lekárom sa vyznačujú na druhej strane potvrdenia, ktorú však už nepredložil, pričom je málo pravdepodobné, že za pomerne dlhé obdobie trvania práceneschopnosti žalobcu, že by neabsolvoval ani jednu kontrolnú návštevu u svojho ošetrujúceho lekára na zhodnotenie

miesto uvedené v potvrdení o dočasne práceneschopnosti bol ochotný riskovať zánik nároku na vyplatenie nemocenského pre nedodržanie liečebného režimu a uloženie pokuty zo strany Sociálnej poisťovne a z uvedeného dôvodu považoval tvrdenie žalobcu za účelové v snahe zhojiť oneskorené podanie rozkladu. Podľa krajského súdu žalobcovi teda nič nebránilo, aby počas návštev u svojho ošetrujúceho lekára, resp. počas opustenia miesta, kde sa mal zdržiavať počas dočasnej práceneschopnosti, a presunu k jeho rodičom, prípadne počas povolených vychádzok, vyhľadal advokáta a požiadal ho o právnu pomoc v súvislosti so skončením služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

10. Krajský súd v nadväznosti na uvedené poukázal na to, že tvrdenia žalobcu sú v rozpore s tvrdeniami jeho manželky, ktorá príslušníkom RHP Sobrance pri osobnom doručovaní personálneho rozkazu tvrdila, že žalobca je doma, je chorý, nemôže vstať z postele, personálny rozkaz neprevezme a majú mu ho doručovať poštou, pričom žalobca tento rozpor vôbec zákonným spôsobom nevysvetlil. Krajský súd poukázal na to, že dôkazné bremeno pri preukazovaní existencie závažných dôvodov, pre ktoré bol zmeškaný úkon, leží na tom subjekte, ktorý zmeškal urobenie úkonu (teda na žalobcovi), ktorý však toto dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že na jeho strane existovali také závažné dôvody, ktoré by mu bránili podal rozklad proti personálnemu rozkazu včas v zákonnej lehote.

novembra 2016. 12. Krajský súd konštatoval, že žalovaný správne posúdil rozklad podľa jeho obsahu ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom vybavenie tohto podnetu nie je predmetom konania v predmetnej právnej veci a podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je potrebné posudzovať ako prostriedok tzv. dozorového práva, na ktorého výkon nemajú účastníci správneho konania právny nárok. K tomu krajský súd uviedol, že odložením podnetu ako nedôvodného, a teda nezrušením rozhodnutia, proti ktorému podnet smeruje, nezasahuje správny orgán do sféry subjektívnych práv účastníka konania, tie zostávajú týmto negatívnym výsledkom vybavenia podnetu nedotknuté.

13. Krajský súd vychádzajúc z vyššie uvedeného zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-51/ 2017/OPK zo dňa 4. októbra 2017 a č. KM-OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7. júna 2017 ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.

S poukazom na svoje skoršie rozhodnutia (č.k. 4S/105/2009-78 a č.k. 4S/105/2009-128) a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 6Sžo/29/2012 a sp.zn. 6Sžo/71/2015) v tejto veci uviedol, že záver správneho súdu o oneskorene podanom rozkladom nie je pre žalobcu novým, pretože bol konštatovaný už v citovaných rozhodnutiach.

16. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/85/2013, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu č.k. 4S/105/2009-78 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne krajský súd rozsudkom č.k. 4S/105/2009-128 zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-886/PK-2008 z 28. januára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom citovaný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/71/2015.

pomeru. Sťažovateľ namietal, že žalovaný svojim postupom po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/71/2015 toto rozhodnutie obchádza, neuznáva povinnosť, ktorá mu bola uložená. Žalovaný mal podľa sťažovateľa vykonať riadne vyhodnotenie skutkového stavu, ktorého absencia bola dôvodom pre zrušenie jeho rozhodnutia, avšak zameral sa len na procesné posúdenie vo vzťahu k zmeškaniu lehoty. Ďalej namietal, že žalovaný až po začatí konania pred krajským súdom preskúmal svoje rozhodnutia mimo odvolacieho konania, čo však považuje len za formálny úkon, ktorým nemohol odstrániť nedostatky, ktoré mu boli vytýkané v súdnych rozhodnutiach. Poukázal na § 246 zákona č. 73/ 1998 Z.z. podľa ktorého je možno rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť do 5 rokov odo dňa jeho právoplatnosti a teda aj prípadné preskúmanie by nemohlo vyvolať pre sťažovateľa akékoľvek právne následky. 17.

K okolnosti inštitútu zmeškania lehoty sťažovateľ namietal, že nežiadal o odpustenie zmeškania lehoty na prevzatie písomnosti, ale na odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu. Podľa sťažovateľa boli okolnosti zmeškania tejto lehoty zo strany krajského súdu vyhodnotené nedostatočne a nesprávne. Uviedol, že jeho práceneschopnosť bola dôvodom a príčinou sťaženia realizácie úkonov k podaniu rozkladu a úlohou krajského súdu preto malo byť posudzovanie dôvodnosti toho, prečo došlo k oneskorenému podaniu rozkladu a či v rámci 15 dňovej lehoty po dni, v ktorom bola uplatnená fikcia doručenia, existovali v týchto dňoch na strane sťažovateľa dôvody, ktoré by mu nejakým výraznejším spôsobom znemožňovali alebo zásadnejšie sťažovali uplatnenie svojho práva na podanie rozkladu. Uviedol, že kvalifikované podanie rozkladu právnym zástupcom vyžaduje viacero nevyhnutných úkonov, ktoré boli jeho práceneschopnosťou limitované a že posudzovanie dodržania liečebného režimu nemôže prejudikovať nedostatok dôvodov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu. 19. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a

V zmysle uvedeného je od 1. augusta 2021 na konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

21. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu.

2017. 22. Podľa § 242 ods. 5 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, oprávnený orgán príslušný na rozhodovanie o odvolaní (ďalej len "odvolací orgán") môže odpustiť zmeškanie lehoty, ak k nemu došlo zo závažných dôvodov a policajt o to požiada do 15 dní odo dňa, keď pominul dôvod zmeškania, a zároveň podá odvolanie. 23.

viazané. Pri preskúmavaní rozhodnutia sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Nemôže sa preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie

O predmete prvej časti rozhodol v prvom stupni minister vnútra rozhodnutím č. KM-OLVS-25/ 2017/OPK z 7. júna 2017, ktorý túto žiadosť zamietol. Voči uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol napadnutým rozhodnutím č. KM-OLVS-51/2017/ OPK z 4. októbra 2017 zamietnutý a bolo potvrdené citované prvostupňové rozhodnutie.

zamietnutý. 26. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa bolo, že v dôsledku svojej práceneschopnosti mal sťaženú možnosť vykonať úkony súvisiace s podaním rozkladu, pričom tieto sa týkali najmä zabezpečenia si právneho zástupcu, konzultácie s právnym zástupcom a s tým súvisiacim následným samotným podaním rozkladu. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že krajský súd neposúdil jeho práceneschopnosť ako závažný dôvod zmeškania lehoty pre podanie rozkladu. Kasačný súd vo všeobecnosti konštatuje, že určitá skutková okolnosť, vrátane práceneschopnosti, môže byť závažným dôvodom, pre ktorý možno odpustiť zmeškanie lehoty v zmysle § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania lehoty je potrebné posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu s poukazom na preukázané skutkové okolnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie závažnosti dôvodu, pre ktorý bola zmeškaná lehota zaťažuje sťažovateľa.

JUDr. L. K. a mjr. PaeDr. G. Q. doručovali sťažovateľovi personálny rozkaz v mieste, kde sa mal podľa potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti z 27. augusta 2008, zdržiavať počas práceneschopnosti. Dvere otvorila manželka sťažovateľa, ktorá uviedla, že sa sťažovateľ na adrese nachádza, ale cíti sa zle a nemôže vstať z postele, pričom keď bola požiadaná zo strany uvedených pracovníkov, aby manžela oboznámila o ich príchode, ako aj o dôvode ich príchodu (t.j. doručenie personálneho rozkazu), uviedla, že sťažovateľ nič neprevezme, lebo nemôže vstať z postele a nech mu personálny rozkaz zašlú poštou. Opätovne bola požiadaná, aby oboznámila sťažovateľa a opätovne odmietla z uvedených dôvodov. Personálny rozkaz bol následne sťažovateľovi doručovaný prostredníctvom pošty a to na adresu, na ktorej sa mal podľa potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti z 27. augusta 2008, zdržiavať počas práceneschopnosti. Toto doručovanie bolo opakovane neúspešné, v dôsledku čoho bola zásielka uložená na pošte, pričom sťažovateľ si ju v odbernej lehote neprevzal. Sťažovateľ neskôr namietal, že v rozhodnom čase sa nachádzal u rodičov.

Uvedené rozpory vo svetle všetkých skutkových okolností indikujú pochybnosti ohľadom účelovosti takého konania sťažovateľa. 29. Kasačný súd konštatuje, že za určitých podmienok by bolo možné postupovať tak, že práceneschopnosť na strane sťažovateľa by mohla predstavovať závažný dôvod zmeškania lehoty na podanie rozkladu, avšak vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti, najmä na konanie sťažovateľa a charakter diagnózy sťažovateľa (t.j. nebol napr. v bezvedomí alebo ústavnej starostlivosti, čo by mu objektívne bránilo vykonávať úkony) nemožno túto okolnosť v prejednávanej veci považovať za závažný dôvod, pre ktorý by mu bolo možné odpustiť zmeškanie lehoty. Na základe uvedeného sa kasačný súd stotožňuje so záverom krajského súdu uvedeným v bode 45, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán správne posúdili žiadosť žalobcu a správne aplikovali právny predpis o jej zamietnutí pre neexistenciu vážneho dôvodu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že žalovaný mal vykonať riadne vyhodnotenie skutkového stavu, kasačný súd uvádza, že v rámci preskúmavania rozhodnutia mimo odvolacieho konania príslušný správny orgán preskúmava právne otázky, nie otázky skutkové, pričom v rámci tohto postupu v zmysle § 246 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. vychádza z z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Vyrozumenie podávateľa podnetu o tom, že správny orgán nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, v tomto prípade list ministra vnútra č. SPOU-PO6-2018/000762 z 24. januára 2018, v zmysle ktorého bol podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zamietnutý, nepodlieha preskúmaniu súdom v správnom súdnictve. V nadväznosti na uvedené sa kasačný súd stotožňuje so záverom krajského súdu, uvedeným v bode 47 napadnutého rozsudku.

32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

V Bratislave dňa 14. decembra 2021