10Sžak/11/2019

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi.

2. Rozhodnutie vychádza zo zistenia, že žalobca opakovane požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR dňa 10.08.2018 pred pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, kedy vyhlásil, že dôvody doplnkovej ochrany naďalej pretrvávajú. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-82-26/PO-Ž-2013 zo dňa 20.05.2013 bola menovanému poskytnutá doplnková ochrana na území SR na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu splnenia podmienok uvedených v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle. Menovanému bola opakovane predĺžená doplnková ochrana na území SR, ostatne rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-PO-78-18/2016-Ž zo dňa 29.09.2016 do 11.10.2018. 3. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že pre potreby komplexného a objektívneho posúdenia žiadosti menovaného o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR vyžiadal dňa 20.08.2018 v súlade s ustanovením § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Slovenská informačná služba doručila žalovanému príslušné stanovisko dňa 03.10.2018 pod č. p. SIS-65/152V-2/2018-S, s ktorým sa žalovaný oboznámil. Konštatoval, že stanovisko Slovenskej informačnej služby s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2014 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z toho dôvodu nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované na Migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 4. Po posúdení žiadosti žalobcu a vzhľadom na stanovisko Slovenskej informačnej služby podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle bolo potrebné nepredĺžiť poskytnutie doplnkovej ochrany.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného. 6. Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú. 7. Podľa názoru krajského súdu uvedeného v odôvodnení rozsudku napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi nepredĺžil doplnkovú ochranu podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle rešpektuje príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy a posudzovanie nebezpečnosti žiadateľa U. A. pre bezpečnosť Slovenskej republiky podložené stanoviskom Slovenskej informačnej služby č. p. SIS-65/152V-87-2/2018 (doručené správnemu orgánu 03.10.2018) je správne a v súlade s ustanoveniami zákona o azyle. 8. Ďalej krajský súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je svojvoľné (arbitrátne), ani zákonne neudržateľné a nesignalizuje možnosť porušenia článku 46, 47 a 48 Ústavy Slovenskej republiky a to ani z hľadiska názoru žalobcu, že ustanovenie § 19a ods. 9 zákona o azyle má byť v rozpore s Ústavou SR (Chartou základných práv Európskej únie a Správneho súdneho

9. Krajský súd ďalej dôvodil tým, že z preskúmavaného spisu zistil, že dokument (stanovisko SIS), na základe ktorého správny orgán dospel k záveru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, je zaradený v osobitnej evidencii utajovaných skutočností na Migračnom úrade. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia správne uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 23 ods. 3 Správneho poriadku) a nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o nepredĺžení doplnkovej ochrany, nota bene správna úvaha v prípade žalovaného je obmedzená, inak by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

11. K žalobnému bodu, že žalobca mal byť so stanoviskom SIS konfrontovaný s cieľom mať možnosť ju vyvrátiť, vysvetliť, či inak sa k nej vyjadriť, krajský súd poukázal na vyjadrenie žalovaného (č. l. 26 pv spisu), kde poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 130/2013 „Rozsah procesov, na ktoré dopadá článok 48 ods. 2 Ústavy, je z hľadiska textuálneho veľmi široký, je zrejmé, že ho nemožno aplikovať bezozvyšku na akýkoľvek súdny proces, nie to na proces právny.

12. Krajský súd uzavrel, že napadnutým rozhodnutím nebolo porušené základné právo žalobcu garantované Ústavou Slovenskej republiky a postup žalovaného bol správny a zákonný v záujme ochrany bezpečnosti Slovenskej republiky a dôvody uvedené v správnej žalobe sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného, preto správnu žalobu zamietol podľa § 219 Správneho súdneho poriadku.

13. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov že: - krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - krajský súd rozhodol na základe nesprávneho správneho posúdenia veci, - odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

nakoľko žalovaný konštatoval, že stanovisko Slovenskej informačnej služby podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 16. Proti tomuto rozhodnutiu bola podaná ma krajský súd správna žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

18. SIS dospela však k opačným záverom, pričom ako krajský súd uviedol v odôvodnení rozsudku, tieto informácie sú utajené a nie sú z toho dôvodu prístupné ani sťažovateľovi. Poukázal preto na Listinu základných práv a slobôd, Ústavu Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces ako jednu zo základných zásad súdneho konania.

20. Sťažovateľ trvá na tom, že v konaní bol porušený základný princíp konania, a síce rovnosť účastníkov konania. Sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ namietal v správnej žalobe postup správneho orgánu, ktorý považuje za nesprávny, nakoľko v ňom dochádza k porušeniu ústavných práv, a to predovšetkým práv podľa čl. 46, čl.47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. 21.

23. Podľa sťažovateľa krajský súd sa s vyššie uvedenými tvrdeniami a argumentmi nijakým spôsobom nezaoberal a nezdôvodnil ich. A to i napriek tej skutočnosti, že sťažovateľ na uvedené skutočnosti opakovane upozorňoval a bližšie rozviedol. Krajskému súdu vyčítal, že v bode 26. predmetného rozsudku iba skonštatoval, že po oboznámení sa so stanoviskom SIS je možné vyvodiť, že sťažovateľ je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky, no bez ďalšieho odôvodnenia.

ňou vysporiadať. Závery rozhodnutí súdov doložených do konania žalobcom pritom v plnom rozsahu podporujú jeho právny názor. Krajský súd tak opomenul vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou žalobcu. 25. Sťažovateľ zároveň navrhol v zmysle § 47 ods. 1 Správneho súdneho poriadku priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok s odôvodnením, že by mu bez odkladného účinku hrozila závažná ujma. Uviedol, že má na základe poskytnutej doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky prechodný pobyt v zmysle § 27 a zákona o azyle. Z uvedeného vyplýva, že prechodný pobyt je priamo viazaný na inštitút doplnkovej ochrany. Doplnková ochrana je Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky poskytovaná podľa § 13a zákona o azyle v prípade, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

26. Sťažovateľ má za to, že rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov a zásad materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu správnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť z bezprávia a nespravodlivosti. 27.

IV. Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

28. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správny súdny poriadok) počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu) proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávali pochybnosti o ústavnosti, ale aj rozpore ustanovenia § 13c ods.4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré boli v prejedávanej veci aplikované správnym orgánom s Ústavou SR a Chartou základných práv Európskej únie, a preto dňa 21.08.2019 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a dňa 11.10.2019 podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy SR s návrhom na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d), §19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona č. 480/ 2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods.1 , čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

V. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023

29. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15. marca 2023 rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

31. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom podľa § 492 S. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

32. Podľa § 100 ods. 3 S. s. p. ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, alebo uplynul čas, na ktorý sa konanie prerušilo, predseda senátu aj bez návrhu uznesením rozhodne o pokračovaní v konaní. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konštatuje, že vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 25.03.2023 odpadla prekážka, pre ktorú bolo konanie v prejedávanej veci prerušené. Kasačný súd z dôvodu hospodárnosti konania rozhodol o pokračovaní v konaní v predmetnom rozsudku a nevydával samostatné uznesenie o pokračovaní v konaní.

„obsahujúcej súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 39. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods.10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

40. Na tomto mieste považuje najvyšší správny súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. 41. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody

Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu. 43. Všetky orgány verejnej moci, vrátane, sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou. 44.

45. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 462 ods. 2 S. s. p. zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z materiálneho hľadiska tým nedošlo k zmene predmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto § 19a ods. 9 stáva §19a ods.10 zákona o azyle. 47. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal podľa § 467 ods. 1 a 2 S. s. p. v spojení s § 167 ods. 1 S. s. p

V Bratislave dňa 23. júna 2023