10Sžak/3/2021

1. Prvostupňový správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica rozhodnutím č. p.: PPZHCPBB5-2343-006/2019-PP zo dňa 8. júla 2019 rozhodol podľa § 36 ods. 1, písm. b) zákona č 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) o zrušení prechodného pobytu žalobkyne na území Slovenskej republiky na účel podnikania udelený podľa § 22 ods. 1 písm. b) ZoPC, pretože žalobkyňa správnemu orgánu uviedla nepravdivé alebo zavádzajúce údaje. V druhom výroku prvostupňový správny orgán podľa § 11 ods. 1 písm. p/ ZoPC rozhodol, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému mu bol zrušený prechodný pobyt je povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu.

Pri udelení prechodného pobytu žalobkyňa preukazovala zabezpečenie ubytovania počas prechodného pobytu v Y. D., P. A., G. XX, J. J.. Následne po udelení prechodného pobytu dňa 7.5.2018 žalobkyňa oznámila správnemu orgánu zmenu adresy prechodného pobytu a požiadala o vydanie dokladu o pobyte. Ako doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania počas pobytu správnemu orgánu predložila zmluvu o nájme bytu na adrese Y. D. XX, J. J.. Prvostupňový

Pri kontrole sa nikto v nehnuteľnosti nezdržiaval. Objekt pôsobil neudržiavane, fasáda objektu bola popraskaná s opadanou omietkou, okná s popraskanými nátermi a miestami vypadaným tesniacim tmelom okolo sklenenej výplne. Na budove neboli funkčné zvončeky a okná boli bez akéhokoľvek tienenia, t. j. nemali žiadne záclony ani žalúzie.

Správny orgán z takto vykonaného dokazovania vyvodil záver, že predmetná nehnuteľnosť je dlhodobo neobývaná a neobývateľná, nie je vybavená žiadnym nábytkom, do objektu zateká, budova má vysokú vlhkosť muriva a objekt vyžaduje rozsiahlu rekonštrukciu.

Správny orgán vyhodnotil aj vplyv zrušenia prechodného pobytu ku dôsledkom tohto zrušenia, pričom dospel k záveru, že dôvod zrušenia prechodného pobytu nebude neprimeraným dôsledkom. 3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BB2-139-004/2019-SK zo dňa 25. septembra 2019 na základe odvolania žalobkyne rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.

II. Konanie na krajskom súde

10. K námietke žalobkyne, že správne orgány porušili § 3 ods. 5 Správneho poriadku tým, že akceptovali dôkazy získané prvostupňovým orgánom a dôkazy a tvrdenia žalobcu nebrali do úvahy ako aj k námietke, že správne orgány boli zaujaté proti celej rodine žalobkyne a postupovali zaujato a neodborne, krajský súd uviedol, že boli uplatnené len všeobecne. Žalobkyňa neuviedla, ktorým konkrétnym ňou predloženým dôkazom sa orgány verejnej správy nezaoberali. Takisto námietky zaujatosti administratívneho orgánu voči žalobkyni neboli konkretizované vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Žalobkyňa nepodala v administratívnom konaní námietku na vylúčenie zamestnancov orgánu verejnej správy, a preto v tomto administratívnom konaní nebolo rozhodované podľa § 12 zákona o správnom konaní, ktoré rozhodnutie by bolo možné preskúmať v konaní pred správnym súdom.

12. K námietke žalobkyne - tvrdeniu, že byt spĺňa štandardy podľa § 8 Vyhlášky upravujúcej minimálne požiadavky na byty nižšieho štandardu, krajský súd uviedol, že je nekonkretizovaná k dôvodom napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie nebolo založené na tom, že tieto štandardy byt nespĺňa, ale na tom, že napriek tomu je v neobývateľnom stave a nebol dlhodobo obývaný, a preto žalobkyňa uviedla nepravdivé údaje, keď predložila správnemu orgánu oznámenie, že toto je miesto, kde má zabezpečené ubytovanie na účely jej prechodného pobytu, ktorého účelom bolo podnikanie na území SR.

stave. Takéto námietky nemajú teda ani racionálny ani právny základ. 14. K námietke žalobkyne, že v zmysle ZoPC pri udelenom prechodnom pobyte štátnemu príslušníkovi tretej krajiny stačí, aby sa na adrese, kde prezentoval zabezpečené ubytovanie zdržiaval jeden deň každý 30 dní, nemá oporu v ZoPC. Podľa krajského súdu žalobkyňa netvrdila a nepreukazovala, že sa na nahlásenej adrese trvalého pobytu zdržiavala.

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia právnej veci, keď žalobkyňa namietala, že jej konanie malo byť posúdené nanajvýš ako priestupok uviedol, že správnosť právneho posúdenia veci tvorila predmet súdneho prieskumu. Teda, či zistené skutočnosti a z nich plynúci skutkový záver, boli subsumované pod na ne priliehajúcu právnu normu.

16. Na základe uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že žiadny z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe nebol dôvodný. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

17. Žalobkyňa (sťažovateľka) podala proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čím znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušenie práva na spravodlivý proces. 18. Sťažovateľka nesprávne právne posúdenie krajským súdom videla v tom, že krajský súd: - nezohľadnil, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný relevantne nepreukázali svoje tvrdenia o tom, že byt je neobývateľný a že nespĺňa podmienky uvedené v § 8 vyhlášky MZ SR, ktoré sú hmotnoprávnou podmienkou pre udelenie prechodného pobytu. Povinnosťou sťažovateľa v správnom konaní nie je preukazovanie svojich tvrdení, ale je to povinnosťou správneho orgánu, aby preukázal, že to tak nie je a na základe toho následne rozhodol, - nesprávne vyhodnotil žalobné námietky v bodoch 8 až 10 rozsudku za uplatnené všeobecne, podľa sťažovateľky námietky sú bližšie uvedené v konkrétnych vyjadreniach a odvolaniach ako aj výpovediach na samotnom pojednávaní, žalovaný a ani krajský súd sa so súhlasom Mesta Banská Bystrica nevysporiadali. - nedodržal princíp proporcionality, keď na jednej strane vytýka nekonkrétnosť námietok sťažovateľky a na druhej strane krajskému súdu postačuje nekonkrétne všeobecné stanovisko žalovaného bez presného špecifikovania, a to že sa s námietkami vysporiadal, - nesprávne posúdil dôvody rozhodnutia žalovaného, nezdržiavanie sa na adrese prechodného bydliska nie je zavádzanie, ale nanajvýš správny delikt, pritom sťažovateľka vždy komunikovala na uvedenej adrese so správnym orgánom, - nesprávne vyhodnotil dôkazy získané a pripustené v súdnom konaní, keď na jednej strane spochybňuje stanovisko RÚVZ, ktorý ako jediný vydáva stanoviská o tom čo je uvedené vo vyhláška MZ SR a na strane druhej sa opiera o znalecký posudok znalca Ing. Oravkina, ktorý bol vykonaný v exekučnom konaní, čo je rozdielne konanie od konania medzi žalobcom a žalovaným, - rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, skutkového stavu a zlej aplikácie zákona o pobyte cudzincov, - má za to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad), najmä princípu ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a ochrany pri legitímnych očakávaní pri rozhodovaní orgánov verejnej moci. 19. Sťažovateľka navrhla, aby kasačný súd napádaný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. 20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Vyjadril sa podrobne ku všetkým uplatneným námietkam sťažovateľky a zhrnul, že sťažovateľka v konaní nedoložila žiadny relevantný dôkaz , ktorým by vyvrátila preukázané zistenia prvostupňového správneho orgánu. V konaní bolo podľa žalovaného dostatočnými relevantnými dôkazmi jednoznačne a nespochybniteľne preukázané, že sťažovateľka sa na deklarovanej adrese dlhodobo nezdržiavala, ako aj skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť bola dlhodobo neobývaná.

VI. Právne posúdenie veci kasačným súdom

27. Podľa kasačného súdu ide o vadu konania, pre ktorú nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za zákonné. Pre namietanú vadu mal krajský súd toto rozhodnutí zrušiť. Ak tak krajský súd neučinil, jeho rozsudok je zaťažený vadou, pre ktorý nemôže obstáť a zistenú vadu je potrebné napraviť zmenou rozsudku tak, ako uviedol kasačný súd vo výroku tohto rozsudku.

29. Snaha kasačného súdu nájsť ratio legis uvedených ustanovení ZoPC zodpovedala potom teleologickému výkladu, ktorého základnou maximou je, že sa nikto „nesmie dovolávať slov právneho predpisu proti jeho zmyslu“ a hľadá sa objektívny zmysel a účel daného pravidla (právo nie je samoúčelné, viaže sa k určitému hodnotovému systému).

31. Za použitia uvedeného výkladu potom kasačný súd dospel k názoru, že účelom ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 33 ods. 6 písm. e) ZoPC je v podstate odstránenie kladného rozhodnutia o pobytovom statuse štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý ho dosiahol tým, že oklamal správny orgán v konaní o jeho žiadosti.

33. Ide potom o zákonom prípustnú reakciu správneho orgánu na to, že správny orgán po udelení prechodného pobytu zistí a nespochybniteľným spôsobom preukáže, že bol žiadateľom o udelenie prechodného pobytu v konaní o jeho žiadosti oklamaný, zavádzaný alebo že mu v konaní o jeho žiadosti príslušník tretej krajiny poskytol falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.

35. Inými slovami, ak správny orgán po udelení prechodného pobytu dodatočne zistí a preukáže, že štátny príslušník zavádzal pri žiadosti o udelenie prechodného pobytu napríklad tým, že by tvrdil, že má zabezpečené ubytovanie a dodatočne by sa preukázalo, že ho zabezpečené nemal, prichádzala by do úvahy aplikácia ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) ZoPC, teda zrušenie prechodného pobytu z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. e) ZoPC.

37. Jednou z podmienok udelenia prechodného pobytu cudzincom z tretích krajín je aj zabezpečenie ubytovania v Slovenskej republike, čo musí cudzinec preukázať. V danom prípade nebolo sporným, že sťažovateľke bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania podľa § podľa § 22 ods. 1 písm. b) ZoPC. Sťažovateľka v konaní o udelení prechodného pobytu na účel podnikania preukázala zabezpečenie ubytovania v Slovenskej republike v Y. D. P. A., G. Q. XX, J. J.. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľka dňa 7.5.2018 oznámila na Oddelení hraničnej a cudzineckej polícii v Banskej Bystrici zmenu adresy ubytovania počas povoleného pobytu z Y. D. P. A. na adresu Y. D. XX, J. J. a požiadala o zmenu adresy prechodného pobytu a o vydanie dokladu o pobyte. K žiadosti o zmenu prechodného bydliska predložila Zmluvu o nájme bytu uzavretú medzi prenajímateľom I..

38. Ustanovenie § 32 ZoPC vymedzuje okruh povinných náležitostí k žiadosti o udelenie prechodného pobytu, ktoré musí štátny príslušník tretej krajiny priložiť. 39. Účelom podmienky udelenia prechodného pobytu štátnemu príslušníkovi tretieho štátu ustanovenej v § 32 ods. 2 písm. e) ZoPC, podľa ktorej žiadateľ musí predložiť doklad o zabezpečení ubytovania nie starší ako 90 dní, v spojení s § 32 ods. 8 ZoPC, podľa ktorého doklad o zabezpečení ubytovania musí preukazovať, že štátny príslušník tretej krajiny má zabezpečené ubytovanie na najmenej šesť mesiacov prechodného pobytu), § 33 ods. 4, podľa ktorého čas, na ktorý má štátny príslušník tretej krajiny zabezpečené ubytovanie počas prechodného pobytu, nemá vplyv na čas, na ktorý sa prechodný pobyt udelí, a § 33 ods. 6 písm. h), podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je zjavné, že zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej republiky nespĺňa minimálne požiadavky podľa osobitného predpisu, spolu s ustanovením § 122 ZoPC, je predovšetkým

Podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoPC dokladom potvrdzujúcim zabezpečenie ubytovania sa rozumie [aj] čestné vyhlásenie cudzinca o vlastníctve nehnuteľnosti. Pritom zo žiadneho zo zákonných ustanovení nevyplýva, že by mal takýto cudzinec aj povinnosť počas prechodného pobytu bývať práve v tejto nehnuteľnosti. Podstatné je, že má takúto nehnuteľnosť k dispozícii. Takisto v prípade udelenia prechodného pobytu bez splnenia podmienky dokladu o zabezpečení ubytovania podľa výnimiek v zmysle § 32 ods. 2 písm. e) body 1-5 vôbec neprichádza do úvahy, že by mal takýto cudzinec bývať v takto vopred označenej nehnuteľnosti. Pri týchto výnimkách zákonodarca prirodzene očakáva, že o reálne ubytovanie bude v príslušnej životnej situácii postarané.

42. V danom prípade však nič nenasvedčuje tomu, že by správny orgán zo zistených skutočností vyvodil záver o tom, že sa sťažovateľka mala dopustiť priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. c/ ZoPC, na tom skutkovom základe, že mala porušiť povinnosť ustanovenú v §

44. Pre samotný záver o vecnej nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu postačovalo vyhodnotenie kasačného súdu o dôvodnosti vznesenej námietky týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia. Nad rámec uvedeného považuje však kasačný súd za dôležité uviesť, že jeho pozornosti neuniklo, že sťažovateľka videla nesprávne právne posúdenie aj v nedostatočnosti skutkovej, opierajúcej sa o zistenia správnych orgánov o zavádzaní sťažovateľky ohľadne údaju o mieste prechodného pobytu. Inými slovami, sťažovateľka namietala, že skutková podstata veci, z ktorej správne orgány vychádzali, nemá dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní. 45. Hoci kasačný súd nezistil dôvodnosť aplikácie ustanovení § 36 ods. 1 písm. b) ZoPC, zrušenie prechodného pobytu z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. e) ZoPC na prípad sťažovateľky, pre dôvody vyššie uvedené, nad rámec vyššie konštatovaného nesprávneho právneho posúdenia veci považuje za dôležité uviesť, že vykonané dokazovanie v správnom konaní nemohlo viesť k záverom, ktoré učinili správne orgány, a to, že sťažovateľka uvádzala zavádzajúce údaje o mieste svojho prechodného bydliska. 46. Takýto záver nie je možné vyvodiť za dôkaznej situácie, ktorú zabezpečí správny orgán tým, že vykoná previerku kontroly zabezpečenia ubytovania štátneho príslušníka tretej krajiny bez reálnej ohliadky a vnútornej kontroly nehnuteľnosti, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny deklaruje miesto svojho prechodného pobytu za situácie, že štátneho príslušníka tretej krajiny v čase vykonanej jedinej kontroly na ním uvedenej adrese nezastihne. 47. Rovnako nie je možné akceptovať, že prvostupňový ani odvolací správny orgán pred samotným rozhodnutím vo veci týkajúceho sa statusového pobytu vôbec nevypočuje štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému prechodný pobyt po splnení zákonom predpokladaných podmienok bol udelený pobyt a nie je možné ani akceptovať, že správne orgány vychádzajú len z písomného vyjadrenia štátneho príslušníka tretej krajiny k oznámeniu o začatí konania vo veci resp. odvolania proti rozhodnutiu. 48. Právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať patrí medzi základné práva na dobrú verejnú správu.

uznané Dohovorom. Preto sa neaplikujú princípy dobrej správy ako také, ale všeobecné právne princípy (princíp rovnosti, viazanosti právom, proporcionality). Presadzovanie všeobecných právnych princípov v členských štátoch Rady Európy zabezpečujú najmä súdy v rámci ústavného a správneho súdnictva. S nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 sa stala právne záväznou Charta. Článok 41 Charty síce definuje právo na dobrú správu, avšak len vo vzťahu jednotlivca k orgánom a inštitúciám Únie. Podľa čl. 41 do práva na dobrú správu sa zahŕňa najmä: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje

51. Záver správneho orgánu o tom, že adresa prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny je fiktívna a nie je reálna, nemožno učiniť bez vnútornej ohliadky priestorov správnym orgánom a nemožno ho učiniť zo záverov zo znaleckého posudku vypracovaného pre potreby určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti pre potreby exekučného konania, ktorý nemohol v žiadnom prípade nahradiť vlastné dokazovanie správneho orgánu o tom, či štátny príslušník tretej krajiny na uvedenej adrese, ktorú deklaroval ako svoj prechodný pobyt sa zdržiaval. Takýto znalecký posudok nemôže byť dôkazom pre účely posúdenia podstatnej okolnosti, akou bolo to, či byt v prenajatej nehnuteľnosti bol štátnym príslušníkom tretej krajiny obývaný a už vôbec nemôže byť dôkazom o tom, že sa v byte nezdržiaval a zavádzal správny orgán.

53. Naviac pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny predloží správnemu orgánu k žiadosti o zmenu prechodného bydliska súhlas mesta /obce podľa § 32 ods. 2 písm. k/ ZoPC, z ktorého vyplýva, že ubytovanie v nehnuteľnosti, kde sa bude štátny príslušník tretej krajiny zdržiavať počas pobytu, spĺňa podmienky osobitného predpisu (§ 62 písm. f/ zákona č. 355/2007 Z.z., § 8 vyhlášky MZ SR č. 259/2008 Z.z.), nemožno ho považovať za spochybňujúci len preto, že podľa správneho orgánu mesto resp. obec udeľuje súhlas bez skutočnej ohliadky priestorov. Nakoľko v otázke týkajúcej sa toho, či predmetná nehnuteľnosť spĺňa štandardy pre dlhodobé ubytovanie ustanovené vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva č. 259/2008 existoval minimálne rozpor medzi znaleckým posudkom z ktorého vychádzal správny orgán (vo veci určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti pre exekučné konanie), podľa ktorého predmetná nehnuteľnosť nespĺňa podmienky ubytovania a súhlasom mesta podľa ktorého predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ubytovania. Bez odstránenia tohto rozporu, nebolo možné

VIII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

55. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 56. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľke, ako úspešnej účastníčke konania o kasačnej sťažnosti, trovy konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 57. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. októbra 2021