10Sžak/9/2020

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 20 ods. 3 z dôvodu § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany. V odôvodnení žalovaný opísal v konaní zistený stav veci a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na stanovisko Slovenskej informačnej služby doručené mu 8.7.2019, podliehajúce utajeniu v zmysle zákona o utajovaných skutočnostiach, ktoré korešponduje s § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Súčasne uviedol, že toto stanovisko je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 19.12.2019 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému. Súčasne súdu navrhol, aby žalovanému uložil za použitia § 191 ods. 6 zák. č. 162/2015 Z. z Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) pokutu 5000 eur. Zrušenia napadnutého rozhodnutia sa žalobca domáhal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Tieto žalobné body vzhliadol žalobca s poukazom na skutočnosť, že mu nie je známe, či stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) doručené žalovanému 8.7.2019 obsahovalo súhlas či nesúhlas SIS s predĺžením doplnkovej ochrany, že toto stanovisko mu nebolo žalovaným a ani SIS sprístupnené a ani mu neboli oznámené aspoň rámcové dôvody utajovaného nesúhlasu SIS. V ďalšom sa v tejto súvislosti odvolal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 8/2016 z 12.12.2018 (ďalej len „nález ÚS SR“), na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/EÚ“), tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, uvádzané v náleze ÚS SR. V závere žaloby poukázal žalobca na porušenie jeho práva na rodinný život (počas pobytu na Slovensku sa oženil so slovenskou štátnou občiankou s ktorou vychováva dve maloleté deti). 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe z 15.5.2020 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na vlastnej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, poukázal na platnú právnu úpravu § 23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zák. č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), § § 19a ods. 9, 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú.

7. Námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný je podľa správneho súdu nepochybne správnym orgánom, ktorého povinnosťou je konať a rozhodovať v zmysle a postupom podľa zákona - v danom prípade prioritne tiež podľa zákona o azyle a správneho poriadku. Niet pochýb o tom, že na základe žiadosti žalovaného SIS žalovanému doručila stanovisko, ktoré (ako to uviedol žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) „.

Ak by v prejednávanej veci žalovaný i napriek nesúhlasu SIS s poskytnutím - predĺžením doplnkovej ochrany vydal pozitívne rozhodnutie, jednoznačne by tým porušil zákon a to s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Pretože žalovanému bolo doručené zjavne nesúhlasné stanovisko SIS v súvislosti so žiadosťou žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany, s poukazom na § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle žalovaný nemal inú možnosť, ako doplnkovú ochranu nepredĺžiť. S poukazom na uvedené nemôže byť žalovaný sankcionovaný - nemôže byť jeho výrok o nepredĺžení doplnkovej ochrany vyhodnotený ako nesprávne právne posúdenie veci, ak postupoval v zmysle zákona o azyle (§ 13c ods. 4 písm. d).

Pokiaľ by členský štát nepristúpil k potrebnej transpozícii, Komisia podá voči takémuto štátu žalobu. Predmetná smernica bola transponovaná do zákona o azyle (Príloha č. 5 k zákonu o azyle) a keďže v tejto súvislosti nebola voči Slovenskej republike podaná žaloba platí, že bola transponovaná v dostatočnej miere, teda aj vo vzťahu k zneniu § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, podľa ktorého žalovaný rozhodol. B) Naviac samotné znenie smernice 2013/32/EÚ v jej článku 23 (posledný odsek) pripúšťa obmedzenia v prístupe k informáciám a k ich zdrojom zástupcovi žiadateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany a to formou neudelenia bezpečnostnej previerky takémuto zástupcovi (podmienkou sprístupnenia informácií môže byť udelenie bezpečnostnej previerky). S poukazom na prejednávanú vec udelenie takéhoto oprávnenia prislúcha pôvodcovi utajovanej informácie, teda SIS. V prejednávanej veci SIS súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou udelené nebolo. 9. Žalobca v podanej žalobe obsiahlym spôsobom poukazoval na nález ÚS SR, ktorým bolo o. i. rozhodnuté, že § 52 ods. 2 zákona o azyle nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

10. K námietke žalobcu, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na rodinný život a práva jeho detí, správny súd uviedol, že dospel k presvedčeniu, že tomu tak nie je. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o jeho postavení vo vzťahu k poskytnutej forme medzinárodnej ochrany v rámci zákona o azyle. Teda nerozhodol o tom, že by nemal byť jeho súkromný či rodinný život rešpektovaný. Prípadné posúdenie ev. porušenia Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže byť súčasťou iného správneho konania vykonávaného iným správnym orgánom (i keď aj do tohto práva môže byť zasiahnuté v zmysle Článku 8 ods. 2 citovaného dohovoru).

11. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2016 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), teda z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a g) rozhodol na základe nesprávneho právneho a taktiež z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, že: · podstatou konania je to, že žalovaný správny orgán (migračný úrad) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi z dôvodu § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, teda preto, že v konaní bolo dňa 8.7.2019 doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby č. SIS, ktoré korešponduje s § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, teda by malo obsahovať nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany sťažovateľovi. Toto stanovisko podlieha utajeniu a sťažovateľ dodnes nemal možnosť oboznámiť sa s podstatou tohto stanoviska a skutočnosťami, ktoré sú mu “kladené za vinu“, · v konaní pred správnym súdom sťažovateľ navrhoval, aby súd napravil jeho znevýhodnenú situáciu a vykonal dokazovanie nasledujúcim spôsobom: oboznámenie žalobcu s aspoň podstatou toho, čo je obsahom stanoviska SIS a poskytnutie možnosti žalobcovi sa brániť, porovnanie stanoviska SIS stanoviskami SIS zaslanými žalovanému s cieľom zistiť, či a akým spôsobom sa zmenila dôkazná situácia so situáciou popísanou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9SaZ/5/2012 zo dňa 5.11.2012, predvolanie a vypočutie zodpovedného zamestnanca Slovenskej informačnej služby k zákonnosti, správnosti a objektívnosti informácií získaných k osobe žalobcu, · nesprávny procesný postup správneho súdu spočíva v tom, že nevykonal dokazovanie, ktoré sťažovateľ v podanej správnej žalobe navrhoval a tým spôsobil, že znemožnil sťažovateľovi uplatnenie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, · nesprávne právne posúdenie prípadu zo strany správneho súdu videl v tom, že správny súd pri ochrane utajovaných skutočností vychádzal z toho, že žalovaný správny orgán, ani súd nemôžu postupovať inak, ako upravuje § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle a § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností. S týmto právnym názorom sa nestotožňuje, v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018, ktorý sa vzťahuje na pôvodný § 52 ods. 2 zákona o azyle (medzičasom neúčinný) a že žalovaný správny orgán rozhodol podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle v platnom a účinnom znení. Poukázal na to, že Ústavný súd SR ani nemal šancu predmetné ustanovenie §

Ak teda predtým bolo výsledkom postupu v prípade negatívneho stanoviska SIS vydanie rozhodnutia, ktoré odkazovalo len na utajované stanovisko SIS, ktoré sťažovateľovi nikdy poskytnuté a nikdy sa s ním nemohol oboznámiť a brániť sa proti nemu, tak úplne rovnaký je v súčasnosti výsledok postupu podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d/ zákona o azyle.

naďalej porušované, · sťažovateľ poukázal aj na to, že Ústavný súd sa v náleze PL. ÚS 8/2016 venuje aj súdnej ochrane v takomto konaní a uvádza, že správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov, Ústavný súd tiež výslovne konštatuje, že príslušný orgán musí mať zákonom uloženú povinnosť uložiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy (bod 122 nálezu). V bode 124 nálezu, Ústavný súd ďalej vyslovene konštatuje, že ani súdny prieskum ba nedozvie ani podstatu dôvodov, nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny.

Správnemu súdu vyčíta, že nepristúpil k vyváženiu procesného postavenia sťažovateľa voči žalovanému správnemu orgánu a neposkytol mu možnosť účinnej ochrany a ani sa nepokúsil nájsť spôsob, akým by sa mohol zákonným spôsobom vysporiadať s platnou právnou úpravou a zároveň učiniť zadosť požiadavkám Ústavy. Tým žalovaného ponechal

Ani túto možnosť však správny súd nevyužil, · sťažovateľ rozporuje aj vyhodnotenie súdu, podľa ktorého napadnutým rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na jeho rodinný život a práv jeho detí. Sťažovateľ trvá na tom, že v jeho prípade ide o dlhodobý prístup zo strany štátu, zosobnený v opakujúcom sa konaní pred žalovaným správnym orgánom, ktorý výrazne zasahuje do sféry jeho rodinného života na Slovensku a do sféry súkromného života založeného prácou a podnikaním spoločne s manželkou a do života jeho detí. Ak by mu štát opakovane nespôsoboval problémy tým, že voči nemu používa utajované stanovisko SIS, s ktorým nemal možnosť sa za 10 rokov oboznámiť, čo má vplyv na trvanie jeho doplnkovej ochrany, tak by si už bol mohol upraviť svoj život v SR žiadosťou o dlhodobý pobyt a štátne občianstvo. Okrem toho, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má prednosť pred zákonmi SR, rovnako ako Dohovor o právach dieťaťa a teda v azylovom konaní žalovaný resp. súd nemôžu ignorovať dopady tohto konania na rodinný život sťažovateľa, osobitne v jeho špecifickom postavení, ktoré je

samozrejme vyvodil, že zrejme celé stanovisko SIS, ktoré podlieha utajeniu, aj vrátane záveru podľa a o azyle (ide o záver, že stanovisko SIS obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany) je k predĺženiu jeho doplnkovej ochrany negatívne.

v predchádzajúcom rozsudku odklonil a postup a rozhodnutie žalovaného v tomto konaní považuje napriek sťažovateľom namietanej nejednoznačnosti, za správny. V tom vidí sťažovateľ nesprávny právny názor správneho súdu, · vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade ide o situáciu, kedy sa namieta ústavnosť postupu žalovaného správneho orgánu a ústavnosť predpisov, ktoré žalovanému neumožňujú oboznámiť žalobcu (sťažovateľa) s podstatou utajovaného stanoviska SIS, ktoré je v konaní použité ako hlavný dôkazný prostriedok (postup podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle v spojení s § 19a ods. 9 zákona o azyle), sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby využil postup podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a požiadal Ústavný súd SR o preverenie súladu § 13c ochrane utajovaných skutočností s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami s ktorými vyslovila súhlas NR SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu, ide o rovnaké dôvody na základe ktorých už bola podaná správna žaloba proti rozhodnutiu migračného úradu zo dňa 20.11.2019.

IV. Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia kasačného konania. Uznesením sp. zn. 10Sžak/9/2020 dňa 27.10.2020 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti. 15. V dôvodoch uznesenia uviedol, že najvyšší súd podal dňa 02.10.2019 v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžak/11/2019 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti „...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 16. Ďalej citoval ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) S.s.p., podľa ktorého ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konania alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takého konanie podnet. 17. Uviedol, že v predmetnej veci súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o azyle s Ústavou Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, dospel k záveru o potrebe v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a) S.s.p. kasačné konanie prerušiť.

Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 2S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel, a teda odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa prerušené. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky postupom podľa § 100 ods. 3 SSP rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti napadnutému rozsudku

Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. novembra 2023 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

25. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1 a 2 v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 29. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy).

31. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou, podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že výlučne prihliadal na nesúhlasné stanovisko s predĺžením doplnkovej ochrany podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle, rozhodol v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, hoci ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle uvádzalo, že na takéto stanovisko žalovaný prihliada, predmetné ustanovenia stratili účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na záver udáva, že počas priebehu konania pred ústavným súdom zákon č. 124/2022 Z. z. s účinnosťou k 01.07.2022 novelizoval zákon o azyle v časti napadnutého ustanovenia § 19a ods. 9. Táto novelizácia sa však nedotkla obsahového znenia napadnutého ustanovenia, ale len jeho označenia. Z materiálneho hľadiska tým nedošlo k zmene predmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto § 19a ods. 9 stáva § 19a ods. 10 zákona o azyle.

35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.