10Sžfk/10/2020

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 11S/126/2018-148 z 31. júla 2019 v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100836588/2018 zo dňa 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej len „správca dane“) č. 102461293/2017 zo dňa 27. novembra 2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 55.200,00 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2013 ako rozdiel medzi daňou vyrubenou podaným daňovým priznaním v sume 14.633,64 eura a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 69.833,64 eura. Správca dane uviedol, že kontrolou predložených dokladov zistil, že žalobca si zaúčtoval do daňových nákladov prenájom motorových vozidiel na základe dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou ANTO

2. Krajský súd odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že predloženie faktúr (špecifikovaných v bode 27. napadnutého rozsudku) a zmlúv je len jednou z podmienok pre uznanie daňových výdavkov, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej

Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce správcovi dane oznámil, že daňový subjekt BOGAL, s.r.o. je nekontaktný, na adrese svojho sídla zásielky nepreberá a miestnym zisťovaním na uvedenom sídle spoločnosti bolo zistené, že na adrese sídla sa nenachádza, nenachádza sa tam ani poštová schránka s jeho označením, pričom uvedená spoločnosť podala posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb v roku 2012 a k dani z pridanej hodnoty za marec 2014.

4. S poukazom na vyjadrenia bývalého konateľa spoločnosti ANTO CAR, s.r.o. a predložené listinné doklady, je podľa názoru krajského súdu dôvodné konštatovanie správcu dane a žalovaného o tom, že dodanie služieb žalobcovi podľa predložených faktúr zo strany spoločnosti ANTO CAR, s.r.o. nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Krajský súd uviedol, že svedkovia, ktorí boli vypočutí správcom dane, sa vyjadrili len k tomu, že konatelia žalobcu používali vozidlá zn. X. a H., nevedeli uviesť ich evidenčné čísla a ich výpoveď je z hľadiska dôkaznej sily bez právneho významu, pretože svedkovia nevedeli potvrdiť, či boli uvedené vozidlá predmetom nájmu od spoločnosti ANTO CAR, s.r.o.

5. Skutočnosť, že žalobca nebol upovedomený o výsluchu svedka T.. I. X. (zástupca spoločnosti PREMIUM Support s.r.o.) a svedkyne N.. T. U. (zástupkyne spoločnosti CAESAR CAR a.s.) vykonanom dožiadaným daňovým úradom, nemala podľa krajského súdu vplyv na zákonnosť rozhodnutia: svedok T.. I. X. sa vyjadroval len všeobecne o fungovaní spoločnosti PREMIUM Support s.r.o. a k jej obchodnému majetku, pričom žiadnym spôsobom sa nevyjadroval k vzťahom so žalobcom a svedkyňa N.. T. U. sa vyjadrila k vozidlu, ktoré malo byť predmetom dodania služieb žalobcovi a uviedla, komu bolo v rámci spoločnosti vozidlo zverené a kto ním mohol disponovať a teda obsahom jej výpovede nebolo vyjadrenie, ktoré by sa bezprostredne týkalo dodania služby žalobcovi. Krajský súd poukázal na to, že správca dane na základe informácií získaných od svedkyne N.. T. U. vypočul predsedu predstavenstva spoločnosti CAESAR CAR a.s. (vlastník vozidla), osobu, ktorej bolo v kontrolovanom zdaňovacom období vozidlo zverené (L. G.), i jej priateľa (Y. A.), ktorému dala vozidlo do dispozície, ktorých výpovedí sa už konateľ žalobcu, resp. jeho splnomocnený zástupca,

6. Krajský súd konštatoval, že pre možné negatívne následky neuznania daňových výdavkov mal žalobca povinnosť preveriť si, či a na základe akého právneho titulu je spoločnosť ANTO CAR, s.r.o. oprávnená dať vozidlá do podnájmu inému subjektu, čo bolo možné overiť si aj z evidencie vozidiel, resp. z technického preukazu jednotlivých vozidiel.

Z tohto dôvodu je podľa krajského súdu pravdivé tvrdenie žalobcu, že o pochybnostiach sa dozvedel až z protokolu z daňovej kontroly, ktorý bol spísaný dňa 13.08.2015. 8. Pokiaľ žalobca disponoval informáciami, že zamestnanec správcu dane N..

administratívnom spise. 9. K ďalšej námietke žalobcu, týkajúcej sa skutočnosti, že mu správcom dane nebolo umožnené nahliadnuť do správy z Daňového úradu Galanta, ktorá sa mala týkať dokladov uvedenému daňovému úradu priebežne predkladaných H. O. (konateľ spoločnosti ANTO CAR, s.r.o.) krajský súd uviedol, že pokiaľ táto správa neobsahovala listiny, ktoré sa týkali žalobcu, ale doklady týkajúce sa iných daňových subjektov, bol správca dane povinný zachovať o ich obsahu daňové tajomstvo. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa formy administratívneho spisu, krajský súd konštatoval, že nie je zrejmé, akým spôsobom mali byť dotknuté práva žalobcu tým, že mu nebol predložený žurnalizovaný spis.

10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej označil ako dôvody kasačnej sťažnosti to, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. g/ a f/ SSP) a navrhol kasačnému súdu, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, alebo zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať právo na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde aj kasačnom súde. 11. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ a SSP) je sťažovateľ presvedčený, že splnil zákonom stanovené podmienky na uznanie výdavkov ako oprávnených nákladov. V tejto súvislosti namietal, že sa krajský súd nezaoberal námietkou, že správca dane vykonával kontrolu súčasne vo vzťahu k DPH a dane z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a teda treba prihliadať na dôkazy a tvrdenia, ktoré predkladal vo všetkých zdaňovacích obdobiach. V súvislosti s vykonanými dôkazmi v administratívnom konaní sťažovateľ poukázal na to, že nebol upovedomený o výsluchu niektorých svedkov a nemal možnosť klásť im otázky. 12. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s ostatnými dôkazmi, ktoré boli predložené, pričom ide o faktúry z autoservisu, knihy jázd a doklady o čerpaní pohonných hmôt. Sťažovateľ mal za to, že výpovede svedkov neboli náležite zohľadnené, pričom títo vedeli popísať farbu vozidiel, ako aj počiatočné písmená okresu, uvedeného na ŠPZ. Osobitne zdôraznil, že svedok T. uvádzal, že na jednom z vozidiel dostal pokutu za prekročenie rýchlosti, o čom založil dôkaz v daňovom spise a že tento svedok dal správcovi dane k nahliadnutiu v mobile fotografiu vozidla zo služobnej cesty, pričom následne mal pracovníčke správcu dane túto fotografiu zaslať, avšak táto v administratívnom spise nie je. Tiež uviedol, že svedok A. správcovi dane uviedol informáciu, že v jednom z vozidiel bol zabudovaný sledovací systém Komander. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu v administratívnom konaní bol predložený nežurnalizovaný spis a nevedel posúdiť jeho kompletnosť. Uviedol, že v spise chýbali jeho návrhy a podania, ktoré mali preukazovať, že motorové vozidlá mu boli riadne dodané a že tieto využíval na svoju podnikateľskú činnosť, za čo riadne zaplatil. 13. V súvislosti s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP) sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Sťažovateľ osobitne poukázal na to, že sa podľa neho krajský súd nedostatočne venoval námietke účasti daňového kontrolóra na daňovej kontrole a v tejto súvislosti poukázal na to, že sa tento zamestnanec sám vylúčil z kontroly a je potrebné zaoberať sa tým, či dôvod jeho vylúčenia netrval už v čase výkonu kontroly. Rovnako namietal, že krajský súd len stručne opísal, že motorové vozidlo EČV: Z. XXX S. malo byť prenajaté spoločnosti AMT INVEST, s.r.o., pričom táto spoločnosť mala rovnakého konateľa ako spoločnosť ANTO CAR, s.r.o. (H. O.). 14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

15. Prejednávaná vec bola dňa 14.02.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10S - sp. zn. 10Sžfk/10/2020. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho

17. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dňa 01.07.2014 sa začala u sťažovateľa daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013. Rozhodnutím správcu dane zo dňa 27.03.2015 bola daňová kontrola prerušená od 30.03.2015 z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to až do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) rumunskej daňovej správe, ktorá doručila odpoveď dňa 18.06.2015 ohľadne osoby S. R.. Z odpovede na MVI vyplýva, že nemohla byť vykonaná kontrola, lebo S. R. sa na adrese, na ktorej má pobyt vedený nezdržiava a nebolo ho možné kontaktovať na inej adrese. V oznámení zo dňa 19.06.2015 správca dane oznámil sťažovateľovi, že dňa 18.06.2015 pominuli dôvody, pre ktoré bola kontrola prerušená (doručené 24.06.2015).

K jednotlivým vozidlám, ktoré mali byť predmetom nájmu správca dane v spolupráci s vybratými útvarmi Kriminálneho úradu finančnej správy preveril ich históriu a zistil, že držiteľom motorového vozidla s evidenčným číslom: R. XXX J. bola v období od 10.10.2011 do 14.03.2014 spoločnosť ANTO CAR s.r.o. Ku vozidlu s evidenčným číslom R. XXX J. bolo zistené, že zadaným parametrom nevyhovuje žiadne vozidlo, vlastníkom vozidla s evidenčným číslom:

vozidla s evidenčným číslom: J. XXX Q. bola spoločnosť STAVBA TRADE s.r.o. a držiteľom vozidla s evidenčným číslom: X. XXX K. bola spoločnosť MIRA CAR s.r.o. Držiteľom vozidla s evidenčným číslom: Z. XXX S. bola spoločnosť JPZ s.r.o. a držiteľom vozidla s evidenčným číslom R. XXX J. bola spoločnosť ANTO CAR s.r.o. Správca dane skonštatoval, že na základe zistených skutočností nebolo preukázané, že služby deklarované na faktúrach boli skutočne dodané, lebo samotná existencia faktúr a ich zaúčtovanie v súlade so zásadami účtovníctve ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane. Vyzval sťažovateľa, aby v prípade, ak má nejaké dôkazy týkajúce sa predbežných výsledkov daňovej kontroly, tieto predložil do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia.

20. V administratívnom spise sa nachádza tiež podanie sťažovateľa zo dňa 22.09.2015 „Žiadosť o zmenu pracovníkov správcu dane poverených kontrolou z dôvodu, že pracovníci správcu dane (N.. L. L., N.. Z. T. a N.. R. P.) vykonávajú daňovú kontrolu jednostranne a zaujatým spôsobom“, pričom konkrétne poukázal na bližšie nešpecifikovaný slovný konflikt medzi konateľom sťažovateľa a pracovníkom p. L., ktorému mal konateľ sťažovateľa vytýkať zaujatosť a spôsob vedenia miestneho zisťovania. Správca dane v podaní zo dňa 09.10.2015 oznámil sťažovateľovi, že jeho podnet na vylúčenie kontrolórov je irelevantný, keďže v súčasnosti neprebieha žiadna daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2013 a za zdaňovacie obdobie apríl - október, december 2013 a daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2013, nie je možné vylúčiť zamestnancov správcu dane z daňovej kontroly. Zároveň mu oznámil, že zamestnanec N.. L. bol na základe vlastného podnetu vylúčený z daňového konania z predmetnej kontroly.

22. Správca dane vydal dňa 27.11.2017 prvostupňové rozhodnutie, ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 55.200,00 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013 ako rozdiel medzi daňou vyrubenou podaným daňovým priznaním doručeným 25.03.2014 v sume 14.633,64 eura a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 69.833,64 eura. Proti rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.04.2018 potvrdil prvostupňové

Následne poukázal na výsledky vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

25. Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/ 20170201.html>, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t/, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k

bodmi. Na dôvody, ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd neprihliada. 31. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).

33. Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie správnosti postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby (sťažovateľovi) za zdaňovacie obdobie roku 2013 v sume 55.200,- eur pri daňovej kontrole vykonanej u sťažovateľa. Z toho dôvodu kasačný súd, v zmysle sťažovateľom uvedených kasačných dôvodov zisťoval, či krajský súd postupoval správne, keď dospel k záveru, že daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci dodržali základné zásady daňového konania a vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru o dôvodnosti vyrubenia rozdielu dane z príjmov právnickej osoby pri deklarovanom, ale podľa daňových orgánov dostatočne nepreukázanom zdaniteľnom plnení.

35. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

36. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú

37. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade predmetných dodávateľských faktúr sa nepreukázalo, že plnenie uvedené na predmetných faktúrach - podnájom motorových vozidiel - fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie. Z odôvodnení daňových orgánov, ako aj krajského súdu, je zrejmé, že výdavky sťažovateľa, ktoré boli sťažovateľovi vyfakturované spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o., nie sú odrazom reálneho plnenia. Sťažovateľ v tejto súvislosti nepredložil dôkazy, ktoré by hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že deklarované vozidlá, ktorých podnájom bol predmetom faktúry, mu boli reálne dodané. Zo skutočnosti, že sťažovateľ nepreukázal samotné dodanie vozidiel, logicky vyplýva, že nepreukázal následne ani to, že tieto používal na zdaniteľný účel. Taktiež sa v rámci preverovania dodávateľa nepreukázalo reálne dodanie predmetných vozidiel zo strany deklarovaného dodávateľa, najmä z dôvodu, že bolo spochybnené, či bol dodávateľ vôbec oprávnený k poskytnutiu dotknutých vozidiel.

Sťažovateľ predložil faktúry od dodávateľa, predmetom ktorých bol podnájom motorových vozidiel. 38. Z označenia služby ako ,,podnájom“ je možné predpokladať, že dodávateľ nebol vlastníkom vozidiel, čo sa následne aj potvrdilo, keďže vlastníkom boli iné spoločnosti.

40. Sťažovateľ argumentoval predložením faktúry z autoservisu, knihou jázd a faktúrami za pohonné hmoty. Vo vzťahu k dokladom o čerpaní pohonných hmôt treba uviesť, že tieto neobsahujú zmienku o konkrétnom vozidle, pre ktoré boli zadovážené a kniha jázd je dokladom rovnakej povahy ako v prípade faktúry, keďže je možné technicky vyhotoviť takýto doklad pre akékoľvek vozidlo. Predmetné doklady však nepreukazujú skutočnosť, že deklarované vozidlá boli reálne dodané. Preto na uvedené treba prihliadať ako na dôkazy, avšak vzhľadom na ich charakter ich možno označiť ,,len“ ako podporné. Sami o sebe tak nie sú takými dôkazmi s takou dôkaznou hodnotou, na podklade ktorej by bolo možné bez ďalšieho konštatovať, že sťažovateľovi sa podarilo preukázať, že vozidlá, ktorých podnájom bol predmetom faktúry od dodávateľa by reálne využíval na účely svojej podnikateľskej

o dani z príjmov 42. V prejednávanej veci nebolo dostatočne preukázané, že služby boli dodané deklarovaným dodávateľom, resp. inou zdaniteľnou osobou. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na efekt tzv. „miznúceho obchodníka“, kedy pôvodný konateľ dodávateľa bol nekontaktný a opakovane nepredložil doklady, o ktorého ho výzvou žiadal správca dane.

Pri osobe dodávateľa možno v kontexte skutkových zistení poukázať aj na komplikovanosť prepojení v skúmanom obchodnom reťazci. V prípade vozidla ečv: X. XXX J. je vlastníkom spoločnosť CAESAR CAR a.s. Vozidlo mala pridelené na používanie členka predstavenstva p. G.. Pán A., ktorý bol druhom p. G. mal vozidlo ečv: X. XXX J. požičať konateľovi dodávateľa p. O.. Pán A. bol spoluzakladateľom CEASAR CAR a.s. a jeho spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. v nej vlastnila 30% podiel. Z výpovede člena predstavenstva CEASAR CAR a.s. p. L. vyplynulo, že p. O. neskôr ako nový majiteľ prevzal spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že ide o obchodný reťazec, ktorý sa javí ako prinajmenšom ,,zahmlený“, čo obvykle má za následok snahu o sťaženie overovania správnosti výšky priznanej daňovej povinnosti a uplatnených nárokov na odpočet dane.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené a najmä skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že dodávateľ v rozhodnom čase nedisponoval vozidlami, ktorých podnájom mal byť predmetom zdaniteľného plnenia, je objektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a sťažovateľom.

45. Pre úplnosť treba uviesť, že sťažovateľove ostatné námietky, najmä procesného charakteru, sú neopodstatnené. V prípade námietky súvisiacej s účasťou daňového kontrolóra na daňovej kontrole sa kasačný súd plne stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bode 92. napadnutého rozsudku, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ disponoval informáciami, že daňový kontrolór môže byť zaujatý, mohol využiť svoje právo podľa § 60 Daňového poriadku a vzniesť námietku zaujatosti už v priebehu daňovej kontroly, nie po jej ukončení.

46. Vo vzťahu k námietke smerujúcej k tomu, že spis nebol žurnalizovaný kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce argumentoval pochybnosťami o možnej manipulácii, nakoľko tvrdil, že v spise chýbali jeho vyjadrenia a podania, avšak o ktoré malo konkrétne ísť, nešpecifikoval. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé, či by tieto podania vôbec mali význam pre posúdenie veci a či naozaj v spise absentovali. Uvedená námietka je len všeobecným tvrdením, na ktorého preukázanie sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti.

V tomto smere treba všeobecne zdôrazniť, že pri posudzovaní úplnosti administratívneho spisu je potrebné prihliadať aj na preukázateľný hoci aj len potenciálny vplyv určitej absentujúcej listiny alebo iného podkladu na prejednávanú vec. Z námietky sťažovateľa však toto nie je zrejmé a kasačný súd v tomto smere nespozoroval pochybenie žalovaného, resp. správcu dane.

správy bol z namietaného hľadiska v súlade alebo v rozpore s právnymi predpismi. Na dôvody žaloby, ktoré neboli uplatnené v stanovenej lehote, súd neprihliada, až na výnimky stanovené zákonom (§ 134 ods. 2 SSP). Po druhé, krajský súd a správne orgány v administratívnom konaní sa pri hodnotení dôkazov dostatočne zaoberali s výpoveďou svedka T., z ktorej vyplývala rovnaká skutočnosť ako mala vyplynúť aj z fotografie, ktorá mala byť v zmysle kasačnej sťažnosti správcovi dane aj osobitne doručená.

50. Krajský súd sa dostatočne zaoberal aj námietkou predpojatosti zamestnanca správcu dane, a to v bode 92. napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016). 51. Čo sa týka skutočnosti, že motorové vozidlo EČV: Z. XXX S. malo byť prenajaté spoločnosťou JPZ, s.r.o. spoločnosti AMT INVEST, s.r.o., pričom táto spoločnosť mala rovnakého konateľa ako spoločnosť ANTO CAR, s.r.o. (H. O.), krajský súd ju spomenul v zhrnutí napadnutého rozhodnutia v úvodnej časti napadnutého rozsudku, ako aj v bode 89. napadnutého rozsudku. Aj vzhľadom na to, že túto skutočnosť sťažovateľ v správnej žalobe osobitne nenamietal, nebolo v kontexte prejednanej veci potrebné, aby sa krajský súd vo vzťahu k žalobným bodom viac a podrobnejšie venoval posúdeniu tohto skutkového

52. Kasačný súd uzatvára, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ako aj administratívneho spisu žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav. Dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa.

sťažovateľa ako nedôvodné zamietol a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v súvisiacej veci rozsudkom sp.zn. 5Sžfk/11/2020 zo dňa 24. februára 2022, (daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia apríl 2013 - august 2013, október 2013 a december 2013) tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

55. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).