10Sžfk/13/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:8017200718.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3S/47/2017
- IČS
- 8017200718
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) : Študentský servis, spol. s r. o., so sídlom Košice- Staré mesto, Roosveltova 794/6, IČO: 31730663, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Košice, Gelnická 33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/47/2017-47 zo dňa 13. septembra 2018, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie
1. Na základe výsledkov daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2014 až december 2014 vydal Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“) dňa 18. mája 2017 rozhodnutie č. 100971293/ 2017 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2014 rozdiel dane v sume 4.858,20 eur, keď mu nepriznal uplatnené odpočítanie dane z faktúry zo dňa 31. júl 2014 za roznos letákov vo výške 3.790,60 eur od dodávateľa CANUS s.r.o., Južná trieda 66, Košice.
2. Podaním zo dňa 12. júna 2017 sa žalobca odvolal proti 12 rozhodnutiam správcu dane vydaným za jednotlivé mesačné zdaňovacie obdobia roku 2014 (vrátane vyššie označeného rozhodnutia za zdaňovacie obdobie júl 2014), pričom v odvolaní uviedol, že rozhodnutia správcu dane „sú v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a ods. 3, § 24 ods. 2 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku, pretože správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, boli vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, nemajú oporu v obsahu spisov a nevychádzajú zo stavu zisteného v daňovom konaní. Zistený skutkový stav nevytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2014 v celkovej sume 75.343,15 eur“. 3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102017041/2017 zo dňa 21. septembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Konanie pred krajským súdom
4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) všeobecne správnu žalobu s návrhom na zrušenie rozhodnutia žalovaného a vrátenie veci na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí vo veci samej a porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu. 5. Žalobca v žalobe tvrdil, že jeho odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti vyplývajúce z § 72 ods. 4 Daňového poriadku, pretože v odvolaní absentovali dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania a navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že viac ako strohé konštatovania uvedené v odvolaní, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodnutia boli vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, nemajú oporu v obsahu spisov a nevychádzajú zo stavu zisteného v daňovom konaní, nespĺňajú podľa jeho názoru náležitosti odvolania v zmysle uvedeného ustanovenia. Žalobca mal za to, že správca dane bol povinný postupovať podľa § 72 ods. 5 v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku a mal žalobcu vyzvať, aby podľa jeho pokynu nedostatky odvolania v určenej lehote odstránil a poučil ho o následkoch spojených s ich neodstránením. Keďže tak správca dane neurobil, bol jeho postup podľa názoru žalobcu nezákonný a neboli splnené právne východiská na vydanie rozhodnutia odvolacieho orgánu vo veci samej. Žalovaný tento zásadný nedostatok neodstránil a svojimi rozhodnutiami vo veci samej podľa názoru žalobcu zaťažil odvolacie konanie zásadnou procesnou vadou. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietal len rozpor s právnymi predpismi, pričom uviedol aj dôvody tohto tvrdenia. Správca dane preto nebol povinný postupovať podľa § 74 ods. 5 v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku a vyzývať žalobcu na odstránenie nedostatkov odvolania. Z obsahu odvolania podľa žalovaného jasne vyplýva, že žalobca napadol celú výšku neuznaného odpočítania dane, na základe ktorého správca dane rozhodol o vyrubení rozdielu dane a to zo všetkých faktúr od dodávateľov CANUS s. r. o., CASPER s. r. o., DALKON s. r. o. a GAJJA PRODUCTION HOUSE s. r. o. Z obsahu odvolania je podľa žalovaného zrejmé, že sa odvolaním dožadoval zrušenia prvostupňového rozhodnutia.
7. Po preskúmaní rozhodnutia správcu dane a celého spisového materiálu žalovaný dospel k záveru, že správca dane postupoval v celom konaní v zmysle platných právnych predpisov, teda aj v súlade s § 3 ods. 1 a 3, § 24 ods. 2 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku, svoje závery náležite zdôvodnil a s námietkami uvedenými v odvolaní sa vysporiadal. Postup prvostupňového orgánu ako aj žalovaného v rámci odvolacieho konania bol podľa žalovaného zákonný a tvrdenie žalobcu, že týmto rozhodnutím boli porušené jeho práva a právom chránené záujmy, považoval za neopodstatnené. 8. Žalovaný tiež poukázal na to, že nebolo vyhovené návrhu žalobcu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania, čo žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 20. november 2017. 9. Krajský súd po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní vyhlásil dňa 13. septembra 2018 rozsudok, ktorým žalobu zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu a vysporiadal sa s odvolacími námietkami žalobcu. Uviedol, že správca dane analyzoval deklarované zdaniteľné obchody a ich fakturáciu medzi daňovými subjektami, pričom zistil, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených zákonom o DPH účel tohto zákona nebol dodržaný, pretože dodávateľom nevznikla daňová povinnosť z poskytnutia služieb, keďže išlo o fakturáciu formálneho nereálneho obchodu, pri ktorom pridaná hodnota nevznikla a následne kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane. 10. Krajský súd tiež poukázal na zásadu „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Uviedol, že v slobodnej spoločnosti je vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu stratiť, čo platí obdobne aj pre využívanie zákonných procesných ustanovení.
III. Kasačná sťažnosť
11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu tohto práva došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že krajský súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo neodôvodnil svoj záver, že odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane obsahovalo zákonom predpísané náležitosti a prečo nebol dôvod vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov tohto podania. 13. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd nesprávne právne interpretoval ustanovenie § 72 ods. 4 písm. d/ Daňového poriadku, keď nerozlíšil námietku odvolateľa proti rozhodnutiu správcu dane, že postup správcu dane bol v rozpore s právnymi predpismi, od situácie, keď sa namieta len rozpor s právnymi predpismi. Sťažovateľ uviedol, že ak sa v odvolaní namieta len rozpor s právnymi predpismi, nie je potrebné predkladať žiadne dôkazy, pretože v zmysle § 24 ods. 3 veta druhá Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. V takom prípade postačuje, ak daňový subjekt v odvolaní uvedie svoj právny názor odlišný od právneho názoru správcu dane a súčasne uvedie, ktoré ustanovenie všeobecne záväzného predpisu podľa jeho názoru správca dane svojim rozhodnutím porušil. 14. Sťažovateľ zaujal názor, že ak v odvolaní tvrdil, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore s § 3 ods. 1 a ods. 3, § 24 ods. 2 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku, neznamená to, že namietal len rozpor s právnymi predpismi. Išlo len o odkaz na ustanovenia Daňového poriadku, ktoré boli postupom správcu dane porušené a nie o uvedenie rozporu s právnym predpisom. Sťažovateľ mal za to, že k tejto odvolacej námietke mal v zmysle § 72 ods. 4 písm. d/ Daňového poriadku uviesť dôkazy preukazujúce jej odôvodnenosť ako aj odôvodnenosť samotného odvolania. Mal teda povinnosť uviesť konkrétne dôkazy, ktorými by preukázal, že rozhodnutia boli vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, nemajú oporu v obsahu spisov, nevychádzajú zo stavu zisteného v daňovom konaní atď. a preto sú v rozpore so zákonom. Keďže sťažovateľ ako odvolateľ tieto dôkazy neuviedol, malo jeho odvolanie nedostatky, pre ktoré nebolo spôsobilé na prerokovanie a správca dane bol podľa jeho názoru povinný postupovať podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku a v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku mal vyzvať odvolateľa, aby podľa pokynu správcu dane nedostatky odvolania v určenej lehote odstránil a zároveň ho poučiť o následkoch spojených s ich neodstránením. 15. Ak súd dospel k záveru, že nebol daný dôvod na postup podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, pretože odvolanie obsahovalo dostatočné dôvody, potom došlo podľa názoru sťažovateľa k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, čo v konečnom dôsledku znamená, že súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
IV. Právne závery kasačného súdu
17. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.
18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. SSP za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
20. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či krajský súd postupoval v súlade so zákonom, keď sa stotožnil so závermi žalovaného, že odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane bolo spôsobilé na prerokovanie, ďalej či vzhľadom na jeho obsah bol správca dane povinný odstraňovať nedostatky tohto podania a či rozhodnutím žalovaného o odvolaní boli porušené práva sťažovateľa do tej miery, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
21. Kasačný súd sa v podstatnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu, preto naň odkazuje a aby zbytočne neopakoval detaily skutkového stavu a argumentáciu krajského súdu, obmedzí sa iba na rozvinutie niektorých jej častí a uvedie svoje doplňujúce závery. 22.
Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. 23. Podľa ods. 8 ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve príslušný orgán daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením.
24. Podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku odvolanie musí obsahovať okrem náležitostí podľa § 13 aj a) označenie prvostupňového orgánu, b) číslo rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, c) dôvody podania odvolania, d) dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy, e) navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
25. Podľa ods. 5 ak odvolanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, prvostupňový orgán postupuje podľa § 13 ods. 8 až 10, pričom lehota na odstránenie nedostatkov odvolania nesmie byť kratšia ako 15 dní. 26. Z citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva požiadavka, aby z každého podania daňového subjektu bolo zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje a z akých dôvodov. Zákon výslovne stanovuje, že podanie sa posudzuje neformálne, podľa jeho obsahu (§ 13 ods. 3 Daňového poriadku).
27. Odvolanie sťažovateľa v prejednávanom prípade obsahovalo okrem uvedených všeobecných náležitostí podania aj označenie prvostupňového orgánu, odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj dôvody odvolania. Senát kasačného súdu zastáva názor, že je plným právom odvolateľa oprieť svoje odvolanie o také dôvody, ktoré sám uzná za vhodné.
Môže ísť aj o dôvody všeobecné, ako to bolo v prípade sťažovateľa, ktorý v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane namietal, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, ďalej že rozhodnutia boli vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, nemajú oporu v obsahu spisov a nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom konaní. Tvrdil, že zistený skutkový stav nevytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku o vyrubení rozdielu dane. Odvolateľ označil aj ustanovenia Daňového poriadku, ktoré boli podľa jeho názoru rozhodnutím a postupom správcu dane porušené.
28. S ohľadom na obsah odvolania je zrejmé, že odvolateľ namietal proti celému obsahu rozhodnutia, tak proti zisteniu skutkového stavu, ako aj proti jeho právnemu posúdeniu. Podľa mienky kasačného súdu z odvolania bez najmenších pochybností vyplýva, že odvolateľ nesúhlasil ani čiastočne s vyrubením rozdielu dane a že jeho úmysel smeroval k tomu, aby bolo uznané odpočítanie dane v plnom uplatnenom rozsahu. Odvolanie teda nepochybne obsahuje prejav vôle odvolateľa nebyť zaviazaný vyrubenou daňovou povinnosťou, inými slovami implicitne obsahuje i návrh na zrušenie rozhodnutia správcu dane (§ 72 ods. 4 písm. e/ Daňového poriadku).
29. V súvislosti s povinnosťou odvolateľa označiť dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta iba rozpor s právnymi predpismi, súhlasí kasačný súd so sťažovateľom v tom, že s ohľadom na rozsah a všeobecnosť namietaných skutočností nie je možné jednoznačne konštatovať, že by sťažovateľ v postavení odvolateľa nesúhlasil len s právnym posúdením veci, teda že by namietal len rozpor s právnymi predpismi.
Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolateľ nesúhlasil ani so skutkovými zisteniami správcu dane, avšak bez toho, aby uviedol v odvolaní svoje konkrétne výhrady. To však neznamená, že by bolo odvolanie pre neúplnosť nespôsobilé na prejednanie.
30. Kasačný súd je toho názoru, že predpísaná obsahová náležitosť odvolania smerujúca k označeniu dôkazov preukazujúcich jeho odôvodnenosť podľa § 72 ods. 4 písm. d/ Daňového poriadku je síce formulovaná ako povinnosť („odvolanie musí obsahovať.
. .“), jej nesplnenie však nemá bez ďalšieho za následok nespôsobilosť odvolania na vecné prerokovanie odvolacím orgánom, pokiaľ je z odvolania zrejmé, čoho sa odvolateľ domáha. Neoznačenie dôkazov preukazujúcich dôvody odvolania či nepredloženie listinných dôkazov len oslabuje dôkaznú pozíciu odvolateľa a môže viesť k prípadnému nepreukázaniu jeho tvrdení o skutkových okolnostiach, nezakladá však nutne povinnosť správcu dane vyzývať odvolateľa na odstránenie nedostatkov podania postupom podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, ak je odvolanie inak spôsobilé na prerokovanie.
31. Rozhodnutie žalovaného o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane, v ktorom žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a zo všetkých relevantných aspektov, pričom sa vysporiadal i s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v priebehu daňového konania nijako, podľa názoru kasačného súdu nijako neporušilo procesné práva sťažovateľa a už vôbec nie spôsobom, ktorý by mohol mať za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia či narušenie princípov spravodlivého procesu.
32. Krajský súd z uvedených hľadísk posúdil vec po právnej stránke správne a svojim postupom a rozhodnutím nemohol zasiahnuť do práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Krajský súd dôvodne poukázal i na zásadu o „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým, pozorným, ostražitým), v duchu ktorej sťažovateľ v daňovom konaní nepostupoval a preto sa sám pripravil o možnosť prejednania prípadných ďalších dôkazov v odvolacom daňovom konaní. Tieto však sťažovateľ nakoniec neoznačil ani v konaní pred správnym súdom a svoju obranu oprel iba o procesné námietky, ktoré však za daných okolností nemohli viesť k zrušeniu žalobou napadnutého rozhodnutia.
33. Kasačný súd poznamenáva, že krajský súd opodstatnene poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4Sžf/42/2015 zo dňa 2. februára 2016, v ktorom Najvyšší súd zaujal k okolnostiam prípadu názor, že ak odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane neobsahuje dôkazy preukazujúce jeho dôvodnosť (ani po predchádzajúcej márnej výzve správcu dane), nemôže ho správca dane považovať za nepodané (§ 13 ods. 9 Daňového poriadku) a musí o ňom meritórne rozhodnúť, pokiaľ je spôsobilé na prerokovanie vo veci
samej. 34. Kasačný súd na záver dodáva, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe rozhodnutie sp. zn. 4Sžfk/45/2019 z 2. júla 2020, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie krajského súdu v obdobnej veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uvedené rozhodnutie však nie je možné považovať za dôkaz o odlišnej rozhodovacej činnosti, nakoľko jeho obsahom nebolo vysporiadanie sa so zásadnou právnou otázkou pre konečné rozhodnutie vo veci, ale jednalo sa o rozhodnutie, ktorým sa zrušuje rozhodnutie krajského súd z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Zároveň kasačný súd poukazuje aj na obdobnú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu v obdobných veciach sp. zn. 1Sžfk/6/2019 a sp.zn. 8Sžfk/55/2019.
V. Záver
35. Vzhľadom na vyššieuvedenú argumentáciu kasačný súd postupom podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 36. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) tak, že vzhľadom na procesný neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 14. decembra 2022