10Sžfk/23/2020

1. Daňový úrad Košice, ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 101244218/2018 zo dňa 28.06.2018 určil žalobcovi rozdiel dane v sume 87.829,56 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2013 podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej aj „Daňový poriadok“). Podkladom rozhodnutia správcu dane bol protokol z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - november 2013. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102132270/2018 zo dňa

4. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom jeho žalobné námietky boli obsahovo zhodné s odvolacími námietkami proti rozhodnutiu správcu dane. 5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8S/5/2019 zo dňa 12.12.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a náhradu trov konania nepriznal. 6. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd úvodom poukázal na právne podmienky oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 Zákona o DPH. Uviedol, že pri trojstrannom obchode je ten istý tovar súčasne predmetom dvoch dodaní, pričom iba jedna z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka (preprava tovaru a faktúra) a druhá z týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra). 7. V súlade s ustanoveniami § 17 ods. 4 písm. a) až d) Zákona o DPH je podľa krajského súdu povinnosťou žalobcu ako prvého odberateľa preukázať, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a je osobou povinnou platiť daň. Zároveň je povinnosťou žalobcu ako prvého odberateľa splniť povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80 Zákona o DPH. Ďalšími podmienkami pri trojstranných obchodoch je právna požiadavka na žalobcu ako prvého odberateľa nemať sídlo, miesto podnikania, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiavať v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a zároveň odoslanie alebo preprava tovaru sa musí uskutočniť podľa § 45 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. Žalobcovi ako prvému odberateľovi nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru iba za podmienky, že sú splnené všetky skutkové a právne podmienky trojstranného obchodu. Dôkazná povinnosť na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode je na žalobcovi. 8. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov zistil, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január až november 2013 sa žalobca zaoberal prevažne predajom hutného materiálu a kovového odpadu. Žalobca k výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady za uvedené zdaňovacie obdobia, čo odôvodnil tým, že mu boli zhabané, a tak si správca dane vyhotovil fotokópie dostupných dokladov na Prezídiu Policajného zboru SR,

Od septembra 2013 spoločnosť nepodáva žiadne daňové priznania k DPH a k 19.05.2015 jej bola z úradnej moci zrušená registrácia k DPH. 10. Deklarované trojstranné obchody medzi spoločnosťami VIMEX S.A_ (PL) - žalobca (SR) - MAX Business s.r.o. (CZ) tak podľa krajského súdu nemožno na základe uvedeného považovať za trojstranné obchody, pretože neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 Zákona o DPH.

11. Krajský súd poukázal na zásady dokazovania a rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní. Zdôraznil, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt a že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných

právnej veci. Krajský súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 401/2009-17, v zmysle ktorého dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej.

Napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. 13. Krajský súd skonštatoval aj neopodstatnenosť žalobnej námietky o nezákonnosti konania a porušení princípu proporcionality z dôvodu, že správca dane žalobcovi neposkytol primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam. Krajský súd poznamenal, že žalobca bol dňa 06.03.2018 oboznámený so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu a priebehu daňovej kontroly a k zisteniam uviedol: ,,vyjadrím sa k protokolu.“ Následne daňový úrad dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi dňa 12.03.2018 doručený. Z predloženého spisu podľa krajského súdu vyplýva, že daňový úrad poskytol žalobcovi zákonnú lehotu na podanie vyjadrenia v zmysle § 46 ods. 8 Daňového

Tieto závery sú zhrnuté aj v judikatúre Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp zn. 3Sžf/81/2013). 16. Na záver sa krajský súd zaoberal námietkou týkajúcou sa medzinárodného dožiadania. Zo získaných účtovných a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 Zákona o DPH, a preto správca dane vykonal šetrenia, a to konkrétne nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 od spoločnosti VIMEX S.A_, Poľsko, a následne dodanie prvým odberateľom - žalobcom spoločnosti MAX Business s.r.o., Česko. Český správca dane ale v odpovedi uviedol, že v danom prípade má podozrenie o zapojení spoločnosti do reťazca s betonárskou oceľou. Česká finančná správa v odpovedi nepotvrdila, že spoločnosť MAX Business s.r.o. je osobou povinnou platiť daň a použila identifikačné číslo pre daň pridelené

18. Krajský súd záverom k veci uviedol, že zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať existenciu nároku nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majú zásadný právny význam z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia žalobcom deklarovaných dodávok. Vyplývajú z okolností konštatovaných daňovými orgánmi týkajúcich sa dodávateľskej a odberateľskej spoločnosti, ako žalobcom deklarovaného druhého odberateľa, či už ich nespolupráce s daňovými orgánmi, resp. nekontaktnosti neumožňujúcej potvrdenie žalobcom deklarovaných obchodov.

19. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom.

do vlastníctva v súlade s definíciou vlastníckeho práva podľa § 123 Občianskeho zákonníka. Podľa sťažovateľa sa ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 Zákona o DPH netýkajú trojstranného ale dvojstranného obchodu, neuvádza sa v nich pojem ako prvý odberateľ či druhý odberateľ. 21. Ďalej sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2016 zo dňa 24.05.2017, ktorý je podľa neho irelevantný, pretože rieši prípad dvojstranného a nie trojstranného obchodu a rieši neuznanie práva na odpočítanie dane a nie oslobodenia od dane. Podľa sťažovateľa vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2016 vystupovali len dva subjekty - poľský dodávateľ a slovenský odberateľ, ktorý určil miesto nadobudnutia v ČR, ale v ČR si ho mal sám prevziať a následne predať. 22. Ďalej sťažovateľ namietal nesprávnu kvalifikáciu jeho osoby ako nadobúdateľa tovaru.

Naopak, podľa sťažovateľa sú preukázané podmienky pre trojstranný obchod. Podľa sťažovateľa sa prvý odberateľ pri trojstrannom obchode nestáva vlastníkom tovaru, pretože tovar nepreberá, nedrží, neužíva ho a pod. Tovar cez prvého odberateľa prechádza iba „papierovo“. Prvý odberateľ teda nevstupuje do pozície nadobúdateľa podľa § 11 ods. 1 Zákona o DPH.

23. Sťažovateľ namietal aj to, že správca dane cez medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI“) zisťoval nielen to, či tovar bol predmetom dane v ČR, ale aj to, či si nadobúdatelia v ČR splnili svoje daňové povinnosti, čo nie sú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane sťažovateľovi. Toto preverovanie prinieslo informácie o tom, že druhí odberatelia sú nekontaktní, nepodávali daňové priznania a pod., teda informácie, že si druhí odberatelia daňové povinnosti neplnili, avšak nepriniesli odpoveď na to, či tovar bol alebo nebol v ČR predmetom dane.

24. Sťažovateľ opätovne poukázal na porušenie zásady zákonnosti a proporcionality konania, pretože správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly len dva dni po tom, čo zápisnicou oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami. Podľa sťažovateľa správca dane v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového poriadku ani raz počas daňovej kontroly neoznámil sťažovateľovi svoje pochybnosti a nevyzval ho na vyjadrenie sa k nim. Tým vraj porušil aj práva sťažovateľa vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. 25. Ďalšia sťažovateľova námietka smerovala k tomu, že finančné orgány neuznali jeho právo na odpočítanie dane, keď preklasifikovali trojstranný obchod na dvojstranný.

26. Ohľadne nepredloženia podkladov správcovi dane považoval sťažovateľ odôvodnenie krajského súdu za nedostatočné. Krajský súd sa podľa neho nevysporiadal ani so žalobnou námietkou, že finančné orgány sa nezaoberali dôkazmi, ktoré navrhol počas vyrubovacieho

Sťažovateľ údajne trojstranný obchod preukázal tým, že mal faktúry za dodanie tovaru od prvého dodávateľa, faktúry na ten istý tovar pre druhých odberateľov a súhrnné výkazy. 27. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na obsahu svojho vyjadrenia k žalobe, námietky sťažovateľa považuje za neopodstatnené, a preto navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa žalovaného nebolo preukázané splnenie podmienok na oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 písm. e) a f) Zákona o DPH. Preto na deklarované zdaniteľné obchody nemožno aplikovať § 17 ods. 4 Zákona o DPH, ale § 17 ods. 2 Zákona o DPH, kedy miestom nadobudnutia tovaru

IV. Relevantné zákonné ustanovenia

29. Podľa § 20 ods. 1 písm. b) Zákona o DPH: „Daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa písmena a).“

32. Podľa § 17 ods. 2 Zákona o DPH: „Ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý.“

34. Podľa § 17 ods. 4 Zákona o DPH: „Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 <https://www.beck-online.sk/bo/chapterview- document.seam?documentId=pj5f6mrqga2f6mrsgiwtembrhaydcmbr> je miesto podľa odseku

c) prvý odberateľ nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiava v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a d) odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a) <https://www.beck- online.sk/bo/chapterview- document.seam?documentId=pj5f6mrqga2f6mrsgiwtembrhaydcmbr>.“

36. Podľa § 45 ods. 2 Zákona o DPH: „Ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa odseku 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.“

V. Právny názor kasačného súdu

Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 40. Podstatou kasačnej sťažnosti žalobcu boli dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Pre vec samu je primárnou otázkou, ktorú má kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti zodpovedať, či finančné orgány a následne i krajský súd vec správne posúdili po právnej stránke, keď sťažovateľom deklarovaný trojstranný obchod bol preklasifikovaný na nadobudnutie tovaru sťažovateľom v tuzemsku a sťažovateľom uplatnené oslobodenie od DPH nebolo uznané, naopak bol mu vyrubený rozdiel dane na DPH.

Predpokladom splnenia podmienok trojstranného obchodu na účely uplatnenia zjednodušeného postupu zdaňovania pre prvého odberateľa (sťažovateľa) je, že dodanie tovaru spolu s jeho prepravou alebo odoslaním musí byť uskutočnené v rámci prvého zmluvného vzťahu medzi prvým dodávateľom a prvým odberateľom, pričom prvý odberateľ (sťažovateľ) je nadobúdateľom tovaru v členskom štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru, ktorý tento tovar nadobudol za účelom jeho dodania v tomto členskom štáte. Prvý odberateľ (sťažovateľ) sa nemusí v členskom štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru registrovať pre DPH, jeho nadobudnutie tovaru sa považuje za zdanené s podmienkou následného dodania tohto tovaru druhému odberateľovi. Tovar sa teda prepravuje priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z členského štátu dodania do členského štátu skončenia prepravy alebo odoslania tovaru (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 1 Sžfk 81/2019 z 14. decembra 2021).

Daňový subjekt uplatňujúci si daňovo-právne nároky voči štátu (nárok na odpočítanie DPH či nárok na oslobodenie od DPH pri trojstrannom obchode) má voči správcovi dane jednak povinnosť tvrdenia a jednak povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad, daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené tak, ako deklaruje v podanom daňovom priznaní.

V prejednávanej veci daňové orgány nadobudli dôvodné pochybnosti o reálnosti zdaniteľných obchodov, ktoré vyplývajú z okolností konštatovaných daňovými orgánmi týkajúcimi sa dodávateľa v Poľsku i druhého odberateľa v Česku, či už ich nespolupráce s daňovými orgánmi, resp. nekontaktnosti neumožňujúcej potvrdenie žalobcom deklarovaných obchodov. V prípade, že finančné orgány dôvodne spochybnia reálnosť deklarovaných obchodov žalobcu, presúva sa dôkazné bremeno opäť na daňový subjekt, ktorý má finančným orgánom ponúknuť ďalšie (spravidla iné) dôkazy než dôkazy, ktoré prvotne predložil, a ktorými by preukázal materiálnu stránku deklarovaných obchodov (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018). Sťažovateľ v prejedávanej veci takéto dôkazy nepredložil, a preto ani podľa kasačného súdu dôkazné bremeno neuniesol. Nie je ani pravdivé sťažovateľove tvrdenie, že výsledky MVI ozrejmujú len to, či si český odberateľ plnil svoje daňové povinnosti, čo je podľa sťažovateľa pre vec právne irelevantné.

44. Kasačný súd pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti žalobcu vychádzal okrem vlastných úvah aj zo záverov obsiahnutých v skôr vydanom rozsudku kasačného súdu sp. zn. 5Sžfk/ 63/2020 zo dňa 03.02.2022.

. . Miestom nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského pri trojstrannom obchode je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho prepravy alebo odoslania k nadobúdateľovi, ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa § 17 ods. 4 a § 45 zákona o DPH. Pre trojstranný obchod platia nasledujúce podmienky: - všetky tri zúčastnené osoby sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, - prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa a voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, - tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa do členského štátu druhého odberateľa - druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí a je osobou povinnou platiť daň (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2016 zo dňa 24.05.2017).

V preverovaných prípadoch nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravený priamo k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, nebolo preukázané, kde skutočne preprava tovaru skončila a nebol preukázaný príjem tovaru, ktorý mal byt' prepravený z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom.

. .]. 47. V danom prípade nebolo preukázané splnenie podmienok oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode uvedené v § 45 zákona o DPH, pretože nebolo preukázané že spoločnosti MAX Business s.r.o. a spoločnosť LEVEL 1 group s.r.o. ako druhí odberatelia [v prejednávanej veci len MAX Business s.r.o.] použili identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou, ako členským štátom, v ktorom sa preprava tovaru skončila a nebolo preukázané, že tieto spoločnosti sú osobou povinnou platiť daň, teda nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhými odberateľmi. Z uvedeného dôvodu deklarované zdaniteľné obchody nie sú trojstrannými obchodmi a nie je možné na ne aplikovať § 17 ods. 4 zákona o DPH.

49. Sťažovateľ ďalej uplatnil aj početné ďalšie sťažnostné námietky. Tvrdil, že finančné orgány museli podložiť reálnymi dôkazmi svoj záver o preklasifikovaní obchodu na nadobudnutie tovaru sťažovateľom v tuzemsku podľa § 11 ods. 1 Zákona o DPH, tzn. museli preukázať, že sťažovateľ reálne nadobudol tovar v tuzemsku, čo neurobili. Kasačný súd poukazuje na to, že právna úprava § 17 v spojitosti s § 45 Zákona o DPH je konštruovaná na povinnosti daňového subjektu preukázať, že sú splnené podmienky trojstranného obchodu (§ 17 ods. 4 prvá veta Zákona o DPH). Pokiaľ daňový subjekt nepreukáže splnenie podmienok trojstranného obchodu (v tomto prípade konkrétne to, že tovar bol v štáte skončenia prepravy, teda v ČR, predmetom dane), takéto preklasifikovanie nastáva priamo zo zákona, t. j. dochádza k právnej domnienke, že prvý odberateľ, teda sťažovateľ nadobudol tovar v tuzemsku (viď § 17 ods. 1 - 4 Daňového poriadku). Nakoľko sťažovateľ objednal tovar pod identifikačným číslom prideleným SR, ktorý je iným štátom než členský štát, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo

obchodov. Aj ustanovenie § 20 ods. 2 Zákona o DPH je postavené na právnej domnienke, kedy nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku. Uvedená námietka o povinnosti daňových orgánov reálne preukazovať nadobudnutie tovaru sťažovateľom v tuzemsku (do jeho vlastníctva), je preto nedôvodná, pretože nadobudnutie tovaru v tuzemsku má charakter právnej domnienky priamo predpokladanej citovanými ustanoveniami Zákona o DPH.

51. Sťažovateľ namietal aj porušenie zásady zákonnosti a proporcionality konania, pretože správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly len dva dni po tom, čo zápisnicou oboznámil žalobcu zo zistenými skutočnosťami. Kasačný súd dáva za pravdu finančným orgánom a krajskému súdu v tom, že sťažovateľ v predmetnej zápisnici sám uviedol, že sa vyjadrí až k protokolu z daňovej kontroly a jeho procesné práva porušené neboli. 52. Ďalšia sťažovateľova námietka smerovala k tomu, že finančné orgány neuznali jeho právo na odpočítanie dane, keď preklasifikovali trojstranný obchod na nadobudnutie tovaru v tuzemsku.

Odpočítanie dane teda nenastáva ex lege ani z úradnej povinnosti správcu dane. Navyše poukaz krajského súdu na rozsudky SD EÚ považuje kasačný súd za relevantné, pretože SD EÚ podáva výklad práva Únie a správne a súdne orgány majú povinnosť aplikovať a vykladať národné právo eurokonformne, tzn. aj s prihliadnutím na judikatúru SD EÚ. 53. Čo sa týka ďalších sťažnostných námietok (že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkami nepredloženia podkladov správcovi dane a nezaoberaním sa dôkazmi, ktoré navrhol počas vyrubovacieho konania), tieto kasačný súd takisto považuje za nedôvodné, pričom ide o všeobecne vyslovený nesúhlas so závermi krajského súdu, ktoré nespĺňajú atribúty náležitého vymedzenia kasačného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia krajským súdom kladené ustanovením § 440 ods. 2 SSP.

55. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 27. mája 2022