10Sžfk/27/2019

1. Správca dane, Daňový úrad Prešov vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 - jún 2012 a august 2012 - október 2012. V rámci zdaňovacieho obdobia január 2012 správca dane preveroval najmä opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane zo strany sťažovateľa, z faktúr od spoločnosti Mirbes, s.r.o. za dodávky mäsa a z faktúr od spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. za dodávky kŕmnych zmesí. Správca dane preveroval i splnenie podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu z faktúr pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC, Poľská republika a z faktúr pre odberateľa FIRMA HANDLOWA-Wioletta Hiltawska, Poľská republika.

3. Na základe vykonaného dokazovania správca dane i žalovaný dospeli k záveru, že bolo preukázané, že sťažovateľ si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane na vstupe na základe faktúr od spoločnosti Mirbes, s.r.o. Týmto postupom mal porušiť ustanovenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“), pretože deklarovaný dodávateľ nenadobudol právo nakladať so sťažovateľovi dodávaným tovarom ako vlastník a preto následne nemohlo sťažovateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane z dodania tovaru od tohto deklarovaného dodávateľa. 4.

daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a/ a § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH. 5. Vo vzťahu k dodaniu kŕmnych zmesí od spoločnosti BARBARA Slovensko s.r.o. správca dane nepriznal odpočítanie dane z dôvodu, že tovar (kŕmne zmesi) nebol prijatý v tuzemsku, t.j. došlo zo strany sťažovateľa k porušeniu § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.

7. Správny súd rozsudkom č.k. 6S/6/2018-154 zo dňa 25. októbra 2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu zamietol.

9. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku: - považoval žalobnú námietku o nedodržaní zákonnej lehoty pri výkone daňovej kontroly za nedôvodnú, argumentujúc nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/ 2010 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 726/2016-20 a tým, že sťažovateľ sa mohol svojich práv domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. - poukázal na to, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaní správcov dane a medzinárodná výmena informácií sú zákonnými prostriedkami získania informácií správcom dane na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. - zistil, že sťažovateľ bol oboznamovaný so skutočnosťami, ktoré sú predmetom preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a taktiež, že správca dane vyzýval sťažovateľa, aby sa vyjadril k sporným skutočnostiam a nestotožnil sa preto s tvrdením sťažovateľa, že správca dane bol nečinný a bránil mu uplatniť si právo vyjadrovať sa v

medzi sťažovateľom a odberateľmi a sťažovateľ nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa - osobu identifikovanú pre daň v inom členskom štáte s oslobodením od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH. - poukázal na zákon o DPH s tým, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu (sťažovateľa), ktorý bol povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulované splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia, - zdôraznil, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

10. Sťažovateľ podal voči napadnutému rozsudku správneho súdu rozsiahlu kasačnú sťažnosť a domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie; alternatívne zrušenie preskúmavaného rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane.

13. Sťažovateľ namietal i, že správny súd neposúdil zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, na podklade ktorej sťažovateľ odôvodňoval nezákonnosť daňovej kontroly a mal za to, že rozhodnutie správneho súdu je postavené výlučne na domnienkach.

Poukázal na európsku judikatúru (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach č. C-273/11 Mescek-Gabona Kft., C-146/05 Collée, C-255/02 Halifax), v zmysle ktorej boli orgány finančnej správy povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a zároveň uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné, ak chceli spochybniť nárok sťažovateľa na odpočítanie dane.

16. Sťažovateľ rovnako spochybnil samotnú daňovú kontrolu, tvrdiac, že pre ňu chýbal špecifický dôvod a namietal postup orgánov finančnej správy pri spochybňovaní predloženej dokumentácie keď správca dane nepreukázal jej nepravdivosť.

konaní. Taktiež namietal, že v rozsudku správneho súdu absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciou žaloby ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, čím je rozsudok nepreskúmateľný. 18. Posledným bodom kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí s poukazom na § 61 ods. 10 Daňového poriadku a čl. 10, 11 a článku 12 Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty zo dňa 7. októbra 2010, keďže prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom a nariadením, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe, čo v posudzovanom prípade nebolo splnené. 19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a vyjadrenia k žalobe, stotožnil sa s právnym posúdením veci v rozsudku krajského súdu a námietky kasačnej sťažnosti považoval za neopodstatnené.

Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 757/2004 Z.z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd SR činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu SR a bola zaregistrovaná pod sp.zn. 10Sžfk/27/2019.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky http://www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu prerušil konanie o kasačnej sťažnosti z dôvodu, že iný senát najvyššieho súdu predložil v obdobnej právnej veci Súdnemu dvoru Európskej únie obdobné prejudiciálne otázky. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č.904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

23. Kasačný súd následne identifikoval nasledovné sťažnostné body: a. neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie, b. nedostatočné vykonania dokazovania, c. prevzatie výpovedí svedkyne svedčiacej v neprospech sťažovateľa, d. nedostatočná špecifikácia dôvodu začatia daňovej kontroly, e. nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa, f. nedostatočné zistenie skutkového stavu, g. dĺžka daňovej kontroly a dôvody prerušenia daňovej kontroly.

Kasačný súd preto preskúmal konania, ktoré boli vedené na tunajšom súde, príp. ktoré boli vedené pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, z ktorého prešiel výkon správneho súdnictva na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

Kasačný súd rozhodol v obdobnej veci rozsudkom sp.zn. 10Sžfk/26/2019 zo dňa 25. mája 2022, na ktorého odôvodnenie (body 61. - 63. a 65. - 67.) kasačný súd poukazuje, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a ktorého odôvodnenie dáva odpovede na kasačným súdom identifikované sťažnostné body: „61.

62. Rovnako vo vzťahu k výpovedi svedkyne O. K. kasačný súd nevzhliadol dôvodnosť námietky sťažovateľa, podľa ktorej správny súd prevzal len výpovede, ktoré svedčili v sťažovateľov neprospech. Správny súd sa s výpoveďou svedkyne v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne zaoberal, pričom uviedol, že výsluch svedkyne nebol jediným dôkazom, na základe ktorého správca dane založil svoje rozhodnutie (viď body 59 a 60 napadnutého rozsudku), s čím sa kasačný súd v plnej miere stotožňuje. Reakcia správneho súdu na námietky proti vyhodnoteniam svedeckých výpovedí svedkyne K. je podľa kasačného súdu primeraná a

65. K sťažnostnému bodu týkajúcemu sa namietaného nedodržania zákonnej lehoty pre trvanie daňovej kontroly kasačný súd tak ako krajský súd upozorňuje na rozhodnutie správcu dane zo dňa 9. júla 2014, ktorým podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku prerušil predmetnú daňovú kontrolu odo dňa 15. júla 2013 za účelom preverenia dodávok tovaru a služieb posudzovaných v rámci daňovej kontroly a inicioval konanie podľa čl. 7 Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH vo veci medzinárodnej výmeny informácii. Listom z 9. januára 2015 oznámil správca dane daňovému subjektu, že prerušená daňová kontrola pokračovala dňom 30. decembra 2014, kedy pominuli dôvody prerušenia. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti o MVI bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku neplynula.

66. Kasačný súd v tejto súvislosti tiež dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. z 30. septembra 2021, na ktorého výklad nariadenia odkazuje. Kasačný súd tým má za zodpovedanú argumentáciu sťažovateľa o porušovaní lehôt na vykonanie MVI stanovených európskym právom, čo malo podľa neho spôsobiť nezákonnosť daňovej kontroly a jej výstupov kvôli jej nezákonnému prerušeniu.“

29. Sťažovateľova námietka proti jeho zaťažovaniu dôkazným bremenom je nedôvodná už z dôvodu jeho mylnej predstavy o tom, že správca dane nemôže pri vyhodnocovaní preukaznosti dokladov vychádzať z odôvodnených pochybností (k tomu postačí odkázať na odôvodnenia napadnutých rozsudkov, ale aj bohatú judikatúru kasačného súdu, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/ 82/2016, 1Sžfk/49/2017). V okolnostiach súdených vecí je najmä zrejmé, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie a urobil spolu so žalovaným dôkladné vyhodnotenie dôkazov. Za pozornosť stojí, že preskúmavané rozhodnutia nestoja iba na závere o spochybnení predložených dôkazov, ale žalovaný (i krajský súd) dospel priamo k odôvodneným záverom o tom, že deklarované obchody niesli znaky podvodných transakcií. Zistené okolnosti totiž jednoznačne podporujú čiastkový záver žalovaného, s ktorým sa stotožnil i krajský súd, že označení dodávatelia plnili funkciu „nárazníka“, ktorý umožnil sťažovateľovi profitovať z

(najmä hydinou), pričom pracovníci sťažovateľa sa podieľali na vyhotovovaní sporných objednávok či faktúr, a štatutárny zástupca sťažovateľa dokonca aj nakladal s prostriedkami na účtoch dodávateľa Mirbes, je pri neodvedení DPH a neplnení si ďalších štandardných fiškálnych povinností týmto dodávateľom namieste práve záver o sťažovateľovej vedomej účasti na daňovom podvode (ak nie priamo o jeho organizovaní). Námietky, že sťažovateľ nezodpovedá za neodvedenie dane dodávateľom, sú tak v okolnostiach súdených vecí

32. Námietky spochybňujúce nestrannosť finančných orgánov a tvrdiace, že kriminalizujú sťažovateľa, považoval kasačný súd za nepodložené. Je prirodzené, že keď zistený skutkový stav poukazuje na podvodné konanie spojené s nedovoleným daňovým únikom, tak z tohto zistenia správny orgán aj vychádza (pozri vyššie o dôvode pre nepriznanie odpočítania dane pri účasti na daňovom podvode), a nemusí čakať na prípadné trestné konanie. Kasačný súd poznamenáva, že pojem účasti na daňovom podvode v zmysle európskej judikatúry nie je totožný s daňovým podvodom podľa trestného práva Slovenskej republiky.“

súdu. Kasačný súd považuje rozsudok správneho súdu za vecne správny a kasačnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodov uvedených vyššie za nedôvodnú a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti.

28. Tento rozsudok prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.