10Sžfk/37/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): GEO INDUSTRIA, s.r.o., so sídlom Bratislavská 4972/12A, 926 01 Sereď, IČO: 46510281, právne zast. Prosman a Pavlovič, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36865281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103646301/2016 zo dňa 02.08.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/156/ 2019 zo dňa 29.01.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

2. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013. Po vyhodnotení zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, že dodanie prijal a že ho dodal platiteľ, ktorý je uvedený na faktúre. Daňový subjekt i napriek tomu, že bol správcom dane vyzývaný na predloženie dôkazov a vysvetlení k spornej faktúre, žiadne iné dôkazy nepredložil. Po popísaní priebehu prvostupňového konania a obsiahlej reakcii na odvolacie námietky žalovaný konštatoval, že vecné podmienky vzniku práva na odpočet dane neboli zo strany daňového subjektu preukázané, keď nepredložil jednoznačné dôkazy, že predmetná dodávka kameniva bola dodaná práve dodávateľom uvedeným na faktúre (nepreukázanie pôvodu kameniva). Nie je možné zo strany odvolacieho orgánu súhlasiť s tvrdením daňového subjektu, že postup zo strany správcu dane, resp. jeho pracovníkov, je v reálnej miere spôsobilý privodiť poškodenie jeho obchodného mena. Nie je totiž ani zrejmé - daňový subjekt to neoznačil - čím konkrétne by mohlo dôjsť k poškodeniu jeho dobrého mena. Odvolací orgán na základe predloženého spisového materiálu konštatoval, že správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku, t. j. dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a dospel k záveru, že daňový subjekt vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie v požadovanom rozsahu a nezistil také porušenie zákona, alebo inú nesprávnosť, ktorá by mala vplyv na zákonnosť výroku rozhodnutia.

3. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu správnu žalobu. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňové správne rozhodnutie ako aj preskúmavané rozhodnutie je v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) a e) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie z nasledujúcich dôvodov: - správca dane a žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu, napriek tomu, že v predmetnej veci išlo aj o posudzovanie vzťahov, ktoré sa týkali iného subjektu, a to dodávateľskej obchodnej spoločnosti S.E_A - MBM spol. s r. o., ktorá realizovala dodanie kameniva žalobcovi.

subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti poukázal tiež na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulstrum elektronics) a C-484/03 (Bond house), - je potrebné správcovi dane, resp. žalovanému vytknúť, že v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti žalobcovi, nebol vypočutý ako svedok konateľ dodávateľskej spoločnosti Patrik Kupka, ktorý by mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky týkajúce sa dodania kameniva.

- v konaní sa vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, čo je potrebné v danom prípade zistiť, nakoľko ide o rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie, či plnenie bolo v danom prípade dodané spoločnosťou S.E_A - MBM, spol. s.r.o., - ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty predčasný a takéto nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia.

5. Dňa 21.08.2019 Najvyšší súd SR vyhlásil rozsudok sp. zn. 10Sžfk/47/2018, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 20S/93/2016 zo dňa 21.03.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Najvyšší súd SR uviedol, že krajský súd taktiež nesprávne poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) C-354/03, C-355/03 a C-484/03, nakoľko v predmetnej veci správca dane ani žalovaný nevyslovili podozrenie zo spáchania daňového podvodu typu karusel, preto skutkový stav nie je totožný a tieto rozsudky Súdneho dvora EÚ nepredstavujú aplikovateľnú judikatúru. Najvyšší súd SR zároveň dospel k záveru odlišnému ako krajský súd (ktorý mal za to, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci s poukazom na to, že nebol vypočutý ako svedok konateľ dodávateľskej spoločnosti Patrik Kupka, ktorého krajský súd označil za kľúčového svedka), a to, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodu deklarovaného špecifikovanou faktúrou, snažil sa úplne a presne

6. V odôvodnení rozsudku napokon Najvyšší súd SR vyslovil, že žalobca v konaní nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu s tovarom - kamenivom podľa faktúry č. 1020130869 vystavenej dodávateľom S.E_A_ - MBM, spol. s.r.o. a preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (žalobcovi) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

7. Krajský súd v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR opätovne vec prejednal a dňa 29.01.2020 vyhlásil rozsudok sp. zn. 20S/156/2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým zamietol správnu žalobu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

III. Konanie na kasačnom súde

10. Sťažovateľ v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - namietal nedôvodné prenesenie dôkazného bremena, pričom uviedol, že v danom prípade vznikli pochybnosti výlučne na základe zistení týkajúcich sa osoby dodávateľa sťažovateľa, teda na základe skutočností, na ktoré sťažovateľ nemá žiadny vplyv. Uviedol, že nie je jeho povinnosťou preukazovať vznik daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH u svojho dodávateľa. Sťažovateľ tu zároveň uviedol, že nesplnenie si daňových povinností na strane dodávateľa daňového subjektu nemôže mať za následok odopretie práva daňového subjektu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Kritérium existencie dodávateľa nie je hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočet dane a preto ani skutočnosti týkajúce sa dodávateľa a jeho daňovej povinnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno

sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015, - konštatoval, že v danom prípade nie je spochybnená materiálna existencia deklarovaných zdaniteľných plnení a je logické, že tovar, ktorý sťažovateľ ďalej použil na svoje zdaniteľné plnenie, musel od niekoho nadobudnúť, a teda v danom prípade nebolo spochybnené nadobudnutie práva nakladať s tovarom ako vlastník. Sťažovateľ zároveň uviedol, že nie je spochybnené, že prijal zdaniteľné plnenie (tovar uvedený na faktúrach) a v cene zaň zaplatil aj uplatnenú daň. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný nebol schopný preukázať žiadny z jeho tvrdených argumentov, ktorým by preukazoval fiktívnosť dodania, resp. aspoň vyvrátenie argumentácie sťažovateľa. Vykonané dokazovanie zo strany žalovaného označil za povrchné, o čom má vypovedať aj skutočnosť, že žalovaný nebol schopný zabezpečiť účasť ani samotného konateľa B..

V zmysle uvedeného, ak aj správca dane v danom prípade spochybňuje, že tovar a služby nedodal dodávateľ uvedený na faktúre, pričom nebolo preukázané zo strany žalovaného iné a nebolo spochybnené, že ich dodal dodávateľ, ktorého totožnosť nie je možné určiť, nie je možné zamietnuť sťažovateľovi právo na odpočet dane, - namietal, že napriek tomu, že správca dane, žalovaný ako aj krajský súd poukazujú na obvyklú obchodnú opatrnosť, ani jeden neuvádza, aký kontrolný mechanizmus sťažovateľ zanedbal či opomenul. Sťažovateľ pritom využil všetky dostupné a rozumné možnosti, ktorými si preveril dodávateľa, dodávateľ navyše objednaný tovar dodal a naplnil tak obchodnú transakciu v celom rozsahu. Preto sťažovateľ vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti,

výhody. Predmetné obchodné transakcie vykazovali zrejmý hospodársky, ekonomický, či investičný dôvod a ako takému sa mu preto musí poskytnúť ochrana, - sťažovateľ napokon poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/47/2018 zo dňa 29.01.2020, v ktorom sa súd zaoberal skutkovo totožným prípadom, ktorého predmetom boli zdaniteľné obchody uskutočnené spoločnosťou S.E_A_- MBM, spol. s.r.o.

IV. Právny názor kasačného súdu

16. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane potupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

18. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv a správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznanú alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 prvá veta daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. 21. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

26. Najvyšší súd SR už v predchádzajúcom rozhodnutí vyhodnotil, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami žalobcu.

právneho posúdenia. 28. Podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

30. Sťažovateľ pri kasačnom dôvode - odklonu od ustálenej súdnej praxe poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a sp. zn. 3Sžf/105/ 2014 zo dňa 28.01.2015. Kasačný súd má za to, že uvedené rozhodnutia sa nevzťahujú na rozhodovanú vec, nakoľko ich skutkový základ je rozdielny. V prípade konania, ktoré bolo vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Sžk/1/2011 vznikli pochybnosti u správcu dane výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov.

. Kasačný súd tu poukazuje na to, že správca dane opakovane vyzval konateľa spoločnosti S.E_A_- MBM, spol. s.r.o. - B. na predloženie dokladov, opakovane ho predvolal na výsluch a pristúpil aj k predvedeniu zložkami polície. Napriek tomu, že konateľ spoločnosti S.E_A_- MBM, spol. s.r.o. B. preberal zásielky od správcu dane a bol si týchto úkonov vedomý, sa na výsluch nedostavil a správcovi dane nepredložil žiadne doklady.

31. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Sžf/ 105/2014, kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ celkom zjavne nesprávne pochopil skutkový stav veci a argumentáciu súdu v tomto rozhodnutí. Najvyšší súd SR týmto rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov, nemal ani žiadnych zamestnancov a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, resp. dodanie služieb je pochybné. Najvyšší súd SR poukázal na to, že je v záujme daňového subjektu, aby disponoval dôkazmi, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb u neho skutočne došlo. V predmetnom rozhodnutí súd konštatoval, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany krajského súdu nedošlo k odklonu od právneho názoru vyjadreného v tomto rozhodnutí, práve naopak, krajský súd obdobne

Sťažovateľ uviedol, že kritérium existencie dodávateľa nie je hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane a preto skutočnosti týkajúce sa dodávateľa a vzniku daňovej povinnosti u neho nemôžu tvoriť dôkazné bremeno.

Splnenie týchto podmienok musí byť schopný preukázať sťažovateľ, a to spôsobom, aký predpokladá procesný predpis, teda v prípade uplatnenia odpočtu DPH daňový poriadok v § 24. 34. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Dokazovanie, ktoré vykonáva správca dane následne slúži na verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Správca dane sa však musí vyvarovať jednoduchých a nepodložených spochybnení pokiaľ ide o reálnosť uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry. Správca dane musí teda dôvodne spochybniť tvrdenia a dôkazy predostreté daňovým subjektom za účelom odpočítania DPH. V opačnom prípade by bola narušená zásada daňovej neutrality a právnej istoty. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-430/19 SC C.F_ SRL v. A.J.F_P_M_ a D.G_R_F_P_C zo dňa 04.06.2020).

36. K problematike presúvania (tzv. prelievania) dôkazného bremena sa už v minulosti viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR príkladmo v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

37. Z vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu.

38. Aby mohol kasačný súd dospieť k záveru v otázke, či bol odpočet DPH zo strany sťažovateľa zákonne odmietnutý pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, je nutné zistiť, či správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno vierohodného a presvedčivého spochybnenia tvrdení a dôkazov predložených sťažovateľom.

40. Správca dane konštatoval, že sťažovateľ disponoval formálnymi dokladmi a ani on, ani ním zabezpečený svedok, nevedeli uviesť žiadne podrobnosti. Ich výpovede mali všeobecný a nekonkrétny charakter, keď síce potvrdili dodanie tovaru, avšak túto výpoveď nepodložili žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami (napr. uvedenie prepravcu tovaru). Správca dane tak

41. V danom prípade nekonkrétne vyhlásenie svedka B. O. o uskutočnení dodania tovaru a vyhlásenie svedkyne F. J. (projektová manažérka obchodnej spoločnosti Georecykling s.r.o.) o dodaní materiálu bez ďalšieho nepreukazujú dodanie kameniva spoločnosťou S.E_A - MBM, spol. s.r.o., nakoľko tieto neboli potvrdené a preukázané ďalšími dôkazmi. Kasačný súd sa taktiež stotožnil s názorom správcu dane a žalovaného, a síce, že samotná existencia kameniva na predložených fotografických záberoch nepreukazuje jeho dodanie spoločnosťou S.E_A_ - MBM, spol. s.r.o.

sťažovateľa. Kasačný súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v priebehu daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania sťažovateľ nepreukázal dodanie tovarov a v rozsahu uplatnených faktúr za mesiac jún 2013.

Nie je možné potom tvrdiť, že by sťažovateľ vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, ako sám uvádza v kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na záver poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/47/2018 zo dňa 29.01.2020, v ktorom sa mal súd zaoberať skutkovo totožným prípadom, pričom v danej veci vyhodnotil, že je v záujme potreby náležitého zistenia skutkového stavu vypočuť svedka B.. Kasačný súd tu uvádza, že skutkový stav nie je možné považovať za totožný, nakoľko v danej veci nebol vykonaný ani pokus o predvedenie svedka B., a to napriek tomu, že správca dane disponoval jeho telefónnym číslom a adresou.

Vzhľadom na uvedené kasačný súd po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.