10Sžfk/39/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31651682, právne zastúpený: kvasňovský & partners | advokáti s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51003848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102305385/2017 zo dňa 06.11.2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/8/2018-90 zo dňa 27. novembra 2018, takto

rozhodol:

I. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania o kasačnej sťažnosti zo dňa 21.11.2019 sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd sa po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, v prvom rade musel vysporiadať so žalobnou námietkou, že zo strany žalovaného, ako aj správcu dane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane v daňovej kontrole mal prekročiť zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania informácií na základe žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI“).

Správny súd neakceptoval žalobnú námietku nedodržania zákonnej lehoty pri výkone daňovej kontroly a poukázal na skutočnosť, že otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly ako zákonného dôkazného prostriedku v súvislosti s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 24/2010 sa zaoberal ÚS SR vo svojom uznesení sp. zn.: III. ÚS 726/2016-20. S dôrazom na obsah uvedeného uznesenia ústavného súdu správny súd aj v tomto prípade dodal, že pokiaľ bol žalobca toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohol sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobcu vykonané nebolo. Správny súd bol preto toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom

Správny súd poukázal v tejto časti rozsudku na žiadosti správcu dane z 03.10.2013 ohľadom spoločnosti CEDROB S.A_ a odpoveď na ňu z 11.04.2014, ďalej na žiadosť o MVI z 13.10.2014 ohľadom spoločnosti BESKID 1Sp. z o.o. v likwidacji a odpoveď na ňu z 24.10.2014, ďalej na žiadosť z 25.09.2013 o MVI ohľadom spoločnosti SPÓLKA JAWNA MIKULEC a odpoveď zo dňa 03.12.2014, na základe žiadosti z 23.09.2013 ohľadom spoločnosti Loius Dreyfus Comodities Polska Sp. z o.o. a odpovedi na ňu z 05.12.2013 ohľadom spoločnosti OKREGOWA SPÓLDZIELNA MLECZARSKA W GIZYCKU a odpoveď na ňu zo dňa 29.10.2013. Nahliadnutím do spisov správcu dane z 28.05.2015 sa oboznámil správca dane s odpoveďou na MVI z 18.02.2014. Ohľadom daňového subjektu KOVÁŘ plus s.r.o. za účelom preverenia splnenia podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane na základe faktúr od odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC bola doručená na základe žiadosti o MVI dňa 02.05.2015 odpoveď poľskej daňovej správy.

Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku bola daňová kontrola, ktorá začala dňa 22.04.2013 prerušená od 22.11.2013 do 26.02.2015, počas ktorej zákonné lehoty neplynuli a protokol z daňovej kontroly bol vyhotovený dňa 17.06.2015. Z uvedeného - podľa názoru krajského súdu - vyplýva, že daňová kontrola trvala menej ako jeden rok, teda v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku, preto túto námietku považoval správny súd za nedôvodnú.

Na túto výzvu žalobca reagoval ústnym podaním dňa 25.03.2015, kedy bol kontrolovaný daňový subjekt oboznámený s doterajšími výsledkami zistení získaných správcom dane pri výkone daňovej kontroly od miestnych správcov dane aj z MVI. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu, že správca dane bol nečinný a zabránil mu uplatniť si práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, pretože tak, ako to vyplýva z vyššie uvedených skutočností, toto právo žalobca riadne využil a vyjadroval sa ku skutočnostiam, na ktoré bol správcom dane písomne vyzvaný. Tvrdenie žalobcu, že žiadnym spôsobom nebol informovaný zo strany správcu dane o zistených skutočnostiach je preto z tohto dôvodu

To isté potvrdili aj spoločnosti CEDROB S.A_ a GÓR - STAL Sp. z. o.o. Z uvedeného vyplýva, že certifikát nebol výlučným dôkazom pre preukázanie splnenia podmienok priznania dane podľa § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty, ale bol jedným z dôkazov, ktorý spochybnil, že dodávka tovaru od dodávateľa Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. sa uskutočnila tak, ako ju deklaroval žalobca predloženými dokladmi. Z dožiadania Regionálnej a veterinárnej správy Košice - mesto zo dňa 09.03.2015 mali daňové orgány za preukázané, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. ani SLOVAKIA FARMA s.r.o. do kontaktu s tovarom priamo neprichádzala; je uvedená na sprievodných dokladoch k tovaru iba ako príjemca.

Nesúhlasil teda s tvrdením, že tieto spoločnosti nevykonávali reálnu hospodársku činnosť, pričom poukázal na názor Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, že nekontaktnosť dodávateľa tovaru sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane, zvlášť ak z iných dôkazov vyplýva, že dodávateľ v čase dodania tovaru vykonával ekonomickú činnosť a nadobudol právo s predmetným tovarom nakladať ako vlastník.

V prípade spoločnosti Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. správca dane preveroval tieto spoločnosti formou dožiadania zo dňa 08.07.2013, kde z odpovedí na tieto dožiadania zistil, že tieto spoločnosti sú nekontaktné, na adrese podľa obchodného registra nesídlia a nie je tam žiadna prevádzka ani kancelária a nie je tam vykonávaná reálna ekonomická činnosť

Daňové priznania za august až december 2012 boli podané naraz dňa 06.05.2013. Žiadna z daňových povinností nebola zaplatená a daňové subjekty vykazujú k mesiacu jún 2015 nedoplatky voči správcovi dane 3.386000 eura. Odborom boja proti podvodom FR bola správcovi dane postúpená informácia z 30.01.2013 a 08.10.2013, z ktorej vyplýva, že spoločnosti Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. na adrese Popradská 66, reálne žiadne kancelárske priestory nevyužívali a nemali tam zriadenú poštovú schránku. Poštu preberala pani X. a následne, keď si adresát poštu nevyzdvihol, odovzdávala ju späť poštovej doručovateľke. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. mala založené tri účty v bankách, pričom zakladateľom a disponentom týchto účtov bola p. T. F. a v prípade dvoch účtov aj MVDr. Pavol Konkoľ, štatutárny zástupca žalobcu. Ďalej vo vzťahu k spoločnosti Mirbes, s.r.o. si správca dane zadovážil ďalší dôkaz z Okresného súdu Košice I., ktorý mu bol doručený dňa 12.02.2015, ktorý obsahoval návrh na zrušenie tejto obchodnej spoločnosti

Spoločnosť si neplní svoju povinnosť a nezaložila v zbierke listín Okresného súdu Košice I. riadnu individuálnu účtovnú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe, a to v rokoch 2010 a 2011, čím je daný dôvod jej zrušenia súdom podľa § 68 ods. 6 písm. f/ Obchodného zákonníka.

Správny súd sa nestotožnil ani so žalobnou námietkou žalobcu, že sa správca dane a žalovaný riadne nevysporiadali so svedeckými výpoveďami T. F., ktorá mala konať za spoločnosť Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o.

. Zápisnicu o výsluchu si zaobstaral správca dane ako jeden z dôkazov. Podrobne popísal obsah výpovedí T. F. zo dňa 02.07.2015 a 25.09.2015 až žalovaný vo svojom rozhodnutí, kde bolo konštatované, že po vykonaní vypočutia T. F. nemali pochybnosti o vykonaných dôkazoch, ktoré preukazovali, že T. F. nejednala s poľskými dodávateľmi tovaru.

Pavol Konkoľ mal dispozičné právo k účtom spoločnosti Mirbes, s.r.o. a spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o., čo p. Konkoľ pri ústnom pojednávaní dňa 08.03.2016 neuviedol. Generálnu plnú moc a plnú moc pre Mariána Janoščíka vo vzťahu k spoločnosti Mirbes, s.r.o. T. F. aj napriek výzve správcu dane nepredložila, tieto - naopak - predložil žalobca spolu s vyjadrením k protokolu. Správca dane a žalovaný reagovali na všetky zistené skutočnosti a vyjadrenia T. F., ako aj žalobcu, pričom po vyhodnotení všetkých už vyššie uvedených skutočností dospeli k záveru, že T. F. za spoločnosť Mirbes, s.r.o. ani SLOVAKIA FARMA s.r.o. nekonala, tovar neobjednávala a nejednala s dodávateľmi tovaru, s čím sa správny súd stotožnil v celom rozsahu. Výsluch T. F. nebol jediným, ale jedným z množstva dôkazov na preukázanie uvedeného záveru.

upovedomil. Podľa názoru súdu ani opakovanie výsluchu T. F. by neprivodilo pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie s prihliadnutím na výsledky rozsiahleho dokazovania správcu dane. V čase vydania protokolu správca dane ešte nedisponoval postúpenými informáciami ohľadom výpovedí T. F. z 02.07.2015 a 25.09.2015, nakoľko tieto boli poskytnuté orgánmi polície až vo vyrubovacom konaní.

Správny súd sa nestotožnil ani s tou námietkou žalobcu, v ktorej tento namietal porušenie dvojinštančnosti konania. Rozhodnutia orgánov verejnej správy spĺňajú všetky zákonom požadované kritériá a skutočnosť, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacími námietkami podľa predstáv žalobcu, nemôže byť dôvodom pre vyslovenie nezákonnosti postupu.

16. Podľa názoru správneho súdu, nie je povinnosťou súdu poskytnúť odpoveď na všetky námietky vznesené v žalobe, ale v súlade s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva je súd povinný dať odpoveď iba na tie námietky, resp. otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny stav rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania.

Správny súd v rozsudku poukázal na to, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má - okrem iného - povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné

Samotné zaúčtovanie dokladu ešte nie je dôkazom toho, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (sp. zn. 8Sžf/26/2014 - NS SR). 18. Krajský súd vyhodnotil, že správca dane postupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňový subjektom, pri hodnotení dôkazov vychádzal z § 24 ods. 1 až ods. 4 Daňového poriadku a ako dôkaz použil všetky prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Podľa názoru krajského súdu, tieto dôkazy boli získané v súlade so Všeobecne záväznými právnymi predpismi - vrátane Daňového

Daňového poriadku, pretože rozhodnutie správcu dane považoval za zákonné. 20. Pokiaľ žalobca namietal, že daňové orgány nezákonne použili dôkazy získané v trestnom konaní (zistenia miestne príslušného správcu dane Košice) pri miestnom zisťovaní NAKA Prezídium PZ Košice správny súd argumentuje obsahom ustanovenia § 24 Daňového poriadku, ktoré boli zabezpečené zákonnou formou. Správny súd pritom poukázal na judikatúru NS SR, z ktorej cituje „...najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že správca dane môže počas prebiehajúceho daňového konania použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli zistené a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené v trestnom konaní (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s § 3 Daňového poriadku)...“ [rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/72/2015 zo dňa 28.02.2018]. 21. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

Porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí, XIV. Petit kasačnej sťažnosti), pričom argumentácia sťažovateľa sa prelína, t.j. táto nesleduje vždy striktne označenie tej-ktorej textovej jednotky. 23. Sťažovateľ v princípe zotrval na svojej argumentácii, ktorú uviedol v konaní pred správnym súdom. S poukazom na judikatúru NS SR (R 34/2001, 6Sžo/207/2010, 4Sž/136/ 99) uviedol, že žalovaný a správca dane neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci; spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci; prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy; rozhodnutie odôvodňovali nezákonným dôkazným prostriedkom; nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi; nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti; procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom, a teda v zmysle § 191 ods. 1 SSP mali byť rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrušené a vrátené žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom pre takýto postup správneho súdu malo byť to, že obe rozhodnutia

24. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci videl sťažovateľ v tom, že v preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie (podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy) sa stali podkladom pre rozhodnutie a prečo sťažovateľom označené dôkazy a námietky správca dane, žalovaný a správny súd nezohľadnili v procese rozhodovania. Správny súd mal podľa sťažovateľa podrobne posúdiť otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali nie sú pochybné, alebo či logicky robia možným skutkový záver ku ktorému dospeli, a či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní. Uvedené podľa sťažovateľa nie je možné z odôvodnenia rozsudku správneho súdu vyvodiť.

Sťažovateľ tiež poukázal na charakter menovanej svedkyne, ktorá bola Špecializovaným trestným súdom vo veci sp. zn. 4T/49/2015 uznaná vinnou z prečinu nepriamej korupcie. S poukazom na výpoveď svedkyne, potvrdzujúcu jej aktívnu činnosť ako obchodného zástupcu spoločnosti Mirbes, s.r.o. v priebehu roka 2013, mal sťažovateľ za to, že uvedené svedčí o riadnom výkone podnikateľskej činnosti spoločnosti v danom období, ktorej nečinnosť nastala až v čase, kedy sťažovateľ s touto spoločnosťou nespolupracoval. Sama svedkyňa uviedla, že mala na starosti objednávanie tovaru, čo správne orgány nevyhodnotili.

2004. Naďalej zotrval na tom, že v zmysle zákona o DPH svoj nárok na odpočet riadne preukázal relevantnými dôkazmi. Ak správne orgány chceli spochybniť nárok sťažovateľa, boli povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné. Unesenie dôkazného bremena, ktoré správne orgány požadujú, je prekročením zákonom stanovených mantinelov a vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu vzbudzujú podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. V rámci daňového konania boli okrem certifikátov pre vnútroštátny obchod správcovi dane a žalovanému k dispozícii ďalšie listinné dôkazy, ktoré v rozhodnutiach neboli vyhodnotené. Sťažovateľ s poukazom na rozsudok ESD vo veci C-146/ 05 uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by bol certifikát pre obchod vo vnútri spoločenstva rozhodujúcim listinným dôkazom pre preukázanie splnenia podmienok oslobodenia od dane z pridanej hodnoty, čo správny súd nesprávne právne posúdil.

29. Sťažovateľ ďalej namietal nezákonnosť spôsobu doručovania, keď zamestnankyňa poštového doručovateľa, p. U., mala preberať zásielky za splnomocneného zástupcu D.. F. A., avšak po uplynutí platnosti zmluvy, ktorá ju na tieto úkony oprávňovala. Sťažovateľ žiadal súd o dôkladné preverenie skutočností týkajúcich sa doručovania D.. F. A. prostredníctvom p.

30. Sťažovateľ počas daňovej kontroly poukazoval na to, že spolupráca so spoločnosťou Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodno- právnych vzťahov, legálnymi postupmi a pokiaľ boli niektoré formy spolupráce nadštandardné, ich účelom bolo zabezpečenie plynulosti jednotlivých transakcií so živou hydinou, ktoré si vyžadujú efektívnu, rýchlu a precíznu logistiku. Sťažovateľ opakovane uviedol, že sa správne orgány nezaoberali reálnou ekonomickou činnosťou spoločnosti Mirbes, s.r.o., keďže zistenia z roku 2013 sa nemôžu aplikovať na zdaňovacie obdobie sťažovateľa v roku 2012.

32. Podľa názoru sťažovateľa, napadnuté rozhodnutia v predmetnej veci trpia vadami nepreskúmateľnosti a ich vydaniu predchádzalo nedostatočné zistenie skutkového stavu. Ani správny súd nesmie byť podľa SSP bezvýnimočne obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu, obsahu a hodnotenia vykonaných dôkazov. Žalovaný a správny súd sa bez ďalšieho stotožnili a zároveň „sa uskromnili“ (pozn.: úvodzovky pridané kasačným súdom) na pomerne doslovný opis skutkového stavu predložený správcom dane, strohým skonštatovaním o správnosti postupu a nadnesením úvah, pri ktorých je v neprospech sťažovateľa poukazované na možné rozpory v tvrdeniach správcu dane a sťažovateľa. Je úlohou správneho súdu samostatne a nezávisle hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení správneho orgánu a v prípade právnych deficitov je povinný nariadiť správnemu orgánu ich odstránenie. Správny súd len jednoducho konštatoval správnosť postupu predchádzajúceho súdneho konania, čím došlo k vydaniu rozhodnutia v rozpore so zákonom. Sťažovateľ zároveň opakovane poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní nemajú

Súd prevzal závery správnych orgánov bez toho, aby sa zaoberal všetkými rozhodujúcimi námietkami a skutočnosťami. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/57/2017, ktorým zrušil rozsudok správneho súdu práve z dôvodu, že sa správny súd dostatočne nezaoberal argumentami sťažovateľa. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že správne orgány používali pojmy ako „nárazník“, „známky účelovosti s cieľom získania daňovej výhody“, „účelové vystavovanie faktúr“, ktorých aplikáciu neodôvodnili.

V rozhodnutí správneho súdu absentujú dôvody a správna úvaha o tom, aký význam malo tak dlhé prerušenie kontroly. Správca dane ukončil daňovú kontrolu po uplynutí zákonnej lehoty 1 roka odo dňa jej začatia, vrátane lehoty maximálne 3 mesiacov na jej prerušenie v zmysle nariadenia.

daňový subjekt. Zo strany žalovaného a súdu došlo k porušeniu zásady primeranosti a účelnosti v daňovom konaní, žalovaný nevyužil poznatky z daňových kontrol sťažovateľa (za iné zdaňovacie obdobia) a dĺžka daňovej kontroly bola umelo predĺžená. Sťažovateľ vo vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a protokolu o daňovej kontrole poukázal aj na nedodržanie zásady proporcionality v daňovom konaní. Rovnako sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu k maximálnym lehotám vo vzťahu k MVI, pričom mal za to, že správne orgány a súd neodôvodnili, prečo k prerušeniu daňovej kontroly muselo dôjsť v rámci nej samej a nie napr. v štádiu vyrubovacieho konania. 36. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na argumentáciu uvedenú v priebehu administratívneho konania, stotožnil sa s posúdením veci správnym súdom a námietky uvedené v kasačnej sťažnosti považoval za neodôvodnené, pričom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

37. Prejednávaná vec bola dňa 16.05.2019 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom (technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) pridelená na rozhodnutie senátu 10S - sp. zn.: 10Sžfk/39/2019.

Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom (technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

5Sžfk/34/2018. Tunajší súd dňa 09.02.2022 vydal uznesenie sp. zn. 10Sžfk/39/2019, ktorým nariadil pokračovanie tomto v konaní. 39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov), sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených správnymi orgánmi, ako aj sťažovateľom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

41. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

43. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2.

Senát 2S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/65/2019 dňa 28.02.2022, na ktorého odôvodnenie senát 4S poukazuje, a s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Napokon sa sťažovateľ domáhal záveru, že krajský súd nerešpektoval aplikovateľnú skoršiu judikatúru. 48. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ síce podal rozsiahle kasačné sťažnosti, ale ich obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenými vecami až zjavne nesúvisiaci (napríklad citácie zo Správneho poriadku). Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi ponosami sťažovateľa, že sa jeho námietkami nezaoberal správny

49. Kasačný súd len poznamenáva, že reakcia správneho súdu na námietky proti vyhodnoteniam svedeckých výpovedí svedkyne F. sa mu javí ako primeraná a zrozumiteľná. 50. K sťažnostnému bodu týkajúcemu sa namietaného nedodržania zákonnej lehoty pre trvanie daňovej kontroly kasačný súd tak ako krajský súd upozorňuje na rozhodnutie správcu dane z 12.11.2013, ktorým podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku prerušil predmetnú daňovú kontrolu odo dňa 22.11.2013 a inicioval konanie podľa čl. 7 Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH vo veci medzinárodnej výmeny informácii za účelom preverenia dodávok tovaru a služieb posudzovaných v rámci daňovej kontroly. Listom z 26.02.2015 oznámil správca dane daňovému subjektu, že prerušená daňová kontrola pokračovala dňom 26.02.2015, kedy pominuli dôvody prerušenia. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti o MVI bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly

V tomto zmysle nedošlo ani k porušeniu zásady proporcionality, čo vyplýva aj z úvah krajského súdu v napadnutom rozsudku, s ktorými sa kasačný súd stotožňuje. 51. Kasačný súd v tejto súvislosti tiež dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. z 30.09.2021, ECLI:EU:C:2021:786, pričom rozhodovanie o tejto prejudiciálnej otázke bolo aj dôvodom prerušenia konania v súdených

otázkach, ako to navrhol sťažovateľ, keď výklad Súdneho dvora je dostatočným základom na posúdenie dotknutého sťažnostného bodu. 52. Sťažovateľova námietka proti jeho zaťažovaniu dôkazným bremenom je nedôvodná už z dôvodu jeho mylnej predstavy o tom, že správca dane nemôže pri vyhodnocovaní preukaznosti dokladov vychádzať z odôvodnených pochybností (k tomu postačí odkázať na odôvodnenia napadnutých rozsudkov, ale aj bohatú judikatúru kasačného súdu, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/ 82/2016, 1Sžfk/49/2017). V okolnostiach súdených vecí je najmä zrejmé, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie a urobil spolu so žalovaným dôkladné vyhodnotenie dôkazov. Za pozornosť stojí, že preskúmavané rozhodnutia nestoja iba na závere o spochybnení predložených dôkazov, ale žalovaný (i krajský súd) dospel priamo k odôvodneným záverom o tom, že deklarované obchody niesli znaky podvodných transakcií. Zistené okolnosti totiž

nepriznanie práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti na daňovom podvode. Zo zistení, ako v rozhodnutiach popísaná spleť spriaznených firiem vykazovala vzájomné obchody s tovarom (najmä hydinou), pričom pracovníci sťažovateľa sa podieľali na vyhotovovaní sporných objednávok či faktúr, a štatutárny zástupca sťažovateľa dokonca aj nakladal s prostriedkami na účtoch dodávateľa Mirbes, je pri neodvedení DPH a neplnení si ďalších štandardných fiškálnych povinností týmto dodávateľom namieste práve záver o sťažovateľovej vedomej účasti na daňovom podvode (ak nie priamo o jeho organizovaní). Námietky, že sťažovateľ nezodpovedá za neodvedenie dane dodávateľom, sú tak v okolnostiach súdených vecí

55. Námietky spochybňujúce nestrannosť finančných orgánov a tvrdiace, že kriminalizujú sťažovateľa, považoval kasačný súd za nepodložené. Je prirodzené, že keď zistený skutkový stav poukazuje na podvodné konanie spojené s nedovoleným daňovým únikom, tak z tohto zistenia správny orgán aj vychádza (pozri vyššie o dôvode pre nepriznanie odpočítania dane pri účasti na daňovom podvode) a nemusí čakať na prípadné trestné konanie. Kasačný súd poznamenáva, že pojem účasti na daňovom podvode v zmysle európskej judikatúry nie je totožný s daňovým podvodom podľa trestného práva Slovenskej republiky.

58. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto kasačný súd v súhrne uvádza, že hoci kasačná sťažnosť sťažovateľa bola rozsiahla, vykazovala vysokú mieru abstraktnosti, resp. relatívne nízku mieru konkrétnosti. I napriek uvedenému však kasačný súd bol schopný verifikovať aspoň niektoré - podstatné námietky, s ktorými sa aj vysporiadal v tomto rozsudku, a to primárne odkazom na skorší rozsudok medzi tými istými účastníkmi konania v obdobnej

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy.). 59. Podľa názoru kasačného súdu je najmä z rozsudku krajského súdu, resp. z administratívneho spisu zrejmé, že skutkové okolnosti veci boli orgánmi verejnej správy dostatočne zistené, v priebehu daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania nedochádzalo k nezákonnému prenášaniu dôkazného bremena na sťažovateľa, a to ani v kontexte rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, resp. Európskeho súdneho dvora.

Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto vychádzali z vykonaných dôkazov, ich hodnotenie dôkazov neprekračuje rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov. Samotné rozhodnutia orgánov verejnej správy vyhodnotil krajský súd ako dostatočne odôvodnené a zhodne k tomuto záveru dospel aj kasačný súd. V tejto súvislosti kasačný súd dopĺňa a nespochybňuje (najmä v kontexte argumentácie uvedenej napr. na str. 40 - str. 45 kasačnej sťažnosti), že je nepochybne vhodné, ak priamo z rozhodnutí správcu dane, resp. odvolacieho orgánu explicitne vyplynú okolnosti odôvodňujúce účelnosť aplikácie inštitútu MVI, avšak - na strane druhej - absencia týchto informácií v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu, nemusí vždy a bez ďalšieho viesť k vysloveniu ich nezákonnosti súdom.

vykonávali a hodnotili dôkazy obstarané vo veci podľa daňovo-právnych predpisov. Pri takýchto úkonoch, samozrejme, nie je vylúčené, aby orgán verejnej správy (správca dane, resp. žalovaný) dospel k záveru, že konanie daňového subjektu vykazuje známky podvodného konania (v kontexte daňového práva). Tým orgány verejnej správy (orgány finančnej správy) „neodsudzujú“ daňový subjekt (keďže takáto činnosť by nepochybne bola mimo rámca ich právomoci) a rovnako neporušujú princíp prezumpcie neviny daňového subjektu v trestnoprávnom režime.

61. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti nie sú relevantné a neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú

Sťažovateľ sa domáhal toho, aby kasačný súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky vymedzené v predmetnej žiadosti a súčasne formuloval návrh na prerušenie konania (str. 7 žiadosti zo dňa 21.11.2019) - ďalej ako „prvý návrh na prerušenie konania“. Nevyhnutnosť položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil sťažovateľ tým, že je potrebné, aby súdny dvor dal „záväznú odpoveď na otázku, či v prípade, ak dôjde k prerušeniu daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií a táto medzinárodná výmena informácií trvá dlhšie, ako sú lehoty určené nariadením, či to spôsobuje zamýšľané právne účinky, a to spočívanie lehôt na vykonanie daňovej kontroly.“. V prvom návrhu na prerušenie konania sťažovateľ uviedol osem parciálnych otázok (označených ako a) až h)), pričom ich podstata spočívala primárne v zistení právnej povahy lehôt (pre realizáciu MVI) a právnych následkov ich prekročenia, resp. nedodržania (k tomu pozri citovanú časť z danej žiadosti vyššie v tomto bode odôvodnenia).

64. V súdnom konaní (na SD EÚ), ktoré bolo dôvodom prerušenia konania o kasačnej sťažnosti na základe druhého návrhu na prerušenie konania, Súdny dvor Európskej únie hodnotil právnu povahu lehôt (na realizáciu MVI) a dopady ich nedodržania, resp. prekročenia, pričom tieto závery boli relevantné aj pre súdenú vec (k tomu pozri aj bod 51. odôvodnenia tohto rozsudku). Najmä z uvedeného dôvodu potom kasačný súd návrhu sťažovateľa na predloženie predbežných otázok súdnemu dvoru nevyhovel a zamietol tento jeho (prvý) návrh na prerušenie konania.

Súdny dvor zaujal stanovisko, že príslušný národný súd predbežnú otázku položiť nemusí - okrem iných - v prípade, ak je uplatnenie práva Spoločenstva tak jasné, že neponecháva priestor na rozumné pochybnosti. Predmetný záver je primerane replikovaný aj v neskorších rozhodnutiach súdneho dvora - napr. C-495/03 (Intermodal Transports BV c/a Staatssecretaris van Financiën): „Po druhé a bez rozporu s odôvodnením vyplývajúcim z rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C-224/01, Zb. s. I-10239), ponecháva judikatúra vyplývajúca z rozsudku Cilfit a i., už citovaného, len vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je správne uplatnenie práva Spoločenstva také jasné, že niet miesta na žiadne rozumné pochybnosti a v dôsledku toho, aby rozhodol, že sa zdrží predloženia otázky Súdnemu dvoru, týkajúcej sa výkladu práva Spoločenstva, ktorá vznikla pri konaní na tomto súde (rozsudok zo 17. mája 2001, TNT Traco, C-340/99, Zb. s. I-4109, bod 35).“

67. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada dôvodne vynaložených trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 28. júna 2022