10Sžfk/4/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu: ALPHA-SERVIS, s.r.o., so sídlom Ružová 177/6, 932 01 Veľký Meder, IČO: 36253847, právne zast. Mgr. Roman Kerak, advokát so sídlom Seberíniho 6/C, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101156525/2018 zo dňa 13.06.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/88/2018 zo dňa 14.08.2019, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zami et a. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

rozhodnutím správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 59.729,62 eur.

kontroly. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bol záver správcu dane, že daňový subjekt si v zdaňovacom období apríl 2013 neoprávnene odpočítal daň z dodávateľských faktúr od spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. vo výške 59.405,57 eur a od spoločnosti S.E_A_ - MBM, spol. s.r.o. vo výške 324,05 eur. Správca dane uzavrel, že na základe zistených skutočností možno konštatovať, že v danom prípade sa jednalo o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, ktoré medzi sebou deklarovali jednotlivé dodávky tovaru, pričom nebolo preukázané reálne uskutočnenie všetkých dodávok tovaru v jednotlivých dodávateľských

danej veci dozvedel až po dni vydania rozhodnutia č. 102792499/2016 zo dňa 22.03.2016, čím sa podstatne zmenila skutková a dôkazná situácia. Ďalej podľa názoru žalovaného námietky týkajúce sa porušenia zásady prezumpcie neviny u konateľa žalobcu p. O. a ďalších osôb k trestnej činnosti sú nedôvodné. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že zásada prezumpcie neviny je zásadou, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní, pričom daňové konanie je ovládané osobitnými zásadami stanovenými v § 3 daňového poriadku. Preto správca dane v napadnutom rozhodnutí nevynáša „rozsudok o vine“ štatutárneho orgánu daňového subjektu z porušenia trestnoprávnych predpisov, ale len konštatuje porušenie hmotnoprávnych daňových predpisov - zákona o DPH, a to z dôvodu neoprávneného uplatnenia odpočítania dane zo sporných faktúr daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období.

Vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „NS SR“) sp. zn. 6Sžf/37/2011 zo dňa 25.04.2012 a uviedol, že v preverovanom prípade si správca dane zaobstaral množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že daňový subjekt vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali aj deklarovaní dodávatelia daňového subjektu uvedení na faktúrach, pričom sám konateľ daňového subjektu sa vyjadril, že „vyrábal faktúry a tieto firmám predával“. S poukazom na uvedené preto ustálil, že žalobcom navrhované dôkazy by nemali dostatočnú dôkaznú silu zvrátiť závery správcu dane vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a preto správca dane nepochybil, keď navrhované dôkazy nevykonal.

4. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku leží dôkazné bremeno, pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, na daňovom subjekte a je preto na ňom, aby predložil dostatok dôkazov preukazujúcich ním uvádzané skutočnosti. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že správca dane nemá povinnosť preukazovať, či deklarovaným dodávateľom daňového subjektu vznikla daňová povinnosť, ale naopak, daňový subjekt má povinnosť preukázať, že si odpočítanie dane uvádzané v podanom daňovom priznaní uplatňoval oprávnene, pričom svoj názor podporil aj rozsudkom NS SR sp. zn. 5Sžf/63/2011 zo dňa 28.06.2012. Žalovaný na záver druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch na DPH, v ktorom figurovali i deklarovaní dodávatelia daňového subjektu uvedení na sporných faktúrach, čo potvrdzujú aj vyjadrenia konateľa daňového subjektu, konateľov a zástupcov deklarovaných dodávateľských

II. Konanie pred krajským súdom

6. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20S/88/2018 zo dňa 14.08.2019 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 7. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že - zásadnými žalobnými bodmi bolo jednak tvrdenie, že žalovaný nevykonal a nedoplnil dokazovanie navrhnutými dôkazmi a jednak tvrdenie, že žalovaný a rovnako aj správca dane neprimerane žalobcu zaťažili dôkazným bremenom. Krajský súd v danej veci posudzoval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery zistenia skutkového stavu a miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom pri preverovaní oprávnenosti žalobcom uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane.

daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady a rovnako predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pričom samotná skutočnosť, že odovzdal účtovníctvo NAKA, mu nezakladá zákonnú preukážku pre splnenie tejto povinnosti.

Skutočnosti zistené správcom dane boli následne doplnené jednotlivými výpoveďami uskutočnenými v rámci trestného konania. Z pohľadu krajského súdu bola relevantnou najmä výpoveď účtovníčky J. J., ktorá opísala priebeh vystavovania faktúr, výpoveď S. X., ktorý uviedol, že bol bielym koňom a výpoveď N. Y., ktorý potvrdil, že na základe požiadavky P. O. chystal prevody firiem a nakoniec aj výpoveď samotného P. O., ktorý potvrdil, že faktúry, nemajúce žiadny reálny základ vystavoval a obchodoval s nimi, - listinné dôkazy, ktoré správca dane získal z trestného spisu, nie sú jedinými dôkazmi, na ktorých je napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím založené.

zdaniteľných plnení, - k námietke žalobcu, že nie je možné, aby v prípade dane z príjmu právnických osôb za to isté obdobie (rok 2013) boli zdaniteľné príjmy a výdavky v plnom rozsahu uznané za preukázateľné, čo dokazuje Protokol k DP PO za rok 2013 a tiež právoplatné rozhodnutie k DP PO za rok 2013 a v prípade DPH za obdobie roku 2013 neboli zdaniteľné plnenia uznané, krajský súd uviedol, že predmetom daného správneho súdneho konania je napadnuté rozhodnutie žalovaného týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, pričom správca dane a žalovaný skúmali, či boli splnené hmotnoprávne podmienky na uznanie práva na odpočítanie DPH. Právoplatné rozhodnutie správcu dane týkajúce sa dane z príjmov právnickej osoby nie je rozhodnutím, na ktoré by prvostupňové rozhodnutie správcu dane priamo nadväzovalo, resp. ktoré by bolo preň záväzné.

konateľa žalobcu, - správca dane aj žalovaný správne vyhodnotili skutkový stav vyplývajúci z rozsiahleho vykonaného dokazovania preverením listinných dôkazov, výpovedí svedkov, ktoré vo vzájomných súvislostiach nepotvrdili reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k dodávateľským subjektom, následkom čoho nebola preukázaná oprávnenosť uplatneného odpočtu DPH za dodanie tovaru a služieb od uvedených dodávateľov, - odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) SSP a navrhol rozsudok zmeniť tak, že súd zruší rozhodnutie žalovaného č. 101156525/2018 zo dňa 13.06.2018 a vec mu vráti na

o vznesení obvinenia. V tomto smere si ani nezabezpečil a nepripojil celý trestný spis. Sťažovateľ namietal, že týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne nezaoberal a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, poukazujúc na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ÚS SR“) sp. zn. I.ÚS 265/05 a IV.ÚS 14/07.

skutočností. 10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil námietky sťažovateľa za neopodstatnené a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že s námietkami sťažovateľa sa riadne a vyčerpávajúco vysporiadal už vo vyjadrení k žalobe a v druhostupňovom rozhodnutí. Uviedol, že rozhodnutie prvostupňového

zriadených za účelom podvodného konania na DPH, pričom dodávateľské a odberateľské faktúry nezodpovedajú reálnym ekonomickým plneniam. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rešpektovali zásady daňového poriadku.

IV. Právny názor kasačného súdu

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená NS SR a bola jej pridelená sp. zn. 10Sžfk/4/2020. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP preskúmal napadnutý rozsudok, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.

14. Správca dane opakovane výzvami zo dňa 08.01.2015 a 20.01.2015 žiadal, aby sťažovateľ predložil ďalšie dôkazy za zdaňovacie obdobia január 2013 - december 2013, ktorými disponuje, resp. sa vie k nim relevantne vyjadriť, napríklad žiadal o riadne preukázanie, na čo bol použitý nakúpený tovar uvedený v dodávateľských faktúrach, kto konkrétne vykonával všetky deklarované stavebné práce, žiadal predložiť pracovné zmluvy, objednávky, súpis použitého materiálu, stavebný denník, ďalej uviesť akými vozidlami sa odvážal stavebný odpad, tiež žiadal predložiť zmluvy spísané s dodávateľmi a odberateľmi a to za zdaňovacie obdobia január 2013 - december 2013 atď. Na základe výzvy sťažovateľ správcovi dane navrhol, aby sám požiadal NAKA o zapožičanie týchto dokumentov a dokladov, na základe ktorých vykoná daňovú kontrolu dodajúc, že tieto doklady sú v režime „utajenia“.

Napadnutým rozhodnutím č. 101156525/2018 zo dňa 13. júna 2018 žalovaný potvrdil uvedené prvostupňové rozhodnutie správcu dane za zdaňovacie obdobie apríl 2013. 16. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 20S/88/2018 zo dňa 14.08.2019, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti druhostupňového rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie

Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľom namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 6Sžfk/68/2019, 8Sžfk/68/2019, 1Sžfk/72/2019, 3Sžfk/93/2019 a 5Sžfk/66/2019 a Najvyšším správnym súdom

19. V súlade s § 464 ods. 1 SSP ku sťažnostným bodom sťažovateľa kasačný súd preto poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžfk/68/2019 zo dňa 08.12.2020, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza.

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne

23. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces sťažovateľ poukazoval najmä na to, že nebola zo strany žalovaného rešpektovaná prezumpcia neviny vo vzťahu k žalobcovi s tým, že žalovaný sa uspokojil len s uznesením o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-973/NKA - FP-BA 2013, ktoré bolo vydané Národnou kriminálnou agentúrou dňa 20.04.2015 a uspokojil sa len s dôvodmi odkazujúcimi na obsah uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný si nezabezpečil a nepripojil celý trestný spis a týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne nezaoberal.

Daňovým konaním sa sleduje riadne dodržiavanie procesnoprávnych aj hmotnoprávnych predpisov v oblasti daní a nie trestnoprávnych predpisov. 25. Kasačný súd pre úplnosť dodáva, že aj v správnom práve sa v oblasti správneho trestania aplikujú zásady trestného práva (napríklad § 195 SSP alebo nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo dňa 17.01.2018, podľa ktorého trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy). Zodpovednosť daňového subjektu za spáchanie správnych deliktov podľa § 154 daňového poriadku je však založená na objektívnej zodpovednosti a správca dane prvostupňovým rozhodnutím ani neukladal sankciu za spáchanie správneho deliktu, ale len určil rozdiel dane. Ďalej platí, že správca dane má zákonom zverenú právomoc rozhodovať o správnom určení dane a za týmto účelom autonómne vykonávať dokazovanie, pričom za dôkaz môže v zmysle daňového poriadku slúžiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správcovi dane preto nič

Orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy na podklade týchto dôkazov takisto zisťujú skutkový stav, avšak na účely trestného konania, pričom na zistený skutkový stav budú aplikovať hmotné a procesné normy iného právneho odvetvia - trestného práva. V praxi sa môže stať, že trestný súd rozhodne, že nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo že ho spáchal obvinený. To však neznamená, že by správca dane mal z tohto dôvodu „zviazané ruky“ a nemohol použiť dôkazy zadovážené zákonným spôsobom v tomto trestnom konaní na svoje účely - aby rozhodol o správnom určení dane.

26. Správne orgány v danej veci si zaobstarali množstvo dôkazov, z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že žalobca vystupoval v reťazci spoločností podieľajúcich sa na podvodoch DPH, v ktorom figurovali deklarovaní dodávatelia žalobcu uvedení na sporných faktúrach.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Preto v tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na bod 57 [30,41] odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde konateľ žalobcu P. O. do zápisnice o výsluchu obvinených pod sp. zn. 2Tp 9/15 dňa 22.4.2015 uviedol, že je pravdou, že podnikateľským subjektom, ktoré sú uvedené v návrhu prokurátora na vzatie do väzby a v uznesení o vznesení obvinenia vyrábali faktúry a tieto tým firmám predávali tak ako je to uvedené, avšak niektoré firmy uvedené v uznesení nepoznal. Uviedol, že bolo to tak, že niekto chcel niečo na faktúru a on tú faktúru urobil a urobil aj nákladovú faktúru, išlo o ten istý tovar, čiže akože ho predával a akože ho nakupoval od niektorej z tých firiem, ktoré sú tam uvedené s tým, že konatelia a spoločníci tých firiem sú osoby uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. To, že správne orgány nezabezpečili vo veci celý obsah trestného spisu, ale len pre vec daňovej

28. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), napríklad v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/ 11, C-142/11) Súdneho dvora Európskej únie v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položenej prejudiciálnej otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES (bod 44).

30. Kasačný súd tiež poukazuje na závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-440/04 Recolta Recycling SPRL, z ktorého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Súdny dvor v rozhodnutí Halifax definoval jednak zneužitie práva, ako aj podmienky, ktoré postačuje splniť pre záver o zneužití práva. Kasačný súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že na účely zneužitia práva z hľadiska neuznania odpočítania dane, nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je to pri daňových trestných činoch.

32. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že deklarované obchody majú reálny základ, pričom všetky listinné dôkazy získané z trestného spisu túto skutočnosť dokresľujú. Správca dane z trestného spisu zabezpečil výpovede, ktoré preukazujú, že v umelom reťazci obchodných spoločností, ktoré sa mali podieľať na podvodoch v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, boli zapojení tak žalobca, spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o., rovnako ako spoločnosť S.E_A_ - MBM, spol. s.r.o. a ich konatelia - P. O., R. X., S. X. a R. T..

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

Pokiaľ ide o kasačnú námietku nesprávneho právneho posúdenia, ktorá je uvedená v bode 24 kasačnej sťažnosti tak táto je veľmi nekonkrétna, žalobca iba uvádza, že nesúhlasí s právnym názorom uvedenom bode 76 odôvodnenia rozsudku, ale zároveň neuvádza prečo, z akých konkrétnych dôvodov je toto právne posúdenie nesprávne. [V prejednávanej veci smerovala kasačná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci uvedená v bodoch 20 - 23 kasačnej sťažnosti k nesprávnemu vyhodnoteniu rozporov daňového konania žalobcu v porovnaní s inými skončenými daňovými konaniami u dodávateľov a odberateľov žalobcu, ktorým bolo priznané právo na odpočet, k nesprávnemu určeniu miery dôkazného bremena žalobcu.

35. Kasačný súd má za to, že rozsudok správneho súdu netrpí ani nedostatkom nepreskúmateľnosti resp. nedostatkom dôvodov, tak ako to namieta sťažovateľ. 36. Kasačný súd rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti sťažovateľa s poukazom na § 461 ods. 1 SSP. 37.

38. Kasačný súd konštatoval, že napriek tomu, že išlo o konanie v obdobnej veci a medzi rovnakými účastníkmi konania, rozhodol vo veci sp. zn 8Sžfk/68/2019 iným spôsobom, nakoľko rozsudok Krajského súdu v Trnave v tomto prípade spĺňal náležitosti podľa ust. § 139 SSP, bol náležite odôvodnený a vecne správny.“

40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 14. apríla 2022