10Sžfk/44/2020

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 101520645/2019 zo dňa 20.06.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 704,20 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie máj 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, a to podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej aj „Daňový poriadok“). 2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal správca dane na to, že platiteľ dane - žalobca podal dňa 25.06.2012 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktorým priznal daňovú povinnosť v sume 376,71 Eur. Dňa 02.04.2014 podal dodatočné daňové priznanie k DPH za toto zdaňovacie obdobie, ktorým zvýšil daňovú povinnosť o 1.173,80 Eur a priznal daňovú povinnosť v sume 1.550,51 Eur. Podaním dodatočného daňového priznania bola žalobcovi vyrubená daň v sume 1.173,80 Eur so splatnosťou dňa 02.06.2014, ktorá nebola ku dňu 20.06.2019 uhradená. Správca dane preto prvostupňovým rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania za štyri roky omeškania s platbou, t. j. za obdobie od 03.06.2014 do 02.06.2018 vrátane. 3. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie na odvolanie žalobcu potvrdil rozhodnutím č. 102240230/2019 zo dňa 25.09.2019 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“).

II. Konanie pred krajským súdom

5. Krajský súd rozsudkom č. k. 11S/186/2019 - 51 zo dňa 12.05.2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol ako nedôvodnú. 6. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40Odk/17/2017 zo dňa 01.06.2017 zverejneným v obchodnom vestníku dňa 08.06.2017 a právoplatným a vykonateľným dňa 09.06.2017 (ďalej aj „uznesenie o vyhlásení konkurzu“) bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. V bode IV. uznesenia o vyhlásení konkurzu súd rozhodol o tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. V konkurznom konaní ďalej správca zistil, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, a preto podľa § 167v ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) oznámil, že konkurz

predmetná pohľadávka je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné vyrubiť. 8. Krajský súd poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, napr. na rozsudok sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, ktorý krajský súd považoval za použiteľný i na danú vec, hoci sa týkal reštrukturalizačného konania. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v tejto veci: „Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. .

9. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR dospel krajský súd k záveru o zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov. Krajský súd považoval za správny právny názor žalovaného, že bolo povinnosťou správcu dane vyrubiť predmetnú sankciu žalobcovi, keď právnym dôvodom jej vyrubenia bolo nesplnenie jeho povinnosti zaplatiť v zákonnej lehote DPH, hoci táto povinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu. Krajský súd poukázal na to, že pohľadávka žalovaného na úroky z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu a oddlženia žalobcu ešte neexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku je možné ukladať len rozhodnutím a pohľadávka vzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr.

Krajský súd konštatoval správnosť rozhodnutia žalovaného napriek tomu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že nedošlo k oddlženiu žalobcu. 10. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po ukončení konkurzu a po oddlžení žalobcu, krajský súd dospel k záveru, že nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ZKR, a teda nejde o nevymáhateľnú pohľadávku v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Na predmetnú pohľadávku sa podľa krajského súdu preto nevzťahujú účinky konkurzu ani oddlženie žalobcu.

Správny súd dospel k záveru, že ZKR ako lex specialis vo vzťahu k Daňovému poriadku nezakazuje správcovi dane po zrušení konkurzu vyrubiť žalobcovi sankciu za nesplnenie jeho povinnosti, i keď k porušeniu tejto povinnosti došlo pred rozhodujúcim dňom.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

veci. Navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 14. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom krajského súdu, že pohľadávka správcu dane na úrok z omeškania v čase konkurzu ešte neexistovala a tak sa na ňu konkurz a oddlženie nemohli

15. Sťažovateľ zdôraznil, že pri aplikácii § 166b ods. 1 písm. d) ZKR na pohľadávku správcu dane na úroky z omeškania je určujúcim kritériom okamih, kedy povinnosť, ktorá zakladá právo uložiť verejnoprávnu sankciu, bola porušená (podľa tohto ustanovenia za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom).

16. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že závery Najvyššieho súdu SR o konštitutívnom účinku rozhodnutia správu dane o vyrubení úrokov z omeškania a doterajšie rozhodnutia, na ktoré odkazoval krajský súd, už boli prekonané rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sžfk/23/2018 zo dňa 22.05.2018. Sťažovateľ krajskému súdu vytkol, že sa s uvedeným rozhodnutím nevysporiadal. 17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k správnej žalobe. Vo vzťahu k náležitostiam kasačnej sťažnosti (čo do sťažnostných dôvodov - námietka nesprávneho právneho posúdenia) odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžfk/16/2017 a poukázal na to, že podstatnú časť kasačnej sťažnosti tvoria tvrdenia už obsiahnuté v odvolaní a správnej žalobe. Záverom navrhol, aby súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel odo dňa 01.08.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 11 písm. h) SSP), preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), za splnenia podmienok povinného zastúpenia (§ 449 SSP) a zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné (§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP). 19.

21. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. 22. Podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).

24. Podľa § 166e ods. 1 ZKR o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide.

26. Podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

28. Kasačný súd zistil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil obdobnú vec s takmer totožným skutkovým a právnym stavom týkajúcu sa rovnakého predmetu konania a rovnakých účastníkov konania, pričom rozdiel bol iba v mesiaci zdaňovacieho obdobia, vo vzťahu ku ktorému bol sporný úrok z omeškania vyrubený. V tejto súvislosti kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP konkrétne poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžfk/43/ 2020 zo dňa 29.11.2021, s ktorým sa stotožňuje a nižšie ho cituje. Pre prehľadnosť je citovaný text šikmým písmom a číslovaný v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi a vybrané časti textu sú zvýraznené tučným písmom. Zároveň citované právne úvahy ďalej rozvíja a dopĺňa (text v hranatých zátvorkách rovným písmom). 29. „Kasačný súd súhlasí s argumentáciou sťažovateľky, že nevymáhateľnosť verejnoprávnych peňažných sankcií (kam patrí aj úrok z omeškania) podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR sa týka všetkých sankcií (teda aj v budúcnosti uložených), pretože rozhodujúce je len

30. Takisto sa správny súd mýli, ak považuje úrok z omeškania za pohľadávku, ktorá vzniká až jej vyrubením. . . . Jej [sťažovateľkina] argumentácia v kasačnej sťažnosti spočívala najmä v tvrdení, že otázka času vzniku pohľadávky je pri aplikácii § 166b ods. 1 písm. d) ZKR

takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.“ 32. [V tomto kontexte kasačný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v konaní o oddlžení na účely konkurzu zákon (§ 166a - § 166c ZKR) ako aj právna veda rozlišujú tri základné skupiny pohľadávok: a) pohľadávky uspokojované v konkurze (§ 166a ZKR), b) pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia (§ 166b ZKR) a c) nedotknuté pohľadávky (§ 166c ZKR). Kým pohľadávky uspokojované v konkurze a nedotknuté pohľadávky sa v zmysle ustanovení § 166a ZKR a § 166c ZKR uplatňujú v konkurze prihláškou, pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia sa v konkurze zásadne neprihlasujú ani neuspokojujú. Podľa profesora Ďuricu,

Uvedené pohľadávky sú ex lege nevymáhateľné. (ĎURICA: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, 3. vydanie, 2019, komentár k § 166a ZKR). Úprava § 166b ZKR je zároveň v pomere špeciality k úprave § 166a ZKR, čo je vyjadrené slovami obsiahnutými v § 166a ods. 1 písm. a) ZKR prvá veta: „ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené .

33. Nakoľko pohľadávku správcu dane na úroky z omeškania možno z titulu jej sankčnej povahy subsumovať pod § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, ide o pohľadávku vylúčenú z uspokojenia a pohľadávku ex lege nevymáhateľnú, ktorá sa v konkurze neuplatňuje prihláškou a nie je možné ju zaradiť do rozvrhu. Dôvody pre jednoznačné podradenie pohľadávky na úroky z omeškania pod § 166b ods. 1 písm. d) ZKR už objasnil Najvyšší správny súd SR vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi (viď rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 29/2021 zo dňa 24.11.2021, body 24 - 27); takýmto dôvodom je o. i. systematické začlenenie úrokov z omeškania v V. časti Daňového poriadku s názvom „Zodpovednosť za porušenie povinností“ v ustanoveniach vymedzených nadpisom „Sankcie“.

prihláškou. Právna úprava oddlženia obsiahnutá v § 166b ZKR je v tomto smere odlišná. Aj keby správca dane úroky z omeškania vyčíslil alebo aj vyrubil rozhodnutím pred rozhodujúcim dňom, uplatniť prihláškou by si túto pohľadávku v zmysle § 166a-§166c v zásade ani nemal, pretože táto pohľadávka bude nevymáhateľná a vylúčená z uspokojenia v konkurze.

35. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď tvrdil, že pohľadávka správcu dane na úroky z omeškania v čase oddlženia ešte neexistovala a vznikla až jej vyrubením po oddlžení, pretože táto pohľadávka vznikla v zmysle záverov rozhodnutia veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27.01.2021 ex lege už dňom, kedy sťažovateľ ako daňový dlžník porušil povinnosť uhradiť daň v stanovenej lehote a výške. Deklaratórna povaha rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania vyslovená v rozhodnutí veľkého senátu teda neguje záver, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku.

Následne platí, že ak daňový dlžník porušil povinnosť uhradiť daň ešte pred rozhodujúcim dňom a konkurzný súd právoplatne rozhodol o oddlžení daňového dlžníka, potom je na túto pohľadávku z titulu jej sankčnej povahy potrebné hľadieť ako na pohľadávku vylúčenú z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Takáto pohľadávka je ex lege nevymáhateľná, ktorá sa v konkurze neuplatňuje prihláškou a nie je možné ju zaradiť do rozvrhu, pričom správca dane je podľa § 166e ods. 4 ZKR povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k tejto pohľadávke, ako by rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

ak nie je dostatok majetku na úplné uspokojenie všetkých nárokov, bola uspokojená prioritne istina pohľadávok t.j. kauzálne nároky, nie nároky, ktoré sú právnym poriadkom konštruované ako čisto právne (t.j. nejde o kauzálne nároky). Aby sa v širšom rozsahu mohol prejaviť princíp pari passu (každému veriteľovi s porovnateľným postavením pomerne), ustanovenie upravuje existenciu nárokov vylúčených z uspokojenia.

38. K vyššie uvedenému záveru kasačný súd napokon dospel aj pomocou logickej metódy výkladu a contrario. Pre porovnanie, pri konkurze podľa 2. časti ZKR (na rozdiel od konkurzu v rámci inštitútu oddlženia podľa 4. časti ZKR) sú podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR z uspokojenia vylúčené „mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.“ Pritom nie je rozhodujúce, že k porušeniu povinnosti došlo pred vyhlásením konkurzu, ak nárok vznikne až po jeho vyhlásení. Pre posúdenie, či ide o sankciu, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR, je teda právne relevantný moment jej vzniku alebo uloženia, resp. „prírastku“ (viď ĎURICA: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, 3. vydanie, 2019, komentár k § 100 ZKR). A contrario, pre posúdenie, či ide o sankciu, ktorá je vylúčená z uspokojenia z konkurzu v rámci oddlženia na účely § 166b ods. 1 písm. b) ZKR, je podstatný moment porušenia primárnej právnej povinnosti.

41. Z uznesenia Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 40OdK/17/2017-24 z 01.06.2017, ECLI:SK:OSTN:2017:3117210871.1, založeného v administratívnom spise žalovaného, vyplýva, že výrokom č. IV došlo k oddlženiu dlžníka [čiže sťažovateľa] tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Zmienka žalovaného v jeho rozhodnutí, že oznámením v Obchodnom vestníku bol konkurz zrušený (Obchodný vestník 214/2017 zverejnený 09.11.2017) je síce pravdivá, ale jeho následné tvrdenie, že nebolo vydané uznesenie o oddlžení, je zjavne nesprávne a žalovaný nesprávne právne posúdil účinky zrušenia konkurzu. To skonštatoval už krajský súd v bode 31 napadnutého rozsudku.

. .“ 43. [Kasačný súd ďalej považuje za vhodné vyjadriť sa aj k otázke samotnej vyrubiteľnosti úrokov z omeškania v prípade oddlženia dlžníka. Ako bolo uvedené vyššie, pohľadávka na úroky z omeškania vzniká prvým dňom omeškania daňového dlžníka s úhradou splatnej dane. Ak správca dane vyrubí úrok z omeškania a až následne dôjde k právoplatnému vyhláseniu konkurzu a oddlženiu dlžníka, takýto postup správcu dane spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania možno považovať za zákonný a legitímny, majúci svoje opodstatnenie v legitímnej viere správcu dane, že úrok sa mu podarí aj vymôcť.

K otázke (ne)vyrubiteľnosti úrokov z omeškania po oddlžení, kasačný súd ďalej cituje rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžfk/43/2020 zo dňa 29.11.2021 vydaný v obdobnej veci.] 44. „Napokon kasačný súd poznamenáva, že argumentácia sťažovateľa, ktorý sa domáha toho, aby sa takéto úroky nielen nevymáhali, ale ani nevyrubovali, má svoje opodstatnenie, keď sa zohľadní účel oddlženia, ktorým je dosiahnutie stavu, v ktorom je dlžník zbavený ťarchy jeho dlhov spred oddlženia. To podľa názoru kasačného súdu okrem nemožnosti vymáhať takýto úrok z omeškania zahŕňa aj povinnosť správcu dane úrok z omeškania po oddlžení nevyrubovať. Totiž jeho vyrubenie má len vtedy praktický význam, ak je ho možné aj vymáhať; po oddlžení je však úrok nevymáhateľný. Podľa kasačného súdu treba prihliadať aj na reálne účinky vydaného rozhodnutia o vyrubení nevymáhateľných úrokov na právne postavenie (najmä právom chránené záujmy) takto zasiahnutej fyzickej osoby, ktorej sa tým autoritatívne konštatuje z formálneho hľadiska nový dlh voči orgánom daňovej správy, s

45. Napriek absencii výslovného zákonného zákazu vyrubiť úrok je možné pri zisťovaní zákonodarcom želaného vzťahu nevymáhateľnosti a nevyrubiteľnosti po oddlžení vychádzať z ustanovenia § 166e ods. 4 ZKR, čoho sa domáha aj sťažovateľ, i keď je pravda, že trvalé upustenie od vymáhania pohľadávky je inštitút osobitne upravený v zákone č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 5 vylučuje svoju pôsobnosť na pohľadávky podľa Daňového poriadku. Okrem toho, ak na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka (prvá veta § 166e ods. 4 ZKR), o to viac by na ňu mal prihliadať správca dane (so žalovaným), ktorého poveruje rozhodovacou právomocou Daňový poriadok na úseku správy, evidencie a vymáhania

46. K otázke nevymáhateľnosti a nevyrubiteľnosti úrokov z omeškania kasačný súd poukazuje aj na svoje rozhodnutie sp. zn 8 Sžfk 29/2021 zo dňa 24.11.2021, podľa ktorého: „Vyššie uvedené úvahy a vecná súvislosť s účelom trvalého upustenia od vymáhania pohľadávky vedú kasačný súd k záveru, že § 166e ods. 4 zákona o konkurze vyžaduje od orgánov verejnej moci (vrátane sťažovateľa a prvostupňového orgánu), aby k žalobcovi (prípadne inému dlžníkovi) vo vzťahu k nevymáhateľnej pohľadávke pristupovali tak, že do budúcna upustia od všetkých aktívnych úkonov smerujúcich k jej vymoženiu.

. . Ak je totiž účelom oddlženia poskytnúť dlžníkovi „druhú šancu“ a umožniť mu urobiť za minulosťou „hrubú čiaru“ s tým, že zákonom vymedzené minulé pohľadávky už od neho nemožno vymáhať. Naopak v rozpore s takýmto poňatím by bolo pokračovanie vo vydávaní deklaratórnych rozhodnutí o nevymáhateľných pohľadávkach „len pre prípad,

47. Vzhľadom na to, že kasačný súd dospel k záveru, že pohľadávka správcu dane na úroky z omeškania vyrubená napadnutými rozhodnutiami finančných orgánov sa stala nevymáhateľnou zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, stotožnil sa s právnym názorom sťažovateľa a žalobu považoval za dôvodnú. Keďže krajský súd žalobu zamietol, postupom podľa § 462 ods. 2 v nadväznosti na § 191 ods. 1 písm. c) SSP kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a správcu dane a vec im vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom postupe budú finančné orgány viazané právnym názorom kasačného súdu ohľadne nevymáhateľnosti úrokov z omeškania, keď dlžník porušil primárnu daňovú povinnosť ešte pred rozhodujúcim dňom ako aj právnym názorom, že samotné zrušenie konkurzu nespôsobuje zánik účinkov oddlženia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.