10Sžfk/47/2020

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 20S/116/2019-84 z 26. februára 2020 podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101433980/2019 zo dňa 11. júna 2019, ktorým žalovaný ako príslušný odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len ako „správca dane“) č. 102198941/2018 z 8. novembra 2018, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 283521,99 eur eura na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2013.

3. Primárne závery obsiahnuté v protokole č. 104455670/2016 neuznali dôvodnosť uplatnenia nároku na odpočet DPH z titulu dodávok od dodávateľa: INTEC - VH s.r.o, Gen. M.R_ Štefánika 373/11, Trenčín IČO 44169141 pre nesplnenie podmienok § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 so zdôraznením na spochybnenie

4. Zároveň bolo s poukazom na priebeh vykonanej daňovej kontroly skonštatované nepreukázanie dodania tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1, 2 a 4 zákona o DPH v riadku 15 daňového priznania odberateľom Revline Group s.r.o, Prácheňská 380/19, Praha 8 - Ďáblice, so základom dane 709488,28 eur, poukazujúc na nedostupnosť dokladov tvrdeného odberateľa, nepodanie daňového priznania za IV. štvrťrok roka 2013 ani priznania dane z príjmu za príslušný rok, pričom napriek tomu, že od 3.12.2013 bola v obchodnom registri zapísaná ako Taxisport s.r.o., žalobca vystavoval faktúry na dodávky tovaru pre spoločnosť Revline Group s.r.o., ACETUM INVEST s.r.o., Jaurisova 515/4, Praha 4, so základom dane 59.596,80 eur vzhľadom na nepreukázané dodanie tovaru a so zdôraznením významu skutočnosti, že subjekt za zdaňovacie obdobie 2013 nepodal daňové priznanie, za obdobie august 2013 - január 2014 neboli na jeho bankovom účte znamenané žiadne prijaté ani odoslané platby, pohľadávka vyplývajúca z faktúry za túto dodávku bola žalobcovi uhradená 17.12.2013 a 18.12.2013

Y. nevie s istotou povedať, že osoba, s ktorou rokoval bol Ing. Štefíček. Z výpovede Ing. Štefíčka vyplynulo, že žalobcovi sprostredkoval obchod spočívajúci v dodávkach sporného tovaru, pričom rokoval s V.. Y. a ďalej využil svoje právo nevypovedať.

konateľa daňového subjektu Vincenta Orosa a zástupcu spoločnosti TRADECO, spol. s.r.o. N. N., v kontrolovanom zdaňovacom období medzi nimi nepokračovala obchodná spolupráca pri dodávkach hydinového mäsa z dôvodu že daňovému subjektu nevyhovovala ponúkaná jednotková cena. Ako vyplynulo z výpovede Vincenta Orosa, po oznámení ceny cca 3,18 Eur/ 1kg nedošlo k obchodnej spolupráci, ale na základe odporúčania N. N. (zástupca spoločnosti TRADECO spol. s.r.o.) začala spolupráca s Ing. Štefíčkom (ako zastupujúcim spoločnosti Pyrosafestol s.r.o. a INTEC - VH s.r.o. ) , pričom predmetný tovar bol od spoločností zastúpených Ing. Štefíčkom nakupovaný v cenových reláciách 2,76 Eur až 2,85 Eur/1kg. Žalobca mal s oboma dodávateľmi uzatvorenú kúpnu zmluvu na dodávky tovaru tak, že kúpne zmluvy mu boli doručené poštou zo strany predávajúceho už podpísané a po podpísaní žalobcom boli poštou odoslané späť.

8. Správca dane ustálil, že v kontrolovanom zdaňovacom období december 2013 značná časť obchodných transakcií so sporným tovarom, ktoré mali byť nakúpené v ČR a opäť dodané do ČR sa mala uskutočniť tak, že fakturácia prebehla v reťazci: TRADECO, spol. s.r.o. (bez DPH) - Pyrosafestol s.r.o. (s DPH, ktorá nebola priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu) - žalobca (oslobodenie od DPH) - Revline Group s.r.o. ČR a pohyb sporného tovaru sa mal uskutočniť

prípade, vrátenia nadmerného odpočtu zo štátneho rozpočtu vo výške 11566,44 Eur by na jeho účte zostalo 4332 Eur. Česká spoločnosť TRADECO, spol. s.r.o. obdržala za predaný sporný tovar sumu 68229 Eur a následne česká spoločnosť Revline Group s.r.o. uhradila za ten istý tovar v tom istom množstve sumu 62164,20, z čoho je zrejmé, že na neidentifikovanom účte v ČR zostalo 6064,80 Eur. Uvedené zostatky na identifikovaných i neidentifikovaných účtoch predstavujú spolu sumu 11566,44 Eur, teda čiastku, ktorú si uplatňuje žalobca a ktorá nebola spoločnosťou Pyrosafestol s.r.o. odvedená do štátneho rozpočtu. Správca dane konštatoval, že z naznačeného reťazca je správanie spoločnosti Pyrosafestol s.r.o. ekonomicky nelogické a možno ustáliť, že už pri plánovaní, resp. vytváraní predmetných zmluvných vzťahov sa počítalo s nezaplatením DPH, pretože v opačnom prípade by spoločnosť Pyrosafestol s.r.o. bola jediným účastníkom reťazca, ktorý by si vedome vytvoril stratu.

11. Na dokreslenie situácie poukázal na zistenia z účtovnej evidencie žalobcu za obdobie december 2013, podľa ktorých záväzky žalobcu voči obom tuzemským dodávateľom, ktorých zastupoval Ing. Štefíček boli uhradené v plnom rozsahu, pričom záväzky voči ostatným dodávateľom boli uhradené len na 28%. Rovnako tak pohľadávky žalobcu voči českým spoločnostiam ACETUM INVEST s.r.o. a Revline Group s.r.o. boli všetky uhradené, pričom pohľadávky voči ostatným odberateľom boli uhradené len na 51% (aj keď nepochybne žalobca nenesie zodpovednosť za platobnú disciplínu svojich odberateľov).

12. Na základe všetkých týchto zistení správca dane poukazujúc aj na závery rozsudku Európskeho súdneho dvora z 18. decembra 2014 č. C-131/13 vo veci „Italmoda“ dospel k záveru, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že je v reťazci hospodárskych vzťahov súčasťou podvodu a právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr žalobcovi nepriznal.

14. Vo vzťahu k okolnostiam kontrolovaných obchodov uviedol, že ak sa za opísaných okolností konateľ žalobcu nikdy nestretol s Ing. Štefíčkom, nemožno to považovať za opatrenie, ktorým mal daňový subjekt vylúčiť svoju prípadnú účasť na podvodnom konaní spoločností, s ktorými uzatváral obchody. Rovnako skutočnosť, že zmluvy od predávajúcich spoločností boli doručované žalobcovi už podpísané za dodávateľa a konateľ daňového subjektu nemal vedomosť o tom, kto tie zmluvy podpísal, nemožno považovať za obozretný prístup, ktorý by mal zabrániť účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spoločností, s ktorými vstupoval do obchodných vzťahov. 15. Žalovaný rovnako vyhodnotil ako neštandardný obchod so stratou realizovaný zo strany dodávateľských spoločností INTEC-VH s.r.o. a Pyrosafestol s.r.o., ktoré nakupovali sporný tovar od spoločnosti TRADECO, spol. s.r.o. za podstatne vyššiu cenu (takmer rovnakú, aká bola ponúknutá daňovému subjektu spoločnosťou TRADECO, spol. s.r.o.), než za akú

16. Zdôraznil význam skutočnosti, že konateľ žalobcu Vincent Oros vedel, za akú cenu mu bol ponúknutý sporný tovar spoločnosťou TRADECO, spol. s.r.o. (3,18Eur/1kg) a vedel za akú cenu nakupuje od spoločnosti Pyrosafestol s.r.o. a INTEC-VH s.r.o. (cca 2,67Eur/kg). Žalobca ako daňový subjekt vznikol v roku 2002, dlhodobo sa zaoberá obchodnou činnosťou, pozná spoločnosť TRADECO, spol. s.r.o., osobne aj jej konateľa s ktorým v predchádzajúcom období priamo obchodoval a nemá logické zdôvodnenie, prečo by mali mať spoločnosti zastúpené Ing. Štefíčkom výrazné množstevné zľavy pri nákupe sporného tovaru tak, ako to tvrdil konateľ žalobcu. Takéto tvrdenie vníma žalovaný ako účelové, keďže šetrením sa potvrdilo, že spoločnosti zastúpené Ing. Štefíčkom nakupovali od spoločnosti TRADECO, spol. s.r.o. sporný tovar za takmer tie isté ceny, za aké bol sporný tovar ponúknutý žalobcovi.

19. Žalobca sa žalobou podanou na Krajskom súde v Trnave domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný pri výkone daňovej kontroly nedodržal základné zásady správy daní tak, ako sú uvedené v ustanovení § 3 ods. 1, 3 a 6 daňového poriadku tým, že sa nevysporiadal so skutkovým stavom, konštatovaním a predloženými dôkazmi. Poukázal na to, že vo veci nebol úplne a presne zistený skutkový stav veci, nedošlo k správnemu vyhodnoteniu relevantných podkladov ako aj dôkazov, ktoré boli nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia.

K týmto skutočnostiam požadoval realizovať výsluch svedkov V. I. a V.. V. Y., ktorí mali priamy kontakt s tovarom ako i obchodnými partnermi žalobcu, čo správca dane nevykonal a vychádzal z ich výpovedí, ktoré boli realizované v súvislosti s daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl

21. Taktiež poukázal na výsluch svedka Jozefa Štefíčka zo dňa 26. septembra 2016, ktorý vystupoval v mene dodávateľa - spoločnosti INTEC-VH, s.r.o. a spoločnosti Pyrosafestol, s.r.o., ktorý potvrdil, že žalobcovi bol predmetný tovar dodaný a že žalobca zaň riadne zaplatil. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane ako aj žalovaný výsluch Ing. Štefíčka vyhodnotili v neprospech žalobcu, keď nedošlo k akceptácii tejto svedeckej výpovede. Namietal, že tvrdenia žalovaného, resp. správcu dane o tom, že žalobca mal vedomosť o podvodnom reťazci sa nezakladajú na pravde, priečia sa predloženým a zabezpečeným dôkazom v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

platnú registráciu IČ DPH a okrem toho žalobca nemohol mať vedomosť o tom, akým smerom sa budú podnikateľské aktivity dodávateľov žalobcu v blízkej budúcnosti uberať. Poukázal na to, že konal v dobrej viere, venoval dostatočnú pozornosť kontrolnému mechanizmu a vykonal úkony, ktoré možno rozumne požadovať v rámci štandardnej obchodnej praxe. Žalobca mal za to, že si splnil dôkaznú povinnosť, pričom zdôraznil, že povinnosť preukázať skutočnosť, že sa uskutočnil obchod má len v takej miere, ako to možno od neho spravodlivo požadovať.

24. Správny súd dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: “Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne zásadným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, t. z. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené“.

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos p.l.c. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok, čo platí aj v predmetnej veci. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený

26. Na záver správny súd uviedol, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom, pričom nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane

27. Správny súd považoval podanú žalobu za nedôvodnú, uvedené žalobné dôvody za nespôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 168 SSP, keď žalovanému ako v konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.

28. Proti rozsudku krajského súdu v Trnave podal žalobca (v tomto konaní „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na nové rozhodnutie a žalobcovi priznal náhradu trov kasačného konania.

30. Podľa názoru sťažovateľa sa žalovaný neriadi záväzným právom, v skutočnosti sa riadi iba svojim pocitmi, postupuje podľa vlastných domnienok, argumentuje nelogicky, zmätočne a svojvoľne. Žalovaný pri výkone daňovej kontroly nedodržal základné zásady správy daní tak, ako sú uvedené v ust. § 3 ods. 1, 3 a 6 daňového poriadku tým, že sa žalovaný nevysporiadal so skutkovým stavom, konštatovaním a predloženými dôkazmi. Žalovaný okrem opakovania svojich nepodložených domnienok a hypotéz nezadefinoval ani jediný konštruktívny argument alebo vecný dôkaz, ktorý by preukazoval získanie neoprávnenej výhody na strane sťažovateľa alebo akýkoľvek úmysel/ cieľ neoprávnenú výhodu dosiahnuť. 31. Žalovaný zdôvodnil určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu a vyrubenie dane tým, že obchodná činnosť žalobcu údajne vykazuje znaky „podvodného obchodu“, nebola potvrdená reálnosť obchodov, a teda ide o zneužitie práva na získanie neoprávnenej daňovej výhody, čomu sa priklonil aj krajský súd vo svojom rozhodnutí. Sťažovateľ uviedol, že žalovaný

32. Uviedol, že argumentácia žalovaného je v rozpore s jej konštantným záväzným výkladom a z veľkej časti je doslova „vymyslená“, resp. odpísaná bez zmysluplného dôvodu a súvislostí z cudzieho zdroja, bez pochopenia problematiky a podstaty právnej úpravy. Správca dane bez akéhokoľvek dôvodu zamietol návrhy sťažovateľa na vypočutie kľúčových svedkov V.. V. I. a V.. V. Y..

33. Sťažovateľ namietajúc porušenia princípov právnej istoty poukázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 690/01 zo dňa 27. marca 2003 ako aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 3/98 zo dňa 5. februára 1998, pričom uviedol, že ak platca dane postupuje pri obchodovaní s tovarom a službami v dobrej viere a splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať daň z pridanej hodnoty, následný postup správcu dane, ktorým platcovi zamietne uplatnený nárok, nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci.

34. Podľa názoru sťažovateľa sa kontrolné zistenia správcu dane nezakladajú na pravde, nakoľko žalovaný účelovo predmetné informácie neuvádza, keď dve dodávky tovaru nakúpené od dodávateľa INTEC-VH s.r.o. v hodnote základ dane 125721,36 Eur, DPH v sume 25144,27 Eur, celková suma 150865,63 Eur, boli predané tuzemskému odberateľovi Pannon Food Slovakia s.r.o. v hodnote 133023,86 Eur, DPH v sume 26604,77 Eur, celková suma 159628,63 Eur. DPH v sume 26604,77 Eur bola riadnym spôsobom zaplatená do štátneho rozpočtu SR. Rovnako z uvedených 21 nákupov od spoločnosti Pyrosafestol s.r.o. v 11-tich prípadoch bol tovar predaný tuzemskému odberateľovi Pannon Food Slovakia s.r.o. v hodnote základ dane 602148,04 Eur, DPH v sume 120429,60 Eur, celková suma 735171,90 Eur. DPH v sume 120429,60 Eur bola riadnym spôsobom zaplatená do štátneho rozpočtu SR.

35. Sťažovateľ poukázal na to, že z ním dodaných listín a dokumentov bez ďalších pochybností vyplýva splnenie podmienky vzniku práva na odpočet DPH, ktorou bolo prijatie tovaru. Uviedol, že základným princípom DPH je, že subjekt vykonávajúci podnikateľskú činnosť musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov/služieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.

36. Sťažovateľ uviedol, že v priebehu daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania riadne preukázal oprávnenie svojho nároku na uplatnený nadmerný odpočet. Predložil správcovi dane všetky dokumenty v zmysle legislatívy, pričom realizácia jednotlivých úkonov bola v rámci obchodovania bola potvrdená aj svedkami. Taktiež bola preukázaná dobrá viera sťažovateľa pri realizácii obchodov a to, že podozrenia žalovaného sú iba domnienkami a nie preukázanými skutočnosťami.

37. Sťažovateľ poukázal na rozsah svojich podnikateľských aktivít, pričom uviedol, že žalovaný ako aj krajský súd opomenuli uviesť skutočnosť, že v rámci zdaňovacích období boli odberateľom v ČR tovary dodané sťažovateľom aj do iných skladov ako len do uvedených žalovaným. Žalovaný sa opiera o skutočnosť, že sťažovateľ sa dostal do reťazca podnikateľských a obchodných vzťahov, v ktorom niektoré subjekty bez pričinenia a vedomia žalobcu možno porušovali daňové predpisy, pričom v prípade sťažovateľa nejde o vymyslené obchody s nezákonným odpočtom DPH, v rámci ktorých sa obchoduje s fiktívnym tovarom na základe nepravdivých účtovných dokladov.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C- 354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcurum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor jednoznačne konštatoval, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca resp. následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Taktiež poukázal na rozsudok ESD vo veci C-18/13 (Maks- Pen), kde európsky súdny dvor uviedol, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo služieb.

40. Vo vzťahu k vlastnej obozretnosti sťažovateľ uviedol, že v čase realizácie predmetných obchodných transakcií za zdaňovacie obdobie december 2013 vykonal všetky dostupné a možné opatrenia smerujúce k prevereniu obchodného partnera, t. j. dodávateľa spoločnosti Pyrosafestol s.r.o. Uviedol, že nezodpovedá za konanie svojich odberateľov či dodávateľov, ak prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode a teda konal v dobrej viere v splnenie všetkých zákonných podmienok. V danom čase sťažovateľ nemohol tušiť, že tieto osoby sa ho možno snažia vtiahnuť do prípadného daňového podvodu.

V súvislosti s uvedeným poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci Optigen Ltd., v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ako aj vo veci Kittel, v spojených veciach C-439/04 a C-440/04. Rovnako poukázal aj na rozsudky NSS ČR, sp. zn. 8 Afs 14/2010, sp. zn. 1 Afs 58/ 2012, 9 Afs 18/2010.

42. Sťažovateľ poukazujúc na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ na záver uviedol, že má za to, že splnil svoju zákonnú povinnosť v plnej miere, keď doložil všetky dostupné relevantné dôkazy preukazujúce existenciu reálneho stavu a týmto predložením dôkazov tvoriacich administratívny spis vyčerpal svoje dôkazné bremeno a pokiaľ u žalovaného vznikli pochybnosti výlučne z preverovania podnikateľskej činnosti jeho dodávateľov a odberateľov, teda na základe skutočností, na ktoré sťažovateľ nemá žiaden vplyv, je neprípustné pričítanie existencie dôkazovej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Neopodstatnená preferencia žalovaného - zameranosť výlučne na cieľ naplniť fiškálny záujem štátu bez ohľadu na okolnosti - podľa názoru sťažovateľa sa správca dane odklonil od objektívneho zisťovania skutočnosti k presadzovaniu neopodstatnených fikcií a stavaniu záverov na svojich nedôvodných domnienkach, napriek zjavnému rozporu s preukázanými skutočnosťami, dokázanými zo strany sťažovateľa. 43. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v podstate zopakoval argumentáciu z

III. Posúdenie kasačného súdu

K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

45. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.

47. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu žalobcu vo veci vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie december 2013. Žalovaný vzhľadom na opísané okolnosti v danej veci ustálil, že na základe objektívnych okolností sa preukázalo, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedenými spornými transakciami sa podieľal na podvode v oblasti DPH, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní.

Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na podvode.

50. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že podvodné konanie možno zjednodušene definovať ako také konanie, ktorého účelom je nedovolené profitovanie zo spoločného systému DPH. Je potrebné poznamenať, že pokiaľ sa sťažovateľovi ako daňovému subjektu nepreukáže podvodný úmysel, je hodnotenie skutkovej otázky, či mohol a mal vedieť, že sa prijatím určitého plnenia zúčastnil reťazca spoločností poznačeného daňovým podvodom, spojené so zisťovaním preventívnych a kontrolných opatrení, ktoré v rámci zachovania obozretnosti daňový subjekt prijal alebo mal prijať, aby zabránil svojej hoc aj nevedomej účasti na daňovom

obozretnosti. 52. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že žalobca si za kontrolované zdaňovacie obdobie uplatnil právo na odpočítanie DPH na základe dodávateľských faktúr od dodávateľov, spoločností INTEC - VH s.r.o. a Pyrosfaestol s.r.o. v celkovej sume 283522 Eur (rozdiel DPH zistený v daňovej kontrole).

53. Minimálne kritérium pre vyslovenie záveru o účasti sťažovateľa na podvodnom reťazci, ako dôvode pre odmietnutie vrátenia DPH je stanovené požiadavkou nevedomej nedbanlivosti (vzhľadom k uvedeným okolnostiam o nej vedieť mal a mohol). Pri vyhodnocovaní skutkových zistení nasvedčujúcich záveru o takejto účasti na podvodnom reťazci je nevyhnutné vyhodnocovať skutkové zistenia vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na obvyklú obchodnú činnosť a možnosti daňového subjektu pri overovaní si dôveryhodnosti svojich obchodných partnerov (viď rozsudok NS SR zo dňa 28.2.2019 sp. zn. 10Sžfk/5/2018).

spoločnosti) dostatočne nepoznal, nikdy sa s ním nestretol, zmluvy podpisoval tak, ako prišli e-mailom už podpísané v mene dodávateľských spoločností, - zamestnanec sťažovateľa poverený sťažovateľom na uskutočnenie predmetných obchodov Ing. Štefíčka stretol 1x na 5 minút, pričom sám nevedel povedať, či išlo naozaj o Ing. Štefíčka, - Ing. Štefíček síce uviedol, že sťažovateľovi obchod sprostredkoval, avšak v ďalšom využil svoje právo nevypovedať, - tuzemskí dodávatelia mali tovar nadobudnúť od českého dodávateľa TRADECO, spol. s.r.o, avšak tento tovar bol od spoločnosti TRADECO, spol. s.r.o. dodaný priamo do skladov sťažovateľa, nakoľko tuzemskí dodávatelia nedisponovali materiálnymi ani personálnymi prostriedkami na obchod s mrazeným tovarom, - dodávateľské spoločnosti nakúpili tovar od spoločnosti TRADECO, spol. s.r.o za takmer totožnú cenu aká bola ponúknutá sťažovateľovi (3,15 Eur/1kg) a následne ho sťažovateľovi predali za podstatne nižšiu cenu (2,67 Eur/1kg), - v obchodných stykoch týkajúcich sa preverovaných obchodov bola dodržaná 100% platobná

jeho zástupcov, - vedomosť sťažovateľa o tom, že vzdialenosť medzi prvotným miestom odoslania tovaru (TRADECO, spol. s.r.o., Uherské Hradište, ČR) a miestom dodania tovaru sťažovateľom (sklad spoločnosti ROCHUS, SPOL. s.r.o., Kunovice, ČR) v časovom rozpätí jedného dňa sú

57. Uplatnený nadmerný odpočet predstavuje nárok daňovníka na vrátenie dane od štátu. Je teda na mieste požadovať od daňového subjektu, aby už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení, obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi, prijal opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom podvode. Je teda jeho povinnosťou byť pri takom obchode viac obozretný a predvídavý.

Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/ 16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa

59. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ pôsobí v podnikateľskom prostredí od roku 2002, spoločnosť TRADECO, spol. s.r.o. ako primárneho dodávateľa predmetného tovaru pozná, obchodoval s ním a z pohľadu obozretného, poctivého a zodpovedného podnikateľa by bolo logické predpokladať značnú obozretnosť a nepochybne aj určitú mieru podozrievavosti ohľadne dôvodnosti a dôsledkov postupu, ak jeho dlhoročný obchodný partner TRADECO s.r.o. ponúkne dodanie tovaru prostredníctvom spoločností INTEC-VH s.r.o. a Pyrosafestol s.r.o., (medzičlánok) so stratou pre tieto spoločnosti (nákupná cena 3,15 eur/kg a dodanie žalobcovi za cenu 2,67 Eur/kg), pričom mal vedomosť, že jemu ako priamemu odberateľovi bola ponúknutá jednotková cena 3,18 Eur/kg. Vzhľadom na jeho dlhoročné pôsobenie v oblasti obchodovania s mäsovými výrobkami u neho muselo vzniknúť minimálne podozrenie, že účasťou v takomto obchodnom reťazci sa zapája do podvodnej obchodnej transakcie, čiže konal natoľko neobozretne, že minimálne v dôsledku vlastnej nedbanlivosti sa zapojil do podvodného reťazca.

62. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Zároveň pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

žalobe a odignorovania komparácie obchodov žalobcu s typickými znakmi podvodných obchodov, kasačný súd konštatuje, že ich nepovažuje za dôvodné. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu spĺňa podmienky pre uznanie za dostatočné a zákonné, ktoré na rozsudok kladie § 139 SSP. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej „Dohovor“) a toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR opakovane judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

V odôvodnení je súd povinný vysvetliť, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Správny súd dbá, aby odôvodnenie jeho rozsudku bolo presvedčivé (§ 139 ods. 2 veta tretia SSP) a taktiež preskúmateľné z pohľadu kasačného súdu.

66. Námietka o tvrdenom svojvoľnom procesnom postupe žalovaného a porušení princípov právnej istoty bola vyriešená v rámci záverov kasačného súdu o správnosti právneho záveru žalovaného aj s poukazom na vyhodnocovanie legitímnych očakávaní. Za dôvodné a relevantné nepovažuje ani námietky súvisiace s tvrdeným nevypočutím V.. V. I. a V.. V. Y.

ospravedlnenia. Bolo nepochybne povinnosťou predchádzajúcej právnej zástupkyne v spolupráci so žalobcom na vzniknutú situáciu reagovať. Len pre úplnosť kasačný súd poukazuje na zrejmý rozpor obsahu doručenej dohody o ukončení právneho zastúpenia so skutočnosťou, že podľa zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 29.3.2019 sa ako právny zástupca spolu so štatutárnym orgánom daňového subjektu zúčastnil: VESTENICKÁ & BD advokátska

spočívať. Z obsahu protokolu bol zrejmý súvis vykonávanej daňovej kontroly s potrebou preverenia oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie DPH, čo logicky súvisí s povinnosťou daňových orgánov predchádzať zneužitiu úpravy DPH.

Podľa názoru kasačného súdu už z obsahu protokolu je evidentné (a nasvedčuje tomu aj obrana uvádzaná vo vyjadrení k protokolu) že správca dane nespochybňoval predložené doklady, on ich iba vyhodnocoval vo vzťahu k možnosti že sa jednalo o zapojenie žalobcu do účasti na daňovom podvode o ktorom mal resp. mohol vedieť.

IV. Záver

70. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Aj keď by bolo žiadúce, aby rozhodnutie krajského súdu podrobnejšie reagovalo na žalobné dôvody, podľa kasačného súdu napadnutý rozsudok obsahuje nevyhnutný rozsah odôvodnenia v zmysle § 139 SSP a spĺňa požiadavku na dostatočné odôvodnenie. Kasačný súd sa stotožnil s krajským súdom v tom, že správne orgány postupom v súlade so zákonom a pri rešpektovaní všetkých práv účastníka konania dospeli k správnemu právnemu posúdeniu veci a preto aj s prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 71. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd na základe toho, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP) a nepriznal ho ani procesne úspešnému žalovanému orgánu verejnej správy keďže to nemožno spravodlivo požadovať a súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). 72. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. júla 2022