10Sžfk/50/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200600.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 8S/48/2018
- IČS
- 7018200600
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej veci sťažovateľa (v konaní žalobcu): CADIS, s.r.o., so sídlom Biskupická 18, Bratislava, IČO: 35682639, právne zastúpeného: Mgr. Richard Trusina, advokát, Hálkova 1, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/48/2018 zo dňa 20. februára 2020 ECLI:SK:KSKE:2020:7018200600.1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100828644/2018 zo dňa 25.04.2018, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/48/2018 zo dňa 20. februára 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100828644/ 2018 zo dňa 25.04.2018 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Sťažovateľovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánom verejnej správy
1. Na základe výsledkov daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2014 vydal Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) dňa 16.02.2017 rozhodnutie č. 100306643/2017, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej „Daňový poriadok“) určil sťažovateľovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH vo výške 30.000 € a znížil mu nadmerný odpočet za predmetné zdaňovacie obdobie zo sumy 33.666,45 € na sumu 66,45 €. Dôvodom zníženia nadmerného odpočtu boli závery správcu dane, že sťažovateľ nesplnil podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z dodávateľskej faktúry (základ dane 150.000 €, daň 30.000 €, spolu 180.000 €) zo dňa 13.08.2014 (dátum dodania 31.08.2014) za zabezpečenie reklamnej služby pre sťažovateľa v súvislosti s ATP CHALLENGER TROPHY 2014 (ďalej aj „podujatie“) od dodávateľa ESES Company, a. s., (ďalej aj „dodávateľ“), nakoľko nebolo preukázané, že pri tomto dodaní služieb vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a že sťažovateľ dodané služby použil na dodávky služieb ako platiteľ dane. 2. Proti rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého žalovaný rozhodnutím č. 100828644/2018 zo dňa 25.04.2018 (ďalej „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení poukázal na skutkové zistenia správcu dane, že sťažovateľov dodávateľ mal predmetné reklamné služby v súvislosti s podujatím dodať prostredníctvom subdodávateľa AMBRATRADE Slovakia s.r.o. a ten ich mal poskytnúť prostredníctvom spoločnosti EMIRAS s.r.o. Podľa vyjadrenia konateľa tejto spoločnosti služby zabezpečil subdodávateľsky cez živnostníkov, ktorých nevedel bližšie identifikovať. Žalovaný uviedol, že ani jedna z uvedených spoločností v reťazci nedisponovala predpokladmi na vykonanie fakturovaných služieb, predložené neboli žiadne doklady preukazujúce deklarované transakcie. 3. Žalovaný ďalej poukázal na to, že reklamné služby súvisiace s podujatím boli vykonávané nie v mesiaci august 2014, ale v mesiaci september 2014, a to v reťazci Markíza Slovakia spol. s r. o. (TV Markíza) - C.E.N. s.r.o. (TV TA3) - JK Media s.r.o. - ESES Company a.s., pričom všetky uvedené spoločnosti majú faktúry súvisiace s podujatím zúčtované v zdaňovacom období september 2014, zatiaľ čo faktúra sťažovateľovho dodávateľa, z ktorej si sťažovateľ uplatnil odpočet dane, bola vystavená už 13.8.2014. Na základe predložených dokladov nebolo podľa žalovaného preukázané, že k dodaniu služieb spoločnosťou ESES Company s.r.o. skutočne došlo, kto mal tieto služby reálne vykonať a že ich sťažovateľ využil na potrebu svojich vlastných zdaniteľných plnení.
II. Konanie na správnom súde
4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ v zákonnej lehote všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. 5. Žalobca v správnej žalobe poukázal na správcovi dane predložené listinné dôkazy, ktorými dokumentoval uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Podľa zmluvy o reklamných službách mal dodávateľ pre sťažovateľa zabezpečiť asi 22 služieb v rôznych printových a televíznych médiách, ktoré zabezpečoval prostredníctvom viacerých subdodávateľov.
Všetky reklamné služby v rámci uskutočnených reklamných kampaní boli podľa sťažovateľa viditeľné a odkontrolovateľné, čo sťažovateľ dokumentoval 150 stranovou hodnotiacou správou obsahujúcou fotografie a návrhy reklamných spotov.
Podľa neho niet pochybností o tom, že objednané služby sa vykonali. Tvrdil, že nemôže zodpovedať za správanie tretích osôb (subdodávateľov) v obchodnom styku a byť za to postihovaný vo forme nepriznania nároku na odpočet DPH. Zdôraznil, že faktúru dodávateľa zaevidoval do svojich účtovných záznamov v zdaňovacom období august 2014, rovnako ako dodávateľ, ktorý z nej odviedol daň. 6. Žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom zrekapituloval svoju argumentáciu uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí. Poukázal na to, že dodávateľská spoločnosť ESES Company a.s. nepredložila žiadne dôkazy o tom, kto vykonal výrobu bannerov, letákov, tlač materiálov a podobne a aké kroky vykonala v zdaňovacom období august 2014 k tomu, aby mohla reklamné služby fakturovať. Zdôraznil, že prevádzkovatelia televízií TA3 a Markíza doložili, že služby súvisiace s podujatím neboli vykonávané v mesiaci august 2014, ale v mesiaci september 2014, a to v reťazci dodávateľských spoločností Markíza Slovakia spol. s r.o. - C.E_N_ s.r.o. - JK Media s.r.o. - ESES Company a. s., nie v reťazci
označenom sťažovateľom. Poukázal na to, že sťažovateľov dodávateľ ESES Company a. s. v časti B2 kontrolného výkazu za mesiac september 2014 uviedol faktúru vystavenú spoločnosťou JK Media s.r.o. s dátumom dodania 30.09.2014, čím podľa žalovaného deklaroval, že k zdaniteľným obchodom malo dôjsť v zdaňovacom období september 2014.
7. Správny súd rozsudkom verejne vyhláseným dňa 20.02.2020 žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že samotná existencia faktúry a zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných
dodávok. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, podľa súdu nespočívajú len vo formálnej deklarácii dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia nesporne preukazovať údaje v nich uvedené. Správny súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu i Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR III. ÚS 78/2011 z 23.02.2011), k ekonomickému zmyslu posudzovaných transakcií, z ktorých sa uplatňuje nárok na odpočítanie dane (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/44/2013 z 02.07.2014), pričom uzavrel, že sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal, že fakturovaná služba mu bola dodaná práve dodávateľom uvedeným na faktúre, z ktorej si uplatnil odpočítanie dane, ani to, či daň, ktorú bol povinný platiť z dodaných služieb, použil na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ. Nepreukázal teda splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, ako to podľa krajského súdu správne vyhodnotil žalovaný.
III. Kasačná sťažnosť
8. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci, a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že podujatie ATP CHALLENGER TROPHY 2014 sa konalo, vykonané boli aj služby reklamnej kampane s tým súvisiace, čo podľa sťažovateľa jednoznačne dokazuje hodnotiaca správa obsahujúca dôkazný materiál, vysielacie časy kampaní, billboardy a fotografie s jeho obchodným na všetkých reklamných materiáloch. Uviedol, že faktúra dodávateľa vystavená dňa 13.08.2014 bola správcovi dane zaslaná v rámci daňového priznania za august 2014 (podaného do 25.09.2014) a bola uhradená až 17.10.2014, keď sťažovateľ mohol vyhodnotiť všetky spoty podľa hodnotiacej správy. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že ak hodnotiaca správa dokazuje uskutočnenie reklamných služieb od 01.09.2014, tak do 31.08.2014, čo je dátum uvedený na faktúre ako deň zdaniteľného plnenia, musela byť príprava týchto reklamných služieb zabezpečená.
10. Sťažovateľ namietal, že nie je zodpovedný za konanie subdodávateľov jeho dodávateľa - spoločností AMBRATRADE Slovakia s.r.o. a EMIRAS s.r.o. . Zdôraznil, že dodávateľ ESES Company a.s. faktúru za reklamné služby riadne uviedol do daňového výkazu za august
2014. Vytýkal daňovým orgánom, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa miestneho zisťovania uskutočneného dožiadaným správcom dane, pri ktorom boli vypočutí konatelia uvedených subdodávateľov. Sťažovateľ mal za to, že správca dane sa mal pri šetrení zamerať na zisťovanie, či plnenie, ktoré bolo predmetom zmluvných záväzkov s dodávateľom, bolo u príslušných médií uskutočnené v deklarovanom rozsahu a či bola reklama uhradená.
Už len samotná existencia reklamných spotov v konkrétnych dátumoch v danom médiu podľa sťažovateľa dokazuje, že reklamná kampaň prebehla a reklamné služby, za ktoré zaplatil a odviedol daň, boli uskutočnené. 11. Sťažovateľ poukázal na to, že bol hlavným partnerom podujatia, nie však jediným, zapojených bolo ďalších takmer 20 spoločností a ďalších 30 spoločností bolo mediálnymi a generálnymi partnermi podujatia. Mal za to, že za ekonomickú činnosť spoločnosti je zodpovedné jej vedenie a nie je v právomoci súdu rozhodovať o ekonomickom zmysle objednaných reklamných služieb. Sťažovateľ opakovane zdôrazňoval, že hodnotiaca správa ako povinná súčasť reklamnej kampane uvedená v zmluve medzi sťažovateľom a ESES Company a. s. obsahuje 150 strán fotografií, vysielacích časov a nespochybniteľných dôkazov o priebehu kampane, ktoré korešpondujú aj s časmi, ktoré správcovi dane potvrdila spoločnosť JK Media s.r.o., kde prvé vysielanie spotu na TV Markíza bolo už 01.09.2014 o 19.51 hod. Príprava reklamnej kampane bola uskutočnená už počas augusta 2014 a preto sťažovateľ zaradil faktúru dodávateľa do účtovníctva v tomto mesiaci.
12. Z uvedených dôvodov sťažovateľ tvrdil, že záver krajského súdu o neunesení dôkazného bremena na preukázanie dodania služieb dodávateľom uvedeným na faktúre je nesprávny, reklamné služby, ktoré si u dodávateľa objednal, boli dokončené v mesiaci august 2014 a uskutočnené v mesiaci august a september 2014. Mal za to, že splnil všetky zákonné podmienky pre odpočítanie dane.
13. Záverom sťažovateľ namietal, že krajský súd dňa 06.02.2020 upovedomil sťažovateľa o zrušení pojednávania pôvodne vytýčeného na 20.02.2020 s tým, že bude vo veci vyhlásený rozsudok. Tento postup krajský súd podľa názoru sťažovateľa nijako neodôvodnil a tým obmedzil sťažovateľa na jeho procesných právach, keďže sa sťažovateľ chcel na pojednávaní vyjadriť ku všetkým dôkazom a konfrontovať svoje tvrdenia priamo so žalovaným, čo mu nebolo umožnené. 14. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti písomne nevyjadril.
IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej aj ako „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
V. Právne závery kasačného súdu
15. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/
S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná, a preto vo včas zverejnenom termíne verejne vyhlásil dňa 28.11.2022 tento rozsudok, ktorým podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol.
16. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť správnosť právnych záverov krajského súdu, že v prejednávanom prípade neboli u sťažovateľa splnené hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, ods. 2, písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH pre odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry vystavenej spoločnosťou ESES Company a.s., pretože sťažovateľ nepreukázal, že mu reklamné služby poskytol uvedený dodávateľ a že tieto služby použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
17. V intenciách zákona o DPH, ktorý pri úprave podmienok odpočítania dane z prijatých tovarov a služieb vychádza zo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, si platiteľ dane si môže odpočítať daň: a. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), pričom b. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby, keď za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), ďalej c. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), a d. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH).
18. Najvyšší správny súd vo svojej rozhodovacej praxi stabilne vychádza z premisy, že subjekt uplatňujúci odpočítanie dane má v zásade dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok (podaní daňového priznania). Povinnosť dokázať svoje tvrdenia vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje, pričom výsledok tejto verifikácie musí byť dostatočne podložený konkrétnymi zisteniami. Ak z týchto zistení vyplývajú objektívne pochybnosti o správnosti, úplnosti či pravdivosti predložených dokladov alebo údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku). 19.
Nepostačuje len tvrdenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno k uplatnenému nároku, pokiaľ pochybnosť správcu dane nie je predložená konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ukazujú na vážny a opodstatnený nesúlad zistení správcu dane s účtovnými dokladmi daňového subjektu. Možno konštatovať, že z tohto hľadiska i správcu dane zaťažuje dôkazné bremeno. Ak sú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti deklarovaných údajov hodnoverne doložené a oznámené daňovému subjektu s príslušnou výzvou k doplneniu dôkazov, má to za následok opätovný presun dôkaznej povinnosti (dôkazného bremena) na daňový subjekt (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21).
Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí, deklaruje alebo eviduje, prípadne skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, pretože iba v tomto rozsahu na ňom leží dôkazné bremeno (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku).
20. Kasačný súd ďalej pripomína, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak ako ho deklaruje, môžu mu daňové orgány neuznať uplatnené právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode (m. m. napr. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/ 04 a C-440/04 Axel Kittel a i. zo dňa 06.07.2006, C-255/02 Halifax zo dňa 21.02.2006).
Iba vtedy je možné prelomiť zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť každá zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH a zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému systému DPH (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017, bod
28). V prípadoch preukazovania účasti na daňovom podvode alebo na zneužití práva je však dôkazné bremeno na správcovi dane. 21. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane platiteľovi len z dôvodu, že jeho dodávateľ zabezpečil dodanie tovaru alebo služby prostredníctvom subdodávateľa, ktorý tak podľa zistení správcu dane nemohol urobiť z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov, alebo prostredníctvom subdodávateľa, ktorý nebol identifikovaný. Výnimkou z tohto pravidla je preukázanie, že sa platiteľ aktívne podieľal na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku), prípadne vedel alebo mal vedieť, že posudzovaná transakcia je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného subjektu vystupujúceho na predchádzajúcom stupni dodávateľského reťazca (porovnaj napr. uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingó zo dňa 03.09.2020). 22.
Pokiaľ ide o otázku preukázania dodania reklamných služieb sťažovateľovi deklarovaným dodávateľom, kde videl správny súd v zhode so žalovaným prekážku v priznaní uplatneného odpočítania dane, tu je potrebné uviesť, že dodávateľ mal pre sťažovateľa zabezpečiť reklamné služby spočívajúce v prezentácii sťažovateľa v pozícii hlavného partnera podujatia ATP CHALLENGER TROPHY 2014 v médiách uvedených v zmluve o zabezpečení reklamných služieb.
Sťažovateľ dostatočne preukázal, že dodávateľ svoj zmluvný záväzok splnil, pričom splnenie predmetu zmluvy sťažovateľ dokumentoval hodnotiacou správou, v ktorej sú zachytené výsledky propagácie podujatia obsahujúce i údaje o sťažovateľovi ako jeho hlavnom partnerovi v rôznych printových a televíznych médiách. Možno preto bez ďalšieho konštatovať, že závery krajského súdu o nepreukázaní, že objednané služby podľa zmluvy dodala sťažovateľovi spoločnosť ESES Company a.s., nemajú oporu v skutkových zisteniach správcu dane. 23.
Kasačný súd ďalej poukazuje na v konaní nespornú skutočnosť, že reklamné služby pre sťažovateľa nerealizoval sám dodávateľ, ale že na to použil subdodávateľov. Dodávateľ deklaroval, že zabezpečenie reklamy zadal spoločnosti AMBRATRADE Slovakia s.r.o., tá mala podľa vykonaných šetrení na tento účel angažovať spoločnosť EMIRAS s.r.o., ktorej mali služby pre sťažovateľa poskytnúť bližšie neidentifikovaní živnostníci. Naproti tomu zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že o zabezpečenie reklamy pre sťažovateľa v súvislosti s propagáciou podujatia sa pričinila spoločnosť JK Media s.r.o., ktorá na tento účel kontrahovala reklamu v televíziách TA3 a Markíza. V skutočnosti teda mala spoločnosť ESES Comapny a.s. zadať uskutočnenie reklamných služieb na propagáciu podujatia a jeho partnerov spoločnosti JK Media s.r.o. a nie spoločnosti AMBRATRADE Slovakia s.r.o.
24. Z týchto zistení však krajský súd ani žalovaný nevyvodili žiadne relevantné závery, ktoré by boli nezlučiteľné s priznaním sťažovateľom uplatneného práva na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa ESES Company a.s. za reklamu, ktorej uskutočnenie bolo preukázané (resp. nebolo hodnoverne spochybnené). Argumentácia daňových orgánov i krajského súdu smeruje k nesplneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane, pričom všetky dokumentované nezrovnalosti či podozrenia sa netýkajú obchodného vzťahu medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom, ale subjektov na predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca. Ako však plynie z vyššie označenej judikatúry k hmotnoprávnym podmienkam pre odpočítanie dane, nezrovnalosti vyskytujúce sa v predchádzajúcich transakciách tvoriacich súčasť daného dodávateľského reťazca nemôžu byť dôvodom pre neuznanie uplatneného odpočítania dane (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, bod 23).
25. V prejednávanej veci krajský súd a ani daňové orgány nepracovali s tým, že by bola dodávka reklamných služieb od spoločnosti ESES Company a.s. sťažovateľovi súčasťou podvodnej schémy fiktívnych dodávateľov reklamy, z ktorej za prispenia alebo nedbalosti sťažovateľa ušla daň. Pritom zistenia správcu dane nedovolený daňový únik v predmetnom reťazci indikujú. V tomto kontexte preto niet o čo oprieť záver, z ktorého by malo rezultovať nepriznanie odpočítania dane sťažovateľovi.
26. So zreteľom na uvedené právne východiská sa kasačný súd považuje sťažnostné námietky sťažovateľa za opodstatnené, pričom konštatuje, že správny súd aj daňové orgány nesprávne právne posúdili otázku splnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane.
Pre záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok totiž nestačí spochybnenie spôsobilosti subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa zabezpečiť fakturované plnenie. 27. Pokiaľ ide o otázku preukázania, či sťažovateľ dodané reklamné služby použil na dodávky svojich služieb alebo tovarov ako platiteľ dane, v tomto smere správny súd neponúkol prakticky žiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné usúdiť, že táto podmienka odpočítania dane u sťažovateľa splnená nebola. Žalovaný smeroval svoje závery v naznačenom smere k tomu, že reklama súvisiaca s podujatím bola v médiách prezentovaná v mesiaci september 2014, nie v mesiaci august 2014, kedy si sťažovateľ uplatnil z faktúry dodávateľa odpočet dane, a preto v zdaňovacom období august 2014 podľa žalovaného nevznikla daňová povinnosť. Žalovaný však zrozumiteľne nezdôvodnil, prečo by sťažovateľovi nemalo vzniknúť právo na odpočítania dane už v zdaňovacom období august 2014, keď je zrejmé, že ak bola reklama prezentovaná v médiách už od 01.09.2014, musela byť služba dodávateľa zo zmluvy o zabezpečení reklamných služieb pre sťažovateľa splnená už v auguste 2014.
Pokiaľ teda faktúru dodávateľa s dátumom zdaniteľného plnenia 31.08.2014 zaevidoval sťažovateľ do svojich účtovných záznamov v zdaňovacom období august 2014 (rovnako ako dodávateľ, ktorý z nej podľa sťažovateľa odviedol daň), nevidí v tom kasačný súd nezákonný postup, ktorý by mal viesť k záveru o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane u sťažovateľa.
28. Z uvedených dôvodov kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane.
V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného v intenciách právneho názoru kasačného súdu vysloveného v tomto rozsudku nanovo uvážiť splnenie zákonných podmienok odpočítania dane, majúc na zreteli, že v prípade naplnenia hmotnoprávnych podmienok možno odpočet DPH nepriznať len ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
29. Vzhľadom na vrátenie veci do administratívneho konania považoval kasačný súd za nadbytočné venovať sa námietkam voči procesnému postupu krajského súdu. 30. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v tomto konaní. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
31. Tento rozsudok prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 28. novembra 2022