10Sžfk/5/2021

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 11S/205/ 2019-60 zo dňa 13. októbra 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102141836/2019 zo dňa 11. septembra 2019 zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

3. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102141836/2019 zo dňa 11. septembra 2019, ktorým žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené v odseku 1 tohto rozsudku. V danej veci nebol okrem iného žalobcovi uznaný odpočet DPH z faktúr od dodávateľskej spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, keď žalobca nepreukázal, že tovar uvedený na faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočet DPH mu bol reálne dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúrach ako dodávateľ. Pred posúdením skutkových tvrdení a právnych argumentov správny súd zdôraznil, že žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu neuznaného odpočtu DPH z faktúr od dodávateľskej spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o., a preto predmetom súdneho prieskumu bola len táto časť rozhodnutia žalovaného. 4.

5. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období február 2013 okrem iného odpočítal DPH z 2 faktúr vystavených dodávateľskou spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o. spolu vo výške 54.380,53 eura, z toho DPH vo výške 9.063,42 eura.

Spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu sa javila ako nedôveryhodná. V rozhodnom čase táto spoločnosť nemala potrebné materiálne, technické, ani personálne vybavenie na vykonávanie obchodnej činnosti, nemala žiadnych zamestnancov, ani majetok, za rok 2013 nepodala žiadne daňové priznanie, nevykonávala ekonomickú činnosť. So správcom dane nekomunikovala, bola nekontaktným subjektom, nepredložila žiadne účtovné doklady. Konateľ spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. B. o svojej spoločnosti nemal žiadne vedomosti, za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nevedel, aký je predmet podnikania, nemal vedomosť o žiadnych transakciách, nevedel nič o dokladoch spoločnosti, ani platbách, ani o preprave a pôvode tovaru, nepodával daňové priznania, ani neviedol účtovníctvo.

Pri existencii takýchto pochybností krajský súd ustálil, že v posudzovanom prípade išlo o zneužitie objektívneho daňového práva a takýto výkon práva na podnikanie nepožíva právnu ochranu. S ohľadom na odôvodnené pochybnosti o reálnosti sporných obchodov vyplývajúce z viacerých vykonaných dôkazov a vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie august 2013 uznaný ako oprávnený.

8. Správny súd konštatoval, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania efektívne orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Na základe nimi

prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom. 9. Správny súd poukázal na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť potvrdiť alebo zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. K námietkam týkajúcim sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, správny súd poukazoval na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu).

faktúre. 10. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb.

11. Vyššie uvedené závery správny súd vyvodil z početnej judikatúry NS SR týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt.

doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“ 12. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 z 3. decembra 2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“ V inom rozsudku sp. zn. 3Sžf/105/2014 z 28. januára 2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.

13. V prejednávanej veci správny súd dospel k záveru, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o dodaní tovaru dodávateľskou spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o. na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane. Správca dane vo veci vykonal riadne dokazovanie na zistenie skutkového stavu a správny súd skutkový stav považuje za dostatočne zistený. Žalobca v podanej žalobe neuviedol, ktoré dôkazy žiadal vykonať na doplnenie skutkového stavu a správne orgány tieto dôkazy nevykonali. Zo skutkového stavu zisteného správcom dane, na ktorý poukázal i žalovaný v napadnutom rozhodnutí aj podľa názoru správneho súdu, nebolo preukázané dodanie tovaru na sporných faktúrach dodávateľskou spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahovali rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a nie je dôvodná námietka žalobcu, že v tomto smere prenášal dôkazné bremeno na neho. Správca dane žiadal od žalobcu len predloženie dôkazov,

Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní a vyhodnotenie dôkazov ako formálne a nepostačujúce na preukázanie žalobcových tvrdení, správny súd považuje za súladné so zákonom a zisteným skutkovým stavom. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce nepriznanie odpočtu DPH z faktúr od dodávateľskej spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. na základe zistených skutočností, ako napr. nepreukázanie uzatvorenia obchodov s konateľom dodávateľskej spoločnosti, nepreverenie si dodávateľskej spoločnosti, ktorá nemala zamestnancov, majetok, nepodávala daňové priznania, nevedomosť o preprave pri dodaní tovaru a pod., zodpovedajú zásadám logického myslenia a dôvodne viedli k preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom žalobca pochybnosti správnych orgánov nevyvrátil, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní a nemohol sa úspešne domôcť priznania uplatneného odpočtu DPH.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

15. Proti rozsudku správneho súd podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) riadne a včas kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, navrhol aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 16. Sťažovateľ mal za to, že súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutím došlo k vážnemu zásahu do práv žalobcu. Naďalej mal za to, že predložil presvedčivé dôkazy, uniesol dôkazné bremeno a preukázal existenciu materiálneho plnenia, čo mal preukázať aj rozsiahlou databázou so sparovaním došlých a odberateľských faktúr. 17. Nesprávne právne posúdenie videl aj v tom, že sa správny súd svojím spôsobom stotožnil s postupom žalovaného, ktorý v rozpore s § 3 zákona č. 536/2009 Z.z, v znení neskorších predpisov nevzal do úvahy žalobcom predložené dôkazy na preukázanie materiálneho plnenia. 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa k sťažnostným dôvodom týkajúcim rozhodovania a postupu správneho súdu vyjadrovať nebude, nakoľko na to nie je oprávnený a v ostatnom v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, tak aj vo svojom stanovisku k žalobe a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

23. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

26. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

28. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

33. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t/, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

rozsahu. 35. Kasačný súd zistil, že sťažovateľom boli namietané právne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované vo viacerých súdnych konaniach, napr. pod sp. zn. 11S/207/ 2019 (Krajský súd v Trenčíne), sp. zn. 10Sžfk/31/2021 (Najvyšší správny súd SR) zo dňa

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane jeho veľkého senátu. Všeobecné právne východiská <29.> Úvodom je potrebné zdôrazniť, že podmienky priznania práva na odpočet DPH z tovaru daňovníkovi sú upravené v § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH, ktorý má pôvod

subjektom. Hmotnoprávnymi podmienkami sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24).

26, 27). <32.> Platí pritom, že nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29 ). Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/ 20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20

reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020 ). <35.> Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Je potrebné dodať, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie SD EÚ vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). <38.> Kasačný súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia SD

najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).

Aj z pohľadu kasačného súdu predmetné pochybnosti vyplývajú najmä zo skutočností, že (i) nebol preukázaný pôvod tovaru - nie je teda zrejmé, odkiaľ vôbec mohla spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o. disponovať tovarom, ktorý mala sťažovateľke podľa predložených faktúr dodávať; (ii) neboli preukázané skladovacie kapacity predmetnej spoločnosti pre skladovanie a ďalší obchod so sporným tovarom (vrátane nakládky); (ii) nebola preukázaná preprava sporného tovaru od spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. k sťažovateľke - napriek tvrdeniam sťažovateľky o zabezpečení prepravy priamo spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o., táto preprava nebola obsiahnutá vo faktúrach, nebola k nej uzatvorená osobitná zmluva, predmetná spoločnosť nedisponovala zamestnancami, ktorí by prepravu mohli zabezpečovať (nebola zaregistrovaná na daň zo závislej činnosti) a ani nedisponovala motorovými vozidlami, ktoré by v tomto smere využívala na podnikateľskú činnosť (neboli zahnuté v majetku spoločnosti a táto ani nepodala priznanie k dani z motorových vozidiel v predmetnom období); (iii) rovnako predmetná spoločnosť v roku 2013 nepodala priznanie na dani z pridanej hodnoty a nedeklarovala

Rovnako nebolo preukázané, že by osoba, ktorá podľa tvrdení sťažovateľky mala zastupovať spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o. - pán V., mala splnomocnenie od predmetnej spoločnosti na jej zastupovanie pri uzatváraní obchodov alebo k nej mala nejaký relevantný právny vzťah. V tomto smere pochybnosti správcu dane nemohla rozptýliť ani výpoveď pána W., ktorý s odkazom na možnosť spôsobenia trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe, odmietol

Relevantným dôkazom nebola ani svedecká výpoveď pána W., ktorý odmietol vypovedať. Kasačný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že pochybnosti správcu dane mali byť rozptýlené ňou predloženými dôkazmi smerujúcimi k preukázaniu existencie tovaru a jeho ďalšieho predaja zo strany sťažovateľky konečným odberateľom. Dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH sťažovateľke v predmetnej veci totiž nie sú pochybnosti o (ne)existencii dodávaného tovaru (bod 2), ale o tom, či skutočným dodávateľom tohto tovaru sťažovateľke bola spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o., resp. pochybnosti o tom, kto je skutočným dodávateľom tovaru sťažovateľke a či tento mal postavenie zdaniteľnej osoby. Kasačný súd v tomto smere doplňuje, že ani z administratívneho spisu nezistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by skutočný dodávateľ predmetného tovaru (ktorého identita nebola zistená), musel nevyhnutne mať postavenie zdaniteľnej osoby. Nakoniec ani samotná sťažovateľka neoznačila iného dodávateľa ako spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o.

Rovnako tak požiadavka, aby sťažovateľka preukázala, na základe akého titulu rokovala s pánom W. v mene spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. a vo viere, že tento ju zastupuje i keď nebol jej konateľom, nepredstavuje požiadavku na dokazovanie mimo rámca dispozičnej sféry sťažovateľky. <44.> Doteraz uvedené skutočnosti vedú kasačný súd, v zhode so žalovaným ako aj správnym súdom, k záveru, že sťažovateľka počas daňovej kontroly a ani v nadväzujúcom vyrubovacom konaní neuniesla svoje dôkazné bremeno a riadne nepreukázala splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa J.B_K_ group, s.r.o., čím porušila § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH.

37. Obdobná právna otázka medzi totožnými účastníkmi bola riešená aj vo veci sp. zn. 6Sžfk/62/2020 zo dňa 25.05.2022. V tejto veci podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá bola uznesením č.k. ÚS III. 557/2022-13 zo dňa 11.10.2022 odmietnutá.

Dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH sťažovateľky nie sú pochybnosti o neexistencii dodávaného tovaru, ale o tom, či skutočným dodávateľom tohto tovaru bola dodávateľská spoločnosť, resp. či má postavenie zdaniteľnej osoby. Samotná požiadavka, aby sťažovateľka preukázala alebo aspoň označila dôkazy na prepravu tovaru, prostredníctvom ktorej by bolo možné identifikovať aj dodávateľa tovaru, nemožno považovať za neprimerane zaťažujúce a ani za zaťažovanie sťažovateľky dokazovaním skutočnosti, ktoré nastali u jej dodávateľov. Tiež nemožno označiť dokazovanie mimo rámca dispozičnej sféry sťažovateľky vo vzťahu k zisteniu titulu rokovania s pánom W., ktorý dodávateľskú spoločnosť zastupoval aj napriek tomu, že nebol jej konateľom. 24. Ústavný súd v obdobných prípadoch považoval za ústavne konformný záver, že v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (II. ÚS 705/2017,

25. Daňové úrady rozhodli na základe výsledkov kontrolných zistení o preverovaných obchodoch sťažovateľky. Daňový poriadok upravuje postup správcu dane v prípade, ak zistí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitného predpisu, ktorým je aj zákon o DPH, vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok. Pretože na základe výsledkov zistení daňové úrady došli k záverom o tom, že sťažovateľka v preverovaných obchodoch nesplnila podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, došlo k určeniu rozdielu v sume nadmerných odpočtov. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že výsledky daňových konaní neodôvodňovali určenie rozdielu v sume nadmerného odpočtu, domáha sa tým prehodnotenia skutkových zistení daňových orgánov, s ktorými sa stotožnili súdy. Tým však stavia ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá ústavnému súdu neprislúcha.

stav. 27. Ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľky neodôvodňujú prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pretože sú zjavne neopodstatnené. Ustanovenie § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom.

39. Podľa ust. § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 40. Z výpisu obchodného registra vedeného pri OS v Trenčíne, oddiel Sro, vložka č. 19411/R, kasačný súd zistil, že sťažovateľ AFG SECURITY - CORPORATION, s.r.o. dňa 19.03.2022 zmenil obchodné meno na DUzničená, s. r. o., preto v záhlaví tohto rozsudku kasačný súd uvádza už toto obchodné meno sťažovateľa.

42. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.