10Sžfk/53/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu: Čertík s.r.o., Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 47757132, právne zastúpený: Advokátska kancelária Potásch & Potásch s.r.o., Jedľová 7, 821 07 Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104371948/2016 zo dňa28.11.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.: 5S/23/2017-95 zo dňa 04.09.2018, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.02.2017 domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správcu dane ako správneho orgánu prvého stupňa, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015 v sume 15.746,67 eura, nepriznal daňovému subjektu (žalobcovi) nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2015 v sume 14.210,25

prípravná činnosť ako kúpa investičného majetku (ako taká) musí byť považovaná za prejav ekonomickej činnosti a to bez ohľadu na rôzne právne formy.“ 4. Krajský súd dal do pozornosti definíciu pojmu ekonomická činnosť citujúc ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a článok 9 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „Smernica“). Správny súd poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžf/76/2014, sp. zn. 4Sžf/77/2014, sp. zn. 5Sžf/75/2014, z ktorých uviedol: „V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie je potrebné podľa najvyššieho súdu, pojem ekonomická činnosť vykladať široko.

5. Zároveň správny súd poukázal aj na Metodický pokyn k zrušeniu registrácie pre daň podľa § 81 a 82 zákona o DPH, vrátane dodatku č. 1 zo dňa 14.3.2013 kde na strane 7 sa uvádza: „Pri posudzovaní, či niektorá osoba ne/vykonáva podnikateľskú činnosť je potrebné vychádzať aj z rozsudkov Súdneho dvora EÚ.

6. Správny súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v danom prípade je potrebné vykladať pojem ekonomická činnosť eurokonformným výkladom, čo vedie k záveru, že obstaranie investičného majetku (ktorým je v tomto prípade motorové vozidlo AUDI) ako také predstavuje bez ďalšieho ekonomickú činnosť. Teda tvrdenie žalovaného a správneho orgánu o údajnom nepreukázaní ekonomickej činnosti sú relevantné a porušujú povinnosť širokého výkladu pojmu ekonomická činnosť vyplývajúcu aj z [časovo (historicky) konštantnej) vlastnej vnútroorganizačnej inštrukcie žalovaného (metodického pokynu)].

. .povinnen prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správca daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti nebo správnosti účetníctví (srov. zmíněné rozsudky čj. 2Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/1010-124, Nález Ústavního soudu ze dne 29.10.2002,sp. zn. II.ÚS 232/02). Pokud správca daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

10. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom správneho súdu, keď tento konštatoval, že správca dane bol povinný vydať výzvu kontrolovanému daňovému subjektu (žalobcovi) podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a na výzvu podľa § 45 Daňového poriadku sa nemá prihliadnuť. Uviedol, že takúto výzvu uskutočnil podľa § 45 Daňového poriadku, prevzatá žalobcom dňa 14.03.2016, pričom žalobca mal vedomosť o konkrétnych pochybnostiach správcu dane v súvislosti s predložením dokladov o používaní nadobudnutých osobných vozidiel na svoju ekonomickú činnosť a nepreukázal ani aké konkrétne zdaniteľné obchody fakturoval odberateľovi uvedenému na vystavených faktúrach.

Daňový úrad tak urobil zaslaním protokolu o vykonaní daňovej kontroly.“ Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že žalobca vedel o pochybnostiach správcu zo zaslanej výzvy podľa § 45 Daňového poriadku a z protokolu o daňovej kontrole. 11. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie správnym súdom. Poznamenal, že správca dane od žalobcu požadoval predložiť dôkazy a preukázať, aký predmet dane žalobca fakturuje na vystavenej faktúre vystavenému odberateľovi na nej uvedenému, čo je konkrétne fakturované, aké činnosti, pretože to, že žalobca nadobudol tretie motorové vozidlo, teda investičný majetok, nie je dôkazom akú činnosť žalobca vykonáva a fakturuje.

Podľa názoru sťažovateľa, žalobca vedome nepreukázal údaje na vystavenej faktúre pre personálne prepojeného odberateľa, ktorý je podľa predloženého účtovníctva jeho jediným odberateľom, zároveň nepreukázal používanie nadobudnutých tovarov a služieb, z ktorých si uplatnil DPH na účely svojich zdaniteľných plnení.

pravdivosti údajov. V časti konkretizácie obsahu pojmu pochybnosti poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR. V zmysle historického výkladu, vytýkacie konanie je správca dane povinný uskutočňovať už v priebehu daňovej kontroly - na rozdiel od predošlej právnej úpravy daňového konania účinnej do 31.12.2011, kedy to bolo možné aj mimo daňovej

Argumentácia žalovaného uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 je totiž práve pre časový rámec zákonnej uskutočniteľnosti takéhoto vytýkacieho konania nepoužiteľná, nakoľko v uvedenom konaní Ústavný súd SR posudzoval postup správcu dane v administratívnom konaní z roku 2009 (prvostupňové konanie) a 2010 (druhostupňové konanie). Účelom tohto inštitútu (teleologický výklad) je aj posilnenie základnej zásady daňového procesu - zásady úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, a teda vytvoriť už v priebehu daňovej kontroly priestor reagovať na prípadné objektívne pochybnosti. O to viac je nutné takto postupovať, keďže daňový subjekt je nerovnocenným, podradeným subjektom vrchnostenského administratívneho konania. Eurokonformný výklad možno uplatniť vo vzťahu k aktom Rady Európy - právo na dobrú správu v súvislosti so zásadou úzkej súčinnosti. Žalobca citujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR ,,Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ z hľadiska ústavne konformného výkladu uviedol, že vytýkacie konanie je postupom správcu dane ako štátneho orgánu.

13. Žalobca tvrdil, že žalovaný uviedol nepravdivé tvrdenie, keď podľa neho žalobca údajne vedel o pochybnostiach správcu dane pri daňovej kontrole a že to údajne vyplýva z výzvy zo dňa 07.03.2016, pričom toto svoje tvrdenie žalovaný nijako nepreukázal. V rámci daňovej kontroly neoznámil, ani mu jednoznačným, zrozumiteľným a o skutkové dôvody opretým spôsobom neoznámil konkrétne skutočnosti, ktoré by mali odôvodňovať takéto vážne pochybnosti. Žalovaný nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 46 ods. 5 DP, a to ani čo do časového rámca ani čo do obsahu/rozsahu tejto povinnosti, a preto nie je splnená podmienka pre prenos dôkazného bremena na žalobcu. 14. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca údajne nevykonával/nepreukázal ekonomickú činnosť poukazujúc, že tento eurokonformný výklad sa má údajne vzťahovať len na registráciu subjektov za platiteľov DPH i súvisiaci metodický pokyn je pokyn k registrácii, takýto výklad práva považoval za nesprávny, ktorý by spôsobil vnútornú rozpornosť právneho systému a vytváral by sa široký priestor pre svojvôľu orgánov verejnej moci. Rovnako poprel tvrdenie žalovaného, že spoločnosť M.B.A. Financie s.r.o. je údajne jediným jeho odberateľom, pretože žalobca mal troch odberateľov M.B.A. Financie s.r.o., M.B.A. EMPIRE LTD. a young&healthy s.r.o. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že údajne nepreukázal, čo fakturuje, pričom v daňovom konaní predložil dostatok dôkazov o tom, že poskytol poradenské a manažérske služby, v oblasti kredit risk manažmentu, v oblasti pohľadávok, vrátane manažérskeho riadenia zaoberajúceho sa problematikou credit-risk manažmentu (inkaso pohľadávok, poradenstvo v oblasti inkasa pohľadávok), obchodnej činnosti, reportingu, vykonávania analýz, prezentácii, tvorby stratégii, riadenia ľudských zdrojov. Žalobca konštatoval, že auto AUDI Q7 využíva dlhodobo, a nie len v mesiaci jeho nákupu (október 2015), pričom jeho nákup a používanie treba posudzovať vo vzťahu k celkovej ekonomickej činnosti žalobcu. Ekonomickú činnosť odzrkadľuje aj Výkaz ziskov a strát - tieto údaje sú súčasťou účtovných závierok a sú správcovi dane známe z jeho činnosti. Poznamenal, že personálna prepojenosť medzi žalobcom a M.B.A. Financie s.r.o. nie je prekážkou pre ekonomické priraďovanie výdavkov k príjmom, práve naopak toto ekonomické priraďovanie výdavkov k príjmom je žiaduce pre spravodlivé prerozdelenie úžitkov (výdavky - aj kúpu nového auta - musí znášať ten subjekt, ktorý má z týchto činností/služieb príjmy, a to je žalobca). Žalobca odmietol, že údajne zmaril účel daňovej kontroly, pretože k tomuto nemohlo v žiadnom prípade dôjsť keď daňová kontrola bola ukončená predpokladaným procesným postupom podľa Daňového poriadku, t.j. doručením protokolu žalobcovi. 15. Žalobca navrhol, aby kasačný súd rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov kasačného konania.

16. Prejednávaná vec bola dňa 03.07.2019 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10S pod sp. zn.: 10Sžfk/53/2019. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.

všeobecnosti. Hodnoverne nepreukázal, že by v zmysle Zmluvy o poskytovaní konzultačných služieb zo dňa 01.10.2014 uzavretej medzi objednávateľom M.B_A_ Financie s.r.o., zastúpenej konateľom Petrom Čertíkom a poskytovateľom Čertík s.r.o. zastúpenej konateľom Petrom Čertíkom vykonával vyššie uvedené činnosti. V súvislosti s vyššie uvedeným vierohodne nepreukázal, že by ako dodávateľ skutočne vykonal služby, ktoré sú uvedené v odberateľskej faktúre č. 15011 zo dňa 31.10.2015 v celkovej sume 9.511,20 eura, predmet fakturácie: „Fakturujeme Vám za podnikateľské, organizačné a ekonomické poradenstvo podľa zmluvy zo dňa 01.06.2014 nasledovne: - paušálna čiastka 4.000,- eur, práce naviac 3.926,- eur“, vystavená odberateľovi M.B_A_ Financie s.r.o., Vysoká 19, 811 03 Bratislava, IČ DPH:

zástupcu daňového subjektu C. správca dane umožnil, aby daňový subjekt mohol predložiť ďalšie podklady. Daňový subjekt podal v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie daňového subjektu zamietol a potvrdil rozhodnutie správcu dane.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 20. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo posúdenie, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia.

22. Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH, ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú

24. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

26. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

. . 32. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

Doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, keď sa stotožnil so žalobcom v tom, že žalovaný nevykonal výzvu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku argumentujúc aj rozhodovacou činnosťou súdov, že Daňový poriadok neustanovuje formálne náležitosti takejto výzvy, a výzvou uskutočnenou doručenou žalobcovi dňa 14.03.2016 považoval správca dane povinnosť podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku za splnenú. Zároveň uviedol, že napriek viacerým žalobcom predloženým dokumentom, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nebolo možné určiť, či motorové vozidlo AUDI používa žalobca na podnikanie a ani zistiť obsah služieb uvádzaných na faktúrach, ktoré fakturoval ako dodávateľ. 35.

Zo samostatného vyčlenenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku ako obligatórneho postupu správcu dane pri zisťovaní riadneho a úplného skutkového stavu počas daňovej kontroly vyplýva, že takýto postup nemožno opomenúť a nahradiť „obyčajnou“ výzvou podľa § 45 Daňového poriadku.

ods. 5 Daňového poriadku, keďže má zákonom jasne definovaný obsah, účel a časové hľadisko jej uplatnenia - po zistení pochybnosti správcom dane. 37. Najvyšší správny súd SR dáva do pozornosti, že v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia zásada, teda správca dane nevyhľadáva dôkazy, ktoré má predložiť daňový subjekt, ale platí zásada prejednacia, čo znamená, že správca dane overí a prejedná dôkazy predložené daňovým subjektom. Je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. (Rozsudok

38. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné však uviesť, že zaťaženie daňového subjektu dôkazným bremenom pri zistení pochybností správcom dane o už predložených dokladoch a tvrdených skutočnostiach nastáva až vtedy, keď tieto pochybnosti správca dane relevantným spôsobom vymieni, t.j. oznámi ich kontrolovanému daňovému subjektu. Až týmto okamihom je na účely možného vyvrátenia pochybností správcu dane zaťažiť daňový subjekt dôkazným bremenom.

39. K druhej námietke sťažovateľa o nepreukázaní účelu zaobstarania motorového vozidla AUDI, a teda nepreukázaní ekonomickej činnosti, ktorá by sa mohla charakterizovať ako podnikanie a v neunesení dôkazného bremena v časti preukázania dodávateľských činností popísaných vo faktúrach vystavených žalobcom, kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku správneho súdu, tento považuje za vecne správny a vyčerpávajúco odôvodnený. Vzhľadom na to, že predmetom kasačného konania je výlučne právne posúdenie, ktoré bolo predmetom konania pred správnym súdom, kasačný súd dôvody už uvedené v napadnutom rozsudku správneho súdu neopakuje, a len na zdôraznenie jeho správnosti stručne uvádza, že pojem ekonomickú činnosť definuje aj Smernica 2006/112/ES, pričom výkladom tohto pojmu sa zaberal Súdny dvor Európskej únie. Z rozhodnutí Súdneho

Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či zdaniteľná osoba nadobudla investičný majetok pre potreby svojej ekonomickej činnosti, prípadne posúdiť existenciu zneužitia (C-153/2011 Klub OOD zo dňa 22.03.2012). 40. Prvostupňový správny orgán sa otázkou, či je žalobca zdaniteľnou osobou (3 ods. 1 zákona o DPH) a teda, či žalobca vôbec vykonával ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) zaoberal už v minulosti pri posudzovaní žiadosti žalobcu o dobrovoľnú registráciu pre daň z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 2 zákona o DPH). Keďže žalobca bol pre daň z pridanej hodnoty zaregistrovaný, je zrejmé, že i podľa posúdenia prvostupňového správneho orgánu žalobca ekonomickú činnosť (podnikanie) vykonával. Ak mal prvostupňový správny orgán za preukázané, že situácia sa zmenila a žalobca ekonomickú činnosť v neskoršom období prestal vykonávať, potom táto skutočnosť zakladá možnosť postupu správcu dane podľa § 81 ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o DPH a registráciu pre daň z pridanej hodnoty žalobcu zrušiť.

41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. S poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s ustanovením § 463 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.