10Sžfk/53/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: ZSOLTI CARS s.r.o., so sídlom Mierová 326/ 5, Želovce, IČO: 47580356, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/88/2019-110 zo dňa 22. januára 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánom verejnej správy

O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 102576124/2017 zo dňa 13. decembra 2017, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 27.12.2017. 2.

V následných vyrubovacích konaniach správca dane po posúdení splnenia podmienok na odpočítanie DPH vydal prvostupňové rozhodnutia, a to - č. 101482877/2018 zo dňa 1. augusta 2018, ktorým určil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 v sume 29200,- Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 7341,16 Eur a vyrubil daň v sume 21858,84 Eur, pričom na odvolanie žalobcu toto žalovaný rozhodnutím č. 100230459/2019 zo dňa 18. januára 2019

2019 potvrdil; - č. 101481910/2018 zo dňa 1. augusta 2018, ktorým určil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume 9275,- Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 2933,82 Eur a vyrubil daň v sume 6341,18 Eur, pričom na odvolanie žalobcu toto žalovaný rozhodnutím č. 100232771/2019 zo dňa 18. januára 2019

2019 potvrdil; - č. 101481439/2018 zo dňa 1. augusta 2018, ktorým vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015 v sume 13383,34 Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 4569,93 Eur a vyrubil daň v sume 8813,41 Eur, pričom na odvolanie žalobcu toto žalovaný rozhodnutím č. 100231669/2019 zo dňa 18. januára 2019

2019 potvrdil; - č. 101489665/2018 zo dňa 2. augusta 2018, ktorým určil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016 v sume 18236,67 Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 8685,52 Eur a vyrubil daň v sume 9551,15 Eur, pričom na odvolanie žalobcu toto žalovaný rozhodnutím č. 100283189/2019 zo dňa 23. januára 2019

4. Správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že: - spoločnosti, uvedené v odpovediach - oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa (L2 F2 - vybraný nadobúdateľ) zo systému VIES, sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených na faktúrach predložených žalobcom; - nebola spochybnená existencia tovaru; - bol spochybnený deklarovaný dodávateľ a vznik jeho daňovej povinnosti; - hodnoty v kontrolných výkazoch nedokazujú, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je uvedené v kontrolných výkazoch a na faktúrach; - deklarovaný dodávateľ bol aj so svojimi právnymi nástupcami nekontaktný, ako platitelia DPH boli zrušení, konateľom a spoločníkom deklarovaného dodávateľa je nekontaktný občan z Rumunska a bezdomovec; - deklarovaný dodávateľ podal posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2014; - svedok T. U. (konateľ dodávateľa v rozhodujúcom období) sa pri výsluchu vyjadril, že faktúry vystavil a ojazdené vozidlá dodal, avšak toto svoje tvrdenie nepotvrdil relevantnými dokladmi a dôkazmi. 5. Žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutia“) najmä uviedol, že - vyjadrenie zo dňa 6. decembra 2017 bolo v plnom znení uvedené v protokole z daňovej kontroly, a zároveň správca dane uviedol aj svoje stanovisko a vysporiadanie sa s pripomienkami žalobcu; - daňový poriadok umožňuje správcovi dane začať jednu daňovú kontrolu za viac zdaňovacích období, na čo bol následne povinný podľa § 68 Daňového poriadku vyrubiť daň alebo určiť rozdiel dane, pričom tak bol oprávnený urobiť vydaním rozhodnutia za každé jednotlivé skontrolované zdaňovacie obdobie; - správca dane nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa aj na skutkový stav veci, pričom vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH, zohľadňujúc aj závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ; - nie je možné aplikovať len niektoré časti rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/ 14 (PPUH Stehcemp) bez bližšieho posúdenia právneho rámca, sporu vo veci samej a prejudiciálnych otázok.

6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorú správny súd rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozsudku (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol. V odôvodnení najmä uviedol, že - obsah administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí nenasvedčuje tvrdeniu, že by sa správca dane nevysporiadal s námietkou žalobcu, ktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 6. decembra 2017; - rozhodnutia správcu dane a preskúmavané rozhodnutia spĺňajú požiadavky, nastavené Daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti; - podstatné boli aj tie závery správcu dane, v ktorých na základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES, sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov, uvedených na faktúrach; - správca dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov v čase výkonu daňovej kontroly; - judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veciach PPUH Stehcemp, Optigen, Mahageben a David, Bonik EOOD, na ktorú poukazoval žalobca podala výklad práva únie za odlišnej skutkovej situácie; - konateľ deklarovaného dodávateľa v konkrétnostiach neuviedol, ako začal spoluprácu so žalobcom, a ani odkiaľ konkrétne autá nakupoval; - svedok T. U. neobjasnil konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a uviedol len všeobecné skutočnosti, a to že motorové vozidlá nakupoval v autobazároch cez internet a neuviedol ani jedného konkrétneho dodávateľa, ani jeden konkrétny autobazár, s ktorým mal spolupracovať; - prítomný žalobca pri výsluchu svedka tomuto nepoložil žiadne konkrétne otázky; - žalobca na pojednávaní pred správnym súdom poukazoval na to, že motorové vozidlá boli prepravované k žalobcovi prepravnou spoločnosťou, čo je v rozpore s výpoveďou konateľa deklarovaného dodávateľa, podľa ktorej autá dopravoval žalobcovi on po tom, čo ich bol vyzdvihnúť v zahraničí alebo niekedy bolo motorové vozidlo dodané priamo konkrétnym autobazárom zo zahraničia; - daňové orgány nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom, ktoré ho nemalo zaťažovať, žiadali od neho preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií vo vzťahu žalobcu a jeho priameho dodávateľa po tom, ako deklarované obchodné transakcie spochybnili a dôkazné bremeno sa presunulo na daňový subjekt; - daňové orgány v prejednávanej veci neuviedli vo svojich rozhodnutiach závery, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode alebo na zneužívajúcom konaní; kontrolné výkazy bez ďalších dôkazov v prejednávanej veci nestačia na prelomenie záverov daňových orgánov o spochybnení deklarovaných obchodných transakcií.

A) 7. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) a navrhol rozsudok zmeniť tak, že súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

skutočnosťou, resp. v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku bolo povinnosťou správcu dane oznámiť túto skutočnosť sťažovateľovi a zároveň ho vyzvať, aby túto nejasnosť vysvetlil; - správca dane mal vedomosť o tom, od ktorých zahraničných dodávateľov nadobudol predmetné motorové vozidlá slovenský dodávateľ sťažovateľa, čo v ďalšom priebehu daňovej kontroly ako dôkaz preukazujúci nadobudnutie motorových vozidiel spoločnosťou ŠEGÍS, s.r.o. nevyhodnotil; - z tvrdení správcu dane jednoznačne vyplýva, že dôvodom na neuznanie nároku na odpočítanie dane nebola skutočnosť, ktorú správny súd považuje za podstatnú, t. j. rozdiely v názvoch spoločností uvedených ako predávajúci v systéme VIES slovenskému dodávateľovi sťažovateľa a uvedených ako vlastníci motorových vozidiel, ale podstatnou skutočnosťou bolo nepreukázanie zo strany sťažovateľa, že mu tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre; - správca dane a žalovaný nepristupovali ku skúmaniu podmienok nároku na odpočítanie dane eurokonformnýcm spôsobom, keď toto právo možno obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici 2006/112/ES;

predchádzajúceho subjektu; - z prvostupňových ani preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správca dane či žalovaný tvrdili, že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že dané obchodné prípady sú súčasťou nejakého podvodného konania;

zákona o DPH; - nie je možné od odberateľa požadovať, aby preukazoval vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa inými prostriedkami než tými, ktoré sú uvedené v zákone; - na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti okrem iných aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, pričom tiež tvrdil, že aktuálne súdená vec je identická s prípadom, riešeným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. zn. 8Sžfk/1/2018.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej aj ako „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V. Právne názory kasačného súdu

rozsudku. 11. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. novembra 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Od 1. augusta 2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou

uložením daňovej povinnosti, ako aj to, či v procese dokazovania nedošlo k procesným vadám takej intenzity, ktoré by zakladali nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov. 15. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 19. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ,, Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

21. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke predmetných tovarov oprel o formálne doklady - predovšetkým faktúry, či kontrolné výkazy správca dane dôvodne pristúpil k ich prevereniu z hľadiska materiálneho, keď rozsiahlym dokazovaním nebola spochybnená existencia tovaru, ale skutočnosť, že k dodávke tovaru došlo práve dodávateľom uvedeným na

V tejto súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že uvedené zistenia správcu dane neboli pripísané na ťarchu sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 5Sžf/22/2009, keďže ich preukázanie správca dane nevyžadoval od sťažovateľa. Išlo o preukázanie skutočnosti viažucich sa na dodávky medzi sťažovateľom a jeho priamymi dodávateľmi, pričom túto okolnosť bolo potrebné vyhodnocovať okrem iného aj v kontexte nárokov na sťažovateľa ako podnikateľského subjektu, u ktorého sa pri výbere obchodných partnerov vyžaduje a predpokladá zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho plynúcich v daňovom konaní. Overovanie si obchodných partnerov síce nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto

22. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky deklarované sťažovateľom boli uskutočnené spoločnosťami PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o., uvedenými na faktúrach nedošlo ani po vykonaní ďalších procesných úkonov správcu dane, keď vypočul v procesnom postavení svedkov T. U. - bývalý konateľ ŠEGÍS s.r.o., a L. U. bývalý konateľ PS trading, s.r.o., ktorí síce vystavenie faktúr a dodanie tovaru sťažovateľovi vo všeobecnej rovine potvrdili, avšak svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali jednak pôvod tovaru ako ich jeho dodanie sťažovateľovi. Na tomto mieste je potrebné podotknúť aj to, že sťažovateľ bol prítomný pri výsluchu uvedených svedkov, avšak nepoložil im žiadne konkrétne otázky, (týkajúce sa napr. spôsobu dodania tovaru, či ďalších osôb podieľajúcich sa na jeho dodávkach) ktoré by boli vedené jeho zámerom objasniť reálnosť dodávok tovarov dodávateľmi uvedeným na faktúrach.

Kasačný súd preto vzal do úvahy aj procesnú pasivitu sťažovateľa v kontexte unesenia jeho dôkazného bremena i postupu správcu dane, ktorý sťažovateľovi poskytol dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv vyplývajúcich z Daňového poriadku.

V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že daňové orgány nezaložili svoje závery o nepreukázaní splnení podmienok na odpočítanie dane len s poukazom na nekontaktnosť, či ďalšie vyššie popísané zistenia ako také, ale hodnotili ich vo vzájomných súvislostiach, t. j. ako súbor zistení, ktoré v súhrne právne významným spôsobom spochybnili reálnosť dodávok tovaru od dodávateľov uvedených na faktúrach. Bolo preto na sťažovateľovi, aby tieto pochybnosti rozptýlil, resp. v tomto smere vyvinul procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov alebo návrhom na

24. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd nesprávne právne posúdil žalobnú námietku týkajúcu sa nedostatočného vysporiadania sa s jeho vyjadrením zo dňa 6.12.2017. Z predmetného vyjadrenia vyplýva, že sťažovateľovi okrem iného nebolo zrejmé ako správca dane dospel k záveru, že dokazovaním v priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že práve dodávateľom, ktorí boli uvedení na faktúrach nevznikla daňová povinnosť, tak ako je uvedené na preverovaných faktúrach predložených kontrolovaným daňovým subjektom správcovi dane, keď k reálnemu dodaniu tovaru došlo a zároveň faktúry boli uhradené.

Kasačný súd po preskúmaní tohto vyjadrenia porovnávajúc ho s odôvodnením rozhodnutí daňových orgánov, resp. i správneho súdu musel konštatovať, že uvedená námietka nie je dôvodná. Je potrebné uviesť, že otázka reálneho dodania tovaru, resp. vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH na strane dodávateľských spoločností bola jednak z hľadiska zistenia skutkového stavu ako i jeho podriadenia pod konkrétne právne normy - zákona o DPH správcom dane a žalovaným v odôvodnení ich rozhodnutí náležite posúdená.

Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na to, že došlo k realizácii platieb za dodanie tovaru, registrácii motorových vozidiel, vrátane ich kontroly originality tieto skutočnosti daňové orgány nespochybňovali, keď za právne významné z hľadiska posúdenia splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane bolo nutné považovať to, či k dodaniu tovaru došlo spoločnosťami PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o.

25. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na to, že daňové orgány nepristupovali ku skúmaniu nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom. Na tomto mieste je nutné uviesť, že ani kasačný súd nespochybňuje že právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v členských štátoch EÚ, s tým že toto právo možno obmedziť za podmienok vymedzených v smernici č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Uvedená smernica je však transponovaná vo vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne v zákone o DPH, ktorý stanovuje hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane.

Taktiež je nutné dodať, že daňové orgány tieto závery neopierali/nespájali s účasťou sťažovateľa, resp. jeho vedomosťou o podvodnom konaní a preto ich v odôvodnení rozhodnutí nebolo namieste uvádzať, či konkretizovať.

V tomto smere je potrebné prisvedčiť záverom krajského súdu, že aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-324/ 11 vo veci Tóth, bod 45, posl. veta) medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle vyhovieť právu na odpočítanie dane je preukázanie dodávateľa tovaru.

VI.

26. Kasačný súd dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti k záveru, že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nie sú opodstatnené. 27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s ustanovením § 463 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. novembra 2022