10Sžfk/54/2020

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 23S/107/2019-100 zo dňa 13. mája 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len ,,S.s.p.”) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100401022/2019 zo dňa 7. februára 2019. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu

3. Z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov mal krajský súd za preukázané, že Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 100459256/2018 zo dňa 28. februára 2018, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 5. marca 2018. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril v podaní zo dňa 24. marca 2018. Pripomienky k protokolu boli so žalobcom prerokované dňa 27. apríla 2018, o čom bola spísaná zápisnica.

J., základ dane: 45500,- €, 20% DPH: 9100,- €, spolu: 54600,- €. 5. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že: - dodávateľ daňového subjektu TVOJE AUTO, s.r.o. dňa 14. januára 2017 zanikol a právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia je od tohto dňa spoločnosť STAVAP PLUS s.r.o. - právny nástupca kontrolovaného daňového subjektu spoločnosť STAVAP PLUS s.r.o. je nekontaktná spoločnosť, v mieste sídla nevykonáva ekonomickú činnosť, spoločnosť na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, neriadi spoločnosť z predmetnej adresy, na adrese nepreberá listové zásielky, so správcom dane nespolupracuje, správcovi dane nepredložila žiadne doklady a dôkazy, ktoré by deklarovali reálnosť zdaniteľných obchodov pre odberateľa ZSOLTI CARS s.r.o., daňový subjekt STAVAP PLUS s.r.o. nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, od 1. januára 2017, v obchodnom registri je odo dňa 30. novembra 2016 jediným konateľom a spoločníkom právneho nástupcu nekontaktný občan Českej republiky. - preverovaním nebolo preukázané dodanie tovaru práve dodávateľom TVOJE AUTO, s.r.o.,

Súčasne bol taký dôkazný prostriedok nepreukazný, pretože nemohol jeho pravosť a pravdivosť údajov v ňom uvedených overiť v účtovníctve nekontaktného subjektu. Pokiaľ v tomto prípade nebolo možné u daňových subjektov - dodávateľov overiť doklady preložené kontrolovaným daňovým subjektom a skutočnosti v nich uvedené, boli tieto doklady nepreukazné.

sa dozvedel o záujemcovi ale vedel, že všetko odovzdal právnikovi Č. F.. Obchody tak boli uskutočnené. - na základe uvedených zistení bolo zrejmé, že u dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu TVOJE AUTO, s.r.o. nebolo možné správcovi dane preveriť, či boli zdaniteľné obchody uskutočnené tak, ako bolo uvedené na faktúrach predložených ku daňovej kontrole, z uvedených zistení správcovi dane vznikla pochybnosť o uskutočnení zdaniteľných plnení práve dodávateľom uvedeným na faktúrach. - v priebehu výkonu daňovej kontroly vykonanej opätovne správca dane vyzval Okresný úrad Veľký Krtíš - odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií Výzvou č. 101324327/ 2017 zo dňa 14. júna 2017, aby správcovi dane poskytol údaje, doklady a informácie v zmysle § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Správca dane zistil informácie ohľadom motorových vozidiel u kontrolovaného daňového subjektu od dodávateľov, ktorí boli uvedení na faktúrach predložených ku daňovej kontrole kontrolovaným daňovým subjektom. - správca dane nespochybnil existenciu tovaru ojazdených motorových vozidiel, o existencii

Správca dane zdôraznil, že bolo irelevantné, že odberateľ dodávateľovi zaplatil určitú finančnú čiastku, ktorá mala byť zaplatená na základe dodania tovaru, keď nebolo preukázané konkrétne dodanie tovaru v konkrétnom obchodnom prípade od dodávateľa uvedeného na faktúre.

- preverovaním nebolo preukázané dodanie tovaru práve dodávateľom, ktorý bol uvedený na preverovaných faktúrach z dôvodu, že právny nástupca dodávateľa, nepredložil správcovi dane žiadne doklady a dôkazy, ktoré by reálne preukazovali nákup ojazdených vozidiel od dodávateľa TVOJE AUTO, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období. - v priebehu výkonu daňovej kontroly vykonanej opätovne dodávateľ kontrolovaného daňového subjektu nepredložil správcovi dane žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení v zmysle predložených faktúr, doklady preverovaného dodávateľa sa nachádzali v nekontaktnej spoločnosti. Správca dane mal za to, že v tomto prípade išlo o zámerné konanie, aby správcovi dane nebolo možné preveriť dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu.

6. Správca dane dospel k záveru, že žalobca porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom podľa správcu dane žalobca v prejednávaných veciach podmienky na odpočítanie dane nesplnil. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v rozpore s ustanoveniami zákona o DPH, pretože nepreukázal, že tovar dodal deklarovaný dodávateľ uvedený na preverovaných faktúrach. Boli vystavené faktúry, ale nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, a tým nebolo preukázané právo na odpočítanie dane u žalobcu.

potvrdil. Rozhodnutie vydané žalovaným a správcom dane vo vyrubovacom konaní žiadal žalobca preskúmať na základe podanej správnej žaloby. 8. Vychádzajúc zo žalobných dôvodov sa krajský súd v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu, ktorou namietal, že správca dane sa nevysporiadal s jeho námietkou, ktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 6. decembra 2017. Krajský súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú, keď obsah administratívneho spisu a obsah preskúmavaných rozhodnutí tomuto tvrdeniu nenasvedčuje Krajský súd mal za to, že z administratívneho spisu vyplýva, že v rámci daňovej kontroly bol žalobca oboznámený so zisteniami správcu dane (s jeho pochybnosťami) na ústnom pojednávaní dňa 21. novembra 2017, o čom bola spísaná zápisnica č. 102425542/

Správca dane oznámil žalobcovi, že bude vypracovaný protokol z daňovej kontroly, ktorý mu bude zaslaný s výzvou na vyjadrenie. Následne bol vyhotovený protokol z daňovej kontroly č. 102559331/ 2017 zo dňa 12. decembra 2017, ktorý žalobca prevzal spolu s výzvou na vyjadrenie č. 100459690/2018 zo dňa 28. februára 2018. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril v podaní zo dňa 24. marca 2018. Pripomienky k protokolu z daňovej kontroly boli so žalobcom prerokované dňa 27. apríla 2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100840144/2018.

V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu správca dane uviedol vlastné závery, ktoré považoval za podstatné a to, že žalobca v tomto vyjadrení pochybnosti správcu dane nevyvrátil, nejasnosti nevysvetlil, pravdivosť údajov nepreukázal a nepredložil správcovi dane žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení (čím správca dane zotrval na svojich už uvedených záveroch - vyslovených pochybnostiach).

Rozhodnutie správcu dane a aj žalovaného podľa názoru správneho súdu spĺňa požiadavky nastavené Daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia. Námietka prednesená vo vyjadrení žalobcu zo 6. decembra 2017 nezostala nevysporiadaná, pretože sa s ňou správca dane v protokole z daňovej kontroly, a aj v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní, zaoberal. Napokon reálnou existenciou tovaru a tým, či bol tovar reálne dodaný deklarovaným dodávateľom (a v rámci toho aj skutočnosťami a faktami, ktoré boli namietané vo vyjadrení zo 6. decembra 2017) sa správca dane a aj žalovaný zaoberali v prevažnej časti odôvodnení svojich rozhodnutí. V rozhodnutiach bolo podrobne rozobraté splnenie, resp. nesplnenie podmienok stanovených zákonom pre uplatnenie nároku na odpočet DPH, medzi ktoré patrí práve aj preukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Správca dane a ani žalovaný nespochybňovali žalobcom vo vyjadrení tvrdené skutočnosti, že tovar existoval, boli realizované bezhotovostné platby, vozidlá boli podrobené kontrole originality, boli registrované a boli im pridelené slovenské evidenčné čísla.

Tento záver žalovaného zodpovedá odôvodneniu rozhodnutia správcu dane a neobstojí námietka, že žalovaný nedostatočne reagoval na odvolaciu námietku žalobcu. 10. Pokiaľ žalobca v rámci ďalšej žalobnej námietky poukazoval na to, že v zákone o DPH bola transponovaná Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH, na jej prioritné postavenie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave a na záväznosť judikatúry ESD, v ktorej je podaný výklad jednotlivých ustanovení smernice, voči týmto záverom nie je podľa správneho súdu možné nič namietať. Rovnako je nepochybné, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH v krajinách EÚ a že je ho možné obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici, pričom je preň charakteristická zásada neutrality.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd žalobnú námietku, že správca dane neuznal ním uplatňovaný nárok na odpočítanie dane len na základe toho, že deklarovaný dodávateľ žalobcu (resp. jeho právny nástupca) bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný, alebo že nevedel zdokladovať nadobudnutie tovaru. Za podstatné považoval správny súd aj tie závery správcu dane, v ktorých na základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES, sa nezhodujú s názvom spoločnosti, ktorá je uvedená na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľa, uvedeného na faktúrach, predložených žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole. Z tohto vyhodnotenia vykonaného dôkazu vyplýva, že správca dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa a jeho právneho nástupcu v čase výkonu daňovej kontroly (a v dôsledku tohto nemožnosti preveriť ich účtovnú dokumentáciu), ale aj na základe ďalších záverov vyvodených

Tento záver daňových orgánov žalobca v priebehu administratívneho konania, a ani v podanej správnej žalobe, nijako nespochybnil a nevzniesol v tomto smere žiadne námietky. Konateľ deklarovaného dodávateľa (konateľ v čase realizácie deklarovaných obchodných transakcií) v konkrétnostiach neuviedol, ako začali spoluprácu so žalobcom, a ani odkiaľ konkrétne autá nakupovali. Je na mieste požadovať, aby subjekt, ktorý obchoduje s motorovými vozidlami v značnom rozsahu, mal konkrétnejší prehľad o nakupovaných a predávaných motorových vozidlách.

Konateľ žalobcu bol prítomný pri výsluchoch v administratívnom konaní a žiadne konkrétne otázky svedkovi nepoložil (konkrétne otázky, ktoré by sa týkali konkrétneho dodania motorových vozidiel od konkrétnych dodávateľov zo zahraničia, ich prepravy, spôsobu dodania a podobne). Žalobca tak mal v administratívnom konaní vytvorený priestor pre to, aby tak on, ako aj vypočúvaný svedok, bližšie popísali v konkrétnostiach deklarované obchodné transakcie.

14. Krajský súd vyslovil názor, že daňové orgány nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom, ktoré ho nemalo zaťažovať. Žiadali od žalobcu preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií vo vzťahu žalobcu a jeho priameho dodávateľa po tom, ako deklarované obchodné transakcie spochybnili (uviedli skutočnosti, ktoré spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom) a dôkazné bremeno sa presunulo na daňový subjekt. Žalobca taktiež poukazoval na judikatúru ESD, ale neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ani argumentáciu, ktorými by vyvracal závery daňových orgánov. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp, v tomto rozhodnutí podal Súdny dvor výklad práva EÚ za iných skutkových okolností, ako tomu bolo v prejednávanej

kúpna cena. Tento záver daňových orgánov žalobca nerozporoval. Pokiaľ žalobca poukazoval na bod 33. uvedeného rozsudku, daňové orgány vo svojich rozhodnutiach nevyvodili závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane na základe toho, že deklarovaní dodávatelia nemali oprávnenie vystaviť faktúry alebo že boli neexistujúcim subjektom v zmysle tohto rozhodnutia

V prejednávanej veci nebolo konštatované, že deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie disponovať s tovarom, pretože v preskúmavaných rozhodnutiach daňových orgánov bol uvedený ako podstatný záver spochybnenie reálneho dodania tovaru deklarovaným dodávateľom.

V prejednávanej veci žalobca neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce spoluprácu s priamym deklarovaným dodávateľom, žiadne objednávky, preberacie protokoly a podobne, žiadne konkrétne dôkazy neprodukoval ani o dodaní tovaru (o spôsobe dopravy a preberaní motorových vozidiel). Pokiaľ žalobca v súvislosti so závermi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/49/2017 zo dňa 27. septembra 2018 poukazoval na to, že Najvyšší súd SR akceptoval judikatúru ESD a priznal jej prioritu pred vnútroštátnym právom, ďalej že nemá, a ani nemohol mať, žiadnu vedomosť o podvodnom konaní, k tomuto správny súd uviedol, že daňové orgány v prejednávanej veci neuviedli vo svojich rozhodnutiach závery, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode alebo na zneužívajúcom

17. Záverom krajský súd poznamenal, že je nepochybné, že neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH je právo daňového subjektu na jej odpočítanie, čo je jedna zo zásad fungovania systému DPH a vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Právo daňového subjektu na odpočet DPH ale nemožno chápať ako absolútne právo bez preukazovania splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré sú jednak hmotnoprávne - stanovené zákonom o DPH, a jednak procesnoprávne - stanovené Daňovým poriadkom. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že obchod reálne prebehol a povinnosť preukázania reálneho dodania tovaru alebo služby deklarovaným dodávateľom vyplýva pre daňový subjekt z Daňového poriadku.

Správca dane ani žalovaný pritom k tejto námietke nezaujali žiadne relevantné stanovisko. S právnym posúdením veci týkajúcim sa uvedenej námietky sťažovateľ nesúhlasil, keď je nespochybniteľné, že výslovne namietal, že podľa jeho názoru jediným dôvodom, pre ktorý správca dane mal pochybnosti o realizácii predmetných obchodov s jeho dodávateľom bola tá skutočnosť, že dodávateľ uvedený na predmetných faktúrach bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný a že správca dane nebol schopný fyzicky preveriť ich účtovnú evidenciu. Ďalej uviedol, že ak by samotný správca dane považoval rozdiely v názvoch zahraničných spoločností (s využitím údajov v systéme VIES) za podstatné, bolo jeho povinnosťou neuznanie odpočítania dane z faktúr vystavených slovenskými dodávateľmi sťažovateľovi odôvodniť práve touto skutočnosťou, resp. v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku bolo povinnosťou správcu dane oznámiť túto skutočnosť sťažovateľovi a zároveň ho vyzvať, aby túto nejasnosť vysvetlil. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ďalšiu podstatnú

odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. smernice 2006/112//ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Preto nárok na odpočet dane možno zamietnuť výlučne v prípade, ak s ohľadom na objektívne skutočnosti je preukázané, že platiteľ dane, ktorému bol tovar dodaný vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo iného predchádzajúceho subjektu.

Záverom poukázal na to, že nie je možné od odberateľa požadovať, aby preukazoval vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa inými prostriedkami než tými, ktoré sú uvedené v zákone. Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti okrem iných aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019.

Od 1. augusta 2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako nedôvodnú zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100401022/2019 zo dňa 7. februára 2019.

23. V nadväznosti na uvedené považoval kasačný súd za podstatné zaujať právny názor k viacerým sťažovateľom nastoleným otázkam týkajúcim sa predovšetkým: unesenia dôkazného bremena, resp. jeho rozloženia medzi sťažovateľa a správcu dane, otázky, či skutkový stav v rozsahu zistenom správcom dane umožnil spoľahlivo vyvodiť vyššie popísané závery spojené s uložením daňovej povinnosti, ako aj to, či v procese dokazovania nedošlo k procesným vadám takej intenzity, ktoré by zakladali nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov. 24. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

25. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je

27. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 28. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018, sp.zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v

29. V posudzovanej veci bolo aj s poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom na sťažovateľovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušnom zdaňovacom období došlo k reálnemu nadobudnutiu tovaru - osobných motorových vozidiel od dodávateľa uvedeného na faktúrach, t. j. spoločnosti TVOJE AUTO, s.r.o. a teda či v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH.

faktúrach. Správca dane prioritne logicky preveroval reálnosť dodávok priamo u dodávateľa TVOJE AUTO, s.r.o. . Správca dane zistil, že uvedená spoločnosť/deklarovaný dodávateľ dňa 14. januára 2017 zanikla, s tým, že právnym nástupcom sa stala spoločnosť STAVAP PLUS s.r.o., ktorá je nekontaktnou, v mieste sídla nevykonáva ekonomickú činnosť, resp. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, nepreberá listové zásielky, so správcom dane nespolupracuje a teda ani správcovi dane nepredložila žiadne doklady, ktoré by ozrejmovali okolnosti sťažovateľom deklarovanej dodávky tovaru. Uvedená spoločnosť navyše nie je platiteľom DPH od 1. januára 2017, v obchodnom registri je od 30. novembra 2016 ako jediný konateľ a spoločník zapísaný nekontaktný občan Českej republiky. S poukazom na uvedené tak možno konštatovať, že tieto skutočnosti vniesli do preverovania reálnosti deklarovaných plnení dôvodné pochybnosti o ich uskutočnení tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami. V tejto súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že uvedené zistenia správcu dane neboli pripísané na ťarchu sťažovateľa tak, ako to naznačoval napr. s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Overovanie si obchodných partnerov síce nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď sťažovateľ (aj s ohľadom na povahu obchodnej činnosti sťažovateľa založenej na nákupe/predaji motorových vozidiel ako tovaru individuálne určeného, na ktorý sa viaže osobitná dokumentácia) nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom. Kasačný súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

31. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky tovaru deklarované sťažovateľom boli uskutočnené spoločnosťou TVOJE AUTO, s.r.o., uvedenou na faktúrach nedošlo ani po vykonaní ďalších procesných úkonov správcu dane, keď vypočul v procesnom postavení svedka I. G. - bývalého konateľa spoločnosti TVOJE AUTO, s.r.o. ktorý síce uskutočnenie deklarovaných dodávok tovaru vo všeobecnej rovine potvrdil, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali jednak pôvod tovaru ako i jeho dodanie sťažovateľovi. Na tomto mieste je potrebné podotknúť aj to, že sťažovateľ bol prítomný pri výsluchu uvedeného svedka, avšak nepoložil mu žiadne konkrétne otázky, (týkajúce sa napr. spôsobu dodania tovaru, či ďalších osôb podieľajúcich sa na jeho dodávkach) ktoré by boli vedené jeho zámerom objasniť reálnosť dodávok tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach. Je teda evidentné, že samotný sťažovateľ, nielenže nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ale ani nevyužil možnosť bezprostrednej konfrontácie svojich tvrdení s osobou vypočutou správcom dane na preukázanie reálnosti ním deklarovaných skutočností. Kasačný súd preto

32. Okrem vyššie uvedeného pochybnosti o reálnosti dodávok tovaru sťažovateľovi dodávateľom uvedeným na faktúrach boli umocnené aj zistením správcu dane, že názvy spoločností uvedené v oznámeniach o uskutočnených nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES sa nezhodovali s názvom spoločnosti, ktorá je uvedená na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľa, v zmysle faktúr predložených v súvislosti s uplatneným odpočítaním DPH sťažovateľom.

Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019 kasačný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci správca dane dokazovaním vykonaným v rozsahu vyššie popísanom právne zásadným spôsobom presne a jasne spochybnil tvrdenia sťažovateľa o reálnosti dodávok tovaru, t.j. nešlo o také spochybnenie, ktoré by nebolo podložené relevantnými dôkazmi a bránilo presunu dôkazného bremena na sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na predmetné rozhodnutie.

Kasačný súd po preskúmaní tohto vyjadrenia porovnávajúc ho s odôvodnením rozhodnutí daňových orgánov, resp. i správneho súdu musel konštatovať, že uvedená námietka nie je dôvodná. Je potrebné uviesť, že otázka reálneho dodania tovaru, resp. vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH na strane dodávateľskej spoločnosti bola jednak z hľadiska zistenia skutkového stavu ako i jeho podriadenia pod konkrétne právne normy - zákona o DPH správcom dane a žalovaným v odôvodnení ich rozhodnutí náležite posúdená.

34. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na to, že daňové orgány nepristupovali ku skúmaniu nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom. Na tomto mieste je nutné uviesť, že ani kasačný súd nespochybňuje že právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v členských štátoch EÚ, s tým že toto právo možno obmedziť za podmienok vymedzených v smernici č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Uvedená smernica je však transponovaná vo vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne zákone o DPH, ktorý stanovuje hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Medzi tieto podmienky ako už bolo vyššie uvedené patrí aj preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia, resp. dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre na materiálnom základe. Práve tato skutočnosť bola zásadnou pre vyvodenie záverov daňových orgánov o nesplnení podmienok v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH. Taktiež je nutné dodať, že daňové orgány tieto závery

základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné vyhovieť právu na odpočítanie dane je preukázanie dodávateľa tovaru. Krajský súd taktiež zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil rozdiely v skutkových okolnostiach jednotlivých prípadov posudzovaných Súdnym dvorom EÚ, ktorých aplikácie sa sťažovateľ dovolával.

36. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.

V Bratislave dňa 30. júna 2022