10Sžfk/58/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): GEOSTAV DETVA s.r.o., so sídlom Malinovského 78/54, 962 02Vígľaš, IČO: 36647250, zastúpený: Advokátska kancelária Krnáč s.r.o., Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47232293, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103867400/2016 zo dňa 09.09.2016, č. 103867335/2016 zo dňa 09.09.2016, č. 103867328/2016 zo dňa 09.09.2016, č. 103867255/2016 zo dňa 09.09.2016 a č. 103867223/2016 zo dňa 09.09.2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/186/2019-25 zo dňa 14. mája 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Banská Bystrica č. 103313958/2016 zo dňa 09.06.2016, rozhodnutie žalovaného č. 103867328/ 2016 zo dňa 09.09.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 103314078/2016 zo dňa 09.06.2016, rozhodnutie žalovaného č. 103867335/2016 zo dňa 09.09.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 103314227/2016 zo dňa 09.06.2016 a rozhodnutie žalovaného Banská Bystrica č. 103867400/2016 zo dňa 09.09.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 103314358/2016 zo dňa 09.06.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok

2. Napadnutým rozsudkom č.k. 24S/186/2019-25 zo dňa 14. mája 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) krajský súd po opätovnom preskúmaní veci v súlade s § 469 SSP (viazaný právnym názorom kasačného súdu) žalobu podľa § 190 SSP zamietol. Krajský súd vec opätovne

Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu dňa 05.05.2020. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli krajského súdu dňa 14.05.2020 (§ 137 ods. 3 SSP).

4. Námietku žalobcu, že správca dane použil neprimerane zaťažujúci a extenzívny výklad znášania dôkazného bremena na jeho úkor a jeho rozloženie nesprávne právne posúdil, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. S poukazom na ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) krajský súd uviedol, že splnenie podmienok na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom nepostačuje formálna deklarácia, ale že predpísané doklady musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.

5. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca pri daňovej kontrole predložil faktúry a k prevažnej časti z nich aj dodacie listy, svoje tvrdenia preukazoval výpoveďami konateľov žalobcu a Y. X. (bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ, s.r.o.), ktorí obchodné prípady dojednávali. Preukazoval ich aj svedeckými výpoveďami osôb (zamestnancov žalobcu), ktoré mali byť účastné pri dovoze (odovzdaní) tovaru. Žalobca mal za to, že svoje dôkazné bremeno vyčerpal. Podľa názoru krajského súdu, aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

konateľovi p. Y., ktorý mu udelil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. V roku 2011 dodával žalobcovi motorovú naftu v mene spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom nevedel, či všetky predložené faktúry vystavil on. Naftu dodával na základe telefonickej objednávky konateľa žalobcu p. O. v cisternách spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o., ktorá bola prečerpaná do nadzemenej nádrže vo Vígľaši. Dodacie listy vystavoval on osobne. Dodávateľ, ktorého si nepamätal, dodával motorovú naftu spoločnosti LIBENZ, s.r.o. na adrese Jovická cesta 1799, Rožňava, kde boli parkované aj vozidlá spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o. Nafta bola skladovaná v nadzemnej nádrži v objeme 600000 litrov. Spôsob úhrady za dodanie motorovej nafty žalobcovi bol dohodnutý cez účet spoločnosti LIG-OIL, s.r.o., nakoľko spoločnosť LIBENZ, s.r.o. mala blokovaný účet. Následne spoločnosť LIG-OIL, s.r.o. v hotovosti odovzdala finančné prostriedky spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom neuviedol, ako toto odvozdanie prebehlo.

za prepravu. Nevedel sa vyjadriť ani k úhradám za dodanie nafty, o čom nemal žiadne doklady a nevedel, či spoločnosť udelila splnomocnenie na zastupovanie tretej osobe. Preverovaním v spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o. sa nepreukázala preprava motorovej nafty pre spoločnosť LIBENZ, s.r.o. žalobcovi, nakoľko ani v tomto prípade okrem tvrdenia Y. X. neboli predložené žiadne účtovné

7. Krajský súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania oboznámením sa s daňovými pohľadávkami správcu dane voči spoločnostiam LIBENZ, s.r.o., LIG-OIL s.r.o., so spisom vedeným na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 31K/81/2014, ako aj s Úradným záznamom č. 103219711/2016, nevykonal dokazovanie fotografickými snímkami vyhotovenými žalobcom z internetovej stránky Google mapy a nevyhovel ani návrhu, aby zabezpečil od orgánov činných v trestnom konaní uznesenie o vznesení obvinenia

8. Krajský súd konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojim dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať.

Krajský súd mal za to, že žalovaný nepreniesol zodpovednosť spoločnosti LIBENZ, s.r.o. na žalobcu, naopak sám žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane doklady od spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom údaje v nich uvedené sa preverovaním nepodarilo preukázať.

Krajský súd podotkol, že súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Nakoľko žalobca v žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval, v čom sa žalovaný mýlil, v rámci preskúmania napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnych žalobách tak, ako boli žalobcom sformulované, nemohol krajský súd týmto žalobným bodom vyhovieť.

K uvedeným rozhodnutiam krajský súd uviedol, že v danom prípade daňové orgány svoje rozhodnutia (v súlade so záverom najvyššieho súdu) nezaložili na konštatovaní, že došlo k daňovému podvodu, resp. zneužitiu práva, ale na konštatovaní, že žalobca nepreukázal, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre a žalobca, ako daňovník tým nepreukázal splnenie hmotno- právnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH.

LIBENZ, s.r.o., kde bol S. Y. vypočutý, resp. sa vyjadroval ako konateľ kontrolovaného daňového subjektu. Ďalej konštatoval, že správca dane v priebehu vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu s výsledkami zistení vyplývajúcimi z predmetnej zápisnice o výsluchu a dňa 7. apríla 2014 opätovne vypočul S. Y. ako svedka za účasti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, kde mu bolo umožnené klásť svedkovi otázky, čo aj využil. 13. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď žalobcovi doručil v jednej obálke spolu dve prvostupňové rozhodnutia správcu dane za rôzne zdaňovacie obdobia, čím mu mal znemožniť počítanie zákonných lehôt na podanie odvolania, správny súd nezistil porušenie žalobcom namietaných ustanovení § 68 ods. 1 a § 72 ods. 3 Daňového poriadku. Z originálu doručeniek podľa krajského súdu vyplýva, že predmetom doručovania žalobcovi na adresu jeho splnomocneného zástupcu boli dve rozhodnutia označené správcom dane na jednej doručenke, tieto písomnosti (dve prvostupňové rozhodnutia správcu dane) adresát prevzal, čo potvrdil svojím podpisom. Bolo teda možné presne verifikovať účinky doručenia jednotlivých rozhodnutí pre počítanie zákonných lehôt, v preskúmavaných prípadoch napokon žalobca odvolania proti predmetným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal v zákonom stanovenej lehote, o týchto bolo rozhodnuté napadnutými rozhodnutiami žalovaného, a preto postupom správcu dane pri doručovaní prvostupňových rozhodnutí nemohlo dôjsť k zásahu do práv žalobcu a zvolený spôsob doručovania nemôže mať žiadny vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. 14. Za nedôvodnú považoval krajský súd tiež námietku žalobcu smerujúcu k dĺžke trvania vyrubovacieho konania a ním tvrdeného vydania rozhodnutí v rozpore s § 65 ods. 1 Daňového poriadku. Za dôvodnú považoval krajský súd námietku, že žalobca si z dôvodu bankového tajomstva nemohol preveriť a zistiť, komu patrilo číslo účtu uvedené na faktúrach vystavených spoločnosťou LIBENZ, s.r.o. Táto skutočnosť však podľa názoru krajského súdu nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako celku, nakoľko z jeho celkového kontextu je zrejmé, na čom žalovaný založil svoje závery, ktoré odôvodnil, pričom tento fakt netvoril pre jeho rozhodnutie rozhodujúcu skutočnosť. 15. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania podľa § 168 SSP nepriznal.

16. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa ust. § 440 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ SSP, ktorou navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutia.

rozsudku. Sťažovateľovi taktiež nebolo zrejmé, prečo došlo k zmene spisovej značky, pod ktorou bolo pôvodne vedené konanie na krajskom súde, pretože k zmene spisovej značky a prideleniu značky novej, nie je žiadny dôvod a uvedený stav spôsobuje v predmetnej veci značnú neprehľadnosť.

19. Sťažovateľ rovnako namietal, že v bode 116 žaloby požiadal správny súd, aby ho upovedomil o mieste a čase pojednávania nariadeného v prejednávanej veci, alebo verejného vyhlásenia rozsudku elektronickou formou na emailovú adresu svojho právneho zástupcu. Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd neinformovaním o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku postupoval v rozpore s ustanovením § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OSP“) o verejnom vyhlásení rozsudku neupovedomil účastníka, ktorý o to požiadal, uvedené je porušením procesných práv tohto účastníka v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

Nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu, že ide o nedôvodné dôkazy a nemožno ich zohľadňovať a mal za to, že je absolútne neprípustné a právne neudržateľné, aby krajský súd takto determinoval jeho možnosť preukázať svoje tvrdenia v rámci konania.

22. Podľa názoru sťažovateľa je nepochopiteľné tvrdenie žalovaného, prevzaté krajským súdom, že spoločnosť LIBENZ, s.r.o. nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti, nepreukázala ani to, že disponovala vhodnými materiálno-technickými, finančnými a personálnymi prostriedkami na uskutočňovanie deklarovaných dodávok motorovej nafty. Uvedené tvrdenia žalovaného sú podľa názoru sťažovateľa v priamom rozpore so skutočnosťami nepochybne známymi žalovanému a správcovi dane z ich činnosti.

Skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia predmetného uznesenia, podľa názoru sťažovateľa priamo vyvracajú tvrdenia deklarované správcom dane a žalovaným, že dodávateľ sťažovateľa - spoločnosť LIBENZ, s.r.o. nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti v posudzovanom období a nepreukázala ani to, že disponovala vhodným materiálno-technickým zabezpečením. Sťažovateľ mal za to, že o všetkých týchto uvádzaných skutočnostiach má žalovaný z výkonu svojej činnosti priame poznatky, avšak účelovo a v rozpore s právnymi predpismi tieto neobjektívne „využíva" len vo svoj prospech, aby sa dopracoval k úhrade finančných prostriedkov. 23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 19.08.2020, ktorým navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Mal za to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými dôvodmi podanej žaloby. Uviedol, že žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí a rovnako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne opísali zistenia správcu dane z vykonanej daňovej kontroly a dôkazné prostriedky, z ktorých boli

III. Konanie na kasačnom súde

24. Prejednávaná vec bola dňa 24.09.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10S pod sp. zn.: 10Sžfk/58/2020. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety - dňa 01.08.2021, náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

29. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 137 ods. 2-3 SSP, rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku. (3) Rozsudok sa vyhlasuje ústne, ak prebehlo vo veci pojednávanie a pri vyhlasovaní je prítomný aspoň jeden účastník konania, osoba zúčastnená na konaní alebo verejnosť.

32. Podľa § 2 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ Zákon o DPH“) predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej

34. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

38. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 40. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Rozsudok sa vyhlasuje v mene Slovenskej republiky a vždy verejne. Predpisy o konaní pred súdmi ustanovia spôsob verejného vyhlásenia rozsudkov.

43. K námietke sťažovateľa, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený krajský súd (§ 440 ods. 1 písm. e/ SSP), nakoľko došlo k zmene zloženia senátu krajského súdu, keď sudcu JUDr. Jozefa Zlochu nahradila sudkyňa Mgr. Ivana Datlová a k zmene spisovej značky, kasačný súd vo vzťahu k zmene zloženia senátu konštatuje, že z Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2018, v znení účinnom od 09. januára 2018, zverejneného na webovej stránke www.justice.gov.sk <http://www.justice.gov.sk> vyplýva, že JUDr. Jozef Zlocha bol preradený do senátu občianskoprávneho kolégia, pričom z bodu 2.4.8. tohto rozvrhu vyplýva skutočnosť, že veci napadnuté do senátu 24S do 31. decembra 2017 sa dokončia v zložení senátu k 1 januáru 2018. V zmysle Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2018 je od 1. januára 2018 členom senátu 24S Mgr. Ivana Datlová (1. zloženie senátu) a JUDr. Peter Molčan (2. zloženie senátu). V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania zmeny v zložení senátu na

44. Kasačný súd ďalej z verejne prístupnej webovej stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky www.justice.gov.sk <http://www.justice.gov.sk> zistil, že Rozvrh práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2019 v znení so zapracovaným Dodatkom č. 8 účinným od 15. júla 2019, okrem bodu III., ktorý nadobúda účinnosť 1. augusta 2019 a Opatrením predsedu krajského súdu č. 59 účinným od 15. júla 2019 (t.j. v znení platnom ku dňu 24.07.2019, kedy bol krajskému súdu doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/26/2018), časť 2.4 Osobitné ustanovenia pre prideľovanie správnych vecí, konkrétne bod 2.4.3 ustanovil: „Ak kasačný súd nerozhodne inak, po zrušení veci na základe kasačnej sťažnosti sa vec zapíše do súdneho registra tomu senátu alebo sudcovi, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením; vec sa vedie pod novou spisovou značkou a súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí na spisovom obale a v súdnom registri, kde sa vyznačí aj výsledok konania o kasačnej sťažnosti. To isté platí, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil

45. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal taktiež porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť jeho neinformovaním o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP, pričom v podanej žalobe o takýto spôsob oznámenia vyššie uvedených skutočností požiadal.

Jeho námietka je konkretizovaná len tým, že nebol upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom. V predmetnej veci je teda nepochybné, že došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bola verejnosť riadne upovedomená.

48. Kľúčovým pre prípadnú aplikáciu Civilného sporového poriadku je znenie ustanovenia § 25 SSP, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti CSP, okrem ustanovení o intervencii.

49. Ustanovenie § 219 ods. 3 CSP je zaradené do druhej časti CSP, preto je tretia podmienka v tomto prípade splnená. Čo sa však týka prvej podmienky, táto reflektuje to, že Správny súdny poriadok je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku, ktorý má k nemu subsidiárnu povahu. Nakoľko Správny súdny poriadok obsahuje explicitnú úpravu oznamovania termínu vyhlásenia rozsudku účastníkom konania v ustanovení § 137 SSP, nie je prvá podmienka podľa súdu naplnená. Povinnosť, ak o to strana požiada, oznámiť jej miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami, je ustanovená v § 219 ods. 3 CSP, je teda v predpise upravujúcom iný typ konania. Keďže ide o dve rôzne úpravy tej istej procesnej situácie, je potrebné uprednostniť osobitné ustanovenie Správneho súdneho poriadku (§ 137 ods. 4) ako „lex specialis“, a to napriek tomu, že by sa mohlo javiť, že právna úprava v § 219 ods. 3 CSP priznáva účastníkovi konania viac práv, opačný výklad by bol v prísnom rozpore so zásadou subsidiarity.

51. Aj napriek žiadosti sťažovateľa o oznámenie času a miesta verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, nepovažuje kasačný súd námietku sťažovateľa, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, za dôvodnú. Uvedené je v súlade aj s aktuálnou judikatúrou v tejto oblasti (napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 162/2020, uznesenie Ústavného súdu SR z 19. januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 17/2021, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžik 5/2019 zo 16. januára 2020). 52. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (ust. § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP), sťažovateľ argumentoval tým, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.

Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Splnenie zákonných podmienok nie je, samozrejme, viazané len na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný skutkový základ.

Kasačný súd má rovnako ako správny súd za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sťažovateľom predloženým daňovým dokladom absentuje preukázanie, že predmetný tovar bol skutočne dodaný dodávateľom, resp. inou zdaniteľnou osobou, preto neboli naplnené hmotnoprávne podmienky na preukázanie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH.

56. Sťažovateľ namietal taktiež rozsah dôkazného bremena, ktoré mal znášať. K rozloženiu dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa alebo správcu dane, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015: „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom

57. K problematike presúvania dôkazného bremena sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej Republiky napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

Pokiaľ sťažovateľ neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by následne v daňovom konaní nebol správcom dane spochybnený, neuniesol svoje dôkazné bremeno. 59. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že správca dane, žalovaný i krajský súd mu ako daňovému subjektu nedôvodne pričítali existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Poukazujúc na argumentáciu krajského súdu, že sťažovateľ bol priamo účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia ako odberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty (rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 29. februára 2016 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/94/2014).

Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom. V posledných rokoch sa však jasne ustálila okrem iného v tom, že nepostačuje predložiť faktúru (a prípadne aj ďalšie doklady), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo uvádza rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017.

62. Sťažovateľ taktiež uviedol, že vo svojom vyjadrení preukázal krajskému súdu, že žalovaný si v rozpore so zásadou neutrality DPH, proporcionality DPH a legitímnej dôvery uplatňuje daňové pohľadávky duplicitne nielen u neho, ale aj voči spoločnosti LIBENZ, s.r.o., čo vyplýva z Úradného záznamu číslo: 103219711/2016 zo dňa 26. mája 2016, ktorý je súčasťou administratívneho spisu. K uvedenej námietke kasačný súd uvádza, že vymáhanie daňovej povinnosti správcom dane od iného daňového subjektu, aj keď ide o rovnakú daň, za rovnaké zdaňovacie obdobie a v rovnakej výške, nemôže mať žiadny vplyv na daňovú povinnosť sťažovateľa, a teda ani na výrok rozhodnutia, ktorým mu bol vyrubený rozdiel na

63. Kasačný súd vo vzťahu k namietanému odôvodneniu krajského súdu konštatuje, že krajský súd v odôvodnení rozsudku sa dostatočne zaoberal pre konanie relevantnými námietkami a argumentmi a napadnutý rozsudok nie je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený či nezákonný. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu zodpovedá požiadavkám zakotveným v § 139 SSP. V tejto súvislosti poukazuje na to, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku, či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05 alebo sp.zn. II.ÚS 76/07). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov

65. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 24. mája 2022