10Sžfk/67/2019
ECLI:SK:NSSSR:2021:2018200120.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20S/46/2018
- IČS
- 2018200120
- Citované
- 6× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca), JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: VV - AGRO, s.r.o., so sídlom: Krajná 37, 917 01 Trnava, IČO: 36250678, zastúpený: MV Legal s. r. o., so sídlom: Jedenásta 16, 831 01 Bratislava, IČO: 36857947, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 100419482/2018 zo dňa 20. februára 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 20S/46/ 2018-137, zo dňa 13. marca 2019, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200120.2 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky priznáva žalobcovi úplnú náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
Žalobca požiadal o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Na túto žiadosť odpovedal žalovaný listom č. 100016889/2018 zo dňa 3. januára 2018 (ďalej len „oznámenie o nepriznaní úroku“). V tomto liste žalovaný oznámil, že nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku, nakoľko pri daňových kontrolách účinných do 31. decembra 2016 zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej aj „zákon o dani z pridanej hodnoty) a ani zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“) neupravovali priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Žalobca voči oznámeniu o nepriznaní úroku podal odvolanie. Na odvolanie žalovaný reagoval listom č. 100419482/2018 zo dňa 20. februára 2018 (ďalej len „reakcia na odvolanie“). V reakcii na odvolanie oznámil, že oznámenie o nepriznaní úroku nemá formu rozhodnutia podľa § 63 daňového poriadku, a preto ho nemožno napadnúť odvolaním podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku.
II. Konanie pred správnym súdom
Žalobca podal voči reakcii na odvolanie všeobecnú správnu žalobu. Navrhol v nej podľa § 191 ods. 1 písm. b), c) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len „SSP“) reakciu na odvolanie spolu s oznámením o nepriznaní úroku zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobcu žalovaný nesprávne právne vec posúdil, akty boli vydané orgánom, ktorý na to nebol oprávnený a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným. Krajský súd v Trnave v postavení správneho súdu (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 20S/46/2018-137 zo dňa 13. marca 2019, ECLI:SK:KSBA:2019:2018200120.2 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP tak oznámenie o nepriznaní úroku ako aj reakciu na odvolanie. Vo svojom rozsudku dospel k záveru, že oba právne akty je možné preskúmať ako opatrenia orgánov verejnej správy. Pri rozhodovaní o nároku na priznanie úroku za zadržanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty správny súd dospel k záveru, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec. Poukázal na
rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžfk/42/2017, zo dňa 27. februára 2019, ECLI:SK:NSSR:2019:8016200420.1. Uviedol, že podľa tohto rozsudku sa má analogicky použiť § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty aj na priznávanie úrokov za zadržanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty súvisiaceho s daňovými kontrolami skončenými do 31. decembra 2016 s poukazom na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21. októbra 2015, Kovozber s. r. o., proti Daňovému úradu Košice, C-120/15 (ďalej len „uznesenie vo veci Kovozber“).
III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanoviská účastníkov
Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť zo dňa 22. mája 2019. Dôvody na podanie kasačnej sťažnosti žalobca oprel o § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Prezentoval názor, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný osobitne zvýraznil, že · v čase zadržania nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava týkajúca sa výšky a lehoty pre priznanie kompenzácie, · podľa uznesenia ESD v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania, · pokiaľ správny súd konštatoval potrebu analogického postupu, konal nad rozsah svojej právomoci v postavení tvorcu práva. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti v kasačnej sťažnosti žalovaný navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 18. júla 2019. V tomto podaní sa stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Odkázal tiež na svoje predošlé podania. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal vyššie uvedený rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho pôsobnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP a § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť nebol uhradený, nakoľko žalovaný je ako štátna rozpočtová organizácia v súlade s § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v účinnom znení oslobodená od poplatku za toto súdne konanie. Kasačný súd následne preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, kasačnú sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti. V súlade s uvedeným v ods. 6 tohto rozsudku kasačný súd v kasačnej sťažnosti identifikoval tri nosné námietky voči rozsudku správneho súdu. Uvedené posúdil a prišiel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte.
IV. I. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
Podľa § 79a ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu ... a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu ..., platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu ... . Podľa § 85ke zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu ... začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu ... bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
IV. II. Posúdenie námietok žalovaného
Predmetom sporu je posúdenie, či účinná právna úprava priznávala žalobcovi nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty z dôvodu prebiehajúcej daňovej kontroly. Takéto posúdenie vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom stanovisku, sp. zn. Snj 36/2019, zo dňa 30. októbra 2019, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2019 pod č. 56 uviedol: Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky
a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Predmetný právny záver konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu aj v obdobných rozsudkoch o kasačných sťažnostiach žalovanej týkajúcich sa sporov medzi žalobcom a žalovanou o nepriznanie úroku za zadržanie nadmerného odpočtu dane z
pridanej hodnoty. Kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/61/2019, zo dňa 4. októbra 2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200118.1, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk/49/2019, zo dňa 27. októbra 2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200119.1, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/60/2019, zo dňa 6. októbra 2020, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200122.1, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/62/2019, zo dňa 4. novembra 2020, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200121.1 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/62/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200121.1. S ohľadom na § 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v účinnom znení je povinnosťou súdov pre naplnenie právnej istoty rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Kasačný súd preto aj v tomto prípade posúdil vec právne rovnako ako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku. Je teda toho názoru, že s ohľadom na uznesenie vo veci Kovozber správny súd správne právne vec posúdil, pokiaľ dospel k záveru, že úrok za zadržanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty mal byť priznaný. Nad rámec uvedeného kasačný súd dodáva, že v Slovenskej republike existuje jeden právny poriadok, ktorého súčasťou sú je okrem vnútroštátnych právnych noriem aj právo Európskej
únie. Z tohto dôvodu nie je možné vnútroštátne právne normy vykladať autonómne bez ohľadu na právo Európskej únie. Kasačný súd si je vedomý článku 2 ods. 2 právneho predpisu č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v účinnom znení, na ktorý odkazoval žalovaný. Tento článok je však nutné interpretovať so zreteľom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky na všetky právne normy majúce pôsobnosť na jej území. V tomto ohľade je veľmi dôležité sledovať nielen to, aké práva a povinnosti sa jednotlivými právnymi normami ukladajú, ale aj to, aké je postavenie týchto právnych noriem v hierarchii celého právneho poriadku. Kasačný súd tiež poukazuje na časť textu v oznámení o nepriznaní úroku uvedeného na s. 3, podľa ktorého v prípade ak súd rozhodne, že daňovému subjektu prináleží priznať úrok aj za daňové kontroly ukončené pred účinnosťou pred účinnosťou právnej úpravy, bude finančná správa postupovať v zmysle konkrétneho právoplatného rozsudku. Vo vzťahu k uvedenému kasačný súd konštatuje, že účelom správneho súdnictva nie je výkon verejnej správy, ale kontrola jeho výkonu.
Z tohto dôvodu kasačný súd považuje za minimálne nevhodné, keď sa orgán verejnej správy takýmto spôsobom zbavuje svojej zodpovednosti. Orgány verejnej správy by mali rozhodovať takým spôsobom, aby boli presvedčené o zákonnosti a správnosti svojich aktov. Je prinajmenšom zvláštne, ak žalovaný už vo svojom oznámení spochybňuje svoj právny názor a nepriamo nabáda žalobcu na podanie správnej
žaloby.
IV. III. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
Kasačný súd sa z popísaných dôvodov nestotožnil s námietkami žalovaného voči rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Nakoľko žalobca mal v kasačnom konaní úspech, kasačný súd mu priznal úplnú náhradu trov konania. 21. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 16. decembra 2021