10Sžfk/72/2019

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100315777/2018 zo dňa 07.02.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej len „správca dane“) č. 102317737/2017 zo dňa 07.11.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 523820,- € za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2013, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 489572,41 € a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 34247,59 €. 2. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane (okrem iného) i v sume 489600,- € na základe

zdaniteľných plnení. Vo vzťahu k faktúre č. 2013/020 (pri predaji bytu z daňového subjektu MHM autoimport s.r.o.) súčasne daňové orgány uviedli, že v zmysle vystavených dokladov a platných ustanovení zákona o DPH, došlo k preneseniu daňovej povinnosti v zmysle § 69 ods. 12 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), čím žalobcovi vznikla povinnosť priznať a zaplatiť daň v sume 29600,- € dodajúc, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH.

4. Vzhľadom na námietku žalobcu týkajúcu sa trvania daňovej kontroly sa krajský súd prioritne zameral na zistenie, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly na DPH. Krajský súd konštatoval, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2013 sa u žalobcu začala dňa 21.02.2014. Dňa 13.03.2014 vydal správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu, že zaslal žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií pre maďarskú daňovú správu vo veci výmeny informácií podľa článkov

V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu potreby získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu krajský súd poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej je zrejmé, že podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii odôvodňuje prerušenie výkonu daňovej kontroly do dňa prijatia odpovede, pretože informácia z tejto medzinárodnej výmeny informácii je rozhodujúcou skutočnosťou pre správne určenie dane a pre vydanie rozhodnutia, a bez tejto informácie nie je možné ukončiť daňovú kontrolu.

Z predložených daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby správca dane zistil, že žalobca ani nedisponoval finančnými prostriedkami takej hodnoty, aby mohol dohodnutú kúpnu cenu zaplatiť. Ďalej, krajský súd konštatoval, že žalovaný správne konštatoval, že žalobca nepreukázal ako tieto nehnuteľnosti použil na účel svojho podnikania, teda na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

Na tejto skutočnosti nič nemení ani zistenie, že dodávateľ na faktúre neuviedol informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“. V tejto súvislosti krajský súd konštatoval, že v prípade, ak by žalobca splnil zákonom stanovené podmienky, vzniklo by mu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktoré si i uplatnil. V predmetnej veci však žalobca nepreukázal reálne použitie týchto plnení, resp. dodávok na dodávky zdaniteľných plnení (tovarov a služieb) pre iných platiteľov dane, čo je podmienkou pre odpočítanie dane.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu (sťažovateľa)

10. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k automobilom dodaných žalobcom do Maďarska. Podľa názoru sťažovateľa správny súd ignoroval tú skutočnosť, že kontrolou a medzinárodnou výmenou informácií bolo riadne preukázané, že žalobca riadne vyviezol automobily do Maďarska, a teda išlo o riadnu obchodnú činnosť v súlade so zákonmi. Sťažovateľ je toho názoru, že DPH nebola uplatnená neoprávnene. 11. Ďalej, podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s argumentáciou a neodôvodnil, že z akého dôvodu neaplikoval právny názor vyslovený Krajským súdom v Trnave v uznesení sp.zn. 14S/32/2014, podľa ktorého pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nezdôvodnil, že z akého dôvodu nesúhlasí s niektorými názormi krajských súdov, v dôsledku čoho rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovateľ má za to, že krajský súd nesprávne

Z hore uvedených dôvodov odôvodnenie rozsudku krajského súdu je nedostatočné, pretože nedáva odpovede na všetky relevantné právne otázky. 12. Ďalej sťažovateľ namietal, že rozkúskovanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo strany správcu dane spôsobilo prieťahy a krajský súd sa nevysporiadal s časovým rámcom

Podľa právneho názoru sťažovateľa argumentácia krajského súdu vo vzťahu k personálnej prepojenosti MHM Autoimport, s.r.o., MP44 s.r.o. a osoby Miroslava Marka odkazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžf/71/2016 zo dňa 10.05.2018 je nedostatočná. Sťažovateľ uviedol, že skutočnosť, že M. Marko je vlastníkom pozemkov vo Zvolene a aj súčasne spoločníkom a konateľom v spoločnosti MP44 s.r.o. nemá žiadny vecný, procesný a časový súvis s meritom prejednávanej veci, pretože vklad vlastníckeho práva v prospech M. Marka bol katastrálnym odborom právoplatne povolený.

15. Sťažovateľ namieta, že krajský súd neuviedol, že z akého dôvodu neakceptuje určenie kúpnej ceny za kúpené nehnuteľnosti. Sťažovateľ má za to, že ponímanie dohody o kúpnej cene, ktorá by mala byť podľa názoru správneho súdu a správnych orgánov podľa sumy uvedenej v znaleckom posudku, vo svojich dôsledkoch neguje zmluvnú autonómiu podnikateľských subjektov. Tvrdenia, že v zmysle daňových priznaní nedisponoval prostriedkami na úhradu kúpnej ceny je účelovým tvrdením. Ďalej, znalecké posudky vo vzťahu k pozemkom v Zvolene sú nesprávne a nepreskúmateľné, lebo ich predmetom bolo posúdenie pozemkov ako „ornej pôdy“ a nie stavebných pozemkov. Ďalej, podľa sťažovateľa žalovaný bezdôvodne opomenul dôkaz predložený sťažovateľom počas výkonu daňovej kontroly - nájomnú zmluvu a doklad o prijatej platbe za nájom.

Podľa názoru sťažovateľa samotné odôvodnenie rozsudku krajského súdu neobsahuje dôvody, z ktorých by bolo zrejmé, z akých dôvodov neprihliadol na závery vyslovené v hore uvedených rozsudkoch. Podľa sťažovateľa snahou správneho súdu bolo uvádzať iba také rozhodnutia, na základe ktorých mohol zamietnuť žalobu. V zmysle uvedeného sťažovateľ konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

18. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 30. septembra 2019 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp. zn. 10Sžfk/72/2019. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný najvyšší správny

19. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 20. Úlohou kasačného súdu bolo posúdiť v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov, či napadnutý rozsudok správneho súdu zodpovedá zákonným štandardom, konkrétne či správny súd v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe preskúmal napadnuté rozhodnutie

22. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného najvyšší správny súd zistil skutkový stav tak, ako ho podrobne popísal krajský súd a preto ho, pre prehľadnosť tohto rozhodnutia, už opisovať nebude.

24. Správny súd správne konštatoval, že daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa 21.02.2014 a bola vykonávaná do 17.03.2014 vrátane (t.j. 25 dní), nakoľko dňa 13.03.2014 vydal správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly od 18. 03. 2014 podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/ 2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) z dôvodu, že požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií, a to za účelom preverenia intrakomunitárnych dodávok žalobcu štyrom odberateľom do Maďarska. Správca dane postupoval aktívne, urgoval poskytnutie odpovedí na žiadosti o poskytnutie informácií. Po pokračovaní v konaní daňová kontrola trvala od 22.07.2016 do 19.05.2017 (302 dní), kedy bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly, pričom tento úkon sa považuje za ukončenie daňovej kontroly.

25. Kasačný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej krajský súd nesprávne právne posúdil dopad časového rámca prerušenia výkonu daňovej kontroly na zákonnosť vykonanej daňovej kontroly. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na fakt, že v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu do lehoty na vykonanie daňovej kontroly sa nepočíta lehota, počas ktorej bola daňová kontrola prerušená.

26. Kasačný súd si uvedomuje skutočnosť, že jednou z podmienok, ktorá má vplyv na zákonnosť dôkazných prostriedkov a v konečnom dôsledku aj na rozhodnutie správcu dane je dôsledné rešpektovanie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, keďže daňová kontrola trvajúca dlhšie, ako zákon dovoľuje, narúša súlad jej právne významného výsledku so zákonom, nie kvôli jeho formálnemu nerešpektovaniu, ale z dôvodu intenzity daňovej kontroly ako materiálneho zásahu do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu tvorenej jeho základnými právami a slobodami. Správca dane je v zmysle právnej úpravy platnej v SR časovo limitovaný na výkon daňovej kontroly, t.j. od začiatku jej trvania až po koniec zavŕšený vypracovaním a doručením protokolu z daňovej kontroly, zákonnou lehotou jedného roka. V tejto súvislosti treba však dodať, že jednou z výnimiek jej plynutia je prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podanej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré sa do zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nezahŕňa (v zmysle

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na bod 25 tohto rozsudku, v ktorom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré má v porovnaní rozhodnutím Krajského súdu v Trnave nepochybne väčšiu váhu, keďže bolo vydané samotným Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

V tomto rozsudku Súdny dvor EÚ konštatoval, že: „. . .z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby.

29. Na základe skutočností uvedených v bodoch 24 až 28 kasačný súd uzavrel, že sťažnostná námietka týkajúca sa trvania daňovej kontroly je nedôvodná. 30. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal nesprávne posúdenie hmotnoprávnej stránky veci, t.j. nesúhlasil s tým, že mu správca dane určil rozdiel dane v sume 523820 eur za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2013, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 489572,41 eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 34247,59 €.

32. Základným argumentom daňových orgánov, resp. krajského súdu bol fakt, že sťažovateľ nepreukázal ako použil dotknuté nehnuteľnosti na účel svojho podnikania, teda na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane. Vo vzťahu k faktúre č. 2013/020 (pri predaji bytu z daňového subjektu MHM autoimport s.r.o.) naviac daňové orgány uviedli, že v zmysle vystavených dokladov a platných ustanovení zákona o DPH, došlo k preneseniu daňovej povinnosti v zmysle § 69 ods. 12 písm. c/ zákona o DPH, čím sťažovateľovi vznikla povinnosť priznať a zaplatiť daň v sume 29600,- € a teda sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH.

konaní. Jeho úlohou je naopak posúdiť okrem iného to, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy.

35. Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu na odpočítanie DPH. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH, ktorá vyplýva zo Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do nášho zákona o DPH.

37. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi - osobe registrovanej pre DPH) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.

38. Krajský súd správne poukázal na to, že daňové orgány nespochybnili, že k daňovému plneniu došlo. V posudzovanom prípade však bola správcom dane spochybnená tretia (podľa Smernice 2006/112/ES) hmotnoprávna podmienka na odpočítanie dane, t.j. že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. V prípade, ak správca dane relevantne spochybní splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, je v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku povinný tieto pochybnosti sťažovateľovi oznámiť. K tomu došlo (najneskôr) výzvou správcu dane zo dňa 10. augusta 2016.

39. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd preukázané, že sťažovateľ neposkytol v konaní žiadne prijateľné vysvetlenie, aký podnikateľský plán ho viedol ku kúpe nehnuteľností za deklarovaných podmienok a s ohľadom na zistené okolnosti do úvahy neprichádza žiadne iné racionálne vysvetlenie, len že išlo o účelovú a umelú transakciu, uskutočnenú za účelom získania neoprávneného ekonomického zvýhodnenia vo forme odpočítania DPH a z tohto dôvodu nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, v zmysle ktorého ponímanie dohody o kúpnej cene, ktorá by mala byť podľa názoru správneho súdu a správnych orgánov určená podľa sumy uvedenej v znaleckom posudku, vo svojich dôsledkoch neguje zmluvnú autonómiu podnikateľských subjektov. Rovnako sa podľa názoru kasačného súdu javí ako výlučne účelová obrana sťažovateľa, že tým, že prenajal nadobudnuté nehnuteľnosti (s výnimkou bytu) preukázal, že nadobudnuté plnenie použil na svoju ekonomickú činnosť a to z dôvodov, ktoré boli skonštatované v odôvodnení rozhodnutia tak

40. Kasačný súd v súvislosti s dôkazným bremenom poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

podklady: - kúpna zmluva zo dňa 18.05.2009 uzavretá medzi predávajúcim Vladimírom Hulinom (od 08.07.2008 do 09.12.2008 spoločník a od 08.07.2008 do 21.11.2008 konateľ spoločnosti MHM autoimport s.r.o.) a kupujúcim MHM autoimport s.r.o., na základe ktorej kupujúci nadobudol pozemky (orná pôda) v katastrálnom území Q. za dohodnutú kúpnu cenu 38412,- €; - kúpna zmluva zo dňa 29.09.2010 uzavretá medzi C. C. ako predávajúcom a spoločnosťou MHM autoimport s.r.o. ako kupujúcim, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti (orná pôda) v katastrálnom území Q.; - kúpna zmluva zo dňa 09.09.2011 uzavretá medzi G. L. K. N. L. ako predávajúcimi a spoločnosťou MHM autoimport s.r.o. ako kupujúcim, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti (orná pôda) v katastrálnom území Q. za dohodnutú kúpnu cenu 14000,- €; - kúpna zmluva zo dňa 02.07.2013 v znení dodatku č. 1 zo dňa 03.10.2013 uzavretá medzi spoločnosťou MHM autoimport s.r.o. ako predávajúcim (Miroslav Marko od 08.07.2008 do

Podľa dohody o splátkovom kalendári zo dňa 10.07.2013 mal žalobca (sťažovateľ) ako kupujúci dohodnutú kúpnu cenu splácať v splátkach (v počte 15) v sume po 184000,- € vždy k 01.07. toho ktorého roka, počnúc rokom 2014 a končiac dňom 01.07.2028. V zmysle dodatku č. 1 zo dňa 03.10.2013 sa účastníci kúpnej zmluvy (vzhľadom ku skutočnosti, že na predmetnej nehnuteľnosti viazne záväzok - dlh vo výške 700000.- € voči Miroslavovi Markovi) dohodli, že do splatenia tohto dlhu budú splátky podľa pôvodnej zmluvy zasielané naúčet Miroslava

období 3. štvrťroku 2013; - zmluva o nájme nehnuteľnosti zo dňa 01.11.2013 uzavretá medzi spoločnosťou žalobcu (Miroslav Medgyes od 27.05.2008 od 31.08.2017 spoločník a konateľ) ako prenajímateľom a spoločnosťou RS autobazár, s.r.o. (zapísaná do obchodného registra dňa 29.10.2013) ako nájomcom, predmetom ktorej bol nájom presne špecifikovaných nehnuteľností, pričom sa jedná o totožné nehnuteľnosti a hnuteľné veci ako v kúpnej zmluve zo dňa 02.07.2013 uzavretej medzi spoločnosťou MHM autoimport s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom (sťažovateľom) ako kupujúcim; - kúpna zmluva zo dňa 02.07.2013 uzavretá medzi predávajúcim (MHM autoimport s.r.o.) a kupujúcim (žalobca, sťažovateľ), predmetom ktorej bol 2-izbový byt č. 204 zapísaný na LV č. XXXX v R., katastrálne územie U. G., za dohodnutú kúpnu cenu 177600.- €, ktorú mal kupujúci (sťažovateľ) uhradiť najneskôr do 31.12.2013; - faktúra č. 2013/20 zo dňa 04.07.2013 pre odberateľa (žalobca, sťažovateľ) v sume 177600.-

Zmluvné strany sa dohodli, že odplatou za prevod nehnuteľností je zánik záložného práva viaznuceho na predmete kúpy v prospech kupujúceho, ktorý sa zároveň zaviazal odovzdať predávajúcemu zmenku, ktorú vystavil dňa 15.10.2013 predávajúci na sumu 500000.- € v prospech kupujúceho; - odborné vyjadrenie č. 55/2014 zo dňa 03.11.2014 vypracované znalcom B.. D. Š. pre účely trestného konania na stanovenie všeobecnej hodnoty obytného prenosného kontajnera ku dňu 02.07.2013, ktorý stanovil cenu na 2922.- €, resp. na 3506,66 € vrátane dane z pridanej

€; - znalecký posudok č. 6/2014 zo dňa 03.11.2014 vypracovaný znalcom B.. C. Š. pre účel trestného konania na stanovenie všeobecnej hodnoty elektrotechnického zariadenia (kamerový systém, alarm so zabezpečovacím systémom) ku dňu 02.07.2013, ktorý stanovil cenu na 1505,- € vrátane DPH;

43. Na základe vyššie uvedených podkladov najvyšší správny súd v zhode s názorom krajského súdu a daňových orgánov musí konštatovať, že skutočne kúpna cena nehnuteľností (2760000,- €) predaných na základe kúpnej zmluvy 02.07.2013 sa dôvodne javí ako neprimerane vysoká, nakoľko je približne desaťnásobne vyššia ako suma vyplývajúca zo

V opačnom prípade tým podporuje pochybnosti správcu dane ohľadom splnenia podmienok na odpočítanie dane. 44. Ďalej je potrebné poukázať na to, že uplatnený nárok na odpočítanie DPH je ďalej spochybnený (i keď to samostatne nemôže byť dôvodom na odopretie odpočítania dane) aj tým, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal uhradenie kúpnej ceny.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že daňové orgány nepochybili, keď nepriznali sťažovateľovi právo na odpočítanie dane na vstupe, keď neprihliadli na žalobcom deklarované podmienky nadobudnutia predmetných nehnuteľností, ktorých výsledkom malo byť získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by žalobca inak nebol oprávnený. Kasačný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu bolo dostatočné, pretože súd dal odpoveď na všetky relevantné otázky. Kasačný súd nemôže súhlasiť s právnym názorom sťažovateľa, v zmysle ktorého celá argumentácia krajského súdu je koncipovaná na vytrhávaní citácií jednotlivých právnych viet z rozsudkov súdov v obdobných veciach zo širšieho kontextu tak, aby vyzneli iba v neprospech sťažovateľa, ignorovaním rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú v prospech sťažovateľa. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku kasačného súdu, vnútroštátna judikatúra, resp. rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ je v prospech žalovaného a kasačný súd má taký pocit, že práve sťažovateľ vytrhával citácie jednotlivých právnych viet z rozsudkov súdov v obdobných veciach zo širšieho kontextu tak, aby vyzneli v jeho prospech. 47. Keďže námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku nie sú dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozsudku krajského súdu, rozhodol kasačný súd podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 48. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.