10Sžk/11/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:4018200730.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 26S/43/2018
- IČS
- 4018200730
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Rehoľa menších bratov - Františkánov, so sídlom Františkánska 2, 811 01 Bratislava, IČO: 00586862, zastúpený advokátom JUDr. Jozefom Zámožníkom, PhD., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 42155100, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra, za účasti: MH Invest, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 44/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36724530, zastúpeného advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 36718432, o preskúmanie zákonnosti II. výroku rozhodnutia žalovaného o vyvlastnení č. OU-NR-OVBP2-2018/007924-22 zo dňa 09.05.2018 na základe správnej žaloby, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č.k. 26S/43/2018-204 zo dňa 29. októbra 2019, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
I. Konanie pred krajským súdom
1. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 26S/43/2018-204 zo dňa 29.10.2019 odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti II. výroku rozhodnutia žalovaného o vyvlastnení číslo OU-NR-OVBP2-2018/007924-22 zo dňa 09.05.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie o vyvlastnení“), jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na
ďalšie konanie. 2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný výrokom I. rozhodol (okrem iného) podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 282/2015 Z.z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 282/2015 Z.z.“) vo verejnom záujme o vyvlastnení vlastníckeho práva vlastníka - žalobcu k pozemkom evidovaným na LV č. XXXX v katastrálnom území E. (a to KN- „C“ č.
XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/X), v prospech vyvlastniteľa - ďalšieho účastníka, na účel podľa § 4a zákona č. 175/1999 Z.z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií (ďalej len „zákon č. 175/1999 Z.z.“), pre stavbu: „Vybudovanie strategického parku“ v katastrálnych územiach W., E., X., Y., E., J., V..
3. Výrokom II. napadnutého rozhodnutia rozhodol tak, že podľa § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. patrí vlastníkovi - žalobcovi za vyvlastnené pozemky náhrada vo výške 69.500,88 eur, ktorá bola určená postupom podľa § 4 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z.z. znaleckým posudkom č. 110/2017 (znalecký úkon č. 128/2017), ktorý vyhotovila spoločnosť ÚEOS - Komercia, a.s., Ružová dolina 27, Bratislava, a ktorý bol vypracovaný podľa vyhlášky č. 492/ 2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Vo výroku II. žalovaný zároveň v súlade s § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. v spojení s § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z., odkázal žalobcu bez prerušenia konania na súd, s tým, že požiadavku na vyššiu náhradu voči podniku môže uplatniť na súde v lehote jedného roka odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, inak toto právo zanikne.
4. Predmetom posúdenia zákonnosti zo strany krajského súdu bolo teda rozhodnutie žalovaného o vyvlastnení, avšak iba v rozsahu týkajúcom sa primeranosti priznanej náhrady za toto vyvlastnenie vyšpecifikovanej vo výroku II. napadnutého rozhodnutia žalovaného.
5. Krajský súd v úvode odôvodnenia vlastného rozhodnutia v prvom rade mal za potrebné poskytnúť systematický a teleologický výklad príslušných ustanovení zákona č. 282/2015 Z.z. a zákona č. 175/1999 Z.z., vzťahujúcich sa na prejednávanú vec.
6. Poukázal na skutočnosť, že stavba, ktorej sa vyvlastnenie týka, je významnou investíciou podľa § 1 ods. 8 zákona č. 175/1999 Z.z. Ustanovenie § 4a obsahuje osobitné ustanovenia vo vzťahu k vyvlastňovacím konaniam, ak sa vyvlastňujú pozemky alebo stavby, alebo sa obmedzuje vlastnícke právo k nim a to na účely realizácie významnej investície.
V § 4a ods. 1 vete druhej zákona č. 175/1999 Z.z. je potom upravený vzťah citovaného zákona k všeobecnému predpisu o vyvlastnení, ktorým je zákon č. 282/2015 Z.z., pričom všeobecný predpis sa použije za predpokladu, ak osobitný predpis nestanovuje inak.
Inými slovami, ustanovenia upravujúce vyvlastnenie, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 175/1999 Z.z. sú ustanoveniami lex specialis, ktoré majú prednosť pred všeobecnou úpravou vyvlastnenia obsiahnutou v zákone č. 282/2015 Z.z. Ak však zákon č. 175/1999 Z.z. určitú otázku neupravuje, podľa § 4a ods. 1 veta druhá, sa subsidiárne použije zákon č. 282/2015 Z.z., ktorý je všeobecným predpisom o vyvlastňovaní.
7. Na uvedenom je postavený aj výrok II. napadnutého rozhodnutia, kedy žalovaný odkázal žalobcu s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na súd, pričom toto rozhodnutie založil práve na § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. a subsidiárne na § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. Tým, že zákon č. 175/1999 Z.z. nestanovuje obsahové náležitosti rozhodnutia o vyvlastnení, v tomto rozsahu bolo potrebné aplikovať osobitnú úpravu § 13 zákona č. 282/2015 Z.z., konkrétne § 13 ods. 1 až 3, v zmysle ktorých vyvlastňovací orgán rozhodne samostatným výrokom o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a samostatným výrokom o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady (§ 13 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z.z.). Ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 282/2015 Z.z. bližšie vymedzujú obsah výroku o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe (§ 13 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z.z.) a výroku o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady (§ 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z.z.).
8. Následne v § 14 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z.z. je vymedzená príslušnosť správneho orgánu na preskúmanie (výlučne) výroku rozhodnutia o vyvlastnení. Príslušnosť na preskúmanie výroku o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady je potom osobitne upravená v § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z.z., avšak treba mať na pamäti, že aplikácia citovaného ustanovenia je v celom rozsahu bez ďalšieho aplikovateľná len v tých vyvlastňovacích konaniach, pri ktorých osobitné predpisy neustanovujú v rozsahu úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z.z. inak. Takým predpisom, ktorý má prednosť, je práve § 4a ods. 4 veta druhá a tretia zákona č. 175/1999 Z.z.
9. Krajský súd zdôraznil, že právna úprava ustanovená v § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z., upravujúca náhradu za vyvlastnenie, jej výšku a spôsob úhrady, ako aj spôsob určenia výšky ak sa vyvlastniteľ s vyvlastňovaným nedohodnú a vyvlastňovaný znesie požiadavku na vyššiu náhradu, sa nepoužije a uplatní sa právna úprava obsiahnutá v § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. Rovnako je tomu aj v prípade všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 2 vete druhej a tretej zákona č. 175/1999 Z.z. Ustanovenie § 4a ods. 4 zákona č. 175/ 1999 Z.z. explicitne ustanovuje, že ak vo vyvlastňovacom konaní nedôjde medzi účastníkmi (vyvlastňovacieho konania) k dohode o sume náhrady za vyvlastnenie, správny (vyvlastňovací) orgán v rozhodnutí o vyvlastnení určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého posudku; s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd; požiadavku na vyššiu náhradu voči podniku možno uplatniť na súde v lehote jedného roka odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia o vyvlastnení, inak toto právo zanikne. Z tejto osobitnej úpravy vyplýva predovšetkým odlišná lehota na podanie žaloby, ktorou sa vyvlastnený môže domáhať na súde (v civilnom sporovom konaní) vyššej náhrady za vyvlastnenie voči podniku (ktorý je pasívne vecne legitimovaný v danom civilnom sporovom konaní, ktorého predmetom je zaplatenie rozdielu medzi priznanou výškou náhrady za vyvlastnenie a výškou náhrady, ktorú za vyvlastnenie požaduje vyvlastnený). To, že ustanovenie § 4a ods. 4 veta druhá zákona č. 175/1999 Z.z. odkazuje práve na civilný súd a nie správny súd, vyplýva výslovne z normatívneho znenia nasledujúcej vety - vety tretej § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z., ktorá ustanovuje, že požiadavka na vyššiu náhradu sa uplatňuje voči podniku.
Voči podniku môže pritom smerovať len žaloba v civilnom sporovom konaní, nikdy nie správna žaloba o preskúmanie zákonnosti, ktorá vždy smeruje proti žalovanému orgánu verejnej správy, ktorý rozhodnutie vydal. 10. Uzavrel, že poskytovanie náhrady za vyvlastnenie nehnuteľnosti na účel realizácie stavby, ktorá je významnou investíciou, je primárne upravené v § 4a ods. 1 vete prvej zákona č. 175/1999 Z.z. a následne subsidiárne v § 13 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 2 písm. f/ a ods. 3 písm. f/ zákona č. 282/2015 Z.z., podľa ktorých je vyvlastňovací orgán povinný výrokom o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady určiť práve primeranú náhradu za
vyvlastnenie. Primeranosť náhrady za vyvlastnenie potom posudzuje vyvlastňovací orgán vo vyvlastňovacom konaní podľa § 4a ods. 4 veta prvá zákona č. 175/1999 Z.z. v spojení s § 4 ods. 1, ods. 3 a v spojení s § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. na základe znaleckého posudku (vypracovaného súdnym znalcom).
11. Za predpokladu, že sa účastníci vyvlastňovacieho konania na sume náhrady za vyvlastnenie nedohodnú, aplikuje sa špeciálne ustanovenie § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. a vyvlastňovací orgán v rozhodnutí o vyvlastnení určí podľa § 4a ods. 4 veta prvá zákona č. 175/1999 Z.z. v spojení s čiastočnou subsidiárnou aplikáciou § 13 ods. 1, ods. 3 zákona č. 282/2015 Z.z. (čiastočná subsidiárna aplikácia uvedených ustanovení zákona o vyvlastňovaní spočíva v tomto prípade len v tom, že určenie výšky náhrady za vyvlastnenie bude obsiahnuté práve v rámci samostatného II. výroku, predmetom ktorého je rozhodovanie o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady) výšku náhrady za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého posudku, ktorý je obligatórnou prílohou návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania, obsahujúci všeobecnú hodnotu vyvlastňovanej
nehnuteľnosti. Zároveň odkáže vyvlastňovaného s požiadavkou na vyššiu náhradu bez prerušenia vyvlastňovacieho konania na súd v jednoročnej prekluzívnej lehote. 12. S konkretizáciou na prejednávanú vec potom krajský súd konštatoval, že žalovaný právne založil napadnutý výrok II. rozhodnutia práve na ustanoveniach § 13 ods. 1 a 3 písm. a/ časť vety po druhú čiarku zákona č. 282/2015 Z.z., ako aj na špeciálnej úprave obsiahnutej v § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z., ktorá má prednosť pred zvyškom ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z., keďže v napadnutom rozhodnutí určil náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote vyvlastnených pozemkov určenej znaleckým posudkom a keďže nedošlo medzi žalobcom ako vyvlastňovaným a ďalším účastníkom k dohode o výške náhrady za vyvlastnenie, súčasne ho s požiadavkou na vyššiu náhradu odkázal bez prerušenia konania na súd.
13. V tejto súvislosti krajský súd dodal, že súdom sa rozumie civilná právomoc súdu, ktorý má rozhodnúť bez toho, aby sa právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení rušilo. Ide o urýchľovacie opatrenie s tým cieľom, aby vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a spor o vyššiu náhradu medzi účastníkmi vyvlastňovacieho konania bol prenesený na súd.
Ustanovenie § 4a ods. 4 veta druhá, zákona 175/1999 Z.z. tak vyníma nárok na vyššiu náhradu za vyvlastnenie z právomoci správnych orgánov, a tým (aj keď nepriamo) i z právomoci správnych súdov konajúcich vo veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o vyvlastnení (v časti výroku o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe podľa § 13 ods. 1 v spojení s ods. 2 zákona o vyvlastňovaní podľa § 14 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní).
Tento nárok sa tak stáva (spôsobilým) predmetom civilného sporového konania a patrí do právomoci civilných súdov podľa § 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Okrem uvedeného, vyvlastnený, odkázaný na uplatnenie nároku na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na (civilný) súd v civilnom sporovom konaní, má možnosť realizovať dôkazné bremeno vlastnými dôkaznými prostriedkami, ktoré môže konfrontovať s dôkaznými prostriedkami žalovaného, na ktorého prešlo vlastnícke právo v dôsledku vyvlastnenia. Primeranosť náhrady za vyvlastnenie je predmetom dokazovania.
14. Krajský súd uviedol, že k vyššie prezentovaným záverom dospel aj s poukazom na komparatívne a analogické rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydané vo veciach so sp.zn. 3Sžp/23/2013 z 11. februára 2014 (ktoré je v súčasnosti v judikatúrnom procese - Snj 3/2019 - 2) a sp. zn. 3Sžp/7/2012 z 9. októbra 2012, ktoré obdobným spôsobom vyložili obdobne znejúce relevantné ustanovenia obsiahnuté v iných osobitných zákonoch (napr. § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá).
15. Tým, že žalovaný v správnou žalobou napadnutom II. výroku rozhodnutia žalovaného o vyvlastnení odkázal žalobcu ako vyvlastneného postupom podľa § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. bez prerušenia vyvlastňovacieho konania s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na civilný súd, vyňal nárok na vyššiu náhradu z právomoci správnych orgánov, a tým (nepriamo) i z právomoci správnych súdov. V dôsledku uvedeného vyhodnotil krajský súd žalobu smerujúcu len proti II. výroku rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu o vyvlastnení, ktorou rozhodol vyvlastňovací orgán o náhrade za vyvlastnenie, je podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP neprípustnú.
II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie
16. Voči uzneseniu krajského súdu podal včas kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a j/ SSP, navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. 17.
Nesprávne právne posúdenie veci videl v záveroch krajského súdu, ktorý mal podľa jeho názoru reštriktívnym, formalistickým a značne arbitrárnym postupom zamedziť sťažovateľovi možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré zasiahlo do jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov.
18. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom krajského súdu o možnosti (vylúčení) aplikácie zákona č. 282/2015 Z.z. vo vzťahu k špeciálnemu právnemu predpisu, t.j. k zákonu č. 175/1999 Z.z. Zároveň taktiež rozšíril explicitný výpočet Správnym súdnym poriadkom stanovených prípadov (resp. typov správnych aktov) stanovených v ust. § 7 SSP, ktoré nepodliehajú prieskumu správnym súdom a ktoré ak sú „napadnuté“ správnou žalobou ich správny súd podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP z dôvodu neprípustnosti odmietne.
19. Sťažovateľ mal za to, že zákon č. 282/2015 Z.z. vo svojom § 13 ods. 3 písm. a/ stanovuje všeobecný opis výroku správneho orgánu, ktorým sa pri vyvlastnení určuje výška náhrady za stratu vlastníckeho práva vyvlastňovaného, pričom v poslednej vete tohto odseku za bodkočiarkou uvádza informáciu o odkázaní sťažovateľa na súd s požiadavkou na vyššiu náhradu. Ďalej však zákon č. 282/2015 Z.z. v § 14 ods. 2 hovorí o príslušnosti súdu preskúmať výroky podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z.z. - teda výrok (výroky) o výške náhrady za stratu vlastníckeho práva sťažovateľa. Vzhľadom na fakt, že v prípade sťažovateľa došlo pri vyvlastnení k aplikácii tohto (nového) zákona č. 282/2015 Z.z. (ktorý nahradil predošlú právnu úpravu vyvlastnenia v stavebnom zákone č. 50/1976 Zb.), sťažovateľ podal po vydaní prvostupňového rozhodnutia odvolanie, o ktorom rozhodovalo Ministerstvo dopravy a výstavby SR (ďalej len „ministerstvo dopravy“). Poukázal na rozhodnutie vydané
ministerstvom dopravy, z ktorého vyplýva, že na základe podaného odvolania nemôže preskúmať zákonnosť výroku o výške náhrady za stratu vlastníckeho práva sťažovateľa s dovetkom o možnosti preskúmania zákonnosti takéhoto výroku prostredníctvom správneho
súdu. Vzhľadom na uvedený právny názor ministerstva dopravy mal sťažovateľ za to, že k možnosti preskúmania zákonnosti postupu prvostupňového správneho orgánu v otázke náhrady za vyvlastnenie dôjde práve prostredníctvom správneho súdu, ktorý by sa mohol detailne a právne odborne zaoberať práve procesným postupom a zákonnosťou rozhodovacej činnosti správnych orgánov v otázke výšky náhrady za stratu vlastníckeho práva sťažovateľa.
20. Opätovne preto poukázal na citáciu časti odôvodnenia v tejto otázke, v zmysle ktorej. . .„Od odkázania vyvlastneného s požiadavkou na vyššiu náhradu na súd bez prerušenia konania je potrebné rozlišovať poučenie účastníkov vyvlastňovacieho konania o možnosti preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní. V zmysle ust. § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní sa môže účastník vyvlastňovacieho konania domáhať preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní; žaloba smeruje proti orgánu verejnej správy - vyvlastňovaciemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení; zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Na preskúmanie zákonnosti výroku o náhrade, ktorý je samostatným výrokom rozhodnutia o vyvlastnení je na základe žaloby príslušný správny súd. Z dôvodu, že ministerstvo teda nie je príslušné na preskúmanie výroku o výške náhrady za vyvlastnenie, odkazuje odvolateľa na podanie správnej žaloby v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní.“
21. Sťažovateľ uviedol, že v súlade s výkladom dotknutých ustanovení zákona č. 282/2015 Z.z. poskytnutých autorom a gestorom tohto právneho predpisu podal správnu žalobu na príslušný správny súd proti výroku o výške náhrady určenej prvostupňovým správnym
orgánom. 22. Sťažovateľ nepopieral postavenie zákona č. 175/1999 ako lex specialis voči zákonu č. 282/2015 Z.z. ako všeobecnému predpisu o vyvlastnení, no význam a právna aplikácia zákona č. 175/1999 Z.z. však z jeho pohľadu spočíva práve v možnosti uplatnenia civilnej žaloby proti navrhovateľovi vyvlastnenia v 1 ročnej prekluzívnej lehote, ktorá umožňuje práve podanie takejto civilnej žaloby v prípade ak sa jedná o vyvlastnenie z dôvodu mimoriadnej investície za podmienok stanovených zákonom č. 175/1999 Z.z., ale zásadne odmieta interpretáciu krajského súdu o vylúčení aplikácie všeobecného preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu cestou správneho súdnictva.
23. Sťažovateľ mal za to, že krajský súd sa dopustil nezákonného vylúčenia aplikácie § 13 ods. 3 a § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z.z. a to aj napriek výkladu autora tohto právneho predpisu, ktorým je ministerstvo dopravy, na ktoré explicitne sťažovateľ upozorňoval. Nestotožnil sa s názorom krajského súdu, podľa ktorého ustanovenie § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. nahrádza, resp. vylučuje aplikáciu ustanovení zákona č. 282/2015 Z.z., ktoré hovoria o možnosti preskúmania výrokov o výške náhrady za vyvlastnenie cestou súdu, resp. nehovoria o uplatnení žaloby voči vyvlastniteľovi, ktorá by celkom jasne a logicky mala povahu civilnej žaloby, o ktorej by rozhodoval civilný súd. Sťažovateľ uznáva čiastočnú zmätočnosť a nejednoznačnosť terminológie zákona č. 282/2015, tak ako bola schválená zákonodarcom, keďže zákon č. 282/2015 Z.z. hovorí v § 14 ods. 2 o preskúmaní výrokov (podľa § 13 ods. 3) súdom a nehovorí jednoznačne o správnej žalobe alebo sa neodkazuje na Správny súdny poriadok ako taký.
24. Sťažovateľ mal za to, že zákon č. 282/2015 Z.z. nevylučuje vo svojom ďalšom znení skúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí vyvlastňovacích orgánov ako takých, resp. neuvádza explicitne nemožnosť skúmania vyvlastňovacích rozhodnutí a ich výrokov správnym súdom, pokiaľ prebiehalo vyvlastnenie za účelom realizácie strategickej investície za aplikácie zákona č. 175/1999 Z.z.
25. Vo vzťahu k námietke o právne neprípustnom vylúčení preskúmania zákonnosti napadnutých výrokov napadnutého rozhodnutia, tým, že si žalovaný jednostranne prisvojil právomoc rozširovať okruh prípadov (druhy rozhodnutí a postupov) explicitne stanovených v ust. § 7 ods. 1 SSP sťažovateľ dodal, že do prieskumu v správnom súdnictve je možné v zásade zaradiť každé rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým sa zasahuje do práv a právom chránených záujmov jednotlivca (resp. vždy pod takýto prieskum spadá každé rozhodnutie orgánu verejnej správy dotýkajúce sa základných práv a slobôd jednotlivca), okrem prípadov, ktoré sú vždy formou negatívnej enumerácie uvedené v konkrétnom procesno-právnom predpise. O uvedenom svedčí aj rozhodovacia prax kasačného súdu, od ktorej sa mal krajský súd pri jeho rozhodovaní odkloniť, ako napr. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 6Sžo/201/2010 zo dňa 23.02.2011, uznesenie sp.zn. 6Sžf/64/2013 zo dňa 30.07.2014, uznesenie sp.zn. 8Sžo/ 38/2009 zo dňa 02.09.2009, resp. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S/166/2015
zo dňa 12.12.2016, ako aj rozhodovacia prax Ústavného súdu SR podľa Nálezu sp. zn. III. ÚS 91/2016 zo dňa 17.05.2016. Vzhľadom na skutočnosť, že ani zákon č. 282/2015 Z.z., ani zákon č. 175/1999 Z.z., ani Správny súdny poriadok v § 7 ods. 1 a jeho negatívna enumerácia ktorá tvorí základ pre aplikáciu § 98 ods. 1 písm. g/ SSP, neuvádza vylúčenie preskúmania iba jedného z výrokov rozhodnutia správneho orgánu vo vyvlastňovacom konaní, ktoré jednak zasahuje do základného práva jednotlivca vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy) keď určuje či už jednak stratu / odňatie vlastníckeho práva a / alebo výšku náhrady za jeho vyvlastnenie a taktiež priamo § 7 ods. 1 písm. a/ SSP implicitne pripúšťa možnosť preskúmania takého výroku rozhodnutia správneho orgánu, ktorého preskúmanie riadnym opravným prostriedkom v správnom konaní vylučuje osobitný zákon.
26. Ku kasačnej sťažnosti sa na výzvu krajského súdu vyjadril ďalší účastník, ktorý mal za to, že krajský súd rozhodol správne a preto kasačnú sťažnosť navrhol odmietnuť ako neprípustnú, alternatívne zamietnuť ako nedôvodnú.
27. Ďalší účastník poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ namietal postup a rozhodnutie krajského súdu, ktoré mali byť v príkrom rozpore s ustálenou judikatúrou kasačného súdu (ktorú ďalej menoval), no dôvod podania kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 psím. h/ SSP v podanej kasačnej sťažnosti explicitne nevymedzil. Z opatrnosti sa však ďalší účastník vyjadril aj k namietanému odklonu od ustálenej praxe. Mal naopak za to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí správne poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžp/23/2013 zo dňa 11.02.2014 a rozsudok sp.zn. 3Sžp/7/2012 zo dňa 09.10.2012.
V prvom zo zmienených rozsudkov najvyšší súd konštatoval správnosť postupu správneho orgánu, ktorý odkázal žalobcu s jeho nárokom na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na súd. Takýmto postupom sa sleduje urýchlenie nadobudnutia právoplatnosti samotného rozhodnutia o vyvlastnení s tým, že spor o vyššiu náhradu je prenesený na súd, pričom však nejde o správne súdnictvo, ale o sporové konanie medzi vyvlastňovaným a navrhovateľom vyvlastnenia (ktorým nie je orgán verejnej správy). Podobný záver podobný záver vyplýva aj z druhého zo zmienených rozsudkov, ktorý uvádza, že rozhodovanie o nároku na vyššiu náhradu za vyvlastnenie je vyňaté z právomoci správnych orgánov a tým pádom aj z právomoci správnych súdov v konaniach o preskúmavanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí.
Tento nárok sa stáva predmetom sporového občianskeho konania a patrí do právomoci všeobecných súdov. Ďalší účastník preto argumentoval, že práve za predpokladu, že by krajský súd rozhodol v rozpore s prezentovanými rozhodnutiami, odklonil by sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu. 28. Z uvedeného dôvodu preto nesúhlasil ani s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže sa krajský súd iba pridržiaval právneho názoru opakovane vysloveného kasačným súdom. Napadnuté uznesenie je teda správnym výsledkom rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý pri aplikácii abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov zisťoval obsah a zmysel právnej normy uplatňujúc jednotlivé metódy právneho výkladu a zároveň sa pridŕžal rozhodovacej praxe kasačného súdu. Stotožnil sa s výkladom krajského súdu o aplikácii osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 175/1999 Z.z. vo vzťahu ku všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 282/2015 Z.z. a to predovšetkým s jeho právnym názorom vyjadreným v bodoch 21, 24 a 25 napadnutého uznesenia. 29. Ďalší účastník ďalej dôvodil, že bolo by nelogické oddeliť výrok o vyvlastnení od výroku o náhrade za vyvlastnenie, ak by v konečnom dôsledku mali byť oba výroky preskúmané v správnom súdnom konaní tým istým súdom. Takýto výklad by znamenal, že žalobca podá
odvolanie proti výroku o vyvlastnení, správnu žalobu proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o výroku o vyvlastnení a ďalšiu správnu žalobu proti výroku o náhrade za vyvlastnenie. Preskúmanie rozhodnutia o výške náhrady za vyvlastnenie nedáva v tomto konaní zmysel, keď nie je v kompetencii správneho orgánu rozhodovať o náhrade za vyvlastnenie nad rámec určenia výšky náhrady za vyvlastnenie na základe znaleckého posudku predloženého vyvlastniteľom.
Jediný úkon, ktorý je správny orgán povinný v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu pri určení náhrady za vyvlastnenie vykonať, je v zmysle ust. § 4 odsek 4 zákona o vyvlastňovaní zaobstarať si odborné vyjadrenie znalca v prípade, ak vyvlastnený namieta správnosť znaleckého posudku.
30. Za kľúčové, okrem iného, označil uznesenie Ústavného súdu SR v konaní vedenom pod sp.zn. III. ÚS 502/2015 zo dňa 06.10.2015, keďže účelom správneho súdnictva je účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa
vykonávaná. Z uvedeného podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že na to, aby mohla byť súdom poskytnutá akákoľvek ochrana sťažovateľových práv alebo právom chránených záujmov musí žalobca dostatočne vymedziť práva a právom chránené záujmy, ktoré mali byť výkonom verejnej správy dotknuté, (ii) popísať v čom spočíva nezákonnosť postupu verejnej správy a (iii) popísať následky, ktoré tento postup zanechal na právach a právom chránených záujmoch žalobcu. V opačnom prípade ide iba o snahu žalobcu prerokovať vec s cieľom iba zistiť formálny rozpor činnosti verejnej správy so zákonom bez preukázania zásahu do individuálne sféry žalobcu, čo Ústavný súd SR v uvedenom rozhodnutí jednoznačne odmieta. 31. Ďalší účastník poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ podal žalobu o určenie vyššej náhrady za vyvlastnenie, o ktorej v súčasnosti koná Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp.zn. 52C/77/2019. V uvedenom súdnom konaní si žalobca žalobou zo dňa 07.10.2019 uplatnil nárok na zaplatenie vyššej náhrady za vyvlastnenie, a to na základe rozhodnutia žalovaného.
V prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného vo výroku II. a opätovnom konaní žalovaného by tak mohlo dôjsť k súbežnému vydaniu dvoch (teoreticky odlišných) rozhodnutí o vyššej náhrade za vyvlastnenie, pričom obe rozhodnutia by boli exekučnými titulmi voči spoločnosti MH Invest. K námietke o nezákonnom odmietnutí žaloby, ktorým mal byť naplnený sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j/ SSP dodal, že k naplneniu kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. j/ Správneho súdneho poriadku môže dôjsť iba v prípade, ak súd odmietne podanie podľa § 59 ods.1 Správneho súdneho poriadku z dôvodu, že podanie nebolo doplnené alebo opravené podľa § 59 ods. 3 Správneho súdneho
poriadku. 32. V Kasačnej sťažnosti sťažovateľ podľa neho žiadnym spôsobom neuvádza, či a kedy malo dôjsť v správnom súdnom konaní k postupu súdu podľa § 59 SSP. Naopak, z uznesenia je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby došlo z úplne iných dôvodov ako z dôvodov podľa §
59 SSP. 33. K vyjadreniu ďalšieho účastníka sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zásadne nesúhlasil s argumentami ním uvedenými a zrekapituloval svoje skoršie tvrdenia uvedené v kasačnej sťažnosti. Opakovane zdôraznil, že krajský súd právne neprípustným spôsobom vylúčil preskúmanie zákonnosti ním napadnutých výrokov dotyčného rozhodnutia. Zastal nesprávnosť
záverov o nemožnosti akéhokoľvek preskúmania zákonnosti výroku rozhodnutia správneho orgánu o výške náhrady za vyvlastnenie v kontexte znenia nového zákona č. 282/2015 Z.z. - t.j. nemožnosť sa voči takémuto výroku odvolať (v čom badal porušenie princípu dvojinštančnosti v správnom konaní) a zároveň nemožnosť preskúmať takéto rozhodnutie (výrok) v rámci správneho súdnictva, čím dochádza z jeho pohľadu k porušeniu základného práva stanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.
III. Konanie na kasačnom súde
34. Prejednávaná vec bola dňa 19.05.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10Sžk pod sp.zn. 10Sžk/11/2020. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety - dňa 01.08.2021, náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou. 35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal uznesenie krajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu
36. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z.z. zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, ak sú splnené podmienky vyvlastnenia ustanovené týmto zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne samostatnými výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.
37. Podľa § 13 ods. 2 cit. zákona, výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe vyvlastňovací orgán a) určí účel vyvlastnenia vo verejnom záujme, b) rozhodne o 1. prechode vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, 2. obmedzení vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe alebo 3. vzniku, obmedzení, alebo zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe potrebného na uskutočnenie stavby, alebo opatrenia vo verejnom záujme; opatrením vo verejnom záujme je opatrenie vydané na účel ochrany života, zdravia, bezpečnosti štátu, životného prostredia, nerastného bohatstva, jaskýň, podzemných vôd, prírodných liečivých zdrojov, vodných tokov, kultúrneho dedičstva, ako aj dokončených alebo nedokončených stavieb vo verejnom záujme. c) rozhodne o obmedzení alebo zániku práv tretích osôb, len ak by ďalší výkon týchto práv bránil alebo podstatne obmedzoval dosiahnutie účelu, na ktorý sa má vyvlastniť, d) rozhodne o rozšírení predmetu vyvlastnenia, ak je to odôvodnené podľa § 2 ods. 4 až 7, e) určí, v akej lehote a akým spôsobom je vyvlastniteľ povinný začať s užívaním pozemku
alebo stavby na účel, na ktorý sa vyvlastnila, f) rozhodne o námietkach účastníkov vyvlastňovacieho konania týkajúcich sa vyvlastnenia, ak boli uplatnené, g) rozhodne o povinnosti nahradiť trovy konania. 36. Podľa § 13 ods. 3 cit. zákona, výrokmi o náhrade za vyvlastnenie vyvlastňovací orgán a) určí primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm. f/]; s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd, b) rozhodne o prihlásených nárokoch tretích osôb, ktoré majú k vyvlastnenému pozemku alebo k vyvlastnenej stavbe vecné práva zapísané v katastri nehnuteľností s určením sumy, v akej majú byť uspokojené z náhrady za vyvlastnenie pozemku alebo stavby.
37. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z.z., na preskúmanie výrokov podľa § 13 ods. 2 v odvolacom konaní je príslušné Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 písm. a/. Zrušením výroku podľa § 13 ods. 2 stráca platnosť aj výrok podľa § 13 ods. 3.
38. Podľa § 14 ods. 2 cit. zákona, včas podané odvolanie proti výroku podľa § 13 ods. 3 nemá odkladný účinok. Na preskúmanie výrokov podľa § 13 ods. 3 je príslušný súd. Žaloba, ktorou sa účastník konania domáha preskúmania výroku podľa § 13 ods. 3 v súdnom konaní, musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení; zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
39. Podľa § 440 ods. 1 písm. j/ SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne odmietnuté. 40. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
41. Sťažovateľ svoju argumentáciu súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením oprel o právny názor vyslovený Ministerstvom dopravy a výstavby SR, z ktorého vyplýva, že zákonnosť výroku o výške náhrady za stratu vlastníckeho práva nemožno preskúmať v rámci odvolacieho konania, no takýto výrok je následne preskúmateľný prostredníctvom príslušného správneho súdu.
Kasačný súd uvádza, že s touto sťažnostnou námietkou sa nemôže stotožniť. Kasačný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudok zo dňa 30.09.2021, v konaní vedenom pod sp.zn. 8Sžk/28/2019, v ktorom konštatoval „Kasačný súd ďalej aj v nadväznosti na vyššie uvedené ako i svoje závery týkajúce sa preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy o určení výšky náhrady za vyvlastnenie v správnom súdnom preskúmavacom konaní poukazuje na to, že takéto preskúmanie rozhodnutia pochopiteľne nemôže byť „bezobsažné“, t.j. v konaní pred správnym súdom žalobca musí mať možnosť namietať nedostatky, ktorými bolo zaťažené konanie a rozhodovanie orgánu verejnej správy o určení výšky náhrady za vyvlastnenie.
Ide však predovšetkým o vady týkajúce sa postupu správneho orgánu, ktoré by mali vplyv na zákonnosť výroku o určení náhrady za vyvlastnenie, medzi ktoré patrí napr. neobstaranie zákonom stanovených podkladov pre rozhodnutie, či nedodržanie procesného postupu s tým spojeného (zabezpečenie odborného vyjadrenia alebo vysvetlenia znalca) a pod. Napokon žalobca v tomto smere vytýkal orgánu verejnej správy viacero pochybení týkajúcich sa nezákonnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia, avšak posúdenie námietky, ktorou s poukazom na ním predložený znalecký posudok spochybňoval výšku náhrady za vyvlastnenie, resp. domáhal sa jej navýšenia, a ktorú ako dôvodnú vyhodnotil krajský súd v kontexte nedostatočne zisteného skutkového stavu zákonodarca v ust. § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. preniesol do civilného sporového konania, t.j. správny orgán ju nebol oprávnený riešiť v administratívnom - vyvlastňovacom konaní spôsobom uvedeným v rozhodnutí krajského súdu. Kasačný súd sa pritom vo svojej rozhodovacej činnosti už zaoberal obdobnou problematikou, napr. v
rozsudku sp.zn. 3Sžp/23/2013 zo dňa 11.2.2014, v ktorom konštatoval, že ,,nárok na vyššiu vyvlastňovaciu náhradu pre účely výstavby diaľnice - tak, ako táto výška vyplýva z výroku právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve - sa vyníma z právomoci správnych orgánov, a tým nepriamo i z právomoci súdov v správnom súdnictve o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí (§ 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov).
Tieto nároky si vlastník uplatňuje v civilnom sporovom konaní žalobou proti stavebníkovi diaľnice, resp. proti tomu, v prospech koho k vyvlastneniu došlo.“ 42. Podobné závery vyplývajú aj z uznesenia kompetenčného senátu najvyššieho súdu zo dňa 25.11.2020, sp.zn. 1KO/13/2020, v ktorom sa tento stotožnil s právnym názorom Okresného súdu Bratislava IV ako civilného súdu, ktorý nesúhlasil s postúpením veci z dôvodu jeho miestnej a vecnej nepríslušnosti, že pokiaľ je z obsahu žaloby zrejmé, že žalobkyňa napáda nezákonnosť a postup žalovaného orgánu verejnej správy prvého stupňa, poukazujúc na nesprávne vykonané dokazovanie v priebehu administratívneho konania, nevysporiadanie sa s ňou predloženými dôkazmi, nerovnosťou pred zákonom a namieta znalecký posudok z pohľadu jeho rozporu s príslušnými právnymi predpismi, nejedná sa o žalobu podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
43. V prospech záverov vyslovených krajským súdom svedčí aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudok zo dňa 11.02.2014 vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 3Sžp/23/2013, z ktorého vyplýva právny záver, že „Nárok na vyššiu vyvlastňovaciu náhradu pre účely výstavby diaľnice - tak, ako táto výška vyplýva z výroku právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve - sa vyníma z právomoci správnych orgánov, a tým nepriamo i z právomoci súdov v správnom súdnictve o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí (§ 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľníc a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov).
Tieto nároky si vlastník uplatňuje v civilnom sporovom konaní žalobou proti stavebníkovi diaľnice, resp. proti tomu, v prospech koho k vyvlastneniu došlo.“ 44. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného o výroku o výške náhrady za stratu vlastníckeho práva môže byť predmetom prieskumu zo strany správneho súdu, avšak iba v rozsahu týkajúcom sa procesných pochybení v priebehu administratívneho konania a nie výšky
náhrady. 45. S konkretizáciou na prejednávanú vec kasačný súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľa uplatnená v žalobe sa zamerala výlučne na neprimeranú výšku náhrady a spôsob jej určenia odvíjajúci sa od predloženého znaleckého posudku. V súvislosti so znaleckým posudkom č. 110/2017 pritom namietal iba skutkové okolnosti, teda napríklad nezohľadnenie existujúceho rastu dopytu, ktorý vplýva na určenie ceny náhrady. Tieto okolnosti bude možné
ustáliť v rámci sporového konania pred civilným súdom prostredníctvom žaloby podľa § 137 CSP, ktorú v konečnom dôsledku, ako bolo dodatočne deklarované, sťažovateľ podal. 46. Tým, že sťažovateľ v nijakom smere nenamietal procesné pochybenia žalovaného v priebehu administratívneho konania ani celkovo jeho zákonnosť, krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia zameral výlučne na preverenie správnosti postupu žalovaného, ktorý s ohľadom na sťažovateľom vymedzené námietky týkajúce sa neprimeranosti výšky náhrady, konštatoval, že žalovaný postupoval správne, keď žalobcu odkázal s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie podľa § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. v spojení s § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z.z. na súd, v dôsledku čoho správnu žalobu odmietol postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP.
47. Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný, kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
48. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 463 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 3. augusta 2022