10Sžk/29/2019
ECLI:SK:NSSSR:2021:7017200960.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/117/2017
- IČS
- 7017200960
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): Tatra banka, a. s., so sídlom: Hodžovo námestie 3, Bratislava 1811 06, IČO: 00686930, zapísaného v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I, Oddiel: Sa, Vložka č. 71/B, zastúpeného: JUDr. Irena Sopková, advokátka, so sídlom: Hlavná 25, 040 01 Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, v konaní o preskúmanie zákonnosti poverenia č. 39/2017 zo dňa 07.08.2017, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/117/2017-106 zo dňa 14.02.2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie na krajskom súde
1. Žalovaný podľa § 7 ods.1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o inšpekcii práce“) vydal dňa 07.08.2017 poverenie č. 39/2017, ktorým poveril Inšpektorát práce Trenčín vykonaním inšpekcie práce v územnom obvode Inšpektorátu práce Bratislava u žalobcu v období od 08.08.2017 s ukončením najneskôr do 30.11.2017 (ďalej aj „poverenie“). Poverenie vydal žalovaný potom, čo prijal podnet od základnej organizácie odborového zväzu pri Tatra banka, a.s. (ďalej aj „ZO OZ“), ktorá poukazovala na porušovanie kolektívnych pracovnoprávnych predpisov žalobcom a na obavy z nestrannosti v prípade, žeby podnet prešetroval inak miestne príslušný Inšpektorát práce Bratislava. Žalovaný zaslal Inšpektorátu práce Trenčín sprievodný list spolu s podnetom a poverením na priame vybavenie. 2. Žalobca správnou žalobou zo dňa 31.10.2017 podanou na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) žiadal, aby súd poverenie, ktoré malo podľa žalobcu povahu opatrenia, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe konštatoval, že nespochybňuje oprávnenie žalovaného vydať poverenie podľa ustanovenia § 7 ods.1 zákona o inšpekcii práce, ale k vydaniu takéhoto poverenia nemôže žalovaný ako správny orgán pristupovať svojvoľne a bez akéhokoľvek zisťovania skutkového stavu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný vydal poverenie len na základe podnetu od ZO OZ, ktorý podľa žalobcu obsahoval mylné tvrdenie o príbuzenskom vzťahu medzi zamestnancom Inšpektorátu práce Bratislava a zamestnancom
Tatra banka a.s. Žalobca zdôraznil, že žalovaný ho mal pred vydaním poverenia vypočuť a zistiť skutkový stav aplikujúc pritom zásady Charty základných práv EÚ [osobitne článok 41 ods. 1 a 2 písm. a), b) zakotvujúci právo na dobrú správu vecí verejných vrátane práva byť vypočutý] a Správneho poriadku. Žalovaný je podľa žalobcu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 7 Správneho poriadku povinný rešpektovať základné zásady správneho konania i pri vydávaní „osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení“, a teda i pri vydávaní napadnutého opatrenia, t. j. poverenia. V tejto súvislosti žalobca aj poukázal na uvedené základné pravidlá konania pred správnym orgánom (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, a § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorého
rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.) Podľa žalobcu došlo i k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, pretože zákonnými sudcami na preskúmanie zákonnosti inšpekcie práce by boli príslušní sudcovia Krajského súdu v Trenčíne, a nie sudcovia Krajského súdu v Bratislave. 3. Žalobca tiež uviedol, že bol porušený princíp proporcionality, nakoľko znenie poverenia bolo formulované všeobecne a explicitne nestanovovalo presun pôsobnosti na Inšpektorát práce Trenčín len za účelom prešetrenie podnetu. Žalobca tiež namietal neurčitú formuláciu časovej účinnosti poverenia a skutočnosť, že v rovnakom čase došlo u neho k výkonu inšpekcie práce nielen Inšpektorátom práce Trenčín, ale aj Inšpektorátom práce Bratislava.
Z týchto skutočností žalobca vyvodil neurčitosť a nezákonnosť poverenia a požadoval jeho zrušenie. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že svoj postup a vydanie poverenia považuje za zákonný a správny. Konštatoval, že dňa 25.07.2017 mu bolo doručené podanie ZO OZ týkajúce sa zamestnávateľa Tatra banka, a.s., v ktorom pisateľ podnetu poukázal na porušenia ustanovení kolektívnych pracovno-právnych vzťahov, a to neumožnenie činnosti odborovej organizácie, ktorá spadá do štruktúr OZ pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva v Bratislave. Na základe dôvodov uvedených v podnete žiadal pisateľ o určenie iného územného inšpektorátu práce, ktorý by vykonal dozor nad dodržiavaním pracovno-právnych predpisov u
žalobcu. Generálny riaditeľ žalovaného v súlade s ustanovením § 7 ods.1 zákona o inšpekcii práce rozhodol na základe uvedených skutočností, že výkon inšpekcie práce u žalobcu vykoná na základe poverenia Inšpektorát práce Trenčín. Podnet spolu so sprievodným listom z 08.08.2017 postúpil na priame vybavenie Inšpektorátu práce Trenčín aj spolu s poverením. Dňa 29.11.2017 bola žalovanému doručená informácia o vybavení podnetu z Inšpektorátu práce Trenčín, ktorej prílohou bola aj kópia protokolu č. ITN-38-29-2.3/P-E24,A25-17 zo dňa 03.11.2017, dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2017 a odpovede na podnet zo dňa 29.11.2017. 5. Žalovaný vylúčil, aby bol zaviazaný povinnosťou vopred prerokovať, či dokonca odsúhlasiť vydanie poverenia s kontrolovaným subjektom.
Poukázal v tejto súvislosti na ustanovenie § 8 ods.1 zákona o inšpekcii práce, ktoré ukladá zamestnancom Národného inšpektorátu práce (ďalej aj „NIP“) a inšpektorátom práce povinnosť zachovávať mlčanlivosť o podnetoch na vykonanie inšpekcie práce, o ich obsahu a subjektoch, ktoré ich podali. Inšpektor práce je síce v zmysle § 13 ods.1 písm. a) zákona o inšpekcii práce povinný oznámiť pred začatím inšpekcie práce svoju prítomnosť kontrolovanému zamestnávateľovi, ale aj táto oznamovacia povinnosť neplatí v prípade, ak sa takýmto oznámením môže negatívne ovplyvniť výkon inšpekcie práce. 6. Žalovaný sa proti podanej správnej žalobe ďalej bránil aj tým, že zákon o inšpekcii práce v § 7 ods.1 piata veta jednoznačne ustanovuje oprávnenie generálneho riaditeľa písomne určiť inšpektorát práce, ktorý vykoná úlohy podľa odseku 3, aj v územnom obvode iného
inšpektorátu práce. V tomto prípade je oprávnenie generálneho riaditeľa ustanovené ako jednostranný úkon smerujúci do vnútra inšpekcie práce. V tomto prípade nešlo o rozhodovanie o právach alebo právom chránených záujmoch žalobcu.
Išlo výlučne o realizovanie práva generálneho riaditeľa v súvislosti s plnením úloh žalovaného riadiť a kontrolovať inšpektoráty práce, zjednocovať a racionalizovať pracovné metódy inšpektorov práce [§ 6 ods.1 písm. a) zákona o inšpekcii práce]. Žalovaný tiež tvrdil, že na jeho postup pri vydávaní poverenia nie je možné vzťahovať právne predpisy o správnom konaní. 7. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu o údajnej právnej neistote, neurčitosti a nevykonateľnosti poverenia. Uviedol, že poverením bol Inšpektorát práce Trenčín poverený vykonaním úloh vymedzených v § 7 ods. 3 písm. a) a j) zákona o inšpekcii práce v územnom obvode Inšpektorátu práce Bratislava, v presne identifikovanom subjekte a v jednoznačne uvedenom období od 08.08.2017 s ukončením najneskôr do 30.11.2017.
Toto poverenie bolo spolu s podaním ZO OZ v Tatra banke, a.s., postúpené Inšpektorátu práce Trenčín, pričom z listu zo dňa 08.08.2017 jednoznačne vyplýva, že uvedené podanie je postúpené ako podnet na vykonanie inšpekcie práce spolu s písomným poverením na jej vykonanie. Inšpekcia práce vykonávaná Inšpektorátom práce Bratislava bola zameraná na iné oblasti ako inšpekcia, ktorá bola vykonávaná podľa poverenia Inšpektorátom práce Trenčín.
Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 8. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého opatrenia žalovaného dospel k záveru, že toto opatrenie - poverenie na výkon inšpekcie práce, nepodlieha samostatnému súdnemu preskúmavaniu v rámci správneho súdnictva, pretože jeho vydaním neboli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalovaného, ani neboli priamo týmto poverením dotknuté. Týmto poverením generálny riaditeľ žalovaného v rámci svojho zákonného oprávnenia len realizoval svoje právo riadiť a kontrolovať inšpektoráty práce. Samotné poverenie na výkon inšpekcie práce sa priamo netýkalo práv a povinností žalobcu.
Práva a oprávnené záujmy žalovaného by mohli byť dotknuté až v následnom konaní, t. j. pri výkone inšpekcie práce, eventuálne po vydaní rozhodnutia alebo opatrenia, ktorým sa celé administratívne konanie končí. Krajský súd dospel k záveru, že poverenie napadnuté žalobou možno charakterizovať ako procesné rozhodnutie, ktoré sa priamo nedotýkalo práv a oprávnených záujmov žalovaného a vydaním tohto poverenia neboli tieto práva a oprávnené záujmy žalovaného
porušené. Pripomenul, že podľa § 7 písm. e) Správneho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej, alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
9. V nadväznosti na vyššie uvedené krajský súd uznesením sp. zn. 6S/117/2017 zo dňa 14. 02. 2019 odmietol žalobu ako neprípustnú podľa § 98 ods.1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „preskúmavané uznesenie“). O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 170 písm. a) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá.
II. Konanie na kasačnom súde
10. Proti preskúmavanému uzneseniu podal žalobca, ako sťažovateľ, kasačnú sťažnosť doručenú elektronicky dňa 30.03.2019, pretože mal za to, že (i) krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a (ii) súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, a že preskúmavané uznesenie je v rozpore s konceptom materiálneho právneho štátu. Podľa sťažovateľa preskúmavané uznesenie neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a krajský súd sa s argumentami sťažovateľa vôbec nevysporiadal. Podľa sťažovateľa je preskúmavané uznesenie rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným, v ktorom absentuje relevantné odôvodnenie.
Už uvedená vada (neexistencia odôvodnenia so zákonným obsahom) spôsobuje podľa názoru sťažovateľa nezákonnosť preskúmavaného uznesenia. 12. Podľa sťažovateľa je v zásadnom rozpore s podstatou materiálneho právneho štátu, ak si súd vyhľadáva formálne dôvody, prečo sa vecou nezaoberať (a materiálne ju neposudzovať) a to na základe formalistického výkladu zákonných právnych noriem.
Takýto výklad by podľa neho vo svojich dôsledkoch viedol k denegatio iustitiae, keďže je úplne zrejmé, že tu koná orgán verejnej moci zriadený zákonom, koná vo vzťahu k výkonu kompetencie zverenej mu zákonom, koná vrchnostensky a na základe pravidiel vymedzených vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a že bez akýchkoľvek pochybností ide o výkon verejnej moci. Postup, spočívajúci v odmietnutí možnosti domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, je podľa sťažovateľa porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu a je odmietnutím spravodlivosti (porušenie zákazu denegatio iustitiae).
13. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd sa absolútne nevysporiadal s tvrdením uvedeným už v žalobe, že žalovaný vydaním poverenia spôsobil právnu neistotu a jednoznačne zasiahol do práv a povinností sťažovateľa, keď v období od 8.8.2017 do 30.11.2017 mal generálne preniesť výkon pôsobnosti inšpekcie práce v rozsahu podľa 7 ods. 3 písm. a), i), j) zákona o inšpekcii práce na Inšpektorát práce Trenčín, avšak v tomto období inšpekcie práce u žalovaného súbežne vykonával i Inšpektorát práce Bratislava. Napadnuté poverenie je podľa sťažovateľa neurčité, a teda nevykonateľné. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie súdu, že vydaním poverenia neboli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalovaného alebo neboli priamo týmto
poverením dotknuté. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s tvrdením, že sťažovateľ je poškodený na svojich právach a právom chránených záujmoch už len tým, že musí strpieť výkon duplicitnej inšpekcie, keď v zmysle poverenia začala inšpekcia Inšpektorátom práce Trenčín, aj keď súbežne inšpekciu vykonával Inšpektorát práce
Bratislava. 14. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby kasačný súd uznesením rozhodol tak, že preskúmavané uznesenie sa zrušuje a priznáva sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania. 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti doručenom dňa 11.07.2019 opätovne tvrdil, že jeho postup bol zákonný a správny. Nesúhlasí s tým, že jeho konaním došlo k zásahu do práv sťažovateľa ani k priamemu dotknutiu na jeho právach, či už odňatím práva na zákonného sudcu alebo práva byť vypočutý. Žalovaný trvá na tom, že je absolútne vylúčené, aby bol žalovaný zaviazaný prerokovať, či dokonca odsúhlasiť s kontrolovaným poverenie na vykonanie inšpekcie práce. Uvedeným by mohlo dôjsť k negatívnemu ovplyvneniu, či dokonca zmareniu výkonu inšpekcie práce i porušeniu povinnosti zachovávať mlčanlivosť o podnetoch na vykonanie inšpekcie práce. Oprávnenie generálneho riaditeľa je ustanovené ako jednostranný úkon smerujúci do vnútra inšpekcie práce; ide o úkon, ktorý upravuje výlučne postavenie a činnosť orgánov inšpekcie práce.
V tomto prípade nejde o rozhodovanie o právach, alebo o právom chránených záujmoch sťažovateľa. Postup, v ktorom by žalovaný, ešte pred začatím inšpekcie práce, vyzýval zamestnávateľa (sťažovateľa) na vyjadrenie sa, prípadne na súhlas k vydaniu poverenia, by bol zjavne v rozpore s účelom zákona o inšpekcii práce, a preto aj nesúladný s Ústavou SR. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiava svojich vyjadrení podaných v súdnom konaní a navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol v celom rozsahu ako neodôvodnenú a nepriznal mu náhradu trov konania.
III. Právny názor kasačného súdu
16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 10 Sžk/29/2019. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou.
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd [§ 438 ods. 2 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“)] bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP preskúmal napadnuté uznesenie, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
18. Primárnou úlohou kasačného súdu bolo posúdiť, či poverenie predstavuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v tomto konaní alebo nie, a to na základe príslušných ustanovení SSP, ktoré však musia byť vykladané konformne s Ústavou SR tak, aby nedošlo k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v článku 46 Ústavy SR.
19. V zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP opatrením orgánu verejnej správy sa rozumie „správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo
dotknuté.“ 20. V zmysle § 7 písm. b) SSP správne súdy nepreskúmavajú: „správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak.“
21. V zmysle § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú: „rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.“
22. Sťažovateľ tvrdí, že poverenie je opatrením a je teda spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, pretože zasahuje do práv sťažovateľa tým, že sťažovateľ musel strpieť výkon inšpekcie práce súbežne dvoma inšpektorátmi práce, a že sa zasahuje aj do jeho práva na zákonného sudcu v prípade následného súdneho prieskumu vo vzťahu k inšpekcii práce alebo vydanému rozhodnutiu.
23. Kasačný súd sa s uvedeným názorom nestotožňuje. Kasačný súd má za to, že poverenie patrí do predmetu negatívnej enumerácie správnych aktov, ktoré správne súdy podľa § 7 SSP nepreskúmavajú a nie do pozitívneho vymedzenia správnych aktov, ktoré správne súdy podľa § 6 SSP preskúmavajú.
24. Kasačný súd sa stotožňuje so žalovaným v tom, že poverenie predstavuje jednostranný úkon žalovaného smerujúci do vnútra inšpekcie práce, ktorý upravuje výlučne postavenie a činnosť orgánov inšpekcie práce. To znamená, že poverenie je aktom organizačnej povahy, resp. aktom upravujúcim vnútorné pomery orgánu , t. j. ide o interný akt v zmysle § 7 ods. b) SSP, ktorý správny súd nemá právomoc v tomto konaní preskúmavať.
25. Poverenie podľa názoru kasačného súdu nemá charakter opatrenia, ako tvrdí žalobca, pretože jednak nie je výsledkom samostatného administratívneho konania, a jednak ním nie sú a ani nemôžu byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
sťažovateľa. To, či by bol sťažovateľ dotknutý samotným poverením na svojom práve na zákonného sudcu (ktorý by bol iný v prípade napadnutia následného zásahu/rozhodnutia Inšpektorátu práce Trenčín než Inšpektorátu práce Bratislava) nemá charakter priameho dotknutia na subjektívnych právach sťažovateľa (naopak ide o možné dotknutie len veľmi vzdialené, a teda nepriame). Skutočnosť, že sťažovateľ musel strpieť výkon inšpekcie práce dvoma inšpektorátmi práce, podľa názoru kasačného súdu takisto nie je zásahom či možným dotknutím na jeho subjektívnych právach, ktorý by bol vyvolaný priamo poverením, ale jeho povinnosťou vyplývajúcou mu priamo zo zákona. K zásahu do práv či možnému dotknutiu na právach môže dôjsť až neskôr v momente samotnej inšpekcie, t. j. v čase zásahu, alebo vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V súlade s tým sú i sťažovateľovi v predmetnom prípade, t. j. v prípade, kedy namieta zákonnosť poverenia na výkon inšpekcie, k dispozícii iné zákonné možnosti, ako sa domáhať ochrany svojich práv (žaloba proti nezákonnému zásahu či správna žaloba proti samotnému rozhodnutiu).
Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že sťažovateľ aj napadol na Krajskom súde v Trenčíne predmetnú inšpekciu práce ako nezákonný zásah v samostatnom konaní o nezákonnom zásahu (sp. zn. 28Sa/21/2017). Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR sa vady poverenia môžu premietnuť do nezákonnosti inšpekcie, avšak táto je preskúmavaná v rámci konania o nezákonnom zásahu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžz 1/2011 zo dňa 5.4.2011, podľa ktorého „Inšpekcia protimonopolného úradu je postupom správneho orgánu, ktorý podlieha prieskumu zákonnosti správnym súdom v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.“ a „Ak poverenie na vykonanie inšpekcie (dawn raid) predsedu protimonopolného úradu neobsahuje presnú identifikáciu právomoci, ktorú úrad realizuje a evidenčné číslo, úradnú pečiatku, trpí vadami ovplyvňujúci zákonnosť inšpekcie.“) Neposkytnutie možnosti preskúmať poverenie správnym súdom v predmetnom samostatnom konaní preto kasačný súd nepovažuje za nesúladné s Ústavou SR. Nejde o denegatio iuisticiae ani o porušenie zásad
materiálneho právneho štátu a základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúcu mu z Ústavy SR či medzinárodných zmlúv tak, ako tvrdí sťažovateľ. Ak by sme vo všeobecnosti pripustili prieskum poverenia na výkon inšpekcie jednak v samostatnom súdnom konaní a jednak aj v rámci konania o nezákonnom zásahu, uvedené by vo svojich dôsledkoch mohlo viesť k porušeniu zásady hospodárnosti a zásady lis pendens (vykladanej v širšom kontexte) a dokonca aj k vydaniu dvoch súdnych rozhodnutí, ktoré by vo svojom obsahu nemuseli byť vo vzájomnom súlade. Vylúčenie poverenia zo samostatného súdneho prieskumu, je preto podľa kasačného súdu správne, hospodárne a aj súladné s Ústavou SR.
26. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v nezákonnosti poverenia z dôvodu jeho neurčitosti, kasačný súd nemá kompetenciu posudzovať zákonnosť poverenia a teda ani vyslovovať prípadnú nezákonnosť poverenia z dôvodu jeho neurčitosti, a to pre absenciu právomoci v tomto konaní. Pokiaľ ide o argument sťažovateľa, že žalovaný mal pri vydávaní poverenia aplikovať Správny poriadok a jeho základné pravidlá (zisťovanie skutkové stavu, vypočutie sťažovateľa), kasačný súd uvádza, že takisto nemá právomoc posudzovať uvedené skutočnosti v tomto konaní, keďže poverenie ako interný správny akt nemôže byť predmetom samostatného súdneho prieskumu v tomto konaní. Preto ani krajský súd nepochybil, keď kvalitatívne neskúmal uvedené námietky sťažovateľa. Najvyšší správny súd SR pre úplnosť poznamenáva, že krajský súd by mal zrozumiteľne ozrejmiť, z akého dôvodu na určité návrhy účastníkov neprihliadal. Uvedený nedostatok v preskúmavanom uznesení ho však nečiní arbitrárnym a celkom nepreskúmateľným, pretože je zrejmé, na základe čoho krajský súd dospel k svojmu rozhodnutiu. 27. Kasačný súd záverom konštatuje, že poverenie predstavuje interný akt v zmysle § 7 ods. b) SSP, ktorý správny súd nemá právomoc v tomto konaní preskúmavať. Kasačný súd, rovnako ako krajský súd a žalovaný neidentifikoval také dotknutie či možnosť dotknutia na subjektívnych právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sťažovateľa, ktorá by bola vyvolaná priamo poverením, a poverenie z tohto dôvodu nepovažuje za opatrenie ako spôsobilý predmet súdneho prieskumu. 28. Na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body za opodstatnené, a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 29. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľky v kasačnom konaní jej nepriznal právo na náhradu trov v kasačnom konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod ani na postup podľa § 168 SSP. 30. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. októbra 2021