10Sžk/4/2020

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 31S/101/ 2018-40 z 27. novembra 2019, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. KaZA/12027/2017 zo dňa 19. septembra 2018 (ďalej len ,,napadnuté rozhodnutie“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nepriznal žalobcovi ako žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalobca žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci požiadal žalovaného o poskytnutie právnej pomoci vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 21S/71/2015, predmetom ktorej je preskúmanie rozhodnutia Finančnej správy Slovenskej republiky č. 1100308/1/163245/2015. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca ako žiadateľ nespĺňa jednu z podmienok na poskytnutie právnej pomoci - nenachádza sa v stave materiálnej núdze a zároveň žalovaný nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na

Krajský súd s poukazom na príjmovú situáciu žalobcu pri zohľadnení pravidelných (oprávnených) a nevyhnutých výdavkov konštatoval, že na strane žalobcu neexistujú okolnosti odôvodňujúce poskytnutie právnej pomoci s finančnou účasťou podľa § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z.z. Krajský súd poukázal na to, že predmetom sporu žalobcu, v ktorom sa domáhal od žalovaného poskytnutia právnej pomoci, je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov, v zmysle ktorých bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 34350,98 € a teda predmetný spor súvisí s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Ďalej uviedol, že neposkytnutím právnej pomoci zo strany žalovaného nie je obmedzené právo žalobcu na súdnu ochranu, keďže žalobca si môže zvoliť advokáta (pričom z jeho podaní vyplýva, že túto možnosť aj využíva) a vzhľadom na celkovú príjmovú, majetkovú a sociálnu situáciu žalobcu a jeho spoločne posudzovaných osôb a po zvážení povahy sporu nejde o prípad, kedy by neposkytnutie právnej pomoci malo vážne

Krajský súd sa nestotožnil s uvedeným názorom vyjadreným v citovanom rozsudku. Poukázal na záver Najvyššieho súdu SR, že zákonodarca zákonom č. 327/2005 Z.z. v ustanovení § 5b ods. 6 citovaného zákona splnil povinnosť transpozície smernice Rady č. 2003/8/ES zo dňa 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch, a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej únie. K tomu uviedol, že tomuto záveru mal zákonodarca podriadiť aj slovné znenie ustanovenia § 5b ods. 6, § 6 ods. 1, § 6b ods. 1 a § 6b ods. 2 citovaného zákona, avšak zákonodarca v citovaných ustanoveniach použil slová: „.

centrum. . .“, resp. „. . ., centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci.“. S ohľadom na uvedené krajský súd konštatoval, že zákonodarca teda zveril žalovanému právo poskytnúť právnu pomoc žiadateľovi, pričom žalovanému zároveň udelil oprávnenie rozhodnúť o tom, či právnu pomoc poskytne alebo nie (slovo „môže“) a to v prípade, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci resp. ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti.

a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinnosťou žalovaného žiadosť vyhodnotiť aj v intenciách uvedenej právnej úpravy. Poukázal na body 17 a 18 napadnutého rozsudku a namietal, že krajský súd sa odklonil od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/4/2018 z 25.októbra 2018. 5. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP nemožno odôvodňovať poukazom len na jedno rozhodnutie, pričom žalovaný poukázal na to, že sťažovateľom citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/4/2018 z 25.októbra 2018 nebol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR a teda netvorí ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu. Ku kasačnému dôvodu

Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. 6. V zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 757/2004 Z.z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd SR činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu SR 31. januára 2020 a bola zaregistrovaná pod sp.zn. 10Sžk/4/2020.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.

8. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

10. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom spisu mal za preukázané, že sťažovateľ ako žiadateľ v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci doručenej žalovanému 28. júna 2017 (ďalej aj len „žiadosť“) požiadal o poskytnutie právnej pomoci vo veci vedenej na krajskom súde pod sp.zn. 21S/71/2015, predmetom ktorej bolo preskúmanie rozhodnutia Finančnej správy Slovenskej republiky č. 1100308/1/163245/2015 z 17. apríla 2015, ktorým Finančné riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Žilina z 14. marca 2013, ktorým bol žiadateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 34350,98 €.

Tieto preukazoval doložením príslušných úverových zmlúv a zmluvy o poskytnutí podpory uzatvorenou medzi sťažovateľom, jeho manželkou a Štátnym fondom rozvoja bývania. Započítateľný príjem žiadateľa a jeho manželky ako spoločne posudzovanej osoby v posudzovanom období (december 2016 až jún 2017) predstavoval príjem zo závislej činnosti žiadateľa, odmeny žiadateľa z funkcie konateľa, príjem manželky žiadateľa zo závislej činnosti v celkovej sume 2804,19 € mesačne. Z listov vlastníctva získaných z katastrálneho portálu Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ktoré boli súčasťou administratívneho spisu bolo zistené, že sťažovateľ nevlastní žiadnu nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľnosti a jeho manželka je výlučnou vlastníčkou

11. Kasačný súd konštatuje, že s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR v súvislosti s posudzovaním prípadne povinnosti žalovaného vyhodnocovať status žalobcu v intenciách ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. bola súdna prax v prístupe k tejto otázke nejednotná, čo vyplynulo okrem iných (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžk/20/ 2020, sp.zn. 4Sžk/4/2020) aj z rozhodnutia, ktoré v napadnutom rozsudku označil krajský súd, a na ktoré napokon poukázal aj sťažovateľ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/ 4/2018). K zjednoteniu rozhodovacej praxe došlo až na základe rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1Vs/1/2021 z 24. februára 2022, pričom právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty kasačného súdu záväzný. V citovanom rozhodnutí veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR zodpovedal otázku, ktorá je relevantná aj pre prejednávanú vec, teda, či je Centrum právnej pomoci povinné preskúmať mu predloženú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci aj v zmysle § 5b ods.

Kolidujúce právne názory, vyslovené súčasne, alebo aj osobitne, v troch iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (v podstate v dvoch rozhodnutiach, keďže rozhodnutie sp.zn. 4Sžk/4/2020 odkazuje na rozhodnutie sp.zn. 6Sžk/20/2020), označených predkladajúcim senátom, v podstate hovoria, že žalovaný je povinný, s ohľadom na imperatív uvedený v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, skúmať vždy aj podmienky pre postup podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ba dokonca, že to má, aj mimo uplatnených žalobných bodov, robiť správny súd. V zmysle rozhodnutia

46. Veľký senát zastáva názor, že otázky nastolené predkladajúcim senátom je potrebné zodpovedať po zohľadnení štruktúry článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vzájomného vzťahu medzi režimom podľa § 6 a § 10 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ktoré upravujú konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci podmienené splnením relatívne konkrétne vymedzených zákonných podmienok, a režimom podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ktorý, naopak, upravuje iba možnosť riaditeľa Centra právnej pomoci po predchádzajúcom stanovisku Rady Centra právnej pomoci (ďalej len „rada“) rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z.

domáhal. Ide o akýsi nástroj na odstránenie tvrdosti zákona. Využitie tejto zákonnej možnosti je však výlučne v kompetencii riaditeľa s tým, že rozhodnúť môže až po predchádzajúcom stanovisku rady Centra právnej pomoci. Prirodzene sa predpokladá, že to bude práve žalovaný, ktorý po vyhodnotení, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z., túto predloží riaditeľovi na postup podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ak pôjde o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k

Tento záver následne znamená, že žalovaný nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia v každom jednotlivom prípade, teda aj v prípade, ak sa žiadateľ postupu podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. nedomáha, uvádzať dôvody nepredloženia žiadosti riaditeľovi Centra právnej pomoci na rozhodnutie podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. To súčasne znamená, že žalovaný bude mať povinnosť odôvodniť svoj záver o nepotrebnosti využitia ustanovenia § 5b ods. 6 citovaného zákona iba za situácie, ak sa daného postupu bude žiadateľ výslovne domáhať (bližšie bod 52 rozsudku).

51. Podľa názoru veľkého senátu, z relatívne otvorenej klauzuly článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však nie je možné vyvodiť, že by tento ukladal povinnosť poskytovať (súdnu aj mimosúdnu) právnu ochranu mimo rámcov, v ktorých sa tejto právnej ochrany domáha osoba brániaca svoje práva.

Poľsko, resp. Airey v. Írsko). Veľký senát v uvedenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva neidentifikoval, že by bolo potrebné skúmať prípadný titul nároku na právnu pomoc aj bez toho, aby sa tohto nároku (nejakým titulom) domáhala osoba, ktorej sa má právna pomoc poskytovať. S poukazom na uvedené, argumenty vyplývajúce z konkurujúcich rozhodnutí neobstoja.

V takomto prípade, pokiaľ žalovaný nebude považovať danú vec za vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré boli relevantné pre prijatie daného záveru a predmetnú žiadosť riaditeľovi Centra právnej pomoci predkladať nebude.

Toto rozhodnutie však bude, na základe návrhu žalobcu podľa ustanovenia § 191 ods. 3 písm. b/ Správneho súdneho poriadku, preskúmateľné v spojení s meritórnym rozhodnutím vo veci žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, práve podľa už uvedeného ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, nakoľko bolo pre vydanie negatívneho meritórneho rozhodnutia žalovaného vo veci záväzné.

V tejto súvislosti veľký senát zdôrazňuje, že ustanovenie § 441 Správneho súdneho poriadku neumožňuje v kasačnej sťažnosti uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy, okrem tých, ktoré majú preukázať prípustnosť a včasnosť podanej kasačnej sťažnosti, čo sa však nevzťahuje na daný prípad.

55. Pochopiteľne nie je vylúčené, že nastane situácia, že žiadateľ v rámci žiadosti nebude požadovať pre prípad nesplnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, postup podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. a absenciu postupu podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona namietne až v správnej žalobe. Pri posudzovaní dôvodnosti takejto správnej žaloby, bude namieste prezumovať, že „mlčanie“ žalovaného v odôvodnení rozhodnutia ohľadom (ne)aplikácie § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. znamená, že tento postup neuplatnil, nakoľko vo veci neidentifikoval dôvody hodné osobitného zreteľa, čo súčasne ale znamená, že otázkou aplikácie ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z. sa zaoberal a nepovažoval ju za dôvodnú. Správny súd následne v rozsahu uplatnených žalobných bodov vyhodnotí povahu veci, ktorej sa predmetná žiadosť týka s tým, že pokiaľ bude mať za to, že by predmetná žiadosť mala byť práve z dôvodu jej podstaty posudzovaná aj podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z., zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie,

56. Nad rámec uvedenej veci veľký senát ešte dáva do pozornosti možnosť využitia tzv. predbežnej konzultácie podľa § 9 zákona č. 327/2005 Z.z., v rámci ktorej sú žiadateľovi vysvetlené podmienky uplatnenia nároku na poskytnutie právnej pomoci.

13. Kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na podstatu kasačných námietok a vzhľadom na skutkové okolnosti je citovaný právny názor plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec, a teda možno uzavrieť, že vzhľadom na to, že sťažovateľ v žiadosti nepožadoval aplikáciu postupu podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z., žalovaný nebol povinný aplikovať tento postup. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ potrebu aplikácie resp. absenciu aplikácie tohto postupu namietal v správnej žalobe, kasačný súd najmä s poukazom na bod 55 rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Vs/1/2021 z 24. februára 2022 konštatuje, že z napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd v rozsahu determinovanom jednotlivými žalobnými bodmi vyhodnotil povahu veci, ktorej sa predmetná žiadosť týka s tým, že nezistil, že by predmetná žiadosť mala byť práve z dôvodu jej podstaty posudzovaná aj podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z.z.

Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako bezdôvodnú zamietol. 15. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

V Bratislave dňa 31. marca 2022