10Sžk/6/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potascha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, so sídlom Tulčík 310, 082 13 Tulčík, IČO: 31303862, právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie so sídlom v Bratislave, Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: X.. S. Š., bytom Ú. X, XXX XX D., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP3-2015/074776-NMT zo dňa 10. septembra 2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/157/2019-102 zo dňa 5. novembra 2019 takto

rozhodol:

Návrh sťažovateľa na prerušenie konania sa zamieta . Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

2. Včas podanou kasačnou sťažnosťou žalobca (v procesnom postavení sťažovateľa) sa sťažovateľ domáhal zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovaného a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa činnosť v územiach patriacich do sústavy NATURA 2000 možno povoliť len vtedy, ak je podľa dokazovania nesporné, že táto činnosť nebude mať významné negatívne účinky, a nie už vtedy, ak je táto neexistencia len predpokladaná. V danej veci však odbor starostlivosti o životné prostredie v odbornom stanovisku z 12. januára 2015 vyjadril len pravdepodobnosť, že tu nebude takýto vplyv na dotknuté chránené územie. Tento záver je podľa sťažovateľa v rozpore s § 28 ods. 4 a 5 zákona č. 543/2002, § 5 ods. 1, § 25 a § 122 SSP. Sťažovateľ v tejto súvislosti odkázal na čl. 16 smernice Rady 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, ako aj na rozsudky Súdneho dvora zo 7. septembra 2004 vo veci C-127/02, Waddenvereniging a Vogelbeschermingsvereiniging, a z 11. apríla 2013 vo veci C-258/11, Sweetman a i., ktorých závery podporujú právny názor žalobcu. Rovnaké závery Súdny dvor vyjadril v rozsudku zo 17. apríla 2018 vo veci C-441/ 17, Európska komisia / Poľsko. Správny súd sa však od týchto záverov odchýlil bez toho, aby podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Preto sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd prerušil konanie a podľa cit. článku ZFEÚ predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ktoré formuloval. 3. Žalovaný žiadal kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Správny súd podľa neho vec posúdil správne. Svoje rozhodnutie považoval za zákonné a zopakoval niektoré jeho podstatné dôvody. Zotrval na závere, že v konaní nebol zistený významný nepriaznivý vplyv činnosti na dané územie, preto nebol dôvod na odopretie súhlasu. 4. Ďalší účastník sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 27.01.2020 tak, že v plnej miere súhlasí s rozhodnutím žalovaného, ktorým tento odvolanie sťažovateľa v správnom konaní zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

5. Prejednávaná vec bola dňa 19.02.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10Sžk - sp. zn. 10Sžk/6/2020. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho

7. Z administratívneho spisu žalovaného kasačný súd mal za preukázané, že ďalší účastník ako vlastník pontónu (ďalej ako „hausbót“) na ramene rieky Dunaj - Jarovce - listom zo dňa 20.05.2014 požiadal podľa § 68 písm. w/ zákona č. 543/2022 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej ako „zákon“) Okresný úrad Bratislava - odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“ alebo „odbor starostlivosti o životné prostredie“) o vydanie súhlasu so státím plávajúceho zariadenia PZ SK-4-14075 (pontón umiestnený na polohe č. XX na Jaroveckom ramene rieky Dunaj, vyviazaný na časti pozemku parc. č. XXXX/X, LV č. XXX, v kat. úz. W.).

Štátnej ochrany prírody, odbor starostlivosti o životné prostredie vydal odborné stanovisko č. OU-BA-OSZP1-2015/7767-KTP zo dňa 12.01.2015, podľa ktorého umiestnenie plávajúcich zariadení nebude mať vplyv na predmet ochrany a predmetná činnosť sa nepovažuje za zásah, ktorý môže spôsobiť podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a vo funkcii ekosystémov. 9. Žalobca sa listom zo dňa 20.02.2015 vyjadril k meritu konania s tým, že s vydaním súhlasu ďalšiemu účastníkovi konania nesúhlasí, keď má za to, že umiestnenie plávajúcich zariadení je v rozpore so záujmami ochrany prírody v danom území. Zároveň mal za to, že udelenie súhlasu nie je v záujme ochrany biotopov európskeho alebo národného významu, ani v záujme ochrany chránených druhov. Požiadal tiež o uplatnenie princípu predbežnej opatrnosti na danom území a o vydanie nesúhlasu s činnosťou, ktorá je predmetom žiadosti.

Na ústnom pojednávaní zástupca Štátnej ochrany prírody do zápisnice uviedol, že trvaní na zachovaní súčasného stavu. 11. Okresný úrad Bratislava, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím z 3. júna 2015 č. OU-BA-OSZP3-2015/3220-15/POS (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) vydal pre ďalšieho účastníka ním žiadaný súhlas, zároveň mu však podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov určil podrobnejšie

Počas konania však nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bránili vydaniu súhlasu pre ďalšieho účastníka konania. 12. Odvolanie, ktoré proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca, žalovaný zamietol tu preskúmavaným rozhodnutím z 10. septembra 2015 č. OU-BA-OOP3-2015/074776-NMT (ďalej ako „druhostupňové rozhodnutie“). S odkazom na stanovisko odboru starostlivosti o životné prostredie z 12.01.2015, žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového rozhodnutia, že udeleniu súhlasu nebránili žiadne záujmy ochrany prírody a krajiny ani nesplnenie podmienok v zmysle § 82 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z.z.

plavidla. Keďže správne súdy jeho žaloby zamietli, podal proti ich rozsudkom obdobne formulované kasačné sťažnosti, v ktorých vzniesol v zásade totožné sťažnostné body. 14. Najvyšší súd tieto kasačné sťažnosti vo viacerých prípadoch zamietol, žalobca jeho rozsudky napadol ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorej

Vzhľadom na to, že už bolo v týchto siedmich takmer totožných veciach rozhodnuté o takmer totožných kasačných sťažnostiach, kasačný súd podľa § 464 ods. 2 SSP odkazuje na dôvody týchto rozhodnutí - konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Sžk/4/2019; 15. „Podľa § 28 ods. 1 zákona o ochrane prírody, chránené vtáčie územia, chránené územia európskeho významu a zóny chránených území podľa § 27 ods. 9 sú súčasťou európskej sústavy chránených území, ktorej cieľom je zabezpečiť priaznivý stav ochrany biotopov európskeho významu a priaznivý stav ochrany druhov európskeho významu v ich prirodzenom

17. Podľa § 28 ods. 3 zákona o ochrane prírody, každý, kto zamýšľa uskutočniť plán alebo projekt podľa odseku 2 (ďalej len „navrhovateľ“), je povinný predložiť návrh plánu alebo projektu na posúdenie orgánu ochrany prírody. Táto povinnosť sa nevzťahuje na plány alebo projekty, ktoré sú predmetom posudzovania vplyvov podľa osobitného predpisu.

19. Podľa § 28 ods. 5 zákona o ochrane prírody, plán alebo projekt možno schváliť alebo povoliť, len ak sa na základe výsledku posudzovania vplyvov podľa osobitného predpisu preukáže, že nebude mať nepriaznivý vplyv na integritu územia sústavy chránených území z hľadiska cieľov jeho ochrany (ďalej len „nepriaznivý vplyv na integritu územia“).

22. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že predmetom konania je procesný postup krajského súdu, ktorý po tom ako zistil, že rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch inštancií vo veci súhlasu so státím plávajúceho zariadenia sú v súlade so zákonom, podanú správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

24. Prijatím čiastkovej úpravy zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý bol novelizovaný zákonom č. 117/2010 Z.z. bola potreba predísť podaniu žaloby na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev proti Slovenskej republike, podanie ktorej hrozilo v prípade, ak by nebola bezprostredne prijatá právna úprava reflektujúca výhrady Komisie Európskych spoločenstiev (ďalej len „Komisia“) uplatnené v konaniach č. 2006/2141 a č. 2006/2153 o porušení Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa článku 226 vedených proti Slovenskej republike. Výhrady Komisie sa vzťahovali k nesprávnej a/alebo neúplnej transpozícii smernice Rady 92/ 43/EHS z 23. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín v platnom znení (ďalej len „smernica o biotopoch“) a smernice Rady 79/409/EHS z 2. apríla 1979 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (ďalej len „smernica o vtákoch“).

Jednou z ďalších noviel zákona o ochrane prírody a krajiny zákonom č. 506/2013 Z.z. sa o. i. určil postup pre stanovenie vyššieho verejného záujmu v súlade s článkom 6 smernice o biotopoch. 25. Vychádzajúc z citovaných ustanovení je zrejmé, že aj napriek skutočnosti, že členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice v danom prípade priama aplikácia ustanovení smernice (najmä čl. 6 ods. 3, ktorého priameho účinku sa žalobca dovoláva) nie je potrebná vzhľadom na vnútroštátnu úpravu v právnom predpise, do ktorého bola smernica prebratá (§ 28 zákona o ochrane prírody a krajiny). Z ustanovenia § 28 zákona o ochrane prírody vyplýva, že pre uplatnenie povinnosti vykonať hodnotenie vplyvov plánov alebo projektov na územie sústavy chránených území z hľadiska cieľov jeho ochrany, teda primerané hodnotenie významnosti vplyvov plánov alebo projektov na takéto územie, je skutočnosť, že daný plán alebo projekt pravdepodobne môže mať samostatne alebo v kombinácii s iným plánom alebo projektom na toto územie významný vplyv. To, či dotknutý plán alebo projekt pravdepodobne môže mať

26. V danom prípade bolo vykonané tzv. primerané posúdenie (čl. 6 ods. 3), ako jedným z troch nástrojov vyžadovaných smernicou o biotopoch na ochranu sústavy Natura 2000. V zisťovacom konaní (tzv. screeningu) je cieľom zistiť, či je predpoklad, že plán alebo projekt bude mať samostatne, alebo v kombinácii s inými plánmi alebo projektmi významný vplyv na územia sústavy Natura 2000. V rámci zisťovacieho konania bolo zistené, že predmetná činnosť - umiestnenie 226 hausboatov v Jaroveckom ramene - nebude mať pravdepodobne vplyv na predmet ochrany uvedeného územia NATURA 2000 z dôvodu, že likvidácia a poškodenie biotopov druhov, ktoré sú predmetom ochrany CHVÚ Dunajské luhy na ploche

Preto neexistencia významných negatívnych účinkov na predmet ochrany postačuje na to, aby správny orgán vydal súhlas podľa ust. § 68 písm. w/ zákona o ochrane prírody a krajiny a teda záver krajského súdu bol správny. 27. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v predmetnej veci povoliť činnosť na územi NATURA 2000 možno len vtedy, ak možno nadobudnúť istotu, a to na základe najvýznamnejších vedeckých poznatkov, že činnosť nebude mať významný vplyv na predmet ochrany územia NATURA 2000 a to z toho dôvodu, že na základe výsledku zisťovacieho konania (tzv. screeningu) podľa ust. § 28 zákona o ochrane prírody bolo zistené, na podkladoch rozhodnutia v správnom konaní o udelení súhlasu, že plán alebo projekt pravdepodobne nebude mať významný vplyv na danú lokalitu, preto nebolo potrebné vypracovať primerané posúdenie (Ak je plán alebo projekt predmetom posudzovania podľa zákona EIA/SEA, primerané posúdenie sa vypracuje na základe stanoviska orgánu ochrany prírody.) Pokiaľ by sa však zistilo, že existuje akákoľvek pochybnosť, čo v danej veci nebolo preukázané, bolo by potrebné vykonať primerané posúdenie (odhad), aby bolo možné tieto vplyvy preštudovať.

Pri pochybnostiach o existencii významného vplyvu je potrebné pristúpiť k takému odhadu, ktorý umožňuje účinne vylúčiť, aby boli povolené plány alebo projekty, ktoré nepriaznivo ovplyvnia integritu príslušnej lokality, a rovnako prispieva k tomu, aby v súlade s tretím odôvodnením a s článkom 2 ods. 1 smernice o biotopoch bol dosiahnutý hlavný cieľ tejto smernice, a síce zachovať biologickú rozmanitosť ochranou prirodzených biotopov, voľne žijúcich zvierat a rastlín.“ Toto primerané posúdenie by malo v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora (komisia /Taliansko, C-304/05) „obsahovať úplné, presné a definitívne závery, ktoré by mohli odstrániť akúkoľvek dôvodnú vedeckú pochybnosť, pokiaľ ide o následky prác plánovaných na dotknutom území“. Ak je záverom primeraného posúdenia konštatovanie, že plán alebo projekt môže mať nepriaznivý vplyv na integritu územia sústavy Natura 2000 (čo znamená významný negatívny vplyv minimálne na jeden predmet ochrany takého územia), je možné plán alebo projekt realizovať len z dôvodov vyššieho verejného záujmu, t.j. aplikovať postup v zmysle čl. 6.4 smernice o biotopoch. Pokiaľ z primeraného posúdenia (podľa článku 6.3 smernice o

28. Sťažovateľ v predmetnom prípade namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa jeho názoru spočívalo v tom, že správny súd sa pri rozhodovaní o povolení činnosti v územiach patriacich do sústavy NATURA 2000 uspokojil s predpokladom, že navrhovaná činnosť nebude mať významný vplyv na predmet ochrany v týchto územiach, pričom na povolenie takejto činnosti je podľa sťažovateľa nevyhnutné, aby na základe potrebného dokazovania bolo nesporné, že takéto účinky nenastanú.

Strohá námietka sťažovateľa bez dôkazného podloženia tak nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu, ktorý vychádzal zo skutkového stavu zisteného orgánmi verejnej správy s tým, že vykonanie dôkazov vykonal oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom a pripojenom administratívnom spise žalovaného, pričom uvedený postup je v súlade s ustanoveniami Správneho súdneho

činností. Zákon o ochrane prírody taxatívne vymenúva činnosti, na vykonanie ktorých sa na území, na ktorom platí prvý až piaty stupeň ochrany, vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody a činnosti, ktoré sú na území, na ktorom platí druhý až piaty stupeň ochrany, zakázané.

31. Hoci platí, že zákon o ochrane prírody je zameraný na ochranu prírody a krajiny, zákonodarca v ňom však umožňuje, aby na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, bol orgánom ochrany prírody v odôvodnených prípadoch udelený súhlas na státie plávajúceho

územia. Rovnako zo stanoviska Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky č. ŠOP SR/4563/ 2014 zo dňa 04.12.2014 vyplynulo, že „v súčasnosti ešte možno považovať funkciu CHVÚ Dunajské luhy za zachovanú a rozsah umiestnených hausbótov nie je významným zásahom do územia Natura 2000, ktorý môže spôsobiť podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a funkcii ekosystémov. Likvidácia týchto hausbótov by mohla spôsobiť výraznejšie negatívne dopady ako ich zotrvanie“. Kasačný súd konštatuje, že uvedený záver má charakter odbornej správnej úvahy určeného orgánu štátu a v konaní nebol predložený žiadny znalecký posudok alebo odborné stanovisko, ktoré by kvalitatívne spochybnilo stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky.

33. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými Správnym súdnym poriadkom, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj náležite odôvodnil.

35. Vychádzajúc zo skutkových okolností posudzovaného prípadu, s poukazom na právne závery uvedené vyššie, kasačný súd v danej veci považoval námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom podľa § 440 písm. g/ S.s.p. za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu a jeho súladnosť so zákonom. Kasačný súd z uvedených dôvodov kasačnej sťažnosti nevyhovel a túto podľa § 461 S.s.p. zamietol.“

37. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd udáva, že z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku, existujú výnimky, ku ktorým Súdny dvor dospel svojou judikatúrou, keď už v marci 1963 v prípade Da Costa 28/62 stanovil doktrínu Acte éclaire, ktorým posilnil precedenčný charakter svojich rozhodnutí a následne v roku 1982, v prípade CILFIT vo veci 283/81 doktrínu Acte clair. V tejto veci bola talianskym kasačným súdom priamo položená otázka výkladu tretieho odseku čl. 177 Rímskych zmlúv (dnes čl. 237 ZFEU), t.j. či má súd poslednej inštancie skutočne povinnosť predbežnú otázku položiť vždy alebo len v prípade, ak po predbežnom prieskume dospeje k záveru, že vo veci existujú dôvodné interpretačné pochybnosti („on the prior finding of a reasonable interpretative doubt“).

38. Predmetný záver je primerane replikovaný aj v neskorších rozhodnutiach súdneho dvora - napr. C-495/03 (Intermodal Transports BV c/a Staatssecretaris van Financiën): „Po druhé a bez rozporu s odôvodnením vyplývajúcim z rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C-224/ 01, Zb. s. I-10239), ponecháva judikatúra vyplývajúca z rozsudku Cilfit a i., už citovaného, len vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je správne uplatnenie práva Spoločenstva také jasné, že niet miesta na žiadne rozumné pochybnosti a v dôsledku toho, aby rozhodol, že sa zdrží predloženia otázky Súdnemu dvoru, týkajúcej sa výkladu práva Spoločenstva, ktorá vznikla pri konaní na tomto súde (rozsudok zo 17. mája 2001, TNT Traco, C-340/99, Zb. s. I-4109, bod 35).“ 39.

41. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.