10Sžrk/4/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): I.. G. C., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu: D. XXX, XXX XX Q., adresa na doručovanie: W. XX, XXX XX . S. P., právne zastúpenej : Mgr. Katarína Kuropková, advokátka, so sídlom Račianska 121, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, P.O.BOX 3, 917 02 Trnava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-TT-OOP-2019/026203 z 12.8.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/113/2019-50 z 15.10.2020 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým poukázal na to, že: - dňa 3.4.1992 si na bývalom Pozemkovom úrade v Galante uplatnil R.. V. W. reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb. v k. ú.

Katarínou Kuropkovou, listom z 21.11.2018, požiadala o doriešenie uplatneného reštitučného nároku týkajúceho sa predmetných pozemkov v súčasnosti zapísaných v katastri nehnuteľností vo vlastníctve štátu a v správe Správy štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky, pričom vo vzťahu k zneniu § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb, poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 28.9.2008 č. sťažnosti 17684/02 vo veci Rosival a ďalší proti Slovenskej republike (ďalej len „vec Rosival“ alebo „rozsudok vo veci Rosival“, - bývalý Pozemkový úrad v Galante rozhodnutím č. 111/92 R z 11.8.1992 a rozhodnutím č. 111/92a-R z 21.8.1992 schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, pričom predmetnými rozhodnutiami boli oprávnenej osobe R.. V. W. vydané do vlastníctva pozemky v celkovej výmere 296,7793 ha, - bývalý Obvodný pozemkový úrad v Galante rozhodnutím č. GA2007/00340-010 VR z 13.2.2007, právoplatným 19.3.2007, navrátil žalobkyni (jej právnemu predchodcovi) vlastníctvo k stavbe súp. č. XXX sklad - pôvodná budova tabakovej sušiarne (ďalej len

- R.. V. W. boli v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. vydané v roku 1992 pozemky vo výmere 296,7793 ha, pričom od 26.8.1993 bola obnovená maximálna výmera pozemkov, ktorú možno oprávnenej osobe vydať. Rovnako poukázal na ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 186/1993 Z. z., ktoré stanovuje postup v prípadoch, ak si oprávnená osoba uplatnila nárok na vydanie väčšej výmery, ako umožňuje § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a o nároku sa do 25.8.1993 právoplatne nerozhodlo s tým, že v takomto prípade nehnuteľnosti možno vydať len v rozsahu tohto zákona (t.j. novely č. 186/1993 Z. z.). Preto s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. uzavrel, že oprávnenej osobe bolo možné podľa citovaného ustanovenia vydať 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha všetkej pôdy, a keďže jej už boli v tomto rozsahu nehnuteľnosti vydané, ostatné nehnuteľnosti, ktoré boli v uplatnenom reštitučnom nároku uvedené, teda pozemok parc. č. XXXX/XX pod budovou skladu a ani pozemok parc. č. XXXX/XX nemohli a ani nemôžu byť predmetom vydania.

vecou. Reštitučný nárok bol totiž uplatnený v čase, kedy limit výmery podľa § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde neplatil. Nie je rozhodujúce, že rozhodnutie vo veci Rosival sa týka schválenia zmieru a že na jeho podklade nedošlo k zmene slovenskej právnej úpravy.

5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný: - k povinnosti reštitučného orgánu vziať pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy jednotlivé ustanovenia Dohovoru poukázal na to, že touto námietkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom citoval z rozsudku sp. zn. 1Sžr/ 104/2011 z 3.4.2012. Vychádzajúc z uvedeného preto uzavrel, že je výlučne v pôsobnosti členského štátu - Slovenskej republiky, aby vnútroštátnou právnou normou určila podmienky reštitučného navracania v minulosti odňatého majetku, vrátane vymedzenia podmienok pre osoby oprávnené takéto nároky úspešne uplatňovať, doplniac, že takáto právna úprava je potom principiálne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a nemôže byť ani v rozpore so základným zákonom - Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), - dôvodil ďalším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžd/22/2011 z 28.2.2011, - vo vzťahu k retroaktívnemu pôsobeniu zákona č. 186/1993 Z. z. citoval z rozsudku

a návrhu oprávnenej osoby nevyhovel, pričom zdôraznil, že závery vyplývajúce z rozsudku vo veci Rosival nemohli byť zohľadnené, pretože neboli premietnuté do právneho systému Slovenskej republiky.

7. V rámci žalobných bodov žalobkyňa predovšetkým namietala, že: - jej jedinou snahou je uviesť veci do pôvodného stavu a získať aj pozemky pod budovou skladu, ktoré neboli vrátené iba kvôli svojvôli príslušných reštitučných orgánov, ktoré nerešpektovali zákonné lehoty na vydanie rozhodnutia stanovené v zákone č. 229/1991 Zb. Poukázala na to, že je vystavená situácii, keď pozemky pod budovou, ktorá jej patrí, môžu byť vďaka súčasnej legislatíve zneužité na realitnú špekuláciu, - žalovaný vydal rozhodnutie, ktoré neobsahuje žiadnu vlastnú správnu úvahu o základnej otázke sporu, t.j. či nevrátením vlastníctva k predmetným pozemkom nedochádza k porušeniu

sťažnosti bolo prijaté sedemčlennou komorou ESĽP (čo znamená, že nešlo o jednoduchý prípad) jednomyseľne, obsahuje predbežné právne posúdenie merita sťažnosti, t.j. či došlo alebo nedošlo k porušeniu niektorého z namietaných článkov Dohovoru vrátane právneho názoru na rozhodujúcu otázku sporu, a to či je reštitučný nárok uplatnený zákonným spôsobom „majetkom“ v zmysle Dohovoru. Podľa sťažovateľky preto neobstojí argumentácia poukazujúca na to, že rozsudok vo veci Rosival má formu rozsudku potvrdzujúceho zmier a nie formu rozsudku vyslovujúceho porušenie konkrétneho článku Dohovoru. S odkazom na čl. 39 Dohovoru rozsudok ESĽP potvrdzujúci zmier sporových strán má rovnakú právnu silu ako rozsudok ESĽP vyslovujúci porušenie konkrétneho článku Dohovoru, - rozsudkom vo veci Rosival pritom ESĽP zaviazal Slovenskú republiku vrátiť sťažovateľom 752,26 ha pôdy (alebo finančné odškodnenie vo výške cca 146 miliónov slovenských korún), t.j. k povinnosti, ktorá je v rozpore s vnútroštátnym právom, konkrétne s ustanovením § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a Slovenská republika si túto svoju povinnosť splnila,

veci Rosival. Poukázala na to, že R.. V. W. si uplatnil reštitučný nárok na všetky nehnuteľnosti, ktoré tvorili poľnohospodársky majetok jeho predkov dňa 3.4.1992 vrátane predmetných pozemkov, teda nárok bol uplatnený v čase, kedy limit výmery podľa § 6 ods. 3 zákona č. 229/ 1991 Zb. neplatil a teda boli splnené všetky podmienky stanovené zákonom, čoho dôkazom je, že väčšina majetku bola vydaná a preto mala konkrétnu a opodstatnenú „legitímnu nádej“, že jej reštitučný nárok bude uspokojený v celom rozsahu. Rovnako ako vo veci Rosival túto nádej zmarila až novela z roku 1993 (t.j. zákon č. 186/1993 Z. z.), keďže o časti reštitučného nároku týkajúcom sa predmetných pozemkov sa do účinnosti tejto novely v zákonom stanovenej

Poukázal na to, že do účinnosti zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo možné v prípade konaní vo veci reštitučných nárokov podať opravný prostriedok na krajský súd, takže existuje judikatúra, podľa ktorej je možné v obdobných veciach v reštitučných konaniach postupovať a keďže sa stotožnil s danou judikatúrou, nebolo potrebné vnášať do rozhodovacej činnosti subjektívne právne názory.

S poukazom na uvedené preto v celom rozsahu zotrvala na dôvodoch žaloby. 10. Krajský súd rozsudkom č.k. 14S/113/2019-50 z 15.10.2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Rosival, - poukázal na relevantnú právnu úpravu v zákone č. 229/1991 Zb., - citoval body 36 až 37 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/104/2011 z 3.4.2012, - poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24.4.2001, ktorým nebolo vyhovené návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) ústavy o vyslovenie nesúladu čl. I bod 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

Pozemkového úradu v Galante č. 69/95 z 31.7.1995 a to práve s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., keďže predchádzajúcimi rozhodnutiami č. 111/92-R z 11.8.1992 a č. 111/92-R z 21.8.1992 boli žalobkyni (jej právnemu predchodcovi) vydané nehnuteľnosti presahujúce zákonom stanovenú výmeru, pričom rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Galante č. j. : GA2007/00340-010 VR z 13.2.2007, ktorým bola žalobkyni (jej právnemu predchodcovi) vydaná budova skladu s tým, že pozemok, na ktorom je stavba postavená, vydaný nebol, teda vo vzťahu k predmetným pozemkom nebolo preto o reštitučnom nároku žalobkyne rozhodnuté, - zdôraznil, že judikatúra je ustálená v tom, že ustanovenie § 6 ods. 3 v spojení s § 33 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. v znení účinnom od 26.8.1993 zakladá legitímnu prekážku na vydanie pôdy nad zákonnom stanovený limit a preto konajúce reštitučné orgány nepochybili, keď práve s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. uzavreli, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za predmetné pozemky a to z dôvodu, že predchádzajúcimi rozhodnutiami boli vydané jej právnemu predchodcovi pozemky spolu o výmere 296,7793 ha, pričom uvedený dôvod je na prijatie tohto záveru dostačujúci, - po rozsudku ESĽP vo veci Rosival nedošlo k legislatívnej zmene ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o pôde, ktorého ústavnosť už bola v minulosti posudzovaná ústavným súdom, - reštitučné orgány náležite argumentovali konkrétnymi rozhodnutiami najvyššieho súdu, v ktorých sa súd s rozhodnutím ESĽP vo veci Rosival , ako aj s jeho precedenčnou záväznosťou podľa § 135 OSP, v súčasnosti § 131 SSP, náležite vysporiadal. Z uvedeného dôvodu už nebolo potrebné zo strany reštitučných orgánov právne závery najvyššieho súdu doplňovať, v dôsledku čoho je aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného dostatočné a zrozumiteľné, - na prípadné požiadanie ESĽP o vydanie poradného stanoviska je v zmysle § 456 SSP príslušný výlučne kasačný a nie krajský súd.

12. Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej aj „sťažovateľka“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. 13. Nesprávne právne posúdenie spojila sťažovateľka v sťažnostných bodoch s tým, že: - v napadnutom rozsudku nie je obsiahnuté žiadne relevantné zdôvodnenie, že nevrátením predmetných pozemkov nedošlo k porušeniu Dohovoru, - krajský súd nevzal do úvahy, že Dohovor je nadradený vnútroštátnemu právu, - poukázaním na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vychádzal napadnutý rozsudok, krajský súd spochybnil precedenčnú záväznosť rozhodnutí ESĽP, - poukázala na znenie čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 ústavy, východiská a ciele Dohovoru, čl. 1, 32, 39, 45 a 46 Dohovoru a na ne sa viažucu záväznosť v individuálnej veci a následnú precedenčnú záväznosť, pričom spochybnila záver, že rozsudok ESĽP vo veci Rosival takúto záväznosť nemá, pričom poukázala na Rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti obsahujúce záver, že uplatnený reštitučný nárok je majetkom v zmysle Dohovoru, - ESLP v rozsudku vo veci Rosival zaviazal Slovenskú republiku k povinnosti rozpornej s vnútroštátnym právom a to § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., pričom táto si svoju povinnosť splnila, - právne závery vyplývajúce z Rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti musia byť pre reštitučné orgány ako aj správne súdy interpretačným imperatívom, - poukázala na chápanie pojmu majetok v zmysle judikatúry ESĽP, pod ktorým sa rozumie nielen existujúci majetok, ale aj také majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň legitímne očakávanie, že bude efektívne používať svoje vlastnícke právo, pričom následne analyzovala zhodnosť prejednávanej veci a veci Rosival a citovala z Rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti, - zdôraznila, že jediným dôvodom nevyhovenia reštitučnému nároku bol limit obsiahnutý v § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý však v čase uplatnenia reštitučného nároku neplatil, - ak by reštitučné orgány rešpektovali lehoty stanovené pre reštitučné konanie, mohli rozhodnúť o reštitučnom nároku ešte pred účinnosťou novely z roku 1993, ktorá zaviedla predmetný limit, keďže reštitučný nárok bol uplatnený v dostatočnom predstihu, - podstata argumentácie krajského súdu spočívajúca v odvolaní sa na judikatúru najvyššieho súdu bola zavádzajúca, pretože z rozsudku ESĽP vo veci Rosival a Rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti nevyplýva, že členský štát môže bez akýchkoľvek právnych obmedzení určiť podmienky reštitučných konaní vo svojom vnútroštátnom práve, - zavedenie zákonného limitu výmery vydávanej pôdy bolo retroaktívne a malo za následok nevydanie predmetných pozemkov, čím došlo k porušeniu Dohovoru. 14. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil so závermi napadnutého rozsudku krajského súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

18. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa žalobu na krajský súd domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, pričom krajský súd napadnutým rozsudkom správnu žalobu zamietol a v jeho odôvodnení sa stotožnil s posúdením veci reštitučnými orgánmi. 19.

Reštitučný nárok bol pritom žalobkyňou uplatnený v čase, keď zákon neobsahoval stanovenie maximálnej možnej výmery pozemkov, ktoré bolo možné reštituentom vydať, avšak o reštitučnom nároku bolo reštitučnými orgánmi rozhodnuté v čase účinnosti právnej úpravy obsahujúcej maximálnu možnú výmeru vydávaných pozemkov. B. Relevantná právna úprava

22. Pozemkové reštitúcie však neboli v zákone č. 229/1991 Zb. založené na koncepcii obnovenia pôvodného pozemkového vlastníctva zo zákona ku všetkým odňatým pozemkom a vo vzťahu ku všetkým pôvodným vlastníkom. Účelom reštitučného zákona aj v zmysle jeho preambuly bolo zmiernenie len niektorých majetkových krívd, pretože v dôsledku relatívne dlhej doby od ich vzniku by plné sanovanie „starých“ krívd malo za následok vznik krívd „nových“, resp. by nebolo vo fiškálnych možnostiach transformujúcej sa ekonomiky rodiaceho sa demokratického štátu. Pôvodné pozemky sa teda nevracali, resp. náhrady za pôvodné pozemky sa nepriznávali ex lege všetkým pôvodným vlastníkom, ale štát v zákone č. 229/1992 Zb. ustanovil podmienky, za splnenia ktorých mohlo dôjsť k vráteniu pôvodných pozemkov alebo priznaniu náhrady za tieto pozemky. Tieto podmienky sa týkali predovšetkým vymedzenia oprávnených osôb, lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, vymedzenia reštitučných titulov a pôvodných pozemkov, ktoré nebolo možné vydať.

24. Podmienka maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov bola normatívne v zákone č. 229/1991 Zb. upravená nasledovne: 25. V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného od 24.6.1991 do 27.2.1992 bolo možno vydať pôdu vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy, a to nezávisle od toho, či sa vydá jednej oprávnenej osobe alebo spoločne niekoľkým oprávneným osobám.

27. Toto znenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. bolo zo zákona vypustené zákonom č. 93/ 1992 Zb. účinným od 28.2.1992 neobsahujúcim osobitné prechodné ustanovenie. 28. V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného od 26.8.1993 doposiaľ možno vydať pôdu každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy.

30. Opísané znenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. bolo do zákona zahrnuté zákonom č. 186/1993 Z. z. účinným od 26.8.1993, ktorý obsahoval kvázi prechodné ustanovenie obsiahnuté v § 33 ods. 1 a 2 a znejúce nasledovne: (1) Ak oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona. (2) Ak si oprávnená osoba uplatnila podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona.

32. Záverom možno teda zhrnúť, že: - v období od 28.2.1992 do 25.8.1993 zákon č. 229/1991 Zb. neustanovoval podmienku maximálnej výmery pozemkov, ktoré bolo v rámci reštitúcií možné vydať jednej oprávnenej

33. Vzhľadom na vymedzenie dôvodu kasačnej sťažnosti a s ňou spojených sťažnostných bodov kasačný súd za fundamentálnu právnu otázku, od posúdenia ktorej bude závisieť rozhodnutie vo veci, vyabstrahoval nasledujúcu právnu otázku: Má kasačný súd na podklade Dohovoru (čl. 1 Dodatkového protokolu) zohľadniť pri svojom preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozsudku a rozhodnutia žalovaného podmienku maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov danú § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. s odkazom na znenie § 33 ods. 2 daného zákona u takého žiadateľa, ktorý si uplatnil reštitučný nárok v čase, keď zákon podmienku maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov neobsahoval, avšak reštitučné orgány rozhodovali o reštitučnom nároku až následne v čase, keď boli viazané zákonom ustanovenou podmienkou maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov.

34. Kasačný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť sťažovateľky je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť a to po zohľadnení nasledovných procesných aj hmotnoprávnych skutočností. A. Účel správneho súdnictva

Inak povedané správne súdy v prieskumných konaniach preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy a len vo vymedzenom rozsahu týkajúcom sa peňažnej, sankčnej moderácie, resp. rozhodovania pri zaisťovaní môžu svojim rozhodnutím na podklade vykonaného dokazovania preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy zmeniť.

Táto právna úprava je jednoznačná a jasná a neposkytovala reštitučným orgánom možnosť takého výkladu, akého sa domáhala sťažovateľka, bez toho, aby nebolo možné takýto postup označiť ako contra legem. Ak teda žalovaný riadiac sa platnou a účinnou právnou úpravou musel pri svojom rozhodovaní zohľadniť maximálnu možnú výmeru vydávaných pozemkov a to aj v rámci reštitučného konania, ktoré začalo pred jej zavedením, nemohli ani správne súdy pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného takýto zákonný limit ignorovať. Zjednodušene povedané, ani kasačný súd nemôže posúdiť vec takým spôsobom, ako ju nemohol posúdiť žalovaný. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že každý súd je síce povinný aplikovať ústavnekonformný výklad zákonov (čl. 152 ods. 4 ústavy), čo v určitom prípade môže znamenať aj akceptáciu takého výkladu, ktorý je v rozpore s gramatickým znením zákona, avšak v danej veci neboli vo vzťahu k uplatneným sťažnostným bodom zistené predpoklady pre takýto postup. B. Viazanosť rozhodnutím ústavného súdu

SSP je totiž správny súd „viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.“

38. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala precedenčnou záväznosťou rozsudku ESĽP vo veci Rosival, je potrebné k tomu uviesť, že (individuálna) záväznosť tohto rozhodnutia vo veci, v ktorej bolo vydané, je nesporná. Z procesnej logiky je ale zrejmé, že rozhodnutie súdu o schválení zmieru, nemá a ani nemôže mať precedenčné účinky rovnajúce sa meritórnemu rozhodnutiu. Pri schválení zmieru totiž súd skúma len existenciu podmienok pre takýto postup a nie vec samú. Tento záver platí vo svojej podstate aj pre rozsudok ESĽP o schválení zmieru vo veci Rosival. 39.

40. Iný záver nemohol vyplývať ani zo znenia Rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti, ktoré malo len procesný charakter a individuálny dopad a následne bolo vo svojej podstate konzumované účinkami rozsudku o schválení zmieru. D. Legitímna nádej sťažovateľky

Teda v akom rozsahu táto legitímna nádej neguje možnosť národného zákonodarcu meniť legislatívne podmienky, za ktorých možno reštitučnému nároku vyhovieť. 43. V zásade platí, že je výsostným právom štátu ustanoviť, či a v akom rozsahu upraví vo vzťahu ku krivdám z minulosti právo na nejakú formu odškodnenia. Rovnako by mal mať zákonodarca aj právo podmienky tohto odškodnenia podľa svojej úvahy meniť.

45. Zavedenie maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov však nemalo povahu zásahu do jediného konkrétneho reštitučného konania týkajúceho sa výlučne sťažovateľky, ale povahu podmienky, na ktorú museli reštitučné orgány prihliadať pri svojom rozhodovaní vo všetkých prebiehajúcich reštitučných konaniach. Znenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. sa pritom neaplikovalo spätne na už právoplatne rozhodnuté veci. V zásade sa preto jednalo o úpravu procesnú. Z tohto pohľadu bolo potrebné vnímať aj legitímnu nádej sťažovateľky. Tá mala nárok, aby sa o jej reštitučnom nároku rozhodlo v súlade so zákonom, čomu bolo učinené zadosť, avšak sťažovateľka už nemohla mať legitímnu nádej spočívajúcu v nároku, že zákonodarca zákonnú úpravu pozemkových reštitúcií, resp. reštitučného konania zachová od jej prijatia v nezmenenej podobe.

47. Kasačný súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že veľmi citlivo posudzoval aj otázku spravodlivosti spojenej s rozhodnutiami krajského súdu a reštitučných orgánov. S odkazom na znenie § 5 ods. 1 SSP v nadväznosti na čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku by atribútom rozhodnutia súdu mala byť aj jeho spravodlivosť.

sa však primárne vzťahuje na skutkové okolnosti, keď vzhľadom na dlhé obdobie neslobody a nedostatočného vedenia pozemkových registrov zo strany štátu mali žiadatelia sťažené podmienky preukázať naplnenie reštitučných titulov alebo svojho vlastníctva k pôvodným pozemkom. Vo vzťahu k otázke maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov je však judikatúra slovenských justičných autorít vzácne zhodná a zavedenie takejto zákonnej podmienky, resp. obmedzenia akceptuje.

51. Tomu následne zodpovedá aj posudzovanie podmienok, ktoré museli byť splnené, aby reštitučný nárok bol úspešný. Ako celok sa reštitučný nárok posudzoval z pohľadu štátneho občianstva a trvalého pobytu (§ 4 zákona č. 229/1991 Zb.) žiadateľa (oprávnenej osoby) ako i z pohľadu celkovej výmery vydávaných pozemkov (§ 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.). Osobitne sa reštitučný nárok posudzoval ku každému pôvodnému pozemku a to z pohľadu toho, či bol preukázaný príslušný reštitučný titul (§ 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.), koľko žiadateľov (oprávnených osôb) a v akom súbehu si uplatnilo reštitučný nárok (§ 4 a § 12 zákona č. 229/1991 Zb.), či bol reštitučný nárok uplatnený v zákonnej lehote (§ 13 zákona č. 229/1991 Zb.), resp. či bola splnená podmienka pre vydanie pôvodného pozemku (§ 11 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.).

Pokiaľ o viacerých návrhoch tej istej oprávnenej osoby konal ten istý miestne príslušný reštitučný orgán, podľa povahy veci mohol tieto návrhy spojiť do spoločného konania. V prípade, že reštitučné nároky boli uplatnené na rôznych miestne príslušných reštitučných orgánoch z dôvodu, že sa pôvodné pozemky nachádzali v územných obvodoch viacerých orgánov, konal o nich samostatne vždy ten ktorý miestne príslušný orgán.

Kasačný súd tiež dodáva, že samotná skutočnosť, že sťažovateľka je vlastníčkou budovy skladu, pod ktorým a v okolí ktorého sa nachádzajú predmetné pozemky, ju žiadnym spôsobom neoprávňovala k tomu, aby jej reštitučnému nároku bolo vyhovené. F. Právna istota

V. Záver

56. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zohľadňovanie podmienky maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov danej § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. s odkazom na znenie § 33 ods. 2 daného zákona aj u takého žiadateľa, ktorý si uplatnil reštitučný nárok v čase, keď zákon podmienku maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov neobsahoval, pričom reštitučné orgány rozhodovali o reštitučnom nároku až následne v čase, keď boli viazané zákonom ustanovenou podmienkou maximálnej možnej výmery vydávaných pozemkov, nie je v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Je potrebné zdôrazniť, že k neuspokojeniu reštitučného nároku sťažovateľky došlo len v marginálnej časti, resp. že jej reštitučný nárok bol uspokojený vo väčšom rozsahu, než by tomu bolo de lege lata. Opačný názor by mal vo svojej podstate povahu uprednostnenia súkromného záujmu reštituenta pred verejným záujmom zákonodarcu legislatívne stanoviť rozsah a podmienky odškodnenia za nespravodlivosti z obdobia totality.

57. Kasačný súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nebol v žalovanom rozsahu porušený zákon. 58. Po zistení nedôvodnosti kasačnej sťažnosti, resp. v nej obsiahnutých sťažnostných bodov preto kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 59. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľke nemajúcej v kasačnom konaní úspech náhradu trov nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. 60. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.