12Skž/1/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Juraja Vališa, LL.M., JUDr. Anity Filovej a prof. JUDr. Juraja Vačoka PhD. v právnej veci žalobcu: A.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. R. XX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Renáta Smajdová, advokátka, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: 1/ Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom Špitálska 22, 812 74 Bratislava, IČO: 00802603, 2/ Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o kompetenčnej žalobe zo dňa 07.11.2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky určuje, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku A.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. R. XX, XXX XX F. má Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

2. V úvode žaloby žalobca uviedol, že bol profesionálnym vojenským pilotom, dňa 23.06.1995 dosiahol vek 55 rokov a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov, z ktorých viac ako 20 rokov vykonával službu v I. kategórii funkcií.

Rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „VÚSZ“) č. 65403002743800/15-VÚSZ/ DO2 zo dňa 08.04.1997 mu bol priznaný podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. výsluhový príspevok odo dňa 01.04.1997 do 60 rokov veku (t. j. do 23.06.2000). 3. Žalobca žiadosťou zo dňa 06.10.2014 adresovanou VÚSZ žiadal o priznanie starobného dôchodku z I. a II. kategórie funkcií podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.

a priznať. VÚSZ podal podnet na preskúmanie rozhodnutia svojho odvolacieho orgánu mimo odvolacieho konania. Minister obrany SR svojím rozhodnutím zrušil rozhodnutie Ministerstva obrany SR a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Ministerstvo obrany SR svojím

D., M.., ktorý správnu žalobu podal 13.05.2016 Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6S/105/2016 zo dňa 08.10.2020 ustálil, že rozhodovanie o žiadosti o starobný dôchodok patrí do pôsobnosti VÚSZ a nie do pôsobnosti Sociálnej poisťovne. Žalobca preto dňa 27.10.2020 podal VÚSZ opäť žiadosť o priznanie starobného dôchodku z I. a II. kategórie funkcií podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., v ktorej poukázal na danosť príslušnosti VÚSZ na konanie o jeho žiadosti v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR sp. zn. Snj 24/ 2020 zo 17.06.2020. VÚSZ dňa 19.02.2021 postúpil žiadosť o priznanie starobného dôchodku Sociálnej poisťovni, pretože dospel k záveru, že nie je príslušný o nej rozhodovať. 4. Žalobca záverom dodal, že napriek rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/105/ 2016 z 08.10.2020, napriek rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR v kompetenčných konaniach v obdobných veciach (3Komp/1/2016, 2Komp/1/2019) ako aj napriek zjednocujúcemu

V úvode opísala skutkový stav vo veci žiadosti žalobcu (spísanej 25.11.2013) o priznanie starobného dôchodku odo dňa 27.09.2010. Pretože žalobca získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov služby v I. kategórii funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov.

Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb., podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. nezaniká uplynutím času. V takýchto prípadoch boli podľa § 142 ods. 4 písm. a) a b) zákona č. 100/1988 Zb. príslušní rozhodovať, ak išlo o vojakov z povolania VÚSZ a ak išlo o príslušníkov Policajného zboru, orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva

formulárovej a opätovnej žiadosti hodnotil ako formalistický, keď disponoval všetkými potrebnými údajmi uvádzanými v kompetenčnej žalobe. Uvedeným postupom Sociálna poisťovňa zapríčinila, že kompetenčnú žalobu bol nútený podať žalobca, preto je namieste, aby bola zaviazaná k náhrade trov konania žalobcu, obdobne ako VÚSZ. 8. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa 11.05.2022 nesúhlasil s právnymi závermi žalovanej 2/, nakoľko tieto nezodpovedajú vôli zákonodarcu vyjadrenej v zákone č. 114/ 1998 Z. z. a nasledujúcich právnych úpravách. Žalobca má od VÚSZ priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, v ktorom má skonzumovaný tak nárok na výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. ako aj nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1998 Zb. nakoľko oba uvedené nároky sa zmenou právnej úpravy zlúčili do jedného, pričom boli zachované podmienky ich vyplácania a suma, ktorá sa vypláca, a to podľa voľby oprávneného. V prípade, že žalobca odpracoval následne aj iné doby civilného

č. 114/1998 Z. z. Zároveň je potrebné rozlišovať intertemporalitu hmotnoprávnych noriem a intertemporalitu procesných noriem. 11. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. g) SSP rozhoduje najvyšší správny súd v konaní o kompetenčných žalobách. Najvyšší správny súd teda ako súd kompetenčný (§ 11 písm. g) SSP) preskúmal kompetenčnú žalobcu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 419 ods. 2 SSP.

13. Podľa § 412 ods. 3 SSP záporný kompetenčný konflikt je spor, v ktorom viaceré orgány verejnej správy súčasne popierajú svoju pôsobnosť tak, že žiadny z nich nechce vykonať v tej istej veci administratívne konanie, alebo spor medzi orgánom verejnej správy, ktorý nechce vykonať vo veci administratívne konanie, a iným subjektom, ktorý svoju príslušnosť upraviť rovnakú vec vlastným postupom popiera.

15. Podľa § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 16. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.

18. Podľa § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 235/1992 Zb. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby do I. a II. kategórii funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.

21. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania Československej armády podáva žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia; to platí aj vtedy, keď žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia podáva občan, ktorý bol vojakom z povolania Česko-slovenskej armády, a iný oprávnený, ak rozhodnúť o tejto dávke je príslušný Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

23. Základným predmetom konania pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky, ako súdom vecne príslušným podľa § 6 ods. 2 písm. j), § 11 písm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok na konanie o kompetenčných žalobách, bolo vyriešenie spornej otázky, ktorý z orgánov verejnej správy dotknutý záporným kompetenčným konfliktom (§ 412 ods. 3 SSP) majúci zásadný dopad na dobrý výkon verejnej správy v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia, má v zmysle zákona pôsobnosť vykonať v oblasti dotknutej žiadosťou A.. C. P. administratívne konanie.

25. Najvyšší správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozsudku, ktorého odôvodnenie je v plnom rozsahu relevantné aj na posudzovanú vec, pričom preberajúc jeho relevantnú časť uvádza, že: „v zmysle zákonných oprávnení (kompetenčné ustanovenia obsiahnuté tak v zákone č. 461/2003 Z. z. ako aj v súčasnom zákone č. 328/2002 Z. z.) je tak žalobcovi, ako aj žalovanej, zverená pôsobnosť vykonávať verejnú správu v oblasti sociálnych vecí, či už vo forme sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia.

prechodné ustanovenia (§ 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) naopak primeranú aplikáciu Piatej časti zákon č. 100/1988 Zb. pripúšťa. Najvyšší súd v súvislosti s takto naznačeným výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu výklad ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kukliš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31. decembra 2003 na rozhodnutie vo veci. Žalobca vo svojej argumentácii s odkazom najmä

Uvedené ustanovenie § 103 je systematicky zaradené do Šiestej časti zákona č. 114/1998 Z. z. označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti (čl. 6 ods. 5 až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z.) pre Najvyšší súd z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie výslovne určenej časti zákona č. 100/1988 Zb., ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 114/1998 Z. z.. Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom zákonodarca na účely zákona č. 114/1998 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. pod písmenami a) ažd), a to s účinkami „pro futuro“ pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 114/1998 Z. z..

sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Tento záver platí pre všetky ustanovenia citované žalobcom na podporu svojho nesúhlasného postoja, tak zo zákona č. 114/1998 Z. z., ako aj zákona č. 328/2002 Z. z..

1988 Zb. bol aj pre vojakov z povolania (vrátane osoby, ktorá bola vojakom z povolania - napríklad § 143 ods. 1 záver prvej vety zákona č. 100/1988 Zb.) radom osobitných zákonov pretransformovaný na systém dávok výsluhového zabezpečenia avšak s účinkami do budúcna (ex nunc). Ďalej najvyšší súd vychádzal z tvrdeného záveru, že žiadateľ podmienky na vznik nároku na dávku a výplatu starobného dôchodku mal splniť pred 1. januárom 2004, no z prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že na konanie o tomto nároku (viď žiadosť žiadateľa o dávku starobného dôchodku z 30.10.2020) sa musí aplikovať relevantné ustanovenie zákona č. 100/1988 Zb., čo správne argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení. V tejto súvislosti vyslovená argumentácia žalobcu, že žalovaná aj napríklad podľa § 173b zákona č. 100/1988 Zb. (účinného od 1. júla 1999) minimálne v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999, resp. podľa § 173i zákona č. 100/1988 Zb. (účinného od 1. júla 2003) v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 fakticky priznávala vojakom z povolania starobné dôchodky podľa Piatej časti zák. č. 100/1988 Zb., je pre prejednávanú vec irelevantná, nakoľko uvedené ustanovenia riešia iba nástupné účinky z dôvodu pôvodného rozhodovania žalovanou v uvedených prechodných obdobiach“. 26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ako aj s prihliadnutím na skutkové podklady pre rozhodnutie, ktoré vymedzujú účastníci konania prostredníctvom svojich podaní Najvyšší správny súd podľa § 419 ods. 2 SSP určil, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci žiadateľa o dávku má žalovaný v 1. rade. 27. Záverom Najvyšší správny súd uvádza, že strany kompetenčného sporu sú týmto rozhodnutím viazané (§ 5 ods. 10 SSP). Úlohou žalovaného v 1. rade bude bezodkladne uplatniť svoju pôsobnosť a vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku žalobcu. 28. Senát Najvyššieho správneho súdu vo veci rozhodol v súlade so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2020 sp. zn. Snj 24/2020. 29. O náhrade trov konania Najvyšší správny súd rozhodol podľa § 170 písm. d) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie o kompetenčnej žalobe. 30. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 5 : 0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.