15Komp/1/2021

Odôvodnenie

1. V kompetenčnej žalobe doručenej Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 6. júla 2021 sa žalobca domáhal určenia, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci žiadosti S. G., Q. XX. D. XXXX, W. U. N. X, X., o starobný dôchodok z 27. októbra 2020, má žalovaná - Sociálna poisťovňa, ústredie. 2.

Vyjadrenie žiadateľa zastúpeného advokátkou JUDr. Renátou Smajdovou bolo doručené dňa 7. decembra 2020. Z obsahu dávkového spisu (Výkazu dôb a kategórií funkcií) žiadateľa vyplynulo, že žiadateľ o starobný dôchodok konal službu v ozbrojených silách od 1. januára 1955 do 31.marca 1994. Po skočení služobného pomeru bol na základe žiadosti z 2. marca 1994 rozhodnutím žalobcu č. 65403002616304 z 26. apríla 1994 priznaný od 1. apríla 1994 výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov. Predmetný výsluhový príspevok žiadateľa sa stal v súlade s ustanovením § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení vojakov a neskôr aj v súlade s ustanovením §125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov výsluhovým

Z obsahu evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia žiadateľa ďalej vyplýva, že od 2. apríla 1995 do 31. marca 1996 vykonával „civilné“ zamestnanie (347 dní) a od 1. apríla 1996 do 30. apríla 1998 bol evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný.

žiadosť žiadateľa späť žalobcovi. 4. Žalobca je presvedčený, že nemá kompetenciu na vykonanie administratívneho konania o žiadosti žiadateľa, nakoľko táto kompetencia žalobcu zanikla dňom 1. mája 1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z.z. Z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol záporný kompetenčný konflikt , žalobca podal kompetečnú žalobcu z nasledovných dôvodov: 1/ V roku 1993 došlo zákonom NR SR č. 7/1993 Z.z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia dôchodkového poistenia a zákonom NR SR č. 8/1993 Z.z. o Fonde nemocenského poistenia a Fonde dôchodkového poistenia a ich hospodárení v Slovenskej republike k legislatívnej zmene systému dôchodkového zabezpečenia na poistný systém. V zmysle právnej teórie existujú v poistení dve veličiny, ktoré musia byť vo vzájomnej súvislosti, príspevková povinnosť - výkon a povinnosť poskytnúť dávku - protivýkon, pričom existuje pomernosť medzi výkonom a protivýkonom, t.j. výška dávky zodpovedá dĺžke poistného vzťahu a výške príspevku.

Subjekty sociálno-poisťovacích právnych vzťahov osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo možné rozdeliť do dvoch skupín, 1/ osoby uvedené v §1 zákona č. 114/1998 Z.z., pri ktorých poistný vzťah zodpovedal dobe ich výkonu vojenskej služby ( alebo výkonu vojenskej služby ich manžela, manželky, rodiča a dieťaťa) a poistnou (sociálnou) udalosťou (výsluhového zabezpečenia), ktorá bola jednou z podmienok na prechod z poistného do vzťahu dávkového bola výsluha alebo služobný úraz a choroba z povolania. Subjektom 2/ skupiny boli osoby, ktorým žalobca priznal pred 1. májom 1998 dávky sociálneho zabezpečenia taxatívne uvedené v prechodných ustanoveniach, t.j. osoby, ktorých sociálno-poisťovací právny vzťah už za predchádzajúcej právnej úpravy prešiel z poistného vzťahu do vzťahu dávkového, čo je aj prípad žiadateľa. Prepojenie všeobecného systému sociálneho poistenia a osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo zabezpečené ustanovením §58 zákona č. 114/1998 Z.z.

priznať ďalší protivýkon - starobný dôchodok za ten istý výkon. 6. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na list z 15.marca 2021, ktorým postúpila žiadosť z 27. októbra 2020 žalobcovi, v ktorom poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho

7. Pretože žiadateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a v službe získal najmenej 20 rokov v I. kategórii funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zák. č. 100/1988 b. v znení neskorších predpisov dňa 12. decembra 1993, t.j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na výkon zamestnania v služobnom pomere zaradenom do I. kategórie funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov, nárok na starobný dôchodok žiadateľovi vznikol 12. decembra 1993, čo je podľa § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v čase, kedy sa na vzniknuté nároky vzťahovala V. časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov a ani žiadny iný právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré neboli doteraz

právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. nezaniká uplynutím času.

O tejto žiadosti nebolo rozhodnuté. 9. S. G. bol do súdneho konania o kompetenčnej žalobe pribratý uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 15Komp/1/2021 zo dňa 8. decembra 2021 podľa § 413 a § 32 SSP. Kompetenčná žaloba mu bola doručená dňa 9. decembra 2021 a vyjadrenie žalovanej ku kompetenčnej žalobe dňa 8. decembra 2021.

V konaní o kompetenčnej žalobe podľa Šiestej hlavy Štvrtej časti Správneho súdneho poriadku najvyšší správny súd zastáva stanovisko, že pri sporoch týkajúcich sa výkladu kompetenčných právnych noriem v oblasti zákonom danej pôsobnosti platí prezumpcia relevantnosti a preto musí konajúci súd vychádzať z právnej úpravy a skutkových okolností ( najmä tvrdené skutočnosti týkajúce sa vzniku starobného dôchodku a skoršieho priznania výsluhového príspevku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok ), ktoré účastníci vymedzia na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť konajúcemu súdu neprislúcha preverovať, nakoľko by rozhodoval aj o merite veci, kde je však zatiaľ nastolená výlučná právomoc niektorého z nekonajúcich orgánov verejnej správy. Avšak na druhej strane je konajúci súd v zmysle §418 SSP oprávnený modifikovať žalobnú argumentáciu.

Podľa § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 13. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

15. Podľa § 142 ods. 4 písm,. a/ zák. č. 100/1988 Zb. o dávke dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania Československej armády podáva žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia; to platí aj vtedy, keď žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia podáva občan, ktorý bol vojakom z povolania Česko-slovenskej armády, a iný oprávnený, ak rozhodnúť o tejto dávke je príslušný Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Rozdelenie pôsobnosti rozhodovať v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené prostredníctvom Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. V súčasnosti je oblasť sociálnych vecí regulovaná právnymi úpravami a to zákonom č. 461/2003 Z.z. (všeobecnou právnou úpravou) a špeciálnymi právnymi predpismi, medzi ktorými v prejednávanej veci je významný zákon č. 328/2002 Z.z.

17. Základným predmetom konania pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“), ako súdom vecne príslušným podľa § 6 ods. 2 písm. j), § 11 písm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) na konanie o kompetenčných žalobách, bolo vyriešenie spornej otázky, ktorý z orgánov verejnej správy dotknutý záporným kompetenčným konfliktom (§ 412 ods. 3 SSP) majúci zásadný dopad na dobrý výkon verejnej správy v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia, má v zmysle zákona pôsobnosť vykonať v oblasti dotknutej žiadosťou S. G. na administratívne konanie.

19. Najvyšší správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Komp/1/2019 z 26. septembra 2019, ktorého odôvodnenie je v plnom rozsahu relevantné aj na posudzovanú vec, pričom preberajúc jeho relevantnú časť uvádza, že: „ v zmysle zákonných oprávnení (kompetenčné ustanovenia obsiahnuté tak v zákone č. 461/2003 Z. z. ako aj v súčasnom zákone č. 328/2002 Z. z.) je tak žalobcovi, ako aj žalovanej, zverená pôsobnosť vykonávať verejnú správu v oblasti sociálnych vecí, či už vo forme sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia.

prechodné ustanovenia (§ 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) naopak primeranú aplikáciu Piatej časti zákon č. 100/1988 Zb. pripúšťa. Najvyšší súd v súvislosti s takto naznačeným výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu výklad ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kukliš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31. decembra 2003 na rozhodnutie vo veci. Žalobca vo svojej argumentácii s odkazom najmä

Uvedené ustanovenie § 103 je systematicky zaradené do Šiestej časti zákona č. 114/1998 Z. z. označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti (čl. 6 ods. 5 až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z.) pre Najvyšší súd z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie výslovne určenej časti zákona č. 100/1988 Zb., ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 114/1998 Z. z.. Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom zákonodarca na účely zákona č. 114/1998 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. pod písmenami a)

Opätovne aj v tomto prípade uvedené ustanovenie § 143a je systematicky zaradené do Druhej hlavy Ôsmej časti zákona č. 328/2002 Z. z. s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na policajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd aj z tohto textu ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č. 100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami §§ 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 328/2002 Z. z., pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením zákonodarca na účely uvedeného zákona č. 328/2002 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 328/ 2002 Z. z. pod písmenami a) ažd) a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z. z..

relevantné ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb., čo správne argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení. V tejto súvislosti vyslovená argumentácia žalobcu, že žalovaná aj napríklad podľa § 173b zákona č. 100/1988 Zb. (účinného od 1. júla 1999) minimálne v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999, resp. podľa § 173i zákona č. 100/1988 Zb. (účinného od 1. júla 2003) v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 fakticky priznávala vojakom z povolania starobné dôchodky podľa Piatej časti zák. č. 100/1988 Zb., je pre prejednávanú vec irelevantná, nakoľko uvedené ustanovenia riešia iba nástupné účinky z dôvodu pôvodného rozhodovania žalovanou v uvedených prechodných obdobiach“.

21. Záverom najvyšší správny súd uvádza, že strany kompetenčného sporu sú týmto rozhodnutím viazané (§5 ods. 10 SSP) . Úlohou žalobcu bude bezodkladne uplatniť svoju pôsobnosť a vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku S. G. , Q. XX.

23. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 5:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 15. decembra 2021