18SKomp/10/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:3824201280.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3S/16/2024
- IČS
- 3824201280
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Jaroslavy Fúrovej (sudkyne spravodajkyne), JUDr. Nory Halmovej, JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., JUDr. Terézie Mecelovej, Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore medzi Správnym súdom v Banskej Bystrici a Okresným súdom Prievidza, vo veci žalobcu O.. A. O., C., F. XX, D. XX. M.Ú. XXXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Matoška & partners, s. r. o., Bratislava, Ševčenkova 18, IČO: 45376263, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Slovenská správa ciest, Bratislava - mestská časť Karlova Ves, Dúbravská cesta 1152/ 3, IČO: 00003328, o preskúmanie výroku o náhrade za vyvlastnenie, naposledy vedenej na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3S/16/2024, o nesúhlase s postúpením, takto
rozhodol:
Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.
Odôvodnenie
I. Predmet konania vo veci
1. Elektronickým podaním zo dňa 4. marca 2024 doručeným Okresnému súdu Prievidza dňa 5. marca 2024 označeným ako Žaloba na preskúmanie výroku o náhrade za vyvlastnenie sa žalobca domáha, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 51912,32 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ako žalovaného označil štát, Slovenskú republiku, s označením Slovenská správa ciest, IČO: 00003328 ako štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. 2. Ako skutkové tvrdenie žalobca uvádza, že rozhodnutím Okresného úradu Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky, oddelenie štátnej stavebnej správy č. OU-TN-OVBP2-2024/ 003164-011 z 12. januára 2024 (ďalej len „rozhodnutie orgánu verejnej správy“) mu boli v prospech žalovaného vyvlastnené určité v žalobe špecifikované pozemky. Náhradu za vyvlastnenie, priznanú na základe znaleckého posudku vo výške 28568,32 eura, považoval žalobca za podhodnotenú, nezodpovedajúcu primeranej náhrade za vyvlastnenie, ktorá by mala byť zhodná s trhovou cenou, a preto si sám objednal vypracovanie znaleckého posudku za účelom určenia adekvátnej primeranej náhrady za vyvlastnenie, v ktorom znalec stanovil náhradu za vyvlastnenie už podľa žalobcu objektívne vo výške 80480,64 eura. Tento znalecký posudok žalobca doložil aj do vyvlastňovacieho konania, avšak neúspešne, nakoľko správny orgán mu priznal nižšiu náhradu za vyvlastnenie.
3. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí orgánu verejnej správy bol odkázaný s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na súd, na základe čoho touto žalobou žiada, aby súd v súlade s § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. preskúmal II. výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na zaplatenie vyššej náhrady za vyvlastnenie, vyššej o 51912,32 eura, čo zodpovedá rozdielu medzi náhradou za vyvlastnenie priznanou rozhodnutím orgánu verejnej správy a náhradou, ktorá mu podľa ústavy a zákonov prináleží a ktorá je určená znaleckým posudkom ním objednaným.
4. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) po postúpení mu veci Okresným súdom Prievidza (ďalej len „civilný súd“) uznesením zo 17. apríla 2024 č. k. 3S/16/2024-30 vyzval žalobcu, aby svoju žalobu doplnil o označenie druhu žaloby (keďže neuviedol, o aký druh žaloby v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. Z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ide), ďalej o označenie žalovaného orgánu verejnej správy, ktorého rozhodnutie správnou žalobou napáda a označenie ďalších účastníkov konania (keďže z rozhodnutia orgánu verejnej správy vyplýva, že žalobca za žalovaného označil toho, kto bol účastníkom administratívneho konania, ktorému však prináleží postavenie ďalšieho účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. a) SSP), tiež aby doplnil dôvody žaloby na základe ktorých považuje žalobca rozhodnutie za nezákonné, a napokon aby predložil rozhodnutie, z ktorého bude nepochybné, že pred jeho právoplatnosťou vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, keďže z poučenia rozhodnutia orgánu verejnej správy vyplýva možnosť jeho
napadnutia odvolaním. 5. Proti výzve na doplnenie podania podal žalobca sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že správny súd postupoval nesprávne, keďže žalobca sa žalobou nedomáhal ochrany správnou žalobou, ale civilnou. Domáhal sa zaplatenia vyššej náhrady za vyvlastnenie. Takou žalobou sa preskúmava výrok rozhodnutia o vyvlastnení len pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady, pričom ide o civilnú
žalobu. Správny súd nemal vydať výzvu na doplnenia, ale vec predložiť kompetenčnému senátu najvyššieho správneho súdu. Žalobca poukázal na rozdiely medzi správnou žalobou a žalobou podľa § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. Kompetenčný senát z nich vyníma to, že pri druhej uvedenej žalobe žalobca nežiada o zrušenie výroku o náhrade za vyvlastnenie a už priznanej náhrade, ale len o doplatok, teda pôvodný výrok o náhrade ostáva v platnosti a novým, o ktorý žalobca žiada, sa priznáva vyššia náhrada voči vyvlastniteľovi.
Podľa žalobcu by mu správne súdnictvo nemohlo poskytnúť účinný spôsob ako sa domôcť vyššej náhrady za vyvlastnenie, ak je náhrada správnym orgánom priznaná v nesprávnej výške, ale v súlade s návrhom na vyvlastnenie a na základe znaleckého posudku predloženého vyvlastniteľom.
Na podporu svojho názoru poukázal aj na niektoré časti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 8Sžk/28/2019. Podľa žalobcu sú v prípade jeho žaloby splnené podmienky civilnej žaloby.
6. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. júna 2024 č. k. 3S/16/2024-58 sťažnosť žalobcu zamietol. 7. Následne Správny súd v Banskej Bystrici vec predložil v zmysle § 18 ods. 4 SSP na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kompetenčný senát“), nakoľko je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva. Vychádzajúc z jednoznačne prejavenej vôle žalobcu v sťažnosti zo dňa 29. júna 2024 mal správny súd za to, že žalobca mienil podať civilnú žalobu. Konštatoval, že otázka vyvlastňovacej náhrady môže byť predmetom civilného konania podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ako aj správneho súdneho konania podľa SSP, a preto je potrebné vychádzať z obsahu podania v zmysle kritérií zadefinovaných v rozhodovacej činnosti kompetenčného senátu (sp. zn. 18SKomp/9/2022 z 25. januára 2023 a sp. zn. 1SKomp/26/2022 z 23. júna 2023).
Mal za to, že v predmetnej veci žalobca jednoznačne uviedol, že nebolo jeho úmyslom domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred správnym súdom, ale mienil podať civilnú žalobu, a preto podľa názoru správneho súdu vec nepatrí do jeho právomoci a nesúhlasí s jej postúpením. Konštatoval, že ako žalobca označil žalobu, že sa domáhal preskúmania výroku rozhodnutia, ale zároveň v petite navrhoval súdu zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy, pričom za žalovaného neoznačil orgán verejnej správ, ktorý vydal rozhodnutie o vyvlastnení a určil vyvlastňovacou náhradu. Na záver mal tak správny súd za to, že vec nepatrí do jeho právomoci a nesúhlasí s jej postúpením.
II. Kompetenčný spor
8. Predtým než kompetenčný senát pristúpi k posúdeniu dôvodnosti nesúhlasu správneho súdu s postúpením veci špecifikovanej v záhlaví tohto rozhodnutia, preskúma, či medzi civilným súdom a správnym súdom je kompetenčný spor, o ktorom je príslušný rozhodnúť podľa § 8 ods. 1 SSP. 9. Civilný súd, na ktorý sa žalobca so svojou žalobou obrátil, uznesením z 8. marca 2022 č. k. 18C/14/2024-24 postúpil vec správnemu súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Podľa názoru civilného súdu z obsahu podania žalobcu vyplýva, že sa jedná o správnu žalobu, poukazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) z 30. septembra 2021 sp. zn. 8Sžk/28/2019, a preto na jej prejednanie je vecne a miestne príslušným správny súd, na ktorý vec podľa § 18 ods. 2 SSP postúpil. 10. Zo súdneho spisu vyplýva, že obsah sťažnosti žalobcu proti výzve na doplnenie podania (odsek 5. odôvodnenia tohto rozhodnutia) podnietil správny súd k predloženiu veci kompetenčnému senátu v zmysle § 18 ods. 4 v spojení s § 8 SSP. 11. Z uvedeného vyplýva, že civilný súd a (implicitne) správny súd považovali vec za patriacu do právomoci súdov Slovenskej republiky, no nepovažovali sa za súd vecne príslušný na konanie v prvej inštancii o veci, keďže vec považovali v intenciách § 2 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za občianskoprávnu vec alebo správnu vec. 12. Je teda zrejmé, že medzi civilným súdom a správnym súdom je kompetenčný spor, o ktorom je kompetenčný senát oprávnený rozhodovať podľa § 8 ods. 1 SSP.
III. Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu s postúpením veci
III. 1 K povahe právneho vzťahu
13. Z obsahu žaloby vyplýva, že vec sa týka nároku na náhradu za vyvlastnenie, o ktorého výške rozhodol orgán verejnej správy, v prejednávanom prípade Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky, oddelenie štátnej stavebnej správy. Otázka, či tento nárok je predmetom civilného konania alebo správneho súdnictva, už bola v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít vyriešená.
14. Už z rozhodnutí senátov správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyplýva, že nárok na vyššiu náhradu za vyvlastnenie, než bola priznaná rozhodnutím vydaným vo vyvlastňovacom konaní, sa vyníma z právomoci správnych orgánov, a tým nepriamo aj z právomoci súdov konajúcich v správnom súdnictve; tento nárok, hoci vyplýva z prameňov verejného práva, je predmetom civilného sporového konania a uplatňuje sa proti tomu, v prospech koho k vyvlastneniu došlo [3Sžp/7/2012, 3Sžp/9/2013 a 3Sžp/23/ 2013 (R 57/2019)]. Súd v daných veciach vychádzal z § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá (ďalej len „zákon č. 129/1996 Z. z.“) v znení účinnom do 30. novembra 2013.
Toto ustanovenie zakladalo konštrukciu, že pokiaľ nedôjde k dohode o výške náhrady, správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení sám určí náhradu za vyvlastnenie a s požiadavkou na vyššiu náhradu odkáže vyvlastneného na súd. Z uvedených rozhodnutí tak vyplýva, že súdom v intenciách predmetnej konštrukcie je civilný súd (všeobecne), a nie správny súd (všeobecne).
15. Rovnaká úprava je zachovaná aj v súčasnom znení § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z., pričom je totožná s tou, ktorá vyplýva zo všeobecného predpisu o vyvlastňovaní, a to konkrétne z § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/2015 Z. z.“).
Aj už neúčinný predpis týkajúci sa prípravy významných investícií, zákon č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 175/1999 Z. z.“), zakladal danú konštrukciu, a to v § 4a ods. 4. Z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít pritom taktiež vyplýva, že aj pri aplikácii predmetných ustanovení ide o nárok uplatňovaný civilnou žalobou, resp. nárok uplatňovaný na civilnom súde alebo inak, ktorý je predmetom civilného súdneho konania (rozhodnutie senátu správneho kolégia najvyššieho súdu pod sp. zn. 4Sžk/1/2018; rozhodnutia najvyššieho správneho súdu pod sp. zn. 8Sžk/28/2019, 1Sžk/42/2021, 4Svk/20/2021 a 4Svk/ 57/2022).
Dokonca v niektorých z nich došlo k obdobnej situácii ako v prípade žalobcu, keď tento mal v zmysle žaloby predložiť v administratívnom konaní znalecký posudok, ktorý si objednal a v zmysle ktorého mu má patriť vyššia náhrada, akú mu nakoniec orgán verejnej správy priznal. Podľa najvyššieho správneho súdu: Pokiaľ teda žalobca ako vyvlastnený predložil vo vyvlastňovacom konaní znalecký posudok, nestotožňujúc sa so závermi pôvodného znaleckého posudku, z ktorého vychádzal žalovaný pri určení výšky náhrady za vyvlastnenie, jediným zákonným a do úvahy prichádzajúcim postupom bolo uplatnenie § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z.z., resp. v súlade s § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkázať žalobcu ako vyvlastneného na civilný súd (8Sžk/28/2019 a 4Svk/20/2021).
16. Skutočnosť, že sa možno ochrany nároku na náhradu za vyvlastnenie domáhať v civilnom konaní v zmysle predmetných ustanovení zákonov, nevylučuje poskytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom správnym súdom v správnom súdnictve v súvislosti s rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu o náhrade za vyvlastnenie, a teda efektívne podanie správnej žaloby v zmysle SSP (rozhodnutie bývalého kompetenčného senátu pod sp. zn. 1KO/ 13/2020, rozhodnutia najvyššieho správneho súdu pod sp. zn. 1Sžk/42/2021 a 4Svk/46/2023 a rozhodnutie kompetenčného senátu pod sp. zn. 1SKomp/26/2022).
Túto možnosť priamo zakotvuje § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 282/2015 Z. z., pričom ani nejde o rozhodnutie vylúčené z prieskumu v správnom súdnictve v zmysle § 7 písm. a) SSP. Musí byť totiž daná možnosť namietať nedostatky, ktorými bolo zaťažené konanie a rozhodovanie orgánu verejnej správy o náhrade za vyvlastnenie. Ide predovšetkým o vady týkajúce sa postupu orgánu verejnej správy, ktoré by mali vplyv na zákonnosť výroku o náhrade za vyvlastnenie, medzi ktoré patrí napr. neobstaranie zákonom stanovených podkladov pre rozhodnutie, či nedodržanie procesného postupu s tým spojeného (zabezpečenie odborného vyjadrenia alebo vysvetlenia znalca) a pod. (8Sžk/28/2019). Nie je tak predmetom prieskumu v správnom súdnictva samotná výška náhrady, ale len procesné pochybenia v administratívnom konaní (10Sžk/11/2020).
III. 2 K zásahu orgánu verejnej správy do práv alebo právom chránených záujmov
17. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu za vyvlastnenie môže byť predmetom dvoch samostatných konaní. Na jednej strane civilného sporového konania v rozsahu, v akom o ňom nebolo rozhodnuté v administratívnom konaní v rozhodnutí o vyvlastnení.
Na druhej strane môže byť predmetom prieskumu v správnom súdnictve, a to prostredníctvom prieskumu zákonnosti rozhodnutia o vyvlastnení, vrátane výroku o náhrade za vyvlastnenie. V takomto prípade tak vzniká vzťah rovnosti medzi vyvlastneným a vyvlastniteľom v súkromnom práve, v ktorom vznikajú súkromnoprávneho spory alebo ktorých sa týkajú iné súkromnoprávne veci podľa § 3 CSP. Súčasne ale vzniká aj vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi účastníkmi administratívneho konania a orgánom verejnej správy vo verejnom práve, ktoré v zásade podliehajú prieskumu v správnom súdnictve. Preto len na základe povahy právneho vzťahu nemožno určiť príslušnosť civilného alebo správneho súdu na prejednanie a rozhodnutie veci.
18. Rozhodná je vôľa vyvlastneného domáhajúceho sa súdnej ochrany. Je potrebné vychádzať z obsahu žaloby, z ktorého je potrebné ustáliť, či sa vyvlastnený domáha voči vyvlastniteľovi vyššej náhrady za vyvlastnenie ako bola priznaná rozhodnutím vydaným vo vyvlastňovacom konaní (rozhodnutia bývalého kompetenčného senátu najvyššieho súdu pod sp. zn. 1KO/ 35/2017, 1KO/36/2017 a 1KO/13/2020; rozhodnutie najvyššieho správneho súdu pod sp. zn. 10Sžk/11/2020 a rozhodnutie kompetenčného senátu pod sp. zn. 1SKomp/26/2022 a 18SKomp/9/2022). Bude teda potrebné posúdiť, či žalobný návrh smeruje na splnenie povinnosti (zaplatenie) alebo len na preskúmanie a zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení a či žalovaným je vyvlastniteľ, ktorý je podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 282/2015 Z. z. povinným (dlžníkom) z náhrady za vyvlastnenie, alebo vyvlastňovací orgán, prípadne orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku (18SKomp/9/2022). 19.
V tomto prípade podal žalobca ako vyvlastnený v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobu, pričom túto výslovne smeroval voči štátu Slovenská republika ako vyvlastniteľovi. Hoci žalobu označil ako žalobu na preskúmanie výroku o náhrade za vyvlastnenie, domáhal sa ňou v časti určenej pre žalobný návrh, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi určitú sumu. Predmetná suma pritom má predstavovať rozdiel medzi výškou nároku na náhradu za vyvlastnenie priznanou orgánom verejnej správy a sumou, ktorá mu má podľa neho v zmysle ním objednaného znaleckého posudku prislúchať ako náhrada za vyvlastnenie. Z obsahu žaloby síce vyplýva, že žalobca v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 282/ 2015 Z. z. žiada súd, aby preskúmal II. výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy (o náhrade za vyvlastnenie), ale na základe takého prieskumu žiada, aby mu súd priznal nárok na zaplatenie vyššej náhrady za vyvlastnenie. Na žiadosť žalobcu o „preskúmanie výroku rozhodnutia“ však nemožno nazerať v intenciách správneho súdnictva, a to ani ak výslovne poukazuje
na § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z., ktorý výslovne umožňuje podanie správnej a nie civilnej žaloby. Prieskumu v civilnom konaní totiž podlieha výška priznanej náhrady, a to v ponímaní jej primeranosti za obmedzenie vlastníckeho práva. Z toho vychádzal aj samotný žalobca, keď na podklade takého prieskumu výroku rozhodnutia žiada o priznanie nároku vyššej náhrady za vyvlastnenie, čomu zodpovedá samotný žalobný návrh, ktorý naviac smeruje proti vyvlastniteľovi. Žalobca sa žalobou nedomáhal zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v akomkoľvek rozsahu, pričom žalobu nesmeroval proti orgánu verejnej správy.
Ak by aj z predmetných okolností nebolo zrejmé, čoho sa žaloba týka a čo sa ňou sleduje, zo sťažnosti žalobcu proti výzve na doplnenie podania jednoznačne vyplýva, že sa domáha zaplatenia vyššej náhrady za vyvlastnenie prostredníctvom civilnej žaloby (odsek 5. odôvodnenia tohto rozhodnutia).
20. Za daných okolností kompetenčný senát dospel k záveru, že žalobca sa žalobou podľa § podľa § 137 písm. a) CSP v spojení s § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. domáha splnenia povinnosti, zaplatenia vyššej náhrady za vyvlastnenie, vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu vzniknutým titulom rozhodnutia o vyvlastnení medzi ním ako vyvlastneným a Slovenskou republikou ako vyvlastniteľom. Spory alebo veci týkajúce sa takého vzťahu sú súkromnoprávnymi a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, v ktorých rozhoduje správny súd.
21. Kompetenčný senát preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. 22. Toto rozhodnutie prijal kompetenčný senát pomerom hlasov 8 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 13. novembra 2024