18SKomp/11/2025

1. Žalobkyňa je mestskou časťou žalovaného - mesta Košice. To uznesením mestského zastupiteľstva z 27. apríla 2023 schválilo programový rozpočet mesta na roky 2023 a zároveň schválilo rozdelenie podielu dane z príjmu fyzických osôb, z ktorého žalobkyni malo pripadnúť 1.449.802 € (z čoho 546.446 € malo byť účelovo viazaných). Žalované mesto od januára do augusta 2023 poukazovalo žalobkyni približne pomernú časť tejto sumy, od septembra do decembra 2023 jej však previedlo o 221.042 € menej než podľa žalobkyne malo. Preto sa domáhala doplatenia tejto sumy v upomínacom konaní. 2. Okresný súd Banská Bystrica jej vyhovel a vydal platobný rozkaz sp. zn. 25 Up 25/2024. Žalované mesto proti nemu podalo odpor, v ktorom zdôraznilo, že podiel na výnose dane z príjmov fyzických osôb je príjmom mesta, nie mestskej časti. Príjmom mestskej časti sa stane, len ak tak rozhodne mestské zastupiteľstvo v rozpočte, čím však nie je určená splatnosť ani nárok na pomerné poukazovanie (napr. mesačne). Nesúhlasilo tak s tým, že by tieto prostriedky boli „zadržané". Následne podrobnejšie opísalo dôvod zmeny rozpočtu a finančné problémy obcí a miest. V závere žalované mesto namietlo, že spor nepatrí pred všeobecné súdy, ale do pôsobnosti správneho súdnictva.

II. Kompetenčný spor

3. Okresný súd Banská Bystrica prípisom zo 14. marca 2024 postúpil vec Mestskému súdu Košice podľa § 10 ods. 3 a § 14 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní; námietkou nedostatku právomoci sa vôbec nezaoberal. Mestský súd však obratom (prípis z 22. marca 2024) postúpil vec Správnemu súdu v Košiciach. Na odôvodnenie odkázal na § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 SSP a dodal, že spor o nevyplatenie prostriedkov z rozpočtu sa týka verejného záujmu, lebo má vplyv na fungovanie samosprávy. Podľa neho tak vzťah nemal súkromnoprávnu povahu, navyše ide o spor dvoch orgánov verejnej moci. 4. Správny súd s postúpením nesúhlasil a podľa § 18 ods. 4 SSP predložil vec kompetenčnému senátu. Podľa neho sa žalobkyňa domáha zaplatenia peňažnej sumy, čo nie je zverené správnym súdom; vzťah medzi nimi má súkromnoprávnu povahu.

5. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zriadený podľa § 11 CSP prejednal predložený kompetenčný spor ako spor medzi súdmi, v ktorom je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, v zmysle § 8 ods. 1

6. Pre moderný štát je typická existencia rôznych (sústav) orgánov, ktoré plnia rôzne úlohy (porov. v tomto smere už Hrdlička, J. Zákonná úprava civilní soudní pravomoci ve světle teoretických úvah. In: Acta Universitatis Carolinae Iuridica. Roč. 1970, č. 3, s. 230 a 231).

Občanský soudní řád. I. diel. Praha : Panorama 1985, s. 55, alebo Češka, Z. Občanské právo procesní. Praha : Panorama 1989, s. 80). Doktrína takisto dávnejšie postulovala východisko, že za objektívne existujúci rozlišujúci znak, spôsobilý na určenie právomoci (civilných) súdov na jednej strane a orgánov štátnej správy na druhej strane, možno považovať zásadne charakter právneho vzťahu, o ktorom sa má konať a rozhodovať, rozdielny podľa toho, či subjekty týchto právnych vzťahov majú v ňom rovné postavenie alebo či je medzi nimi pomer podradenosti a nadradenosti. V prvom prípade je namieste právomoc súdov, v druhom právomoc orgánov štátnej správy (porov. Hrdlička, J. cit. dielo, s. 235).

strane. Požiadavka zákonného vymedzenia tejto právomoci vyplýva aj z čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať len na základe ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Žiaden štátny orgán (ani súd) tak nemôže konať nielen bez ústavnej opory, ale ani mimo rozsahu a inak, než ustanovuje zákon. Uvedené východisko zohľadňuje

Na druhej strane však z čl. 46 ods. 1 ústavy pomerne jasne vyplýva, že ak zákon neustanovuje, že o určitej otázke má rozhodovať iný štátny orgán (orgán verejnej moci), je právomoc súdu založená priamo citovaným ustanovením. 8.

V zhode so spomínaným teoretickým východiskom (porov. ods. 6 vyššie) zákony toto rozhraničenie vymedzujú spravidla určením okruhu právnych vzťahov, ktoré prikážu do právomoci toho či onoho orgánu verejnej moci. Napríklad dávky sociálneho poistenia vypláca Sociálna poisťovňa, ktorej organizačným zložkám zákon aj zveruje rozhodovanie o nich [§ 178 ods. 1 písm. a) a e) a § 179 ods. 1 písm. a) a e) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení], a preto rozhodovanie o nich nepatrí do právomoci súdu, ale iného orgánu. Podobne peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia priznáva a aj vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny [§ 43 a § 52 písm. a) zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia], a preto sa právo na ne uplatňuje na tomto štátnom orgáne a rozhodovanie o nich nepatrí do právomoci súdov. Na toto rozhraničenie právomoci potom nadväzuje ustanovenie § 10 ods. 1 CSP (a podobne § 18 ods. 1 SSP), podľa ktorého súd konanie bezodkladne zastaví, ak spor patrí do právomoci iného orgánu verejnej

9. Pre rozhraničenie právomoci (netrestných) súdov z jednej strany a iných orgánov verejnej moci z druhej strany je tak rozhodujúca pozitívna právna úprava, ktorá ju rozhraničuje typovo, podľa jednotlivých právnych vzťahov. Nie je teda v zásade podstatný druh plnenia, ktorého sa možno domáhať z tohto právneho vzťahu. Už uvedené príklady dávok sociálneho poistenia alebo kompenzačných príspevkov sú napospol peňažné plnenia, takže osoba, ktorá sa ich domáha, sa domáha vyplatenia peňažnej sumy. Rovnako sa veriteľ napr. z kúpnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka môže domáhať vyplatenia peňažnej sumy voči svojmu dlžníkovi. Aj keď teda v oboch prípadoch ide o peňažné nároky, neznamená to, že sú totožné a že by ich bolo možné uplatňovať pred jedným a tým istým orgánom. Tak ako by veriteľ nemohol u Sociálnej poisťovne alebo na úrade práce uplatňovať svoj peňažný nárok zo zmluvy voči dlžníkovi, takisto nemôže dôchodca alebo ťažko zdravotne postihnutý uplatňovať svoj peňažný nárok na dávku na súde. Súdom totiž chýba právomoc, aby zaviazali Sociálnu

10. Zákonné rozhraničenie právomoci (netrestných) súdov na jednej strane a iných orgánov moci na druhej strane sa teda orientuje na právne vzťahy, o ktorých rozhoduje ten či onen orgán. Na základe čl. 46 ods. 1 ústavy toto rozhraničenie znamená, že práva z právneho vzťahu, ktorý zákon zveruje do právomoci iného orgánu verejnej moci než súdu, nie je možné uplatňovať na súde. Ak by súd o takomto práve konal a rozhodol, postupoval by v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože by konal mimo rozsahu, ktorý ustanovuje zákon.

To isté platí aj pre určovaciu žalobu, pretože civilný súd nemôže určiť právne skutočnosti, ktoré musia byť výsledkom činnosti iných orgánov verejnej moci (porov. uznesenie sp. zn. 1 KO 7/ 2021), 11. Citované ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozlišuje len medzi právomocou súdu a iného štátneho orgánu (orgánu verejnej moci). Možno z neho teda vyvodiť, že ak zákon nezverí právomoc rozhodovať v určitom uplatnenom práve inému orgánu, patrí táto právomoc súdu. Tým však ešte nie je povedané, ktorý súd a v akom konaní má o uplatnenom práve konať. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy totiž súdnictvo vykonávajú „súdy", ktoré podľa čl. 142 ods. 1 ústavy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústava tak výslovne predpokladá, že v určitých veciach súdy „rozhodujú" (napr. čl. 50 ods. 1 výslovne zdôrazňuje, že súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy), v niektorých iných len „preskúmavajú" rozhodnutia, opatrenia a

Preto staršia doktrína (v čase neexistencie správneho súdnictva) zdôrazňovala, že spory o právomoc môžu vznikať len medzi súdmi a inými orgánmi, ale nikdy nie medzi viacerými všeobecnými súdmi, pretože spory medzi nimi sú vždy spormi o vecnú, miestnu či funkčnú príslušnosť (porov. Štajgr, F., a kol. cit. dielo, s. 65; Handl., V., Rubeš. J. a kol. cit. dielo, s. 73; Češka, Z. cit. dielo, s. 83). Preto aj spory v otázke, či sa o určitom návrhu malo konať podľa piatej časti

Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Na druhej strane, ustanovenie § 1 písm. a) SSP výslovne hovorí o právomoci súdu v správnom súdnictve. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP (nadpísaného „Právomoc") správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Ustanovenie § 7 písm. d) SSP zasa výslovne odkazuje na právomoc súdu v civilnom procese. Nadpis § 8 SSP, ktorý upravuje riešenie sporu o to, či vec patrí do „správneho súdnictva", zasa znie „kompetenčné spory". Na druhej strane, § 18 ods. 2 SSP zasa predpokladá, že správny súd postúpi vec inému súdu než správnemu, ak

postupu orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci, vo volebných veciach, vo veciach referenda a vo veciach politických strán a hnutí a v ďalších veciach, ak to ustanovuje zákon, porov. leg. skratku v § 2 ods. 1 písm. c) cit. zák.].

Tieto ustanovenia teda rozlišujú, v akých veciach súd postupuje podľa ktorého z týchto procesných predpisov (prípadne ešte podľa Civilného mimosporového poriadku). Každý z týchto procesných predpisov samostatne upravuje nielen rozsah vecí, v ktorých sa použijú, ale aj prostriedky ochrany, ktoré dávajú k dispozícii žalobcovi na ochranu jeho práv, a podmienky prístupu k nim.

Pretože každá z týchto sústav je relatívne samostatná, je úlohou zákonodarcu podľa čl. 143 ods. 2, ale aj podľa čl. 48 ods. 1 ústavy upraviť pôsobnosť a príslušnosť jednotlivých sústav. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, ktorým sa podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. rozumie sudca vykonávajúci funkciu na príslušnom súde a určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce. To znamená, že súčasťou práva na zákonného sudcu je aj to, aby o určitej veci rozhodoval súd príslušný. Keď súdy všeobecného súdnictva a súdy správneho súdnictva majú rozdielnu pôsobnosť (vecnú príslušnosť), súčasťou tohto práva je aj to, aby o ich veci rozhodla tá podsústava súdov, do ktorej pôsobnosti táto vec patrí na základe zákona. Pri rozhraničení pôsobnosti medzi týmito podsústavami teda už nejde ani tak o problém možného odňatia prístupu k súdu (obe podsústavy sú totiž súdmi v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), ale viac o to, aby prejednaním veci v tej podsústave, ktorá pre ne nie je príslušná,

15. Podľa citovaných § 3 a 4 CSP právomoc súdov v civilnom sporovom konaní je viazaná na súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci, prípadne na iné veci, v ktorých je právomoc výslovne založená zákonom. Takým zákonom môže byť sám Civilný sporový poriadok, ale aj iný zákon. Odlišnú právomoc majú zasa správne súdy, ktoré v súlade s § 2 ods. 1 a § 6 ods. 1 SSP preskúmavajú zákonnosť rôznych foriem činnosti verejnej správy a tým chránia subjektívne práva. Pre určenie, či konkrétna vec patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní alebo do právomoci správnych súdov, je tak rozhodujúce, či predmet sporu medzi účastníkmi (stranami) možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory v zmysle § 3 CSP, eventuálne iné veci v zmysle § 4 CSP, alebo či predmetom sporu je otázka zákonnosti určitej formy činnosti verejnej správy. Kým ustanovenie § 3 SSP podrobne vymedzuje, čo treba rozumieť jednotlivými formami činnosti verejnej správy, Civilný sporový poriadok pojem „súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci" nevymedzuje. Preto je potrebné vychádzať z obvyklého vymedzenia pojmu súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahov a ich znakov

16. Na základe toho kompetenčný senát vo svojej judikatúre (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1 KO 10/2021 alebo 1 SKomp 31/2022) opakovane zdôrazňuje, že pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnoprávnej veci v zmysle § 3 CSP (a, z druhej strany, veci správneho súdnictva podľa § 2 SSP) je zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu (podobne napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 KO 3/2019, uverejnené ako judikát R 32/2019, ako aj uznesenia sp. zn. 1 KO 9/2016, 1 KO 41/2017, 1 KO 6/2018, 1 KO 15/2018, 1 KO 17/2018, 1 KO 11/2018, 1 KO 29/2018, 1 KO 7/2019, 1 KO 28/ 2018, 1 KO 40/2018, 1 KO 9/2019, 1 KO 11/2019, 1 KO 18/2020, 1 KO 9/2020, 1 KO 26/ 2020 alebo 1 KO 7/2021). Tým je judikatúra kompetenčného senátu v zhode so zahraničnými právnymi poriadkami, v ktorých obdobne existujú viaceré (pod)sústavy súdov (porov. pre

Opačný výklad by robil rozhraničenie pôsobnosti súdov všeobecného súdnictva a súdov správneho súdnictva, ale v konečnom dôsledku aj právomoci súdov a iných orgánov verejnej moci závislým od ľubovôle žalobcu (navrhovateľa), ktorý by si formuláciou žalobného návrhu mohol „vyberať", kto o jeho práve alebo povinnosti rozhodne.

17. Dôsledkom rozdielov medzi procesnou úpravou Civilného sporového poriadku a procesnou úpravou Správneho súdneho poriadku je však okrem iného aj otázka prípustných žalobných návrhov. Ustanovenie § 137 CSP príkladmo normuje, že žalobou sa možno domáhať splnenia povinnosti, vyporiadania vzťahu medzi stranami, určenia práva alebo určenia právnej skutočnosti, pričom vylúčené nie sú ani iné žaloby (žalobné návrhy). Ich úspech vždy závisí od toho, či nájdu oporu v hmotnom práve, ktoré upravuje právne vzťahy uvedené v § 3 a 4 CSP. Naproti tomu ustanovenie § 6 a ďalšie SSP veľmi presne vymedzujú, aký žalobný návrh prichádza do úvahy voči tomu-ktorému aktu orgánu verejnej správy.

posudzovať len podľa žalobného petitu, ale má sa posudzovať celý žalobou uplatnený nárok, tak ako vyplýva z obsahu žaloby alebo návrhu ako celku (porov. nález sp. zn. I. ÚS 192/2015 a iné). 18. Z hľadiska rýchlej a účinnej ochrany svojich práv účastníci môžu subjektívne vnímať ako najväčší nedostatok Správneho súdneho poriadku to, že neumožňuje, aby správny súd priamo zaviazal orgán verejnej správy na konkrétne plnenie. Ak napríklad tento orgán odoprie vydať osobe, ktorá preukázala svoje štátne občianstvo Slovenskej republiky, osvedčenie o štátnom občianstve (§ 9a zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky), má táto osoba na výber len súdnu ochranu v podobe správnej žaloby proti rozhodnutiu resp. opatreniu o zamietnutí jej žiadosti, ktorá môže viesť len k zrušeniu tohto aktu (§ 191 SSP), prípadne žalobu proti inému zásahu, ktorá zasa môže viesť len k všeobecnému zákazu pokračovať v tomto zásahu, prípadne určeniu jeho nezákonnosti (§ 262 SSP).

19. Podstatou tu prerokúvanej veci je práve dať užitočnú odpoveď na otázku, ako z pohľadu právomoci a pôsobnosti (príslušnosti) naložiť so žalobou, ktorú žalobca podá na (civilný) súd a ktorou sa od orgánu verejnej správy (v zmysle § 4 SSP) domáha určitého konkrétneho plnenia (napríklad zaplatenia peňažnej sumy), ktoré tento orgán síce môže poskytnúť, avšak rozhodovanie o ňom nie je žiadnym zákonom prikázané do právomoci súdu v civilnom procese a právny vzťah, z ktorého nárok na toto plnenie vyvodzuje, nepatrí medzi súkromnoprávny spor ani súkromnoprávnu vec v zmysle § 3 CSP.

Ak tak žalobca ešte neurobil, súd podľa § 10 ods. 1 CSP zastaví konanie a postúpi vec tomuto orgánu, aby nárok posúdil a rozhodol o ňom. Pokiaľ však žalobca už takúto žiadosť neúspešne podal a práve kvôli neúspechu sa jej snaží domôcť na súde, potom by zastavenie konania a postúpenie veci orgánu verejnej správy vytváralo v podstate začarovaný kruh. Žalobca by bol nútený do opakovanie toho procesného postupu, ktorý už nepriniesol úspech. V tomto prípade nezostáva nič iné, než takúto žalobu o splnenie povinnosti považovať za prejav nesúhlasu s postupom žalovaného orgánu verejnej správy a podľa § 40 SSP ju postúpiť príslušnému správnemu súdu (porov. zhode uznesenie sp. zn. 18 SKomp 1/2022).

zásahu. Jeho rozhodnutím bude orgán verejnej správy viazaný (porov. § 191 ods. 6 alebo § 262 ods. 1 SSP), pričom jeho nerešpektovanie so sebou nesie dokonca riziko pokuty (porov. cit. § 191 ods. 6, resp. § 262 ods. 3 SSP). Preto nemožno vylúčiť, že na základe rozhodnutia správneho súdu orgán verejnej správy poskytne žalobcovi ním žiadané plnenie.

Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že k takýmto situáciám môže dochádzať, neznamenajú však odopretie prístupu k súdu v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. uznesenia napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 241/2024 a IV. ÚS 575/2024). B. Kompetenčný spor v prerokúvanej veci

Takými finančnými prostriedkami sú okrem iného aj podiely na daniach v správe štátu, ktoré sú na základe § 5 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v znení neskorších predpisov vlastnými príjmami rozpočtu obce; o ich použití rozhoduje obec samostatne. Túto povahu rozpočtových prostriedkov obce zdôraznil vo svojej judikatúra aj Ústavný súd Slovenskej republike (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 163/2019). Spôsob rozdeľovania výnosu dane z príjmov do rozpočtu obcí upravuje zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve.

No len čo sa poukázaný výnos stane príjmom obce (a jej majetkom), rozhoduje o ňom obec samostatne, takže spor dvoch samostatných obcí o tento majetok by bol zásadne sporom dvoch rovnoprávnych subjektov o svoje vlastné práva. 22. Žalobkyňa však nie je samostatnou obcou v zmysle čl. 64 ústavy a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ale mestskou časťou žalovaného mesta - Košíc. Podľa § 2 ods. 1 zákona SNR č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov (zhodne s čl. 65 ods. 1 ústavy) je toto mesto právnickou osobou. Rovnako mestské časti sú podľa § 2 ods. 2 cit. zák. právnickými osobami, ktoré obdobne ako mesto za podmienok ustanovených zákonom a štatútom hospodária so zvereným a vlastným majetkom a zverenými a vlastnými príjmami. Podľa § 3 cit. zák. sa mesto člení na mestské časti, ktoré vytvára, zrušuje, zlučuje alebo rozdeľuje štatútom. Štatút podľa § 10 ods. 3 písm. a) cit. zák. schvaľuje mestské zastupiteľstvo a jeho obsahom je okrem iného úprava zásad deľby samosprávnych pôsobností medzi mesto a

mestskými časťami. Podľa § 38 písm. a) štatútu je príjmom rozpočtu mesta aj podiel na výnose dane z príjmov fyzických osôb, kým podľa § 40 písm. a) je príjmom mestskej časti podiel z výnosu dane z príjmov fyzických osôb v rozsahu schválenom rozpočtom mesta.

Inak povedané, výnosy dane z príjmov podľa zákona č. 564/2004 Z. z. sa rozdeľujú obciam (a mestám) ako takým, nie aj mestským častiam (Bratislavy a) Košíc. Ak teda podľa cit. § 4 tohto zákona daňový úrad poukazuje výnosy jednotlivými obciam, znamená to, že tieto výnosy poukazuje žalovanému mestu, nie však jeho jednotlivým mestským častiam.

24. Zo všetkých citovaných ustanovení tak podľa kompetenčného senátu vyplýva, že vzťah medzi žalovaným mestom a jeho mestskou časťou nie je vzťahom dvoch rovnoprávnych subjektov územnej samosprávy. Naopak, mesto ako územná samosprávna korporácia je zriaďovateľom mestskej časti ako nižšej územnej jednotky na svojom území. Mestská časť teda

Pôsobnosť, ktorú v tejto súvislosti voči obciam vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky, však vykonávajú voči takýmto mestským častiam hlavné mesto Slovenskej republiky a mesto Košice. 25. Na základe uvedených úvah tak kompetenčný senát uzatvára, že právny vzťah medzi žalobkyňou ako mestskou časťou žalovaného mesta a týmto žalovaným mestom nie je súkromnoprávnym vzťahom dvoch rovnoprávnych fyzických osôb.

Tak mesto, ako aj mestská časť sú pritom orgánmi verejnej správy v zmysle § 4 písm. b) SSP a ich finančné vzťahy sú tak vzťahmi dvoch orgánov verejnej správy, z ktorých jeden (žalované mesto) je tomu druhému (žalovaná mestská časť) nadriadený a rozhoduje o ňom. Spor z tohto vzťahu tak nie je súkromnoprávnym sporom a na jeho prejednanie a rozhodnutie nie je daná právomoc súdu v zmysle v civilnom sporovom konaní podľa § 3 CSP. Pretože ani osobitný zákon nezveruje právomoc rozhodovať tieto spory súdom v civilnom sporovom konaní, nemožno ich právomoc založiť ani podľa § 4 CSP. Naopak, pretože žalované mesto Košice pri rozdeľovaní výnosu z dane z príjmov vo vzťahu k svojim mestským častiam koná ako nadriadený orgán verejnej správy v rámci verejnej správy, ochranu právam a právom chráneným záujmom proti jeho postupu (vo všeobecnosti) sú povolané poskytovať správne súdy podľa § 2 a § 6 SSP.

IV. Záver

26. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kompetenčný senát znova dospel k záveru, že Správny súd v Košiciach neopodstatnene vyslovil nesúhlas s tým, že mu Mestský súd Košice postúpil prerokúvanú vec. Preto podľa § 18 ods. 4 SSP vyslovil, že na prejednanie veci je daná právomoc správnych súdov. 27. Podľa § 18 ods. 4 SSP sú súdy týmto rozhodnutím viazané, čo znamená, že sú v ďalšom konaní v prerokúvanej veci povinné vychádzať z právneho názoru, že jej prejednanie patrí do právomoci správnych súdov. Preto nemôžu žiadne svoje rozhodnutie založiť na opačnom právnom názore, teda že by táto vec do právomoci správnych súdov nepatrila. 28. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 8 : 0 (jednomyseľne)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 10. novembra 2025