18SKomp/1/2023

UZNESENIE

Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, JUDr. Jaroslavy Fúrovej (sudkyne spravodajkyne), JUDr. Nory Halmovej, JUDr. Jany Haluškovej, JUDr. Terézie Mecelovej, Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore medzi Krajským súdom v Trnave ako správnym súdom a Okresným súdom Senica, vo veci žalobkyne O. R., D. X. V. XXXX, Z., F.Y. XX/ XX, A. N., S. C. XX, proti žalovanému Mestu Senica, Senica, Štefánikova 1408/56, IČO: 00309974, o zaplatenie 482,17 eur, naposledy vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/164/2022, o nesúhlase s postúpením, takto

rozhodol:

Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.

Odôvodnenie

I. Predmet konania vo veci

3. Predtým ako kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kompetenčný senát“) pristúpi k posúdeniu dôvodnosti nesúhlasu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „správny súd“) s postúpením veci špecifikovanej v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „vec“), preskúma, či medzi civilným súdom a správnym súdom je kompetenčný spor, o ktorých je príslušný rozhodovať podľa § 8 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. Z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). 4. Okresný súd Senica ako civilný súd s odkazom na § 43 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a § 9 a nasl. SSP postúpil vec Krajskému súdu v Trnave ako správnemu súdu z dôvodu, že žalobkyňa spochybňuje zákonnosť postupu žalovaného pri výkone kompetencie orgánu verejnej správy, preskúmanie ktorého patrí do právomoci krajského súdu. 5. Správny súd s odkazom na § 18 ods. 4 SSP predložil vec na rozhodnutie kompetenčnému senátu z dôvodu, že nesúhlasí s postúpením veci urobeným civilným súdom, a to preto, že sa žalobkyňa nedomáha preskúmania zákonnosti žiadneho rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu orgánu verejnej správy, ako ani poskytnutia ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy. Zároveň, z dôvodu, že žalobkyňa žiada vydať predmet plnenia „vrátenia poplatku za smeti“ (komunálny odpad), ide podľa správneho súdu o vydanie bezdôvodného obohatenia, teda súkromnoprávny spor. 6. Z postupu civilného súdu vyplýva, že vec považoval za patriacu do právomoci súdov Slovenskej republiky, no nepovažoval sa za súd vecne príslušný na konanie v prvej inštancii o veci, keďže túto pokladal za správnu vec v zmysle § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zároveň mal za to, že vecne príslušným súdom je správny súd ako správny súd v intenciách SSP. 7. Z postupu správneho súdu vyplýva, že vec považoval za patriacu do právomoci súdov Slovenskej republiky, no nepovažoval sa za súd vecne príslušný na konanie a rozhodovanie o veci v správnom súdnictve, keďže vec pokladal za občianskoprávnu vec v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch. 8. Z uvedeného tak vyplýva, že medzi civilným súdom a správnym súdom je kompetenčný spor, o ktorom je kompetenčný senát oprávnený rozhodovať podľa § 8 ods. 1 SSP.

9. Úlohou kompetenčného senátu je posúdiť povahu právneho vzťahu, z ktorého žalobkyňa vyvodzuje svoje právo na vrátenie sumy zaplatenej za smeti mestu, v ktorom má trvalý pobyt, ale v danom meste sa nezdržiava niekoľko rokov. 10.

priebehu zdaňovacieho obdobia. Z podania žalobkyne ale vyplýva, že dôvodí skutočnosťami, ktoré súvisia s uplatnením nároku na zníženie alebo odpustenie poplatku, nie s vrátením poplatku. 11. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na pôsobnosť obce ako subjektu územnej samosprávy vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov. Obec má právomoc zaviesť miestne dane a miestne poplatky, ako to vyplýva z čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej len „Ústava“), zákonného zmocnenia obsiahnutom v § 2 zákona č. 582/2004 Z. z. a z § 4 ods. 3 písm. c) a 11 ods. 4 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

12. Nielen z vyššie naznačeného, ale aj priamo z § 102 zákona č. 582/2004 Z. z. vyplýva, že vrátenie, zníženie alebo odpustenie poplatku je súčasťou správy miestnych daní a poplatku, na ktorú sa vzťahuje DP. V týchto prípadoch však bude obec ako správca dane postupovať podľa príslušnej úpravy zákona č. 563/2009 Z. z. Otázka nároku na vrátenie poplatku nie je komplexne upravená v zákone č. 563/2009 Z. z., keďže upravuje len podmienky vrátenia poplatku, pričom tieto sú upravené odlišne v prípade daňových preplatkov podľa DP.

13. Z vyššie uvedených súvislostí vyplýva, že zákon č. 582/2004 Z. z. priznáva poplatníkovi právo na vrátenie, zníženie alebo odpustenie poplatku, ak nastanú skutočnosti predpokladané zákonom. Predmetné práva nie sú priamo na základe zákona nárokovateľné, ale zo strany nositeľa týchto práv je nevyhnutné iniciovať administratívne konanie (nie súdne konanie), konkrétne daňové konanie, v ktorom o týchto právach koná správca dane ako orgán verejnej správy. Toto konanie je (resp. má byť) zavŕšené prijatím individuálneho správneho aktu (rozhodnutie alebo oznámenie podľa § 82 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z.) alebo uskutočnením postupu pri plnení úloh v oblasti verejnej správy (vrátenie poplatku podľa § 82 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. a § 79 ods. 2 DP). Uvedené práva nemajú podklad v občianskoprávnom vzťahu, ale sú vyvodené zo vzťahu medzi správcom dane a poplatníkom ako daňovým subjektom, čo je vzťah vyplývajúci z finančnej činnosti štátu, resp. štátnych orgánov alebo orgánov územnej samosprávy. Taký vzťah nemožno podriadiť pod vzťahy, v ktorých vznikajú

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Právo na vrátenie, zníženie alebo odpustenie poplatku je tak verejne subjektívnym právom, konkrétne právom v oblasti verejnej správy.

14. V predmetnom právnom vzťahu pripadá do úvahy vznik potreby poskytnutia ochrany právu na vrátenie, zníženie alebo odpustenie poplatku správnym súdom v správnom súdnictve. Tejto sa poplatník môže domáhať v zmysle § 2 ods. 2 SSP vtedy, ak tvrdí, že niektoré z týchto práv boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy. Nevyhnutným predpokladom tak je, aby sa o práve vyvodenom zo zákona č. 582/2004 Z. z. začalo administratívne konanie a prípadne aj vydalo rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, a to v závislosti od požadovanej súdnej ochrany. Z podania žalobkyne však nevyplýva takáto skutočnosť, pričom žalobkyňa ani len netvrdí, že by zo strany mesta Senica akýmkoľvek spôsobom došlo k zásahu do jej práv. Hoci žalobkyňa uvádza, že sumu, ktorú žiada vrátiť, zaplatila ihneď ako sa dozvedela o nedoplatku „na smeti“, nesmeruje svoje podanie proti výzve na zaplatenie daňového nedoplatku alebo akýmkoľvek iným zásahom správcu dane, z ktorých by daná výzva vychádzala (napr. vyrubenie poplatku alebo určenie poplatku podľa pomôcok) alebo ktorým by predchádzala (napr. ne/vyhovenie námietke proti výzve). 15. Správny súd svoj záver o nesúhlase s postúpením odôvodňoval aj tým, že v podaní absentuje špecifikácia rozhodnutia mesta Senica, ktoré by žalobkyňa považovala za nesprávne. Tu kompetenčný senát poukazuje na to, že absencia označenia rozhodnutia sama o sebe neznamená, že ide o vec patriacu do pôsobnosti civilnému súdu. Vyplýva to zo toho, že daná skutočnosť je v prípade vecí patriacich do pôsobnosti správneho súdu vadou, podľa povahy ktorej môže správny súd odmietnuť žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP s odkazom na § 59 ods. 3 SSP. Kľúčové tak nie je označenie individuálneho správneho aktu, ale samotné tvrdenie, že takým alebo iným zásahom boli práva žalobkyne porušené alebo dotknuté, z dôvodu ktorého sa domáha súdnej ochrany. Takéto tvrdenie v podaní žalobkyne absentuje, a preto hoci sa podanie týka práv v oblasti verejnej správy, nejde o správnu vec v zmysle § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch, ale o vec, v ktorej koná a rozhoduje príslušný správca dane. 16. Kompetenčný senát v prípade kompetenčného sporu podľa § 8 SSP nerozhoduje o tom, či je alebo nie je daná právomoc súdu alebo iného orgánu podľa § 11 ods. 1 CSP, ale ako vyplýva z rozhodovacej praxe kompetenčného senátu len o tom, či na prejednanie veci je alebo nie je daná právomoc správneho súdu. Zároveň ak kompetenčný senát v konaní o kompetenčnom spore podľa § 8 SSP dospeje k právnej úvahe o absencii právomoci súdu Slovenskej republiky na konanie o spore alebo veci, nie je oprávnený rozhodnúť sám o zastavení konania (vedeného vo veci v ktorej vznikol kompetenčný spor) podľa § 9 CSP, keďže môže disponovať len svojím konaní o kompetenčnom spore, nemá postavenie súdu podľa § 9 CSP. Preto v tomto prípade môže kompetenčný senát rozhodnúť len tak, že nie je daná právomoc správneho súdu.