18SKomp/14/2025

UZNESENIE

Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, JUDr. Jaroslavy Fúrovej, JUDr. Nory Halmovej, JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., JUDr. Terézie Mecelovej, Mgr. Michala Novotného, prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore medzi Správnym súdom v Bratislave a Mestským súdom Bratislava IV, vo veci žalobkyne: R.. Q. Q., adresa trvalého pobytu: Y.. L. M. XX, XXX XX F., dátum narodenia: X. L.. XXXX, proti žalovaným 1) Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, JUDr. Mária Kolíková, 2) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 3) Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, 4) Psychocure SK s.r.o., so sídlom Záporožská 12, 851 01 Bratislava, IČO: 36663956, 5) Y.. N. U., Psychiatrická neštátna ambulancia, so sídlom Záporožská 12, 851 01 Bratislava, o určenie neplatnosti vzdania sa funkcie sudkyne, takto

rozhodol:

Na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu.

Odôvodnenie

I. Predmet kompetenčného sporu

3. Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení, prípisom z 13. augusta 2024 postúpil vec Mestskému súdu Bratislava IV, ktorý s postúpením nesúhlasil a vec vrátil Správnemu súdu prípisom z 10. apríla 2025. Mal za to, že v prejednávanom prípade nejde o súkromnoprávny spor v zmysle § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v účinnom znení (ďalej len „CSP“), keďže vzdanie sa funkcie sudcu nemožno považovať za súkromnoprávny úkon, vo vzťahu ku ktorému môže Mestský súd Bratislava IV konštatovať neplatnosť. Vzdanie sa funkcie sudcu je podľa Mestského súdu Bratislava IV verejnoprávnym úkonom sudcu v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o sudcoch“). Podanie je podľa Mestského súdu Bratislava IV nutné posudzovať podľa obsahu, prípadne vyzvať na jeho doplnenie, pokiaľ je neúplné. Keďže tak Správny súd v Bratislave neučinil, postúpenie považuje Mestský súd Bratislava IV aj za predčasné. 4. Správny súd, trvajúc na svojom predošlom právnom závere, že na prejednanie a rozhodnutie je príslušný Mestský súd Bratislava IV, prípisom z 30. apríla 2025 opätovne postúpil vec Mestskému súdu Bratislava IV. Poukázal na to, že správne súdy podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len „SSP“): preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Žalobkyňa sa podľa Správneho súdu v Bratislave nedomáha ničoho z vyššie citovaného ustanovenia, ale žiada o rozhodnutie o neplatnosti podania, na čo je v zmysle § 3 v spojení s § 137 písm. d) príp. písm. d) CSP príslušný civilný súd. 5. Mestský súd Bratislava IV, nesúhlasiac s postúpením veci z vyššie opísaných dôvodov, túto predložil listom sp. zn. 52C/36/2025 zo 6. augusta 2025 na rozhodnutie o právomoci kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podľa § 11 CSP (ďalej len „kompetenčný senát“).

6. Kompetenčný senát konštatuje, že nesúhlas s postúpením bol podaný oprávneným subjektom. Po posúdení veci kompetenčný senát dospel k záveru deklarovanému vo výroku tohto uznesenia, ktorý odôvodňuje v nasledovnom texte. 7. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

8. Z citovaných § 3 a 4 CSP vyplýva, že právomoc súdov v civilnom sporovom konaní je viazaná na súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci, prípadne na iné veci, v ktorých je právomoc súdu založená priamo zákonom. Takým zákonom môže byť sám Civilný sporový poriadok, ale aj iný zákon. Odlišnú právomoc majú správne súdy, ktoré v súlade s § 2 ods. 1 a § 6 ods. 1 SSP preskúmavajú zákonnosť rôznych foriem činnosti verejnej správy a tým chránia subjektívne práva. Pre určenie, či konkrétna vec patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní alebo do právomoci správnych súdov, je tak rozhodujúce, či predmet sporu medzi účastníkmi (stranami) možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory v zmysle § 3 CSP, eventuálne iné veci v zmysle § 4 CSP, alebo či predmetom sporu je otázka zákonnosti určitej formy činnosti verejnej správy. Kým ustanovenie § 3 SSP podrobne vymedzuje, čo treba rozumieť jednotlivými formami činnosti verejnej správy, Civilný sporový poriadok pojem „súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci“ nevymedzuje. Preto je potrebné vychádzať z obvyklého vymedzenia pojmu súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahov a ich znakov

9. Pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnej veci v zmysle § 3 CSP je tak zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci (podobne napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 3/2019, uverejnené ako judikát R 32/2019, ako aj uznesenia sp. zn. 1 KO 9/2016, 1 KO 41/2017, 1 KO 6/2018, 1 KO 15/2018, 1 KO 17/2018, 1 KO 11/2018, 1 KO 29/2018, 1 KO 7/2019, 1 KO 28/2018, 1 KO 40/2018, 1 KO 9/2019, 1 KO 11/2019, 1 KO 18/2020, 1 KO 9/2020, 1 KO 26/2020 alebo 1 KO 7/2021). Opačný názor, ktorý bol v uzneseniach kompetenčného senátu ojedinele vyslovený a podľa ktorého by pre posúdenie právomoci mal byť rozhodný len petit (napr. pre určovacie petity porov. uznesenia sp. zn. 1 KO 29/2017, 1 KO 48/2017, 1 KO 47/2017 a 1 KO 43/2017, resp. pre petit o zaplatenie peňažnej sumy 1 KO 12/2020), nemožno akceptovať.

To však odporuje zneniam § 3 a 4 CSP a § 2 a 6 SSP, ktoré túto právomoc vymedzujú na základe objektívnych charakteristík jednotlivých právnych vzťahov. 10. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa sa petitom svojej žaloby domáha určenia neplatnosti podania určeného prezidentovi Slovenskej republiky, označeného ako „Vzdanie sa funkcie“, ktorý môže apriori zvádzať k záveru, že ide o súkromnoprávny spor o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 137 písm. d) CSP, ako uviedol aj Správny súd v Bratislave, z obsahu žaloby je zrejmé, že sporným je samotný zánik funkcie sudcu, a teda zánik osobitného vzťahu medzi sudcom a štátom, ktorý nastáva ex lege ako následok doručenia vzdania sa funkcie prezidentovi Slovenskej republiky.

12. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je sudca predstaviteľ súdnej moci, ktorý vykonáva právomoc súdu. Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy a § 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu vymenúva prezident Slovenskej republiky svojím rozhodnutím. Toto rozhodnutie je individuálnym verejnomocenským aktom, nie však správnym aktom, pretože prezident nie je orgán verejnej správy (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2015).

13. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že vzťah sudcu a štátu nie je pracovnoprávnym vzťahom zamestnanca a zamestnávateľa. Sudca je predstaviteľ súdnej (teda verejnej) moci, do svojej funkcie je ustanovený verejnoprávnym aktom (rozhodnutím prezidenta) a rovnako je z tejto funkcie odvolávaný. Obsah svojho právneho vzťahu k štátu si sudca a štát nemôžu upraviť voľne s využitím súkromnej autonómie. Jeho obsah je podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. určený zákonom a odlišná dohoda je možná len v rozsahu, v akom to zákon výslovne dovoľuje a v zásade len v nepodstatných otázkach. Štát a sudca sa nemôžu dohodnúť ani o druhu vykonávanej práce, pretože obsahom „práce“ sudcu je výkon funkcie sudcu, teda výkon verejnomocenských oprávnení v mene súdu ako orgánu súdnej moci, ktorého právomoc a kompetenciu upravuje ústava a zákony. Vzťah sudcu a štátu nie je vzťahom podriadenosti a nadriadenosti ohľadom obsahu vykonávanej práce, pretože sudca je pri výkone funkcie nezávislý (čl. 144 ods. 1 ústavy), takže štát nemôže uplatňovať v pracovnom práve

. . . 16. Zo všetkých uvedených úvah tak vyplýva, že osobitný vzťah sudcu k štátu podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je súkromnoprávnym vzťahom v zmysle § 3 CSP, ani ho nemožno považovať za vzťah, o ktorom by podľa osobitného predpisu mali rozhodovať civilné súdy v zmysle § 4 CSP. .

17. Osobitný vzťah sudcu k štátu podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je tak verejnoprávnym vzťahom, v ktorom výnimočne rozhoduje prezident Slovenskej republiky, no vo väčšine prípadov ministerstvo (minister) alebo predseda súdu ako orgány správy súdu. Výkon ústavnej pôsobnosti prezidenta pri vymenúvaní a odvolávaní sudcov nemožno považovať za činnosť orgánu verejnej správy, takže jeho konanie nie je preskúmateľné správnymi súdmi (porov. citované rozhodnutia ústavného súdu). Činnosť ministerstva a predsedu súdu ako orgánov správy súdov však podľa už citovaných judikatórnych záverov možno považovať za výkon verejnej správy, a to aj vo veciach, ktoré sa dotýkajú práv a povinností sudcu z jeho osobitného vzťahu k štátu. Ochranu týmto právam tak poskytujú správne súdy podľa § 2 a § 6 SSP.

III. Záverečné zhodnotenie

13. Posúdením všetkých vyššie uvedených dôvodov kompetenčný senát dospel k záveru, že nesúhlas Mestského súdu Bratislava IV s postúpením veci Správnym súdom v Bratislave bol dôvodný, a preto podľa § 18 ods. 4 SSP kompetenčný senát vyslovil, že na prejednanie tejto veci je daná právomoc správneho súdu. 14. Pre úplnosť považuje kompetenčný senát za vhodné ešte poznamenať, že v ďalšom konaní bude úlohou žalobkyne, aby svoju žalobu po poučení správnym súdom v rámci postupu pri odstraňovaní vád podania podľa § 59 alternatívne § 60 SSP, upravila zodpovedajúco niektorému žalobnému typu podľa SSP, napríklad aby vymedzila, akými konkrétnymi úkonmi orgánov správy súdov sa voči nej prejavil (podľa nej nesprávny) záver o tom, že jej funkcia sudkyne zanikla (napr. neuvádzaním v zozname aktívnych sudcov, nezaradenie do rozvrhu práce, neprideľovaním vecí a pod.). 15. Podľa § 18 ods. 4 SSP sú súdy rozhodnutím kompetenčného senátu viazané. 16. Toto uznesenie prijal kompetenčný senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 10. novembra 2025