18SKomp/4/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:3122203393.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Okresný súd Trenčín
- Sp. zn. 1. inštancie
- 12C/29/2022
- IČS
- 3122203393
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., JUDr. Jaroslavy Fúrovej, JUDr. Nory Halmovej (sudkyňa spravodajkyňa), JUDr. Terézie Mecelovej, JUDr. Gabriely Klenkovej PhD., Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka PhD., v kompetenčnom spore medzi Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, Bardejov, Kuzmányho 18 a Okresným súdom Trenčín, v spore žalobcu Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova 2 a žalovanej X. I., R.. XX.XX.XXXX, D. T., Z.. C. XXXX/X, o zaplatenie 104 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Na prejednanie veci je daná právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva.
Odôvodnenie
1. Dňa 07.03.2024 bolo Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky doručené podanie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bardejov označené ako kompetenčná žaloba proti Okresnému súdu Trenčín. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bardejov navrhol, aby kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bardejov nie je nositeľom vecnej ani miestnej príslušnosti v danej veci konať. Poukázal, že zo strany úradu nebolo zistené žiadne porušenie zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 355/2007 Z.z.) ani iného predpisu upravujúceho verejné zdravie. Žalovanej bola nariadená karanténa, ktorú akceptovala a následne aj splnila. Zariadenie, v ktorom žalovaná absolvovala karanténu, spadá pod ministerstvo vnútra, ktoré je v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. jeho príslušným orgánom verejného zdravotníctva. Náklady za stravovanie nie sú nákladmi v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.
Nákladmi podľa uvedeného ustanovenia sú napríklad náklady pri plnení povinností zabezpečiť deratizáciu, dezinsekciu, dezinfekciu a ďalších povinností v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. a iných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich ochranu verejného zdravia.
V súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou vláda uložila uznesením č. 113 z 15. marca 2020 ministerke vnútra vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény pre občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených ministerstvom vnútra. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (právna úprava od 01.07.2016 - 18.01.2021), (ďalej len ,,zákon č. 179/2011 Z.z.) a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná ministerstvo vnútra s súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/
2007 Z. z. nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý nie je orgánom verejného zdravotníctva a ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Stravovanie týmto osobám nezabezpečoval ani neposkytol Úrad verejného zdravotníctva SR a ani príslušné regionálne úrady verejného zdravotníctva. Vyhlásená mimoriadna situácia z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19 na Slovensku nebola v časti poskytovania stravovania osobám umiestneným v karanténnych zariadeniach riešená legislatívne a zároveň nebola zakomponovaná do zákona č. 355/2007 Z. z., čím došlo k polarizácii právnych názorov na výklad ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Určenému subjektu hospodárskej mobilizácie teda náklady v súvislosti s opatreniami hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z. boli uhradené v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z., a to ministerstvom vnútra.
V súlade s ustanovením § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. karanténne opatrenia mala plniť žalovaná a z uvedeného dôvodu mala aj náklady s nimi spojené uhrádzať sama. 2. Okresný súd Trenčín uznesením zo 4. mája 2023 sp. zn. 17C/29/2022 konanie zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v Bardejove.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3, § 4, § 9 a § 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 6 ods. 3 písm. l) a § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Uviedol, že predmetom konania je náhrada nákladov vynaložených žalobcom na stravu žalovanej počas nariadenej karantény v zariadení určenom štátom.
Rozhodovanie o tomto nároku patrí do pôsobnosti regionálneho úradu verejného zdravotníctva (§ 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z.), ktorý ukladá povinnosť nahradiť náklady, ktoré vznikli pri plnení povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia (§ 58 ods. 2 zákona č. 355/ 2007 Z. z.). Žalovaná podrobením sa nariadenej karanténe plnila svoju povinnosť uloženú opatrením orgánu verejného zdravotníctva vyplývajúcu z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. Rozhodovanie o uplatnenom nároku (ako o administratívnoprávnom nároku) nepatrí do pôsobnosti súdov, preto Okresný súd Trenčín vec postúpil príslušnému orgánu verejného zdravotníctva podľa sídla zariadenia, v ktorom bola žalovaná ubytovaná počas povinnej karantény. 3. Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 bola z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky podľa
§ 8 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov pre územie Slovenskej republiky vyhlásená mimoriadna situácia 12. marca 2020 od 06:00 hod. 3. 1. Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 vláda uložila ministerke vnútra vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény pre občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).
3. 2. Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 115 z 18. marca 2020 bol schválený návrh na rozšírenie núdzového stavu a s účinnosťou od 19. marca 2020 došlo k zmene uznesenia vlády č. 114 z 15. marca 2020 tak, že núdzový stav bol vyhlásený na celom území Slovenskej republiky. 3. 3. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky opatrením č. OLP/2595/2020 z 15. marca 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. nariadil všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, izoláciu v zariadeniach určených ministerstvom vnútra na dobu 14 dní.
4. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58. 4. 1. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne
opatrenia. 4. 2. Podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
4. 3. Podľa § 1 nariadenia vlády č. 77/2020 Z. z. vláda nariaďuje vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie a ich financovanie v čase vyhláseného núdzového stavu. 4. 4. Podľa § 2 ods. 3 nariadenia vlády č. 77/2020 Z. z. na realizáciu karanténnych opatrení určí subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona vybrané zariadenia vo svojej pôsobnosti ako subjekty hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona. 4. 5. Podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády č. 77/2020 Z. z. na realizáciu karanténnych opatrení určí okresný úrad v súlade s požiadavkou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vybrané zariadenia vo svojej územnej pôsobnosti ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona.
4. 6. Podľa § 11 ods. 4 nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z.z. subjekt hospodárskej mobilizácie, určený rozhodnutím alebo písomným príkazom na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až 10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie, si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu. 4. 7.
Podľa § 4 ods. 1 písm. d) bod 2 zákona č. 179/2011 Z. z. subjektom hospodárskej mobilizácie je podnikateľ, rozpočtová organizácia, príspevková organizácia, verejná vysoká škola, alebo nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie (ďalej len "určený subjekt") písomným príkazom vedúceho ústredného orgánu vo svojej pôsobnosti, prednostu okresného úradu vo svojom územnom obvode, prednostu okresného úradu v sídle kraja v územnom obvode kraja alebo predsedu vyššieho územného celku vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti vydaným v období krízovej situácie (ďalej len "príkaz"); proti príkazu nie je prípustné odvolanie.
5. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na základe faktúry č. 1060063187 vystavenej X. I. uhradilo určenému subjektu náklady spojené so stravou X. I., ktorá absolvovala nariadenú izoláciu v karanténnom zariadení KLÚ DRUŽBA Bardejovské Kúpele v čase od 25.05.2020 do 01.06.2020. 6.
X. I. vystavilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky 17. júna 2020 faktúru č. 1060063187 na zaplatenie 104 eur za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení KLÚ DRUŽBA Bardejovské Kúpele za obdobie od 25.05.2020 do 01.06.2020. Faktúra bola splatná do 17. júla 2020.
8. V lehote splatnosti X. I. faktúru nezaplatila, preto ju ministerstvo vnútra výzvou vyzvalo k úhrade. Vo výzve ministerstvo vnútra odkazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/ 2007 Z. z., podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. V súvislosti s tým ministerstvo vnútra uviedlo, že vedenie ministerstva vnútra rozhodlo, že fyzické osoby nebudú platiť všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou karanténou, ale len stanovenú paušálnu čiastku za stravu.
9. Nakoľko ani na výzvu X. I. faktúru nezaplatila, ministerstvo vnútra podalo proti nej v mene Slovenskej republiky 19. mája 2022 na Okresnom súde Trenčín návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 104 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 104 eur od 18. júla 2020 do zaplatenia. Legitímnosť nároku ministerstvo vnútra vyvodzovalo z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.
10. Podľa § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší správny súd") podľa tohto zákona. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej moci viazané.
11. Vychádzajúc z uvedeného kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zriadený podľa § 11 Civilného sporového poriadku (v ďalšom aj „CSP“) prejednal predloženú kompetenčnú žalobu ako spor o právomoc, ktorý mal vzniknúť medzi Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, Bardejov a Okresným súdom Trenčín.
12. Ustanovenie § 11 ods. 1 CSP podrobnejšie nevymedzuje, čo sa má rozumieť sporom o právomoc, preto treba tento pojem vyložiť v súvislostiach s inými ustanoveniami procesných predpisov. Systematicky je § 11 ods. 1 CSP zaradený v druhej hlave prvej časti Civilného sporového poriadku nadpísanej „Právomoc súdu“, pod marginálnou rubrikou „Skúmanie právomoci“. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že právomoc súdov zahŕňa okruh sporov a vecí, o ktorých sú súdy povolané rozhodovať, teda v ktorých môžu vydať rozhodnutie vo veci samej.
13. Súd skúma svoju právomoc ako jednu z procesných podmienok podľa § 161 ods. 1 CSP kedykoľvek počas konania a ak zistí, že spor alebo vec, ktorých rozhodnutie sa od neho žiada nepatrí do jeho právomoci, konanie bezodkladne zastaví (§ 9 CSP). Súčasne platí, že ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky (než súdu), súd podľa § 10 ods. 1 CSP konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec postúpi tomuto orgánu. Ak takto určený orgán s postúpením nesúhlasí, je legitimovaný na predloženie sporu alebo veci na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (§ 11 CSP).
Tým vznikne spor o právomoc medzi súdom a iným orgánom verejnej moci, ktorý podľa § 11 CSP rozhodne kompetenčný senát. 14. Z označenej právnej úpravy tak vyplýva, že kompetenčný spor medzi súdom a iným orgánom verejnej moci môže vzniknúť len vo veci, kde sa od súdu žiada rozhodnutie vo veci samej (napr. podaním žaloby alebo iného návrhu) a súd je presvedčený, že na vecné rozhodnutie o takomto spore alebo veci nemá právomoc. Kompetenčný senát v uznesení z 21.
apríla 2022 sp. zn. 1SKomp/9/2022 uviedol, že: „sporom o právomoc podľa § 11 CSP sa potom rozumie spor o otázku, kto je oprávnený konať a rozhodnúť vo veci samej o určitom spore alebo veci. Naopak, sporom o právomoc nemožno rozumieť akýkoľvek rozdiel v názore na to, aká je právomoc toho či onoho orgánu verejnej moci, ak sa tento názorový rozdiel netýka samotnej otázky, kto má meritórne rozhodnúť o určitom spore alebo veci“.
15. V posudzovanej veci sa Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bardejov, obrátil na kompetenčný senát so „žiadosťou“ o prieskum právomoci všeobecného súdu (Okresného súdu Trenčín) na prejednanie a rozhodnutie sporu medzi žalobcom Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova 2 a žalovanou X. I., R.. XX.XX.XXXX o zaplatenie 104 eur s príslušenstvom.
16. Najvyšší súd poukazuje, že Okresný súd Trenčín uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vnikli, keď žalovaná plnila svoju povinnosť byť izolovaná v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. Citujúc ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. (Regionálny úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58), prijal súd prvej inštancie záver, že predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva.
Z toho potom na základe § 10 ods. 1 CSP prijal záver o zastavení konania a postúpení veci. 17. Najvyšší súd je názoru, že v posudzovanej veci žalobou uplatnený nárok predstavuje peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré bolo poskytnuté žalovanej počas nariadenej karantény v zariadení KLÚ DRUŽBA Bardejovské Kúpele. Karanténa bola žalovanej nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona 355/2007 Z.z.
Stravovanie poskytnuté žalovanej počas karantény teda jednoznačne predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaná plnila povinnosť zotrvať po príchode na územie SR v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje ustanovenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Žalobou uplatnené náklady stravovania žalovanej v karanténe sú nákladmi podľa § 58 zák. č. 355/2007 Z.z., ako to vyplýva z textu ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/ 2007 Z.z.
Povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad verejného zdravotníctva a to zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (§ 3, § 4 a Čl. 1 CSP).
18. Na uvedenom závere nemení nič ani žalobkyňou zdôrazňovaná skutočnosť, že náklady stravovania zaplatila predmetnému zariadeniu žalobkyňa, ktorej ministerstvu táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo zák. č. 355/2007 Z.z., a to z citovaného nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z.z., a že od žalovanej tak žiada iba to, čo bolo plnené za ňu.
Uvedený názor žalobkyne predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovanej voči zariadeniu, v ktorom vykonávala karanténu. Teda, že žalovaná bola povinná uhradiť náklady karantény, v tomto prípade stravovania, priamo predmetnému zariadeniu. Práve citované nariadenie vlády SR však uvedenú konštrukciu vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich v rozhodnom období na územie SR formou umiestnenia týchto osôb v zariadeniach, ktoré pre tento účel určil, a ktoré stanoveným spôsobom financoval.
Skutočnosť, že pre samotný faktický výkon karantény boli využité aj neštátne subjekty nemení nič na tom, že právne bolo zabezpečenie karantény vecou štátu. Preto ani osoby umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom právnom vzťahu so samotnými zariadeniami, kde karanténu absolvovali, ale jedine so štátom. Neprichádza tak do úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe v neštátnych zariadeniach mali uhradiť náklady karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že pokiaľ žalobkyňa platila neštátnemu zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnila tým za tieto osoby, a tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.
19. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom na úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda nárokom vyplývajúcim z ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z bezdôvodného obohatenia.
20. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Z uvedeného ustanovenia v spojení s ust § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. totiž uvedený právny záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. právomoc konať nie len vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj v tomto
prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. Úrad verejného zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania. Ako však bol uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci v tejto veci.
21. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na úhradu nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z.
22. Najvyšší súd je názoru, že povinnosť nahradiť náklady za stravovanie môže uložiť regionálny úrad verejného zdravotníctva, ak sa náklady viažu na ním nariadené opatrenia v rámci mimoriadnej situácie a ak ich považuje za nevyhnutné pre ochranu verejného zdravia. Toto oprávnenie vyplýva z § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z.z., ktorý mu umožňuje nariaďovať opatrenia na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení a ochranu verejného zdravia, a z 58 ods. 2, ktorý upravuje povinnosť uhradiť ,,náklady spojené s opatreniami na ochranu verejného zdravia“, ktoré vzniknú v súvislosti s mimoriadnymi opatreniami, napríklad počas hospodárskej mobilizácie alebo inej mimoriadnej situácie, t.j. ak sú preukázateľne nevyhnutné na zabezpečenie verejného zdravia a ochranu zdravia osôb priamo zapojených do nariadených opatrení. Ide o interpretáciu, ktorá závisí od konkrétnej situácie a potrieb, pričom musia byť splnené tieto podmienky: 1. priama súvislosť s opatreniami - stravovanie musí byť jednoznačne nevyhnutné na to, aby osoby mohli vykonávať nariadené opatrenia na ochranu verejného zdravia, 2. mimoriadna situácia alebo mobilizácia
- takéto náklady by sa mohli uznať len v rámci mimoriadnych situácií, ako je hospodárska mobilizácia alebo iné núdzové stavy. Ak má regionálny úrad oprávnenie vydať priamy príkaz na úhradu týchto nákladov, môže ich vymáhať ako správny orgán.
23. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kompetenčný senát dospel k záveru, že vo veci, ktorá mu bola predložená ako spor o právomoc podľa § 11 CSP, nie je daná právomoc súdu. 24. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 8 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 13. novembra 2024