18SKomp/5/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:8124209250.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 5S/91/2024
- IČS
- 8124209250
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa (sudcu spravodajcu) a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Jaroslavy Fúrovej, JUDr. Nory Halmovej, JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., JUDr. Terézie Mecelovej, Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore medzi Správnym súdom v Košiciach (sp. zn. 5 S 91/2024) a Okresným súdom Prešov (sp. zn. 17 C 64/2024) vo veci žalobcu: S. T., L.. XX. M.Ó. XXXX, C. XXXX, K. T., proti žalovaným: 1. Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, 2. Okresný úrad Prešov, Masarykova 10, 080 01 Prešov, o náhradu škody voči Slovenskej republike a Okresnému úradu Prešov, takto
rozhodol:
Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.
Odôvodnenie
I. Predmet konania vo veci
1. Podaním z 30.10.2024 doručeným Okresnému súdu Prešov 5. novembra 2024 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia „vo veci dedičského konania a uspokojenia pohľadávky…” prejavujúc zároveň nespokojnosť s oznámením Okresného úradu Prešov č. OU - PO- MPO- 2024/051193 zo 6. septembra 2024 (list uvedeného orgánu adresovaný žalobcovi - odpoveď na jeho žiadosť o vysporiadanie sa „s majetkom prešlým na štát a uspokojenie pohľadávky voči poručiteľovi W.. E. Y., X. XX.X.XXXX”). Nezákonnosť uvedeného rozhodnutia videl žalobca najmä v tom, že aj napriek tomu, že oznámil orgánu verejnej moci prejednávajúcemu dedičstvo svoju pohľadávku voči poručiteľovi, táto nebola z predmetu dedičstva uspokojená a dedičstvo pripadlo štátu. Preto žalobca navrhol: • „preverenie a prehodnotenie rozhodnutia Okresného úradu Prešov vo veci dedičského konania po zosnulom W.. E. Y., • nariadenie likvidácie majetku dedičstva v prospech uspokojenia veriteľských pohľadávok žalobcu, • uznesenie, že žalobca má právo na uspokojenie pohľadávky z majetku, ktorý prešiel na štát po zosnulom W.. E. Y..”
II. Kompetenčný spor
2. Okresný súd Prešov uznesením č. K.17C/64/2024-8 zo 6. novembra 2024 postúpil vec na prejednanie Správnemu súdu v Košiciach, tvrdiac v odôvodnení uznesenia, že rozhodovanie v predmetnej veci patrí do právomoci správneho súdu, pretože žalobca svojou žalobou sleduje prieskum zákonnosti konania a rozhodnutia orgánu verejnej správy. 3. Správny súd v Košiciach uznesením č. k. 5S/91/2024 z 30. decembra 2024, uložil žalobcovi v lehote 15 dní opraviť a doplniť svoje podanie o náležitosti správnej žaloby, uvedené v § 182 ods. 1 písm. b), c), e), h) a § 182 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 4. Žalobca v doplňujúcom podaní - žalobe doručenej Správnemu súdu v Košiciach 30.1.2025 navrhol, aby súd zaviazal žalovaných - Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a Okresný úrad Prešov na zaplatenie jemu spôsobenej škody a rozhodol aj o primeranej majetkovej ujme spôsobenej mu v dôsledku porušenia jeho základných práv. 5. Vychádzajúc z obsahu doplnenia žaloby dospel Správny súd v Košiciach k záveru, že na rozhodovanie v danej veci nie je daná právomoc správneho súdu, a teda s postúpením nesúhlasil, a preto podľa § 18 ods. 4 SSP vec predložil kompetenčnému senátu podaním z 18.2.2025 doručeným Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky.
III. Posúdenie veci kompetenčným senátom
6. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zriadený podľa § 11 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP.
7. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
Osobitnou podkategóriou právomoci súdov sú veci, ktoré sú ustanovené v Civilnom mimosporovom poriadku a ktoré podľa jeho § 1 CMP súdy prejednávajú a rozhodujú v civilnom mimosporovom konaní. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Z citovaných ustanovení § 3 a § 4 CSP vyplýva, že právomoc súdov v civilnom sporovom konaní je viazaná na súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci, prípadne na iné veci, v ktorých je právomoc súdu založená priamo zákonom. Takým zákonom môže byť sám Civilný sporový poriadok, ale aj iný zákon. Odlišnú právomoc majú správne súdy, ktoré v súlade s § 2 ods. 1 a § 6 ods. 1 SSP preskúmavajú zákonnosť rôznych foriem činnosti verejnej správy a tým chránia subjektívne práva. Pre určenie, či konkrétna vec patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní alebo do právomoci správnych súdov, je tak rozhodujúce, či predmet sporu medzi účastníkmi (stranami) možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory v zmysle § 3 CSP, eventuálne iné veci v zmysle § 4 CSP, alebo či predmetom sporu je otázka zákonnosti určitej formy činnosti verejnej správy. Kým ustanovenie § 3 SSP podrobne vymedzuje, čo treba rozumieť jednotlivými formami činnosti verejnej správy, Civilný sporový poriadok pojem „súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci“ nevymedzuje. Preto je potrebné vychádzať z obvyklého vymedzenia pojmu súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahov a ich znakov
tak, ako sú vymedzené v príslušnej hmotnoprávnej úprave. Celkom nesporne k súkromnoprávnym vzťahom patria napríklad občianskoprávne vzťahy (§ 1 a § 4 Občianskeho zákonníka), obchodnoprávne vzťahy (§ 1 Obchodného zákonníka) alebo pracovnoprávne vzťahy (§ 1 v spojení s § 14 Zákonníka práce).
9. Kompetenčný senát už vo svojej judikatúre (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1 KO 10/2021 alebo 1 SKomp 31/2022) zdôraznil, že pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnoprávnej veci v zmysle § 3 CSP je zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci (podobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 3/2019, uverejnené ako judikát R 32/2019, ako aj uznesenia sp. zn. 1 KO 9/2016, 1 KO 41/2017, 1 KO 6/2018, 1 KO 15/2018, 1 KO 17/2018, 1 KO 11/2018, 1 KO 29/2018, 1 KO 7/2019, 1 KO 28/2018, 1 KO 40/2018, 1 KO 9/2019, 1 KO 11/2019, 1 KO 18/ 2020, 1 KO 9/2020, 1 KO 26/2020 alebo 1 KO 7/2021). Opačný názor, ktorý bol v uzneseniach kompetenčného senátu ojedinele vyslovený a podľa ktorého by pre posúdenie právomoci mal byť rozhodný výlučne petit (napr. pre určovacie petity porov. uznesenia sp. zn. 1 KO 29/2017,
1 KO 48/2017, 1 KO 47/2017 a 1 KO 43/2017, resp. pre petit o zaplatenie peňažnej sumy 1 KO 12/2020), nemožno akceptovať. Robil by totiž rozhraničenie pôsobnosti civilných súdov a správnych súdov, ale v konečnom dôsledku aj právomoci súdov a iných orgánov verejnej moci závislým od ľubovôle žalobcu (navrhovateľa). Ten by si tak mohol voľbou vhodného žalobného petitu (napr. určovacieho alebo o zaplatenie peňažnej sumy) „vyberať“, kto o jeho práve alebo povinnosti rozhodne. To však odporuje zneniam § 3 a 4 CSP a § 2 a 6 SSP, ktoré túto právomoc vymedzujú na základe objektívnych charakteristík jednotlivých právnych
vzťahov. 10. Okrem právomoci civilných súdov a správnych súdov však určitá vec môže patriť aj do právomoci iného orgánu verejnej moci. Podľa ustanovenia § 9 a 10 CSP musia súdy skúmať, či vec vôbec patrí do ich právomoci (či už ako civilných alebo ako správnych súdov) alebo do právomoci iného orgánu verejnej moci. Pokiaľ vec do právomoci súdov nepatrí, musí súd konanie zastaviť a postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.
Zo vzájomných vzťahov § 9 a 10 CSP a § 18 ods. 4 SSP tak možno vyvodiť, že právomoc orgánov verejnej moci Slovenskej republiky je určovaná troma komplementárnymi segmentami: právomocou civilných súdov, právomocou správnych súdov a právomocou iných orgánov verejnej moci. Vo všeobecnosti však aj pre rozhraničenie týchto troch segmentov právomoci možno použiť vyššie uvedené pravidlo. Rozhodné teda je, či práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci, majú svoj pôvod 1. v súkromnoprávnom spore alebo súkromnej veci, prípadne inej veci, ktorá je výslovne zverená do právomoci súdu (§ 4 CSP), alebo 2. v spore o zákonnosť niektorej formy činnosti verejnej správy (§ 6 SSP), alebo 3. vo veci, v ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať inému orgánu verejnej moci než súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa totiž každý môže domáhať svojho práva na súde a v zákonom ustanovených prípadoch na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Aj z uvedeného tak vyplýva, že pri posudzovaní právomoci nemožno brať do úvahy len samotný petit žaloby alebo návrhu (žiadosti). Z čl. 46 ods. 1 ústavy totiž nevyplýva právo na to, aby súd alebo iný orgán verejnej moci konali a rozhodovali o akomkoľvek mysliteľnom petite, ktorý žalobca (navrhovateľ) uplatňuje. Aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky akceptovala, že napríklad správne súdnictvo nie je budované na princípe všeobecnej úpravy pre akýkoľvek mysliteľný typ petitu a vo vzťahu k akémukoľvek mysliteľnému spôsobu konania verejnej správy (porov. uznesenie sp. zn. PL. ÚS 37/2015). Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy totiž podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane a inej právnej ochrany môže ustanoviť zákon. Splnenie podmienok zákonného postupu pri uplatňovaní práva potom môže byť predpokladom prístupu k právnej ochrane (porov. uznesenie sp. zn. I. ÚS 37/96).
Z opačnej strany potom ústavný súd zdôrazňuje, že návrh nemožno posudzovať len podľa žalobného petitu, ale má sa posudzovať samotný (žalobný) nárok, tak ako vyplýva z obsahu žaloby alebo návrhu ako celku (porov. nález sp. zn. I. ÚS 192/2015 a iné).
12. Syntézou všetkých uvedených argumentov tak možno dospieť k už naznačenému záveru, že pre rozlíšenie právomoci (civilných) súdov, správnych súdov a iných orgánov verejnej moci je rozhodná povaha právneho vzťahu, z ktorého žalobca alebo navrhovateľ vyvodzuje práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci. To, aké práva alebo povinnosti uplatňuje a z akého právneho vzťahu, sa musí zistiť z celého obsahu žaloby alebo návrhu, teda tak zo skutkového vymedzenia ako aj z jeho právnej kvalifikácie.
13. Z obsahu doplňujúceho podania žalobcu podaného na základe uznesenia Správneho súdu v Košiciach je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody v súdnom konaní považuje za rozhodujúcu tú skutočnosť, že rozhodnutie Okresného súdu Košice I zo 17. júla 2018 vydané v dedičskom konaní sp. zn. 36D/393/2006, resp. konanie, ktoré mu predchádzalo má byť súdom posúdené ako nezákonné. Žalobca zároveň právne kategorizoval ním uplatnený nárok ako žalobu o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. Žalobca pritom vyslovene tvrdí, že „predmetom sporu nie je preskúmanie konkrétneho rozhodnutia, ale náhrada za škodu spôsobenú konaním Slovenskej republiky a Okresného úradu Prešov.” (čl. 22 spisu).
14. Zo skutkového a právneho vymedzenia uplatneného nároku, ale aj samotného petitu upravenej žaloby vyplýva, že žalobca žiada o priznanie nároku na náhrady škody spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, nie zrušenie alebo zmenu „opatrenia” Okresného úradu Prešov zo 16.9.2024 (čl. 12 spisu).
15. Práva a povinnosti poškodeného a príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu vo veci nároku na náhradu škody sú upravené predovšetkým v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon č. 514/2003 Z. z.”).
Spor medzi účastníkmi súdneho konania má teda svoj pôvod a základ v právnych vzťahoch upravených predovšetkým zákonom č. 514/2003 Z. z. 16. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje v § 15 a § 16 právny inštitút predbežného prerokovania nároku. Úspešnosť poškodeného v súdnom konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu je podmienená tým, že príslušný orgán, ktorý koná v mene štátu v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku jeho nárok celkom alebo sčasti neuspokojí, prípadne písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody.
17. Z § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že právny vzťah pri predbežnom prerokovaní nároku sa spravuje Občianskym zákonníkom. Občiansky zákonník ako právny predpis súkromného práva upravuje súkromnoprávne vzťahy. Uvedené vedie k záveru, že na predbežné prerokovanie nároku sa nepoužije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a výsledkom nie je autoritatívne rozhodnutie orgánu príslušného na predbežné prejednanie nároku o uspokojení alebo neuspokojení nároku poškodeného na náhradu škody. 18. Úprava právneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok spadá do sféry súkromného práva, a teda aj konflikt z neho plynúci je súkromnoprávnej povahy.
IV. Záver
19. S prihliadnutím na uvedené tak kompetenčný senát dospel k záveru, že Správny súd v Košiciach opodstatnene vyslovil nesúhlas s tým, že mu Okresný súd Prešov postúpil prerokúvanú vec. Preto podľa § 18 ods. 4 SSP vyslovil, že na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu. 20. Podľa § 18 ods. 4 SSP sú súdy týmto rozhodnutím viazané, čo znamená, že sú v ďalšom konaní v prerokúvanej veci povinné vychádzať z právneho názoru, že jej prejednanie nepatrí do právomoci správneho súdu. Preto nemôžu žiadne svoje rozhodnutie založiť na opačnom právnom názore, teda že by táto vec do právomoci správneho súdu patrila. 21. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 8 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. júna 2025