18SKomp/6/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200176.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- IČS
- 9625200176
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu JUDr. Pavla Naďa, členov a členiek: JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., (sudkyňa spravodajkyňa), prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., Mgr. Michala Novotného, JUDr. Jaroslavy Fúrovej, JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Terézie Mecelovej, v kompetenčnom spore medzi Mestským súdom Bratislava IV (sp. zn. 40C/103/2024) a Správnym súdom v Bratislave (sp. zn. BA-2S/335/ 2021), vo veci žalobcu: E. P., F.. XX.XX.XXXX, T. Q. A. XXX, XXX XX R. Q. proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36, 817 15 Bratislava, o preskúmanie oznámenia žalovaného č. SPFZ141646/2020 zo dňa 13.10.2020 takto
rozhodol:
Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.
Odôvodnenie
1. Žalobou zo dňa 19.11.2020 doručenou Krajskému súdu v Prešove toho istého dňa sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti oznámenia č. SPFZ141646/2020 zo dňa 13.10.2020, ktorým žalovaný s poukazom na § 16 ods. 3 zákona č. 229/1991Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov oznámil žalobcovi, že jeho právo na poskytnutie reštitučnej náhrady priznanej rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Kežmarku zo dňa 22.6.2012 zaniklo, pretože si v zákonom stanovenej lehote neuplatnil právo na vydanie predmetnej náhrady. 2. Žalobca žiadal zrušenie oznámenia a vrátenie veci na ďalšie konanie z dôvodu, že oznámenie bolo vydané v rozpore so zákonom. Podľa žalobcu žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, oznámenie nespĺňalo formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia ako ich definuje zákon č. 71/1967Zb., navyše žalovaný v oznámení nijakým spôsobom neodôvodnil svoj záver o preklúzii práva. 3. Žalobca uviedol, že si nárok na náhradné pozemky uplatnil už v roku 2012, avšak žalovaný
vo veci odmietol konať, na žalovaného sa obracal opakovane so svojimi žiadosťami (v rokoch 2012-2014). Samotný žalovaný ešte v roku 2013 oznámil žalobcovi, že mu nemôže nič vydať, pretože prebieha obnova konania. O uvedenom svedčia žalovaným založené spisy z rokov 2012-2014, z ktorých vyplýva, že najneskôr 25.4.2013 bol u žalovaného zaevidovaný nárok žalobcu na vydanie náhradných pozemkov č. PP/2013/00305-RO31. Dňa 27.11.2023 bol u žalovaného založený ďalší spis PP/2013/01010-RO 31. Záver žalovaného o preklúzii nároku žalobcu na náhradné pozemky v oznámení tak podľa žalobcu predstavoval nesprávne právne posúdenie. Navyše v roku 2017 už žalovaný so žalobcom vo veci náhradných pozemkov riadne konal a prebehlo niekoľko stretnutí s tým, že žalobca si mal vybrať náhradné pozemky.
V roku 2017 bol dokonca ustanovený znalec, ktorý určoval hodnotu náhradných pozemkov. Žalobca už mal vybrané pozemky, ktoré mu mali byť vydané ako náhradné. 4. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) uznesením sp. zn. BA-2S/335/2021 zo dňa 20.11.2024 postúpil vec vecne a miestne príslušnému Mestskému súdu Bratislava IV.
5. Správny súd dospel k záveru, že oznámenie žalovaného zo dňa 13.10.2020 nie je právnym aktom orgánu verejnej správy vydaným v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, a teda nie je spôsobilé byť predmetom správneho súdneho prieskumu.
Medzi žalobcom a žalovaným existuje spor ohľadne preklúzie nároku žalobcu na poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré pre zákonné prekážky nebolo možné vydať. Tento spor medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vznikol po doručení výzvy žalobcu zo dňa 21.04.2017 žalovanému, má charakter súkromnoprávneho sporu, (presnejšie charakter sporu v rámci kontraktačného procesu medzi žalobcom a žalovaným).
6. Keďže postavenie žalovaného a žalobcu v právnom vzťahu, z ktorého tento spor vyplýva, je rovnocenné, žalovaný v tomto právnom vzťahu nerozhoduje na základe zákonom zverenej právomoci konať a rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, dospel k záveru, že na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu je preto daná právomoc civilného súdu.
7. Správny súd v Bratislave poukázal na to, že súkromnoprávny charakter vzťahu žalovaného a reštituenta pri rokovaní o poskytnutí náhradného pozemku nasvedčuje nielen staršia judikatúra súdov, keď odkázal napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/ 295/2006 „citovaný“ podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/ 265/2007 zo dňa 30.04.2009, ale aj na rovnaké závery českej súdnej praxe pri interpretácii zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ktorý bol vo svojej pôvodnej podobe prijatý Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, kde bolo výslovne konštatované, že reštitučné nároky majú povahu súkromnoprávnych nárokov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/974/2023 zo dňa 11.07.2023, ods. 16 a sp. zn. 28Cdo/3042/2015 zo dňa 04.05.2016 a v ňom uvedené odkazy na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky), resp. že prevod náhradného pozemku nie je rozhodovaním v správnom konaní, vzťah medzi českým Pozemkovým fondom a oprávnenou
osobou nie je mocenským vzťahom, ale je vzťahom charakterizovaným rovnosťou oboch subjektov, je teda vzťahom súkromnoprávnym, vzťahom dlžníka a veriteľa (porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 6/05 zo dňa 13.12.2005).
8. Podľa správneho súdu tento názor potvrdzuje aj aktuálna judikatúra Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/10/2023 zo dňa 31.01.2024, ods. 13, z ktorého vychádzal pri ustálení existencie a charakteru dvoch fáz reštitučného procesu podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ktorým odôvodnil rozdiel v týchto dvoch fázach najmä z hľadiska postavenia žalovaného.
9. Poukázal na to, že z uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/10/2023 vyplýva, že v prvej fáze, ktorá predstavuje administratívne reštitučné konanie, v rámci ktorého reštitučné orgány (de lege lata okresný úrad, pozemkový a lesný odbor ako prvostupňový orgán) vrchnostensky rozhodujú o uplatnenom reštitučnom nároku.
Ak reštitučnému nároku vyhovejú, buď rozhodnú o vydaní pôvodnej nehnuteľnosti reštituentovi (k schvaľovaniu dohôd o vydaní nehnuteľnosti už v súčasnosti logicky nedochádza) alebo reštituentovi priznajú právo na náhradu, ak pôvodnú nehnuteľnosť nemožno vydať. V druhej fáze, ktorá logicky nasleduje, len ak bol reštitučný nárok úspešný, avšak reštituentovi nebolo možné vydať pôvodnú nehnuteľnosť, spočíva v uspokojení priznanej reštitučnej náhrady. Na rozdiel od prvej fázy, potom podľa zmieneného rozhodnutia druhá fáza má výlučne súkromnoprávnu povahu. V rámci nej sa úspešný reštituent a štát zastúpený Slovenským pozemkovým fondom dohadujú na spôsobe uspokojenia náhrady, ktorého výsledkom je následne buď zmluva o bezodplatnom prevode náhradného pozemku zo štátu na reštituenta alebo zaplatenie peňažnej náhrady štátom reštituentovi.
10. Podľa správneho súdu na závere, že na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu je daná právomoc civilného súdu, nemohlo nič zmeniť to, akým spôsobom žalovaný reagoval na výzvu zo dňa 21.04.2017. Doručením tejto výzvy žalovanému totiž vznikol súkromnoprávny vzťah a rozhodnutie sporov vyplývajúcich z tohto súkromnoprávneho vzťahu majú civilné
súdy. 11. Na závere, že na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu je daná právomoc civilného súdu, nemohlo podľa správneho súdu nič zmeniť ani to, že žalobcom formulovaný žalobný návrh je typický pre žalobný návrh v rámci všeobecnej správnej žaloby.
S poukazom na uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/10/2021 zo dňa 08.12.2021, ods. 11 dôvodil, že žalobný návrh nemožno vnímať izolovane bez prihliadnutia k ostatným častiam žaloby, resp. bez prihliadnutia k celkovému obsahu žaloby. Z celkového obsahu žaloby v danej veci je zrejmé, že žalobca sa domáha ochrany svojho práva v rámci sporu o preklúzii jeho nároku na poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré pre zákonné prekážky nebolo možné vydať, pričom tento spor vyplýva zo súkromnoprávneho vzťahu.
12. Podľa správneho súdu zo zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a nariadenia vlády o poskytovaní náhradných pozemkov je zjavné, že pri poskytovaní náhradných pozemkov žalovaný nemá postavenie orgánu verejnej správy a nerozhoduje na základe zákonom zverenej právomoci konať a rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Žalovaný pri poskytovaní náhradných pozemkov len realizuje rozhodnutie príslušného orgánu verejnej správy, a to reštitučného orgánu, v rámci kontraktačného procesu.
13. Mestský súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Potom ako mu Najvyšší súd Slovenskej republiky oznámil, že nemá právomoc na rozhodnutie kompetenčného sporu, vec predložil dňa 24. 3. 2025 kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.
14. Mestský súd Bratislava IV sa so závermi správneho súdu nestotožnil, keďže žalobca sa žalobou jednoznačne domáha zrušenia oznámenia o preklúzii nároku podľa zákona č. 229/1991 Z.z. Zo žaloby podľa mestského súdu vyplýva, že žalobca sa domáha výhradne preskúmania zákonnosti právneho aktu vydaného žalovaným, ktorý ak nie je rozhodnutím preskúmavaným správnym súdom, má výhradne správny súd procesné nástroje, aby o takejto žalobe rozhodol v súlade s ustanoveniami Správneho súdneho poriadku.
15. Kompetenčný senát zriadený podľa § 8 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) preto prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a iným súdom podľa § 18 ods. 4
SSP. 16. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 17. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
18. Podľa § 8 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), kompetenčné spory medzi súdmi, ak je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, rozhoduje kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa Civilného sporového poriadku.
19. Rozsah právomoci správneho súdnictva je definovaný v ustanovení § 6 SSP, ktoré obdobne ako v civilnom sporovom i mimosporovom konaní je súhrnom oprávnení a povinností súdu tzv. decíznej (rozhodovacej) povahy na základe princípov taxatívnej enumerácie vo vzťahu k jednotlivým druhom konaní (§ 6 ods. 2 SSP). Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom a podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Kompetenčný senát prejednal bez nariadenia pojednávania predložený kompetenčný spor, ktorý vznikol medzi správnym súdom a iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP, a dospel k záveru, že na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.
22. Predmetom kompetenčného sporu v preskúmavanej veci je posúdenie otázky, či predmetný spor medzi žalobcom a žalovaným má byť predmetom správneho súdneho prieskumu, tak ako argumentuje Mestský súd Bratislava IV alebo naopak, či ide o súkromnoprávny charakter sporu a teda na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu, ako argumentuje správy súd.
23. Kompetenčný senát považuje názor správneho súdu, že ide o súkromnoprávny charakter vzťahu žalovaného a reštituenta pri rokovaní o poskytnutí náhradného pozemku, za správny, potvrdený nie len ním spomenutou recentnou judikatúrou Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. 1Svk/10/2023 zo dňa 31.01.2024), ale aj skoršou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/265/2007 zo dňa 30.04.2009), ale napr. aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1369/2015 zo dňa 23.6.2016, ktoré sa síce vzťahuje na zákon č. 503/2003 Z. z., ale má analogickú aplikačnú hodnotu aj pre výklad právnych vzťahov vyplývajúcich zo zákona č. 229/1991 Zb., keďže v oboch prípadoch ide o reštitučnú legislatívu, v rámci ktorej sa priznáva nárok oprávnenej osoby na vydanie majetku alebo náhradu.
24. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/1369/2015 dovolací súd dospel k záveru, že nárok oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva alebo na náhradu má charakter pohľadávky zo záväzkového právneho vzťahu založeného zákonom, pričom predmetom záväzku je niečo dať alebo konať (§ 494 Občianskeho zákonníka). Inými slovami, ide o súkromnoprávny nárok, ktorého plnenie sa realizuje v rovine civilného práva, nie v režime verejného práva.
25. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí zároveň výslovne uviedol, že reštitučné nároky sú postúpiteľné podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), pokiaľ zákon výslovne neustanovuje inak. Táto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje ich súkromnoprávnu povahu, keďže možnosť ich postúpenia by inak bola vylúčená (ako je to bežné pri verejnoprávnych právach neprenositeľných na inú osobu).
26. Zásadný záver z predmetného rozhodnutia teda spočíva v tom, že: „Nárok na náhradu podľa reštitučného zákona je právom na plnenie zo záväzkového vzťahu. Právny vzťah vzniká medzi oprávnenou osobou a štátom na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu. Jeho následná realizácia (plnenie) má charakter súkromnoprávneho vzťahu, a nie výkonu verejnej moci.“
27. Tento záver je plne zlučiteľný s názorom kompetenčného senátu, že žalovaný - Slovenský pozemkový fond - v tzv. druhej fáze reštitučného procesu nekoná ako orgán verejnej správy, ale ako zmluvná strana napĺňajúca priznaný nárok.
28. V tejto druhej fáze totiž Slovenský pozemkový fond nevydáva žiadne správne rozhodnutie, jeho činnosť nie je autoritatívna, ale vyžaduje súhlas druhého subjektu (oprávnenej osoby) a výsledkom je zmluva dohoda a teda súkromnoprávny úkon (napr. zmluva o prevode náhradného pozemku), a preto prípadné spory z tejto zmluvy patria do právomoci civilných súdov, nie správnych.
29. Na základe vyššie uvedeného je podľa názoru kompetenčného senátu zrejmé, že žalovaný v 2. fáze reštitučného procesu nevykonáva verejnú správu, ale plní zákonom založený záväzok v rovine súkromného práva. Postavenie žalovaného je teda ekvivalentné postaveniu subjektu záväzkového vzťahu, a nie správneho orgánu v zmysle Správneho súdneho poriadku.
30. Z tohto dôvodu konanie žalovaného v tejto fáze nie je preskúmateľné správnym súdom ako výkon verejnej správy, keďže: nejde o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy, nejde o výkon právomoci zverenej zákonom v postavení verejného orgánu. 31. Žalovaný- Slovenský pozemkový fond koná na základe a v rámci už vzniknutého nároku, ktorého realizácia je predmetom zmluvného dojednania.
Slovenský pozemkový fond ako žalovaný preto v tejto fáze nemá postavenie orgánu verejnej správy a jeho postup nie je preskúmateľný v správnom súdnictve podľa Správneho súdneho poriadku. 32. Kompetenčný senát uvádza, že sú mu známe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých rozhodoval najvyšší súd napríklad vo veci obnovy správneho konania (rozhodnutie sp. zn. 10Sžrk/2/2017 zo dňa 27.4.2018), vo veciach nečinnosti (rozhodnutie sp. zn. 10Sžk/29/2017 zo dňa 19.6.2019, uznesenie sp. zn. 4Snžnz/2/2015 zo dňa 4.11.2015), vo veci zásahovej žaloby (rozsudok sp. zn. 1Sžz/4/2013 zo dňa 18.2.2014), v ktorých najvyšší súd konal so Slovenským pozemkovým fondom, a tým implicitne pripustil jeho postavenie ako orgánu verejnej správy. Zo zmienených rozhodnutí však nevyplýva, že by najvyšší súd explicitne riešil otázku jeho postavenia ako orgánu verejnej správy, na rozdiel od judikatúry zhrňujúc spomenutej v tomto bode, z ktorej ako východiskovej vychádzal pri ustálení svojho názoru kompetenčný senát.
33. Dôvodom je, že posudzovanie postavenia žalovaného - Slovenského pozemkového fondu vždy závisí od povahy konkrétneho úkonu, ktorý je predmetom súdneho preskúmania, resp. sporu. V rozhodovacej praxi súdov aj po spomenutom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/10/2023 zo dňa 31.01.2024 a skoršej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/265/2007 zo dňa 30.04.2009, sp. zn. 7Cdo/1369/2015 zo dňa 23. 6. 2016) je ustálený názor o súkromnoprávnom charaktere vzťahu žalovaného - Slovenského pozemkového fondu a reštituenta pri rokovaní o poskytnutí náhradného pozemku. Slovenský pozemkový fond pri poskytovaní náhradných pozemkov nevykonáva verejnú správu, ale vystupuje ako subjekt, ktorý realizuje nárok vyplývajúci zo zákona prostredníctvom súkromnoprávneho (zmluvného) mechanizmu. Žalovaný- Slovenský pozemkový fond tak v tejto fáze neplní úlohu orgánu verejnej správy, ale koná ako subjekt, ktorý uzatvára právne úkony podľa občianskoprávnych pravidiel.
34. Slovenský pozemkový fond v tomto špecifickom type konania nevystupuje teda ako verejnoprávny orgán, ale ako subjekt, ktorý plní záväzok priznaný rozhodnutím vydaným v prvej fáze, a to spôsobom, ktorý zákon predvída, no zároveň ponecháva priestor pre zmluvné
vyjednávanie. Konanie žalovaného v tejto fáze preto nie je preskúmateľné správnym súdom ako výkon verejnej správy v zmysle Správneho súdneho poriadku. 35. So správnym súdom sa možno stotožniť aj v otázke posúdenia vzťahu žalobcu a žalovaného z dôvodu vymedzenia existencie sporu ohľadne preklúzie nároku žalobcu na poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré pre zákonné prekážky nebolo možné vydať.
36. Je nepochybné, že uvedený spor medzi žalobcom a žalovaným vznikol po doručení výzvy žalobcu zo dňa 21.04.2017 žalovanému. Ako správne ozrejmil správny súd, tento vzťah žalobcu a žalovaného má charakter súkromnoprávneho sporu, presnejšie charakter sporu v rámci kontraktačného procesu medzi žalobcom a žalovaným, v ktorom je postavenie žalovaného a žalobcu rovnocenné. Žalovaný v tomto právnom vzťahu nerozhoduje na základe zákonom zverenej právomoci konať a rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
37. Doručením výzvy žalobcu z 21.04.2017 žalovanému vznikol súkromnoprávny vzťah a na charaktere tohto vzťahu nemení nič ani oznámenie žalovaného zo dňa 13. októbra 2020, ktorým na žiadosť žalobcu reagoval.
38. Hoci sa žalobca domáha preskúmania tohto oznámenia, správny súd správne s odkazom na judikatúru (uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/10/2021 zo dňa 08.12.2021, ods. 11) správne argumentoval, že právomoc správneho súdu nemožno založiť len na základe žalobcom formulovaného žalobného návrhu, hoci tento je typický pre žalobný návrh v rámci všeobecnej správnej žaloby. 39. Žalobný návrh má pri ustálení charakteru práv a povinností tvoriacich obsah právneho vzťahu, z ktorého vyplýva žalobcom uplatnený nárok, nepochybne zásadné miesto.
Pri ustálení charakteru týchto práva a povinností je však potrebné prihliadať aj na ostatné časti žaloby, a teda charakter predmetných práv a povinností je potrebné ustáliť vychádzajúc z celkového obsahu žaloby. Inými slovami, žalobný návrh nemožno vnímať izolovane bez prihliadnutia k ostatným častiam žaloby, resp. bez prihliadnutia k celkovému obsahu žaloby (porovnaj napr. uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/10/2021 zo dňa 08.12.2021, ods. 11).
40. Právo na súdnu ochranu nemožno vykladať tak, že by sa žalobca mohol v akomkoľvek konaní domáhať akéhokoľvek petitu žaloby či návrhu. Naopak, od žalobcu možno požadovať, aby svoj petit prispôsobil typu konania, ktoré zodpovedá procesnej úprave pre ten orgán, ktorý má právomoc o príslušnom spore alebo veci rozhodovať (porovnaj napr. uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/10/2021 zo dňa 08.12.2021, ods. 16).
41. Ako totiž z judikatúry kompetenčného senátu vyplýva, žalobný návrh nemožno vnímať izolovane bez prihliadnutia k ostatným častiam žaloby, resp. bez prihliadnutia k celkovému obsahu žaloby. V predmetnej právnej veci je pritom z obsahu žaloby zrejmé, že žalobca sa domáha ochrany svojho práva v rámci sporu o preklúzii jeho nároku na poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré pre zákonné prekážky nebolo možné vydať, pričom tento spor vyplýva zo súkromnoprávneho vzťahu. 42. Z uvedených dôvodov dospel kompetenčný senát k záveru, že Oznámenie zo dňa 13. októbra 2020, ktoré bolo predmetom sporu, nepredstavovalo právny akt orgánu verejnej správy vydaný v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy. 43. Vzťah žalobcu a žalovaného je súkromnoprávny, týkajúci sa kontraktačného procesu medzi žalobcom a žalovaným, a z neho plynúceho sporu medzi žalobcom a žalovaným, týkajúci sa preklúzie nároku na poskytnutie náhrady za pozemky, ktoré nebolo možné vydať. 44. Preto na jeho prejednanie a rozhodnutie nie je príslušný správny súd. 45. Mestský súd Bratislava IV vo svojej argumentácii uviedol, že zo žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha výhradne preskúmania zákonnosti právneho aktu vydaného žalovaným, ktorý ak nie je rozhodnutím preskúmavným správnym súdom, má výhradne správny súd procesné nástroje, aby o takejto žalobe rozhodol v súlade s ustanoveniami Správneho súdneho poriadku. Tento názor je však irelevantný, pretože predmetný spor nevyplýva z administratívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale zo súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. 46. Podľa § 7 písm. d) Správneho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese. V tomto prípade ide o spor týkajúci sa preklúzie nároku na poskytnutie reštitučnej náhrady, ktorý vyplýva zo súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Správny súd teda nemá právomoc rozhodovať v tejto veci. 47. Navyše, aj keď žalobca vo svojej žalobe uvádza, že sa domáha preskúmania zákonnosti právneho aktu-oznámenia, je potrebné posúdiť celkový obsah žaloby a charakter práv a povinností, ktoré sú predmetom sporu. Ak z celkového obsahu žaloby vyplýva, že ide o súkromnoprávny spor, správny súd nemá právomoc rozhodovať v tejto veci. 48. Preto je irelevantné, že žalobca vo svojej žalobe uvádza, že sa domáha preskúmania zákonnosti právneho aktu vydaného žalovaným. Skutočný charakter sporu a právomoc súdu sa určuje na základe obsahu žaloby a povahy práv a povinností, ktoré sú predmetom sporu. 49. Nakoľko dospel kompetenčný senát k záveru, že vzťah žalobcu a žalovaného je súkromnoprávnym vzťahom, a preto aj spory alebo veci jeho sa týkajúce, sú súkromnoprávnymi, a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd. Kompetenčný senát rozhodol preto tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia s tým, že súdy nižšej inštancie sú týmto rozhodnutím viazané (§ 18 ods. 4 SSP). 50. Toto rozhodnutie prijal kompetenčný senát pomerom hlasov 8 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. júna 2025