18SKomp/7/2024

1. Žalobca podal žalobu 24. októbra 2017 na Krajský súd v Bratislave. V žalobe uviedol, že rozhodnutím Odvolacej komisie Slovenskej plaveckej federácie č. SPF/2017/OK/U4/P zo dňa 02.0.8.2017 bolo rozhodnuté o odmietnutí jeho odvolania proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie SPF č. SPF/2017/DK/21/U5 zo dňa 11.05.2017, ktorým mu bolo uložené disciplinárne opatrenie - pozastavenie výkonu funkcie Športovec- plavec na 6 mesiacov nepodmienečne a pokuta 1000,- Eur. 2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia oboch rozhodnutí. V predmetnej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, že uznesením pod č. k. 5S/214/2017-79 zo dňa 13.03.2018 žalobu ako podanú po lehote odmietol. Voči uzneseniu krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Asan/25/ 2018 zo dňa 10.09.2018 tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Následne zákonom č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol o. i. zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave, z Krajského súdu v Trnave a z Krajského súdu v Nitre. 3. Správny súd v Bratislave postúpil vec Mestskému súdu Bratislava IV v zmysle § 43 zákona č. 160/2015 Z. z. (CSP) a § 25 zákona č. 162/2015 Z.z. (SSP) nakoľko mal za to, že v danom prípade nie je založená právomoc správneho súdnictva podľa § 6 SSP, nakoľko žalovaný má postavenie súkromnoprávneho subjektu a tomto prípade nedisponuje právomocou v oblasti verejnej správy. Dôvodil, že z aktuálnej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že športové zväzy majú pri riadení súťaží v jednotlivých športoch postavenie súkromnoprávnych subjektov, ktoré organizujú záujmovú činnosť, avšak nedisponujú pritom osobitnou právomocou v oblasti verejnej správy. Správny súd uviedol, že si je vedomý zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Asan/25/2018 zo dňa 10.09.2018), ale názor uvedený v zrušujúcom uznesení bol prekonaný aktuálnou rozhodovacou činnosťou NSS SR. 4. Mestský súd Bratislava IV s postúpením nesúhlasil, pričom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/25/2018 zo dňa 10.09.2018, ktorý v ňom zaujal stanovisko, že rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie v rámci disciplinárneho konania možno považovať za „administratívne trestanie“, tak ako ho definuje SSP v § 194, a preto rozhodnutie odvolacej komisie žalovaného možno považovať za spôsobilý predmet v rámci správneho súdnictva (bližšie dôvody v bodoch 91 a 96 uznesenia). 5. Mestský súd Bratislava IV predložil vec Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o právomoci, ten odstúpil vec podaním zo dňa 03.06.2024 Najvyššiemu správnemu súdu SR, ktorému bol doručený dňa 06.06.2024.

6. Návrh podľa § 18 ods. 4 SSP bol podaný oprávneným subjektom. Po posúdení veci kompetenčný senát prišiel k záveru deklarovanom vo výroku tohto uznesenia, ktorý odôvodňuje v nasledovnom texte. 7. Predmetom konania je žaloba o preskúmanie rozhodnutia odvolacej komisie Slovenskej plaveckej federácie, ktorá odmietla odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie o uložení disciplinárneho opatrenia žalobcovi. Súd prvej inštancie, ktorému bola vec postúpená zo strany správneho súdu mal za to, že ide o vec patriacu do správneho súdnictva s poukazom na dôvody uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/25/2018 zo dňa 10.09.2018, s postúpením nesúhlasil pre aktuálnu judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR a predložil ju kompetenčnému senátu.

Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Osobitnou podkategóriou právomoci súdov sú veci, ktoré sú ustanovené v Civilnom mimosporovom poriadku a ktoré podľa jeho § 1 CMP súdy prejednávajú a rozhodujú v civilnom mimosporovom konaní. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

11. Vychádzajúc z uvedených ustanovení tak treba skúmať, či akt, ktorého prieskumu sa žalobca domáha v prerokúvanej veci (rozhodnutie orgánu Slovenskej plaveckej federácie), je aktom vydaným v rámci súkromnoprávneho vzťahu alebo v oblasti verejnej správy, a tiež, či pôvodcom tohto aktu je orgán verejnej správy v zmysle § 4 SSP. Podľa čl. 1 ods. 1 Stanov žalovanej zo 17. apríla 2016 v znení dodatku č. 2 z 10. apríla 2017 je Slovenská plavecká federácia občianskym združením podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.

12. Podľa § 4 písm. c) SSP je orgánom verejnej správy orgán záujmovej samosprávy, ktorému osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa ustanovenia § 4 písm. d) SSP je orgánom verejnej správy aj právnická osoba, ktorej osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach (inej) fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Z porovnania písmen c) a d) v § 4 SSP je zrejmé, že podľa písmena d) môže byť orgánom verejnej správy akákoľvek právnická osoba, kým podľa písmena c) to môže byť len „orgán záujmovej samosprávy“. Už z tohto systematického zaradenia tak možno vyvodiť, že orgán záujmovej samosprávy musí byť niečím odlišný od „obyčajnej“ právnickej osoby, inak by nemalo zmysel normovať jeho definíciu osobitne. Podľa dôvodovej správy k § 4 SSP (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, parlamentná tlač 1335) príkladom orgánov záujmovej samosprávy sú najmä stavovské profesijné organizácie (komory).

Prieskum rozhodnutí orgánov právnickej osoby súkromného práva v správnom súdnictve. Právny obzor, roč. 2022, č. 1, s. 25: „Pod záujmovou samosprávou rozumieme len verejnoprávnu korporáciu.“) Na druhej strane však časť doktríny naznačuje, že za orgány záujmovej samosprávy možno považovať aj združenia, vzniknuté podľa predpisov súkromného práva na ochranu záujmov (porov. napr. Vrabko, M. In: Baricová, J., Fečík M., Števček, M., Filová, A., a kol.

právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach v oblasti verejnej správy. Bez ohľadu na to, či by sa žalovaný ako občianske združenie podľa zákona č. 83/1990 Zb. mal považovať za orgán záujmovej samosprávy podľa § 4 písm. c) SSP alebo „len“ za právnickú osobu podľa § 4 písm. d) SSP, je treba vždy sa zaoberať otázkou, či žalovanému bolo právnym predpisom (1) zverené takéto (2) rozhodovanie. Pokiaľ ide o právnu formu zverenia, citované ustanovenia výslovne vyžadujú zverenie právnym predpisom. V tomto smere aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre zdôraznil, že v právnom štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejnomocenské oprávnenia bez explicitnej opory v zákone (nález sp. zn. PL ÚS 19/2014, ods. 122). Pokiaľ ide o obsah zverenia, musí ísť o zverenie rozhodovania o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch iných

Tým sa vrchnostenskosť odlišuje od iných oprávnení, ktoré zákon dáva rôznym subjektom vo vzťahu k iným, ktoré však nie sú autoritatívne a na ich presadenie sa tieto subjekty musia obrátiť na štátnu moc (napr. jednostranné oprávnenia zamestnávateľa voči svojim zamestnancom; oprávnenia zamestnanca dopravcu vylúčiť osoby z prepravy alebo na úhradu k cestovnému podľa § 9 ods. 2 zákona č. 332/2023 Z. z. o verejnej osobnej doprave; oprávnenie prevádzkovateľa prerušiť distribúciu elektriny alebo plynu pri neoprávnenom odbere podľa § 31 ods. 1 písm. e) alebo § 64 ods. 2 zákona č. 251/2002 Z. z. o energetike).

športové organizácie, športovcov a športových odborníkov. Podľa cit. čl. 1 ods. 1 stanov je žalovaná športovou organizáciou, ktorá plní úlohy národného športového zväzu. V čl. 10 týchto stanov je upravené vedenie disciplinárneho konania proti športovcovi, športovému odborníkovi, klubu alebo inej osobe, ktorá ma príslušnosť k žalovanej, v podstate zhodne s ustanovením § 54 zákona číslo 440/2015 Z. z. Podľa čl. 10 ods. 3 stanov sú disciplinárne previnenia a sankcie a opatrenia upravené v disciplinárnom poriadku žalovanej alebo iných predpisoch.

rozsahu. Podľa čl. 29 ods. 4 ústavy sú takto založené spolky, spoločnosti a združenia oddelené od štátu. Vo vzťahu k združeniam potom zákon č. 83/1990 Zb. osobitne zdôrazňuje, že do ich činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona (§ 2 ods. 3) a že práva a povinnosti člena združenia upravia stanovy. Obdobne aj v iných prípadoch je úprava práv a povinností členov (spoločníkov) najmä otázkou vnútorných predpisov danej právnickej osoby. Oprávnenie právnickej osoby (združenia alebo inej) upraviť práva a povinnosti svojich členov (vrátane napríklad povinnosti podrobiť sa rozhodnutiu tejto právnickej osoby, ktorým sa mu uložila určitá sankcia) je tak prejavom slobody združovania sa podľa cit. čl. 29 ústavy a jej vnútornej autonómie. Toto právo tak právnická osoba nezískava od štátu iným, osobitným predpisom; naopak, štát ho zákonom môže len obmedziť. Športová organizácia by tak mala právo ukladať svojim členom sankcie na základe svojich vnútorných predpisov aj vtedy, keby ustanovenie § 54 zákona č. 440/2015 Z. z. takéto jej oprávnenie nepredpokladalo.

Ide teda o výrazne širší okruh osôb než len (vo zvyčajnom chápaní) členovia alebo spoločníci právnickej osoby, ktorí sú priamo viazaní vnútornými predpismi. Vo všetkých prípadoch však ide o osoby, ktoré svojím konaním prejavili vôľu vstúpiť do určitého (členstvu podobného) vzťahu so športovou organizáciou: registrácia či zmluvný vzťah predpokladajú prejavy vôle danej osoby, v prípade účasti (resp. reprezentácie) ide o aktívne podieľanie sa na činnostiach športovej organizácie, z čoho možno vyvodiť vôľu prejaviť k nej príslušnosť. Uvedené formy v zásade vylučujú, aby osoba získala príslušnosť k športovej organizácii celkom bez toho, aby aspoň konkludentne prejavila vôľu zúčastniť sa na jej činnosti (obdobne uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/ 16/2020, 16/2022 ZNSS).

Preto sa nikdy nevyskytli pochybnosti o tom, že osoba oprávnená (poškodený, osoba, do ktorej záležitostí sa zasiahlo konaním bez príkazu, oprávnený z bezdôvodného obohatenia) pri uplatňovaní svojich zákonných nárokov z takýchto vzťahov nerozhoduje o práve iných osôb. Sama okolnosť, že športovej organizácii sa ex lege priznávajú disciplinárne oprávnenia nad osobami, ktoré sa do jej činnosti len zapojili, hoci aj nie sú jej členmi, tak ešte neznamená, že by muselo ísť o zverenie rozhodovania o právach, ako to predpokladá ust. § 4 písm. c) alebo d) SSP. Ako už totiž bolo naznačené, pojem „rozhodovanie“ predpokladá autoritatívnosť a vrchnostenskosť. Ustanovenia § 52 ani § 54 zákona č. 440/2015 Z. z. však rozhodnutiam orgánu rozhodujúceho spory alebo (špecificky) disciplinárneho orgánu nepriznávajú akékoľvek vlastnosti typické pre verejnomocenské prejavy vôle (materiálna či formálna právoplatnosť, formálna záväznosť pre iné orgány verejnej moci, vonkajšie účinky mimo štruktúry športu, v ktorej príslušná športová organizácia pôsobí, a pod.).

18. Podľa niektorých názorov judikatúry (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 124/2019) a odbornej spisby (porov. Szomolaiová, C. Preskúmateľnosť rozhodnutí orgánov športových zväzov v rámci správneho súdnictva Právny obzor, roč. 2024, č. 3, s. 298) má vrchnostenskosť rozhodovania športového združenia (o vylúčení člena združenia) vyplývať z toho, že vylúčením stráca tento člen (ak ide o športovca) právo účasti na takých športových činnostiach a aktivitách domáceho alebo medzinárodného rozsahu, ktoré sú nevyhnutne spojené s členstvom. Takéto rozhodnutie má mať potom dopad na subjektívne práva vylúčeného člena združenia, pretože neguje jeho možnosť vykonávať športovú činnosť na profesionálnej úrovni.

19. Kompetenčný senát nespochybňuje, že podmienka členstva (resp. inej účasti) v športovej organizácii resp. priamo v športovom zväze, alebo disciplinárna bezúhonnosť športovca môže byť súčasťou rôznych súťažných (ligových) predpisov. Preto nemožno uprieť racionalitu názoru, že vylúčenie (profesionálneho) športovca, prípadne jeho disciplinárne potrestanie podľa § 54 zákona č. 440/2015 Z. z., môže predstavovať faktickú prekážku jeho účasti na takto organizovaných súťažiach. Účasť profesionálneho športovca na takýchto súťažiach tvorí podstatu jeho zárobkovej činnosti, pretože z nich, resp. v súvislosti s nimi dosahuje svoje

Aquatics z 12. decembra 2022 (verejne dostupných na webstránke) ide o spolok (asociáciu) založenú podľa čl. 60 a nasl. švajčiarskeho Občianskeho zákonníka, ktorý má podľa čl. 2.2 sídlo v Lausanne vo Švajčiarskej konfederácii. Členom tejto asociácie sa podľa ods. 5.1 môže stať každý národný subjekt (National Body), no podľa ods. 5.2 sa v každom štáte uzná zásadne len jeden takýto národný subjekt, teda subjekt zriadený na vystupovanie v prospech rozvoja a organizácie plaveckých športov (Aquatics) v určitom štáte.

Magister Officiorum, ročník 2020, č. 2, s. 33 a 34]. Medzinárodná asociácia príslušného športu má totiž v každom členskom štáte spravidla jedného člena, ktorý zasa uznáva túto medzinárodnú asociáciu ako jediného reprezentanta. Medzinárodná asociácia organizuje medzinárodné športové súťaže, kde dáva možnosť zápoliť športovcom, ktorí sami sú príslušní k jej členským asociáciám. Príslušný národný člen organizuje národné športové súťaže a úspech športovca na nich mu zabezpečí účasť na medzinárodnej súťaži. Vďaka takejto organizácii dokáže medzinárodná asociácia a jej národní členovia získavať finančné prostriedky napr. z reklamy alebo poskytovania práv na audiovizuálne prenosy, keďže dokážu zabezpečiť divácky zaujímavú zostavu športovcov s najlepšími výkonmi.

No praktické prekážky (finančná náročnosť takejto súťaže, nemožnosť súperiť s najlepšími športovcami z iných krajín na medzinárodnej úrovni a pod.) motivujú profesionálnych športovcov vykonávať šport práve v rámci danej národnej asociácie, pretože vylúčenie z nej (resp. z príslušnosti k nej) im prakticky znemožňuje športovať v ich odvetví a tým dosahovať zárobok.

21. Otázkami organizácie športu a jej dôsledkami sa zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 21. decembra 2023, C-333/21, European Superleague Company. Podstatou danej veci bolo, že určité európske futbalové kluby sa rozhodli založiť tzv. Superligu ako novú medzinárodnú súťaž mimo štruktúry príslušných medzinárodných futbalových asociácií (FIFA a UEFA). Tieto asociácie však vyhlásili, že klub alebo hráč, ktorí by sa do tejto súťaže zapojili, budú vylúčení zo súťaží, ktoré organizujú tieto asociácie, resp. jej členovia (teda napr. v Slovenskej republike ligové súťaže organizované Slovenským futbalovým zväzom, ale aj známe medzinárodné súťaže ako Liga majstrov, majstrovstvá Európy alebo sveta).

92). Rovnako zdôraznil, že šport nie je vyňatý spod týchto pravidiel ani na základe čl. 165 ZFEÚ. Ďalej Súdny dvor analyzoval činnosť FIFA a UEFA práve na základe čl. 102 ZFEÚ, teda z hľadiska zneužívania dominantného postavenia. Pritom aj sám uznal, že FIFA a UEFA nemajú právny monopol, teda ich monopolné postavenie nevyplýva z právnych predpisov, ale je dôsledkom faktickej ťažkosti (nemožnosti) organizovať akúkoľvek súťaž mimo ich „ekosystému“ (ods. 149). Tieto závery Súdny dvor potvrdil v nedávnom rozsudku zo 4. októbra 2024, C-650/22, FIFA, v ktorom sa zaoberal prestupovými pravidlami FIFA (ods. 115 a nasl.).

Možnú faktickú závislosť a nerovnováhu medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorá je dôsledkom dominantného postavenia medzinárodných asociácií a hierarchickej štruktúry športu, však nemožno zamieňať s vrchnostenskou povahou činnosti športovej organizácie. Napokon, existencia nerovnovážneho postavenia je aj v rámci súkromnoprávnych vzťahov možná, no považovaná za problematickú (napr. problematika neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, pre ktoré je typická len možnosť spotrebiteľa prijať ich alebo odmietnuť celú zmluvu, porov. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, alebo pravidelne verejne diskutované otázky ohľadom obchodných podmienok, ktoré rôzne reťazce vyžadujú od svojich dodávateľov, a nadväzujúci zákon č. 91/2019 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami). Jeho existencia sama osebe však neznamená, že by sa účastník súkromnoprávneho vzťahu s nadradeným postavením dostával voči druhému účastníkovi do pozície orgánu verejnej správy.

Už v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4Asan/25/2018 však bolo zdôraznené aj to, že toto postavenie by športovej organizácii malo vyplývať z toho, že koná vo verejnom záujme (k tomu kriticky aj Svák, J. Autonómia športových zväzov pri riešení sporov v športe vo vzťahu k všeobecnému súdnictvu.

Praha : Leges 2022, s. 36 a nasl.), napr. verejný záujem na vyvlastnení alebo obmedzení vlastníckeho práva a pod. Právny poriadok ukladá rôznym subjektom rôzne obmedzenia a povinnosti, ktoré sú povinné rešpektovať a plniť, a to dokonca aj v záujme tretích osôb.

Podobne slobodná súťaž politických síl je ústavným verejným záujmom (čl. 31 ústavy), no nemožno z toho vyvodiť, že by povinnosti a obmedzenia uložené politickým stranám a hnutiam z nich robili orgány verejnej správy (podobne pre odborové organizácie Gábriš, T. cit. dielo, s. 126, vo výsledku podobne aj cit. uznesenie sp. zn. 8Sžk/16/2020, č. 16/2022 ZNSS).

Nie všetka športová činnosť sa tak vykonáva vo verejnom záujme, čo je napokon zrejmé už z toho, že samotní športovci ju podľa § 4 vykonávajú vo vlastnom záujme (či už ako zárobkovú činnosť alebo ako záľubu). Integritou športu sa podľa definície § 3 písm. j) cit. zák. rozumejú princípy zaručujúce prirodzenú neistotu a nepredvídateľnosť priebehu a výsledku súťaže a rovnaké pravidlá a podmienky pre jej účastníkov. Súťažou podľa § 3 písm. g) je len organizované vykonávanie športu podľa pravidiel určených športovou organizáciou. Integrita športu ako verejný záujem je teda obmedzená na takto organizované vykonávanie športu, nie na šport, resp. športovú činnosť ako také [§ 3 písm. a) a t) zák. č. 440/2015 Z. z.]. Podľa § 54 ods. 1 cit. zák. sa pritom v disciplinárnom konaní netrestajú len také skutky, ktoré odporujú verejnému záujmu v športe, ale akékoľvek porušenie pravidiel súťaže, predpisov alebo rozhodnutia športového zväzu [resp. podľa § 52 ods. 2 písm. b) aj športovej organizácie], ktorých obsah zákon bližšie nevymedzuje.

25. Konečne, v záujme úplnosti treba dodať, že považovanie (disciplinárnych orgánov) športových organizácií za orgány verejnej správy pri disciplinárnom trestaní by vo výsledku mohlo viesť k nadmernému obmedzeniu autonómie športu a športových organizácií.

SSP. To by však okrem iného znamenalo plnú jurisdikciu správneho súdu podľa § 198 SSP, teda jeho oprávnenie nahradiť rozhodnutie o disciplinárneho orgánu vlastným rozhodnutím (Gábriš, T. cit. dielo, s. 65). Rovnako už bolo poukázané na zúžené vnímanie aktívnej legitimácie (ukrátenie na práve alebo právom chránenom záujme podľa § 178 ods. 1 SSP) v porovnaní s ochranou v civilnom sporovom konaní (Csach, K. cit. dielo, s. 21). Nie bez významu je aj obmedzenie správnej žaloby dvojmesačnou lehotou (§ 179 SSP), hoci žaloba v civilnom sporovom konaní vo všeobecnosti žiadnou lehotou obmedzená nie je (a vo vzťahu k združeniam po vypustení § 15 zákona č. 83/1990 Zb. ani hmotnoprávna úprava neobsahuje takúto lehotu).

CAS potvrdil toho rozhodnutie. Pretože príslušný nemecký športový zväz bol na základe vnútorných predpisov medzinárodnej únie povinný rešpektovať toto rozhodnutie, odmietol ju pripustiť k tréningom. Preto sa v Nemecku žalobou domáhala určenia, že dvojročný zákaz je protiprávny, a tiež náhrady škody a ujmy. Túto žalobu zamietol Spolkový najvyšší súd v podstate z dôvodu, že sa platne podriadila právomoci CAS, takže o veci nemôžu rozhodovať nemecké súdy. Spolkový ústavný súd však zdôraznil, že pravidlá konania pred CAS neupravovali právo na ústne pojednávanie, čím ukracovali sťažovateľku na práve z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto považoval príslušnú rozhodcovskú doložku za neplatnú, takže právomoci nemeckých súdov podľa neho nič nestálo v ceste.

týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní. Pokiaľ by disciplinárne orgány športovej organizácie skutočne rozhodovali podľa § 54 zákona č. 440/ 2015 Z. z. ako orgány verejnej správy (teda vrchnostensky), nebolo by možné o disciplinárnom potrestaní uzavrieť dohodu o urovnaní, pretože by to odporovalo vrchnostenskej povahe tohto vzťahu (porov. cit. uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/2016 a tam citovanú prejudikatúru). Disciplinárna zodpovednosť osôb uvedených v § 54 zákona č. 440/2015 Z. z. by tak musela byť podľa práva Slovenskej republiky objektívne nearbitrabilná (porov. v tomto smere aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 92/2020, ktoré však v tejto otázke nevyslovilo žiaden konkrétny záver, len uložilo odvolaciemu súdu, aby sa s ňou vyrovnal).

Pretože cudzí rozhodcovský súd (vrátane CAS) nie je cudzím orgánom verejnej správy, ale ani cudzím súdom, uznanie jeho rozhodnutí by v týchto veciach neprichádzalo do úvahy vôbec. To by však - vzhľadom na postavenie a význam Športového rozhodcovského súdu vo svetovom športovom hnutí - znamenalo výrazný zásah do autonómie športu aj na území Slovenskej republiky. Naopak, akceptovaním súkromnoprávneho charakteru disciplinárneho konania pred športovou organizáciou sa ponechá priestor jej vnútroštátnej aj medzinárodnej arbitrabilite a tým aj riešeniu sporov ohľadom nej v rozhodcovskom konaní, vrátane konania pred CAS, ako sa to napokon aj deje (porov. napr. rozhodnutie CAS 2018/A/5996, ktoré sa týkalo priamo žalovanej; cit. podľa Szomolaiová, C. cit. dielo, s. 286).

30. Kompetenčný senát napokon poukazuje na názor vyplývajúci z rozhodnutia Kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 18SKomp/2/2024 zo dňa 12. júna 2024, ktorý v obdobnej veci ustálil, že vzťah žalobcu (FO) a žalovaného (Slovenskému poľovníckemu zväzu) keď išlo o posúdenie kompetenčného sporu medzi správnym súdom a okresným súdom vo veci preskúmania rozhodnutí Dozornej rady pri Slovenskom poľovníckom zväze, v ktorom išlo o disciplinárne opatrenie v podobe pokarhania člena zväzu, je súkromnoprávnym a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd.

32. Vychádzajúc z uvedeného kompetenčný senát rozhodol spôsobom uvedeným v I. výroku tohto rozhodnutia. 33. Toto rozhodnutie prijal kompetenčný senát pomerom hlasov 8 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.