18SKomp/8/2022

1. Žalobca je občianske združenie, ktoré v júni 2021 podalo trestné oznámenie na príslušníkov Policajného zboru za skutok, ktorého podstata spočívala v tom, že zastavili motorové vozidlo vo vlastníctve inej osoby, vykonali jeho kontrolu, zistili, že v ňom chýba povinná výbava - lekárnička, a preto zadržali osvedčenie o evidencii aj tabuľku s evidenčným číslom. Vyšetrovateľ úradu inšpekčnej služby Policajného zboru najskôr uznesením z 18. augusta 2021 trestné oznámenie odmietol, prokurátor žalovanej však toto uznesenie zrušil a prikázal mu, aby vo veci znova rozhodol. Novým uznesením zo 17. februára 2022 vyšetrovateľ vec odovzdal nadriadenému dotknutých policajtov. Prokurátorka žalovanej uznesením zo 6. apríla 2022, č. 4 Kn 143/21/1100-18, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa ako nedôvodnú. 2. Žalobca následne podal Okresnému súdu Žilina žalobu, ktorou sa domáha zrušenia uznesenia prokurátorky žalovanej, ako aj vyšetrovateľa. Vyslovil názor, že účastník konania má právo napadnúť oba tieto akty, ktoré považuje za nezákonné, lebo prokuratúra nie je nadriadená orgánom Policajného zboru. Žalobca výslovne zdôraznil, že nechce, aby bola vec postúpená prokuratúre. Právomoc súdov podľa neho vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by súd postúpil vec prokuratúre, konal by v rozpore s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a odopieral by žalobcovi prístup k súdnej ochrane. Podľa neho totiž prokuratúra rozhoduje vo verejnom záujme, teda v oblasti verejnej správy, a tak ju možno považovať za orgán verejnej správy podľa § 4 písm. a) alebo e) Správneho súdneho poriadku. Podobný záver podľa neho plynie aj z čl. 41 a 47 Charty. V tejto súvislosti navrhol súdu, aby podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru Európskej únie niekoľko prejudiciálnych otázok v tomto smere.

3. Okresný súd Žilina uznesením z 2. júna 2022 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako príslušnému správnemu súdu. Bez bližšieho odôvodnenia odkázal na § 6 ods. 2 písm. a) SSP a na to, že na konanie o všeobecnej správnej žalobe je daná príslušnosť krajských súdov. 4. Krajský súd v Bratislave s postúpením nesúhlasil, preto podľa § 18 ods. 4 SSP vec predložil kompetenčnému senátu. Zdôraznil, že žalobcom tvrdený zásah vznikol v trestnom konaní, kde prokuratúra koná ako orgán činný v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, nie ako orgán verejnej správy. K tomu odkázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Preto by mala byť daná pôsobnosť trestného súdu, ktorým je Okresný súd Žilina. 5. Počas kompetenčného sporu žalobca adresoval kompetenčnému senátu najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podanie, ktorého obsahom sú dva návrhy. Prvým žalobca žiadal, aby kompetenčný senát predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tom zmysle, či sa majú čl. 47 a 41 Charty a čl. 13 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať tak, že postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní z prípravného konania musia byť preskúmateľné súdmi v plnej jurisdikcii, ak je ich zrušenie podmienkou uplatnenia zodpovednosti za škodu, resp. či oznamovateľ alebo potenciálne poškodený má právo na preskúmanie odmietnutia trestného oznámenia súdom v plnej jurisdikcii. Druhým návrhom žalobca žiadal, aby kompetenčný senát podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na výklad čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy v tom zmysle, či orgány činné v trestnom konaní sú orgánmi verejnej moci na úseku verejnej správy, ktorý patrí do jurisdikcie všeobecného súdnictva, prípadne správneho súdnictva, ako aj v tom zmysle, či kompetenčný spor medzi kompetenčným senátom a ústavným súdom môže riešiť iba ústavný súd. Na odôvodnenie oboch návrhov citoval viaceré ustanovenia zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, z ktorých vyvodil, že tento zbor vykonáva úlohy verejnej správy, ako aj § 4 SSP. Zdôraznil existenciu zvyškovej právomoci súdov, ktoré tak nemôžu zastaviť konanie pre nedostatok svojej právomoci, ak vec nemôžu postúpiť inému orgánu. Podľa neho nie je prípustné postúpiť jeho žalobu prokuratúre, pretože sa tým obchádza právomoc súdu. Odkázal na § 250v Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje súdnu ochranu proti zásahu ozbrojeného zboru. Oznamovateľ trestného činu má postavenie procesnej strany, a preto má právo na prieskum rozhodnutia o priestupku. Žalobca ďalej vyjadril presvedčenie, že v právnom štáte sa musí každá jednotlivá vec dostať na súd s plnou jurisdikciou, a odkázal na rozpor v judikatúre ústavného súdu, pokiaľ ide o právny názor na postavenie prokuratúry.

6. Kompetenčný senát najvyššieho súdu a najvyššieho správnemu súdu zriadený podľa § 11 CSP prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP.

týmto zákonom. Zo znenia citovaných ustanovení je zrejmé, že v správnom súdnictve môžu súdy poskytovať len ochranu proti aktom orgánov verejnej správy alebo aktom vydaným v oblasti verejnej správy. Pojem orgánu verejnej správy je vymedzený v § 4 SSP tak, že ide o orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, právnické osoby a fyzické osoby, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. 8. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha preskúmania uznesenia, ktorá vydala prokurátorka žalovanej konajúca ako nadriadený orgán, príslušný podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu policajta.

Názor, že prokuratúra je súčasťou výkonnej moci, bol vyslovený len v staršom náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95 a bol neskoršou judikatúrou prekonaný (porov. cit. nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020). Ústava totiž v čl. 149 až 151 priznáva prokuratúre postavenie samostatného ústavného orgánu.

Prokuratúru tak nemožno podradiť pod žiadne z ustanovení § 4 SSP, ktorý vymedzuje orgány verejnej správy, ktorých akty môžu preskúmavať súdy v správnom súdnictve (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2010, ako aj judikát R 70/2014). O to menej to potom môže platiť pre postup prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, keďže tento postup je upravený ustanoveniami Trestného poriadku a v určitom rozsahu aj zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Podľa § 2 ods. 5 TP prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát a jeho oprávnenia sú osobitne upravené v § 230 a 231 TP. Ak prokurátor rozhoduje ako nadriadený orgán podľa § 190 ods. 2 písm. a) TP, nie je proti jeho rozhodnutiu prípustná ďalšia sťažnosť (§ 185 ods. 2 druhá veta TP). Trestný poriadok pritom iný opravný prostriedok proti uzneseniu nepozná (porov. § 185 ods. 1 TP, podľa ktorého je opravným prostriedkom proti uzneseniu len sťažnosť). Len kde to zákon výslovne ustanovuje, môže uznesenie prokurátora preskúmať generálny prokurátor postupom podľa § 363 TP, nie však súd rozhodujúci v správnom

orgánu. Základným predpokladom citovaného ustanovenia však je, aby išlo o uplatnenie „svojho práva“, teda aby išlo o uplatnenie takého práva, ktoré právny poriadok určitej osobe dáva. Judikatúra ústavného súdu však opakovane a stabilne zdôrazňuje, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd; súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy takisto nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám, pretože takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre (porov. z posledného obdobia napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 18/2023 a tam citovanú prejudikatúru). Podobne podľa cit. judikatúry takéto právo nevyplýva ani z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobcova téza, že ako oznamovateľ má

Nemožno ho však bez ďalšieho vzťahovať aj na situácie, kedy sa žalobca obracia na súd s návrhom na preskúmanie rozhodnutia iného orgánu verejnej moci. Prieskumná právomoc súdu totiž znamená zároveň zásah do právomoci iného orgánu verejnej moci, a preto sa musí zakladať na zákonnom oprávnení. Pokiaľ ústava (napr. čl. 46 ods. 2) ani zákon nezakladajú právomoc súdu preskúmavať rozhodnutie iného orgánu verejnej moci, nemožno ho vyvodzovať len zo samotného § 2 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. Túto okolnosť napokon zohľadňuje aj znenie čl. 127 ústavy, podľa ktorého sťažnosťou možno namietať porušenie určitých práv, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Pokiaľ by sa čl. 46 ods. 1 ústavy a § 2 ods. 3 cit. zák. mali skutočne vykladať tak, ako to tvrdí žalobca, teda zakladať právomoc súdov na preskúmanie každého aktu prokurátora v trestnom konaní, potom by ústavný súd musel každú sťažnosť proti takémuto aktu odmietnuť pre nevyčerpanie iných prostriedkov nápravy. Napriek tomu z jeho

12. Pokiaľ ide o návrh žalobcu, aby kompetenčný senát prerušil konanie a podal ústavnému súdu návrh na výklad ústavy v zmysle čl. 128 ústavy, môže byť predovšetkým sporné, či kompetenčný senát možno považovať za súd v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 146 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších

v prerokúvanej veci žiaden takýto konflikt medzi ním a ústavným súdom. V tu prerokúvanej veci sa totiž ústavný súd doteraz nijako nevyjadril k svojej kompetencii a nie je ani zrejmé, ako a kedy by sa k nej vyjadrovať mal. Predpoklad „spornosti veci“ podľa čl. 128 ústavy nemôže spočívať v tom, že spor sa vytvorí až podaním takého návrhu. 13. Žalobca sa ďalej domáhal predloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ.

Únie. Otázka výkladu Charty by tak v konaní kompetenčného senátu mohla byť podstatná, len ak by bolo zrejmé, že ide o kompetenčný spor vzniknutý v súvislosti s vykonávaním práva Európskej únie. Súdny dvor už vo svojej judikatúre objasnil, že pokiaľ právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť (pozri v tomto zmysle naposledy napr. uznesenie z 13. januára 2022, Marcas MC, C-363/20, ods. 35).

14. V prerokúvanej veci však žalobca vo svojom návrhu nijako nevysvetľuje, aký má skutková situácia, z ktorej pochádza kompetenčný spor (odmietnuté trestné oznámenie na príslušníkov Policajného zboru kvôli spôsobu výkonu ich oprávnení v rámci všeobecného dohľadu nad bezpečnosťou cestnej premávky, ktorú upravuje zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke), súvis s právom Európskej únie, resp. akým konkrétnym spôsobom tu orgány Slovenskej republiky vykonávajú právo Únie. Nie je zrejmé, že by vodič, ktorý bol podrobený spornej kontrole, uplatňoval v danom čase niektorú zo základných slobôd spoločného trhu, že by takéto slobody uplatňoval vlastník alebo držiteľ sporného motocykla alebo poškodený. Kompetenčnému senátu neuniklo, že ustanoveniami Trestného poriadku sa okrem iného preberajú ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a postup policajta a prokurátora pri vybavovaní trestného oznámenia obete trestného činu by v takomto prípade bolo možné považovať za vykonávanie práva Únie. Podľa čl. 2 písm. a) cit. smernice

15. Podľa kompetenčného senátu tak v prerokúvanej veci nie sú splnené podmienky na to, aby sa na ňu uplatňovali ustanovenia Charty v zmysle jej čl. 51 ods. 1. To v zmysle citovanej judikatúry znamená, že Súdny dvor by nemal právomoc poskytnúť odpoveď na prejudiciálnu otázku v zmysle čl. 267 ZFEÚ, a tak jej položenie zo strany kompetenčného senátu neprichádza do úvahy.