18SKomp/8/2025

1. Žalobkyňa je vlastníčkou pozemkov v k. ú. Š., na časti ktorých má žalovaný stavať významnú investíciu „Strategické územie Valaliky - rozvoj verejných služieb“. Preto žalovaný v máji 2024 požiadal Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Košice, aby podľa zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim v znení neskorších predpisov obmedzil vlastnícke právo k nim. Regionálny úrad tomuto návrhu vyhovel a rozhodnutím z 1. októbra 2024 jednak (I.) podľa § 13 ods. 2 písm. b) druhého bodu zákona č. 282/2015 Z. z. obmedzil vlastnícke právo žalobkyne k presne vymedzeným častiam jednotlivých pozemkov v prospech žalovaného na obdobie 24 mesiacov (odo dňa skutočného začatia stavebných prác), a jednak (II.) podľa § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák. určil náhradu za vyvlastnenie, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobkyni jednorazovo. 2. Žalobkyňa podala na Správnom súde v Košiciach žalobu, ktorú označila ako „Žaloba o preskúmanie výroku podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z., určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie“. V jej úvode odkázala na § 10 a 13 Správneho súdneho poriadku, v texte však citovala aj ustanovenia § 137 písm. a) a d) Civilného sporového poriadku. Podstatou jej žalobnej argumentácie je, že priznaná náhrada za vyvlastnenie nie je primeraná, lebo nezodpovedá skutočnej všeobecnej hodnote nájmu vyvlastňovanej nehnuteľnosti na určené obdobie. V žalobnom návrhu sa žalobkyňa domáhala jednak (I.) určenia, že primeranou náhradou je suma vyššia než jej bola priznaná, jednak (II.), aby bol žalovaný zaviazaný doplatiť jej rozdiel týchto súm.

5. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zriadený podľa § 11 CSP prejednal predložený kompetenčný spor ako kompetenčný spor medzi súdmi, v ktorom je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, v

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. je na preskúmanie tohto výroku príslušný súd na základe žaloby. Zároveň však z § 13 ods. 3 písm. a) in fine cit. zák. vyplýva, že vyvlastňovací orgán s požiadavkou na vyššiu náhradu odkáže vyvlastneného na súd. Nárok na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie je vo svojej podstate súkromnoprávnym nárokom na plnenie, ktorý vzniká medzi pôvodným vlastníkom alebo iným oprávneným z príslušného práva (vyvlastneným) a novým vlastníkom, resp. tým, kto bude mať z vyvlastnenia prospech (vyvlastniteľom).

Z uvedeného možno uzavrieť, že (v podstate súkromnoprávny) nárok na náhradu za vyvlastnenie sa môže stať predmetom dvoch samostatných súdnych konaní - na jednej strane ho možno uplatniť v civilnom sporovom konaní podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/ 2015 Z. z. v takom rozsahu, v akom náhrada nebola priznaná v rozhodnutí o vyvlastnení. Na druhej strane však môže byť tento nárok aj predmetom správneho súdneho konania v rozsahu, v akom bol priznaný rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu, pretože toto rozhodnutie možno preskúmať na základe správnej žaloby. V takomto prípade je tak pre posúdenie právomoci predovšetkým rozhodná vôľa vyvlastneného, ktorý spôsob súdneho uplatnenia alebo kontroly tohto nároku zvolí. Pritom je potrebné vychádzať z obsahu jeho žaloby (§ 124 ods. 1 CSP, § 55 ods. 3 SSP), na základe ktorého je potrebné ustáliť, či jeho cieľom je, aby súd priamo zaviazal vyvlastniteľa na zaplatenie vyššej náhrady než vyvlastnenému priznal vyvlastňovací orgán podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. Je teda potrebné posúdiť, či žalobný návrh

V tu prerokúvanej veci žalobkyňa - zastúpená advokátom - podala na správnom súde žalobu, ktorú všeobecne označila ako „Žaloba o preskúmanie. . .“. Hoci v jej texte odkazovala aj na § 10 a 13 SSP, ako procesnoprávny základ citovala ustanovenia § 137 písm. a) a d) CSP, podľa ktorých sa možno žalobou (v civilnom sporovom konaní) domáhať aj splnenia povinnosti alebo určenia právnej skutočnosti. V súlade s tým aj žalobný návrh [§ 132 ods. 1 CSP, § 182 ods. 1 písm. h) SSP] neznie na zrušenie rozhodnutia z 1. októbra 2024 v zmysle § 191 SSP, ale na určenie výšky primeranej náhrady a zaplatenie peňažnej sumy, ako to predpokladá už cit. § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z., ale aj citované § 137 písm. a) a d), prípadne c) CSP. Napokon, žaloba s týmto návrhom smeruje priamo proti vyvlastniteľovi a nie proti vyvlastňovaciemu orgánu. Vzhľadom na to tak nejde o žalobu o preskúmanie rozhodnutia, postupu alebo iného zásahu orgánu verejnej správy v zmysle § 6 ods. 1 a 2 SSP, ale o súkromnoprávny spor vyvlastneného voči vyvlastniteľovi. Jeho prejednanie tak podľa §

IV. Záver

9. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kompetenčný senát dospel k záveru, že Mestský súd Bratislava IV bezdôvodne vyslovil nesúhlas s tým, že mu Správny súd v Košiciach postúpil prerokúvanú vec. Preto podľa § 8 ods. 1 SSP vyslovil, že na prejednanie veci nie je daná právomoc správnych súdov. 10. Podľa § 11 ods. 1 druhej vety CSP v spojení s § 8 ods. 1 SSP sú všetky súdy týmto rozhodnutím viazané, čo znamená, že v ďalšom konaní v prerokúvanej veci musia vychádzať z právneho názoru, že jej prejednanie nepatrí do právomoci správnych súdov. Preto nemôžu žiadne svoje rozhodnutie založiť na opačnom právnom názore, teda že by táto vec do právomoci správnych súdov patrila. V záujme úplnosti sa podotýka, že citované ustanovenie § 11 ods. 1 CSP vylučuje viazanosť kompetenčného senátu prípadným rozhodnutím veľkého senátu či už najvyššieho správneho súdu, alebo najvyššieho súdu. Preto aj konanie vo veci sp. zn. 19 SVs 5/2024, na ktoré sa odvolával mestský súd, je pre rozhodovanie tohto kompetenčného sporu nepodstatné. Kompetenčnému senátu je však z úradnej činnosti najvyššieho správneho súdu známe, že v danej veci veľký senát uznesením z 30. apríla 2025 podľa § 466 ods. 7 SSP vrátil vec predkladajúcemu senátu, teda nerozhodol spôsobom predpokladaným v § 466 ods. 5 SSP. 11. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 8 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. júna 2025