19SVs/1/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte zloženom zo sudcov: Marián Trenčan ako predseda senátu, Jana Martinčeková, Petra Príbelská ako členky senátu, Michal Novotný (sudca spravodajca), Marián Fečík, Peter Potásch a Martin Tiso ako členovia senátu, vo veci vo veci žalobcu: A. G., nar. XX. C. XXXX, R. XX, D., zastúpeného: Advokátska kancelária Fabian a Novosad s.r.o., IČO: 51913984, Masarykova 16, Prešov, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 7. júla 2021, č. 0401302702021, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-5Sa/19/2021-118 z 23. októbra 2023 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovanej sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100% trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2020 bolo exekučné konanie proti žalobcovi skončené. 2. Následne 14. mája 2021 pobočka v Prešove vydala rozhodnutie podľa § 225c zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. júla 2017, ktorým začala vymáhať penále predpísané rozhodnutím z 20. júna 2013, a žalobcovi 24. mája 2021 doručila upovedomenie o začatí vymáhania. Proti upovedomeniu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietol, že od právoplatnosti rozhodnutia z 20. júna 2013 uplynulo viac ako šesť rokov. Preto právo žalovanej vymáhať túto pohľadávku považoval za premlčané s odkazom na § 147 ods. 3 a § 241 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím zo 7. júla 2021 zamietla jeho odvolanie. Na odôvodnenie uviedla, že podľa § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba spočívala, a teda neplynula, počas celého vykonávacieho konania. To znamená, že plynula od 11. júla 2013 (právoplatnosť rozhodnutia o predpísaní penále) do 25. júla 2013 (podanie návrhu na vykonanie exekúcie) a následne znova od 11. marca 2020 (ukončenie exekučného konania) do 14. mája 2021 (vydanie rozhodnutia o začatí konania vo veci vymáhania pohľadávok). Pretože z nej takto uplynulo menej než šesť rokov, v čase začatia vymáhania ešte neuplynula. 3. Tu napadnutým rozsudkom č. k. PO-5Sa/19/2021-118 správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej zo 7. júla 2021 podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda kvôli tomu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil tým, že zákon o sociálnom poistení ako norma verejného práva upravuje premlčanie komplexne, no neobsahuje inštitút spočívania premlčacej lehoty. Preto bola žalobcom vznesená námietka premlčania dôvodná a žalovaná mala podľa § 225e ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom poistení zastaviť konanie vo veci vymáhania pohľadávky. Dodal tiež, že žalovaná mala možnosť viesť proti žalobcovi popri exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku aj konanie vo veci vymáhania pohľadávok podľa cit. zákona č. 461/2003 Z. z.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte [§ 21 písm. b) SSP] dospel pred rozhodnutím jednomyseľne k záveru, že sa chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozsudku sp. zn. 6 Ssk 113/2023. V ňom tunajší súd ako kasačný súd vyslovil, že podľa § 149 zákona o sociálnom poistení účinného do 30. júna 2017 mohli organizačné zložky žalovanej vymáhať svoje pohľadávky zásadne len návrhom na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. S odkazom na skorší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 55/2015 potom uzavrel, že žalovaná mala v takejto exekúcii postavenie jedného z účastníkov konania, nevykonáva svoje právomoci vyplývajúce z verejného práva, a preto bolo prípustné a potrebné aplikovať ustanovenie § 112 Obč. zák. týkajúce sa spočívania premlčania, ak bol navrhnutý výkon rozhodnutia organizačnej zložky žalovanej o predpísaní poistného alebo penále. Pretože predkladajúci senát kasačného súdu nesúhlasil s týmito právnymi názormi, považoval za splnené podmienky podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP a uznesením sp. zn. 7 Ssk 10/2024 z 26. marca 2025 postúpil vec veľkému senátu. 7. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal podľa § 466 ods. 4 SSP, nestotožnil s názorom žalovanej v kasačnej sťažnosti. Odkázal na závery rozsudku veľkého senátu tunajšieho súdu sp. zn. 1 SVs 5/2022, v zmysle ktorých nemožno do verejného práva bez ďalšieho prenášať predpisy civilného práva. Analógia vo verejnom práve je totiž prípustná len úplne výnimočne. Ak je právna úprava nejasná, musí sa dať prednosť výkladu výhodnejšiemu pre osoby, nie pre verejnú moc. Chýbajúca úprava spočívania premlčania v zákone o sociálnom poistení sa tak nemôže vypĺňať analógiou k § 112 Občianskeho zákonníka. Žalovaná mohla od 1. júla 2017 iniciovať ukončenie exekúcie a vymáhať svoju pohľadávku podľa zákona o sociálnom poistení, pretože premlčacia lehota podľa § 147 ods. 3 cit. zák. uplynula až 11. júla 2019.

8. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) viazaný uplatnenými sťažnostnými bodmi (§ 453 ods. 2 SSP).

predpísalo. V prerokúvanej veci je predmetom vymáhania pohľadávka žalovanej na penále v sume 2.195,25 €, ktoré žalobcovi predpísala pobočka svojím rozhodnutím právoplatným 11. júla 2013. Organizačná zložka žalovanej po jeho právoplatnosti postupovala v?súlade s vtedy účinným § 224 ods. 1 cit. zák., v zmysle ktorého bolo jej právoplatné rozhodnutie vykonateľné len podľa Exekučného poriadku, a navrhla vykonanie exekúcie.

súčasne. Nie je teda správny názor správneho súdu, že žalovaná mohla začať konanie o vymáhanie pohľadávky aj počas prebiehajúcej exekúcie. Naopak, možno akceptovať jej názor, že tak mohla urobiť až po skončení exekučného konania.

na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Naopak žalobca aj správny súd použitie tohto ustanovenia odmietali. 11. Občiansky zákonník, v ktorom sa nachádza toto ustanovenie, vo svojom § 1 ods. 2 ustanovuje, že upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, ale aj majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Z toho vyplýva, že ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka sa zásadne aplikujú na občianskoprávne vzťahy. To platí vo všeobecnosti aj pre úpravu premlčania podľa § 100 a nasl., ktorá sa použije predovšetkým na práva z občianskoprávnych vzťahov.

rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 87/03, judikát R 8/2004, alebo jeho stanovisko sp. zn. Snj 39/2014, judikát R 36/2016). 12. Žalovaná, ale ani vyššie citovaný rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6 Ssk 113/2023 však netvrdili, že by pohľadávky na poistné alebo penále boli svojou povahou občianskoprávnymi pohľadávkami. Podstata ich argumentácie spočívala v tom, že ak sa žalovaná bola nútená vymáhať svoju pohľadávku exekúciou, neuplatňovala svoje verejnomocenské oprávnenia, ale mala postavenie jedného z účastníkov exekučného konania. Preto malo byť prípustné použiť ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka. Ako však už bolo uvedené, použitie či nepoužitie ustanovení Občianskeho zákonníka na určitý právny vzťah je závislé predovšetkým od toho, či tento vzťah je vzťahom občianskoprávnym alebo nie. Povaha tohto vzťahu potom predurčuje aj právny režim pohľadávky z neho. V tomto smere možno poukázať na trefnú argumentáciu v citovanom judikáte R 8/2004, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že na vznik, trvanie, zmenu

úprava, ktorou sa spravuje vznik, trvanie, zmena a zánik pohľadávky, je daná právnym charakterom pohľadávky, teda či ide o pohľadávku verejnoprávnu alebo občianskoprávnu (resp. súkromnoprávnu), a tento charakter sa nemení v závislosti od konania, v ktorom sa uplatňuje, ani od procesného postavenia, v akom v ňom vystupuje jej veriteľ.

spôsobom. Vo výnimočných prípadoch by to dokonca dovoľovalo veriteľovi takejto pohľadávky, aby si vyberal exekúciu súdnym exekútorom práve na to, aby sa na túto pohľadávku aplikovala (výhodnejšia) úprava plynutia premlčacej doby v Občianskom zákonníku namiesto tej, ktorá je pre túto pohľadávku ustanovená v príslušnom verejnoprávnom predpise. Podľa veľkého senátu bez jasnej zákonnej opory nemožno pripustiť takéto vo svojej podstate náhodné a nepredvídateľné právne následky.

Praha : Melantrich, 1937, s. 35, ako aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh. adm. 9121, a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958) a v neskoršej judikatúre (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/1972, judikát R 1/1973).

15. Veľký senát tunajšieho súdu však v už citovanom rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022 vo všeobecnosti ustálil, že pojem a?účinky premlčania vo verejnom práve sa nemajú vymedzovať analogickou aplikáciou ustanovení súkromného práva, ale predovšetkým na?základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávny nárok, o?ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých použitie právny?poriadok pre tento prípad normuje. Až na základe toho potom možno dospieť k záveru, či v danej úprave premlčania existuje pravá medzera, ktorú je treba vyplniť občianskoprávnymi (súkromnoprávnymi) predpismi.

Natíska sa tak predovšetkým úsudok, že tam, kde zákonodarca považoval za potrebné, aby sa použili akékoľvek ustanovenia

o sociálnom poistení zasa neplynie premlčacia lehota práva na vrátenie dávky poskytnutej neprávom alebo v nesprávnej sume počas konania o odvolaní, počas výkonu rozhodnutia alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky (obsahovo sa podobá ustanoveniu § 112 Obč. zák.). Podobne podľa v § 237 ods. 2 cit. zák. neplynú počas konania o odvolaní a výkonu rozhodnutia premlčacie lehoty práva na náhradu neprávom vyplatených súm.

Z toho potom vyplýva, že podľa tohto ustanovenia nemožno posudzovať ani účinky začatia konania o vymáhanie pohľadávky na poistné alebo penále na premlčanie práva vymáhať poistné podľa § 147 ods. 3 cit. zák. Ak sa teda pred 30. júnom 2017 základe § 149 cit. zák. (účinného do tohto dňa) začalo exekučné konanie na vymoženie pohľadávky žalovanej, nemalo to za následok, že by podľa § 112 Obč. zák. spočívala premlčania doba práva vymáhať poistné a penále. Rovnako nemožno takýto záver vyvodzovať z toho, že vymáhanie sa dialo v exekúcii.

odkazuje. Naopak, možno uzavrieť, že ustanovenie § 112 Obč. zák. o spočívaní premlčacej doby počas konania o výkon rozhodnutia (teda aj exekučného konania, porov. § 233 Ex. por.) sa neuplatňuje na premlčanie práva vymáhať poistné alebo penále upravené v ustanovení § 147 ods. 3 a § 241 ods. 1 zákona o verejnom poistení.

Už staršie stanovisko najvyššieho súdu (sp. zn. Cpj 19/01, judikát R 67/2001) totiž v obdobnej otázke premlčania pohľadávok na zdravotné poistenie poukázalo na to, že ustanovenia o premlčaní nemožno stotožňovať s ustanoveniami o nemožnosti vykonať rozhodnutie. Na premlčanie sa totiž prihliada len na námietku, kým na zánik vykonateľnosti rozhodnutia kvôli uplynutiu doby sa hľadí z úradnej povinnosti. Premlčanie práva vymáhať podľa § 147 ods. 3 cit. zák. tak musí dlžník namietnuť, kým na uplynutie doby v zmysle § 148 ods. 2 cit. musí žalovaná hľadieť aj bez návrhu. Vychádzajúc z tohto rozdielu a citovaného stanoviska najvyšší súd (v obchodnoprávnom kolégiu) vyslovil, že pojem „právo vymáhať poistné“ znamená právo veriteľa začať výkon rozhodnutia na vymáhanie tejto pohľadávky, nie však aj úspech a ukončenie tohto výkonu (porov. uznesenie sp. zn. 1 ObdoK 9/2023). Právo vymáhať poistné sa tak uplatní už návrhom na vykonanie exekúcie podľa § 148 ods. 1 a § 224 cit. zák. účinného do 30. júna 2017 alebo

19. V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového stavu žalovaná uplatnila svoje právo vymáhať penále najskôr podaním návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s cit. § 148 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 30. júna 2017.

Prehliada však ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., podľa ktorého pohľadávka vymáhaná v starej exekúcii sa po ukončení exekučného konania podľa tohto zákona nepremlčí skôr, ako uplynie jeden rok; to platí rovnako, ak osobitný predpis umožňuje nariadiť výkon rozhodnutia do

20. Podľa zisteného skutkového stavu sa exekučné konanie, v ktorom sa vymáhala pohľadávka na penále z rozhodnutia pobočky žalovanej z 20. júna 2013, skončilo 6. marca 2020 v súlade s § 8 zákona č. 233/2019 Z. z. Na základe citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 tohto zákona sa tak právo vymáhať túto pohľadávku nepremlčalo skôr než uplynutím jedného roka, teda 6. marca 2021. Pobočka žalovanej ako príslušná organizačná zložka [§ 178 ods. 1 písm. a) devätnásty bod zákona o sociálnom poistení] tak mohla do tohto dňa začať vymáhať túto pohľadávku tým, že by v zmysle § 225c ods. 1 zákona o sociálnom poistení vydala rozhodnutie o začatí konania o jej vymáhaní. Zo zisteného skutkového stavu však plynie, že tak urobila až 14. mája 2021, teda potom, čo už uplynula aj „dodatočná“ premlčacia lehota podľa cit. § 9 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.

Podobne podľa § 225n ods. 1 cit. zák. účastník mohol organizačnej zložke do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí vymáhania podať odvolanie, ak (okrem iného) sú tu iné okolnosti, pre ktoré je vymáhanie pohľadávok neprípustné. Keďže žalobca v odvolaní proti upovedomeniu o začatí vymáhania riadne vzniesol takúto námietku, mala buď sama pobočka podľa cit. § 225e ods. 1 písm. c) alebo najneskôr ústredie žalovanej pri rozhodovaní o odvolaní podľa § 225n ods. 1 cit. zákona rozhodnúť o zastavení vymáhania. Ak ústredie žalovanej napriek tomu nevyhovelo odvolaniu žalobcu a preskúmavaným rozhodnutím zo 7. júla 2021 potvrdilo toho upovedomenie, vychádza toto rozhodnutie skutočne z nesprávneho právneho posúdenia veci.