19SVs/2/2024

1. Daňový úrad Košice I vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov za zdaňovacie obdobia rokov 2003, 2004, 2006 a 2007. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 695/321/84267/2008/Moš zo dňa 28. októbra 2008 v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 25. novembra 2008. 2.

3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/223/5848-36852/2009/ 999541-r zo dňa 20. marca 2009 zrušilo prvý dodatočný platobný výmer a vec vrátilo na ďalšie konanie. 4. V ďalšom konaní Daňový úrad Košice II vydal ďalší dodatočný platobný výmer č. 696/230/ 65736/10/Tót zo dňa 28. októbra 2010 (ďalej len „druhý dodatočný platobný výmer“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2004 v sume 11.601,80 €. Tento dodatočný platobný výmer bol potvrdený rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/3343-16756/2011/999541-r zo dňa 24. februára

6. Rozhodnutím Daňového úradu Košice II č. 696/230/56449/11/Tót zo dňa 30. augusta 2011 bola žalobcovi uložená pokuta 1.160,10 € z rozdielu dane zisteného správcom dane za zdaňovacie obdobie roka 2004. Túto pokutu Daňový úrad Košice II zrušil rozhodnutím č. 696/ 230/85363/11/Tót zo dňa 12. decembra 2011.

8. Listom č. 1727696/2016 zo dňa 23. novembra 2016 správca dane oznámil žalobcovi, že tretie rozhodnutie bolo vydané po prekluzívnej lehote, preto je bezpredmetné, nemá žiadny právny účinok a nebude sa na neho prihliadať. Následne správca dane rozhodnutím č. 1727698/ 2016 zo dňa 23. novembra 2016 zastavil daňové konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2004 z dôvodu, že k 31. decembru 2013 uplynula prekluzívna lehota na vyrubenie dane.

10. Realizáciou záložného práva (na návrh iného veriteľa žalobcu), zriadeného rozhodnutím o zriadení záložného práva na pohľadávky správcu dane v súvislosti s dražbou nehnuteľností žalobcu (Notárska zápisnica N 360/2015, Nz 19909/2015, NCRIs 20306/2015 zo dňa 30. apríla 2015), bola dňa 24. júna 2015 žalovanému pripísaná na účet čiastka 57.185,17 € (zápisnica Notárskeho úradu B.. T.. Q. C. N 366/2015, U 21/2015 zo dňa 24. júna 2015).

12. Listom č. 459462/2016 zo dňa 11. apríla 2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že finančné prostriedky budú vrátené na účet notárskeho úradu, z ktorého boli žalovanému poukázané. 13. Finančné prostriedky poukázal žalovaný na účet príslušného notárskeho úradu 14. apríla 2016 (podľa vyjadrenia žalobcu mali byť pripísané na príslušný účet dňa 15. apríla 2016), teda pred podpísaním zápisnice o odovzdaní finančných prostriedkov do úschovy notárskemu úradu (zápisnica Notárskeho úradu B.. T.. Q. C. N 247/2016, U 18/2016 zo dňa 3. mája 2016).

15. Listom - opatrením správcu dane č. 103463624/2016 zo dňa 8. júla 2016 (ďalej len „žalované opatrenie“) bolo žalobcovi oznámené, že správca dane žiadosti žalobcu o vydanie úroku z omeškania nevyhovuje. 16.

Keďže v predmetnej veci bol daňový preplatok žalobcovi vrátený dňa 14. apríla 2016, neboli podľa žalovaného splnené zákonné podmienky pre vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania zo sumy daňového preplatku. 18. Proti opatreniu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru žalobcu bolo na predmetný prípad potrebné aplikovať § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku. Žalobca argumentoval, že z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že sankčný úrok podľa § 35b zákona o správe daní sa považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkom správcom dane podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní treba preto považovať za súčasť systému úrokov z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 8S/60/2016-36 zo dňa 19. októbra 2017 zrušil opatrenie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 20. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 zrušil predošlý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto nestotožnil s názorom, že žalobcom tvrdený nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona o správe daní, a preto aj napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované právo žalobcu na rozhodnutie o ňom. Keďže k úhrade došlo až za účinnosti Daňového poriadku, na predmetný prípad žalobcu nebolo možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/14/2015.

23. Správny súd v ďalšom konaní vydal rozsudok č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 7. októbra 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým zrušil žalované opatrenie a odôvodnil ho v plnom rozsahu v súlade s kasačne záväzným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 (bod 21 a 22 tohto rozsudku).

24. Proti napadnutému rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný - sťažovateľ, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci, pričom požaduje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa stotožňuje s názorom správneho súdu v tom, že na prípad žalobcu bolo aplikovateľné ustanovenie § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Zdôrazňuje však, že správny súd tieto ustanovenia vyložil nesprávne. 25. V prípade žalobcu totiž podľa žalovaného nemožno aplikovať § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku, keďže táto právna úprava sa vzťahuje len na situácie, ak správca dane rozhoduje o vrátení preplatku vzniknutého v dôsledku podania daňového priznania na dani z príjmu, ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie vyčísleného daňového preplatku (XV. Oddiel tlačiva daňového priznania). Keďže v prípade žalobcu k vzniku preplatku nedošlo podaním daňového priznania, na jeho prípad tak bolo aplikovateľné ustanovenie § 79 ods. 2 prvá veta pred bodkočiarkou Daňového poriadku. Povinnosť správcu dane vrátiť daňový preplatok tak bola viazaná na moment podania žiadosti o jeho vrátenie, a to 30 dní od doručenia žiadosti. V súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku tak nárok na úrok z omeškania zo sumy daňového preplatku vznikne len v prípade nedodržania 30-dňovej lehoty na vrátenie daňového preplatku od podania žiadosti o jeho vrátenie. 26. V predmetnej veci žalobca požiadal o vrátenie daňového preplatku dňa 4. apríla 2016, pričom daňový preplatok mu bol vrátený dňa 15. apríla 2016. Bol teda vrátený v súlade s § 79 ods. 2 Daňového poriadku v 30-dňovej lehote. Žalobcovi preto nevznikol nárok na úrok z omeškania podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku a žalovaný ani nemal povinnosť o takomto nároku rozhodnúť. 27. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku a sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní majú odlišný účel. Zatiaľ čo prvé uvedené ustanovenie sankcionuje nedodržanie lehoty na vrátenie daňového preplatku, § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní sankcionuje nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov na základe nezákonného rozhodnutia správcu dane. Samotná skutočnosť vrátenia finančných prostriedkov (či už v lehote alebo po lehote) nemá podľa žalobcu vplyv na existenciu nároku na odškodnenie v súvislosti so škodou (ušlým ziskom) vzniknutou nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov správcom dane na základe nezákonných rozhodnutí. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu, že je neudržateľný výklad, podľa ktorého by súčasná právna úprava umožňovala neodškodniť daňový subjekt (formou sankčného úroku) za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov správcom dane (na základe nezákonného rozhodnutia). Preto opätovne zdôraznil svoj názor, že § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku je potrebné vykladať ústavne-konformne tak, aby sa systém sankčného úroku z omeškania podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní uplatňoval aj na situácie, ktoré sa svojím časovým aspektom netýkajú intertemporálneho obdobia medzi prechodom zo zákona o správe daní na Daňový poriadok. Zastáva tiež názor, že správny bol v predmetnej veci prvý vydaný rozsudok správneho súdu.

28. Uznesením sp. zn. 3Sfk/53/2021 zo dňa 14. februára 2024 senát 8S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „senát 8S“ alebo „predkladajúci senát“) podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) postúpil vec vedenú pod sp. zn. 3Sfk/53/2021 na prejednanie a rozhodnutie o právnej otázke nastolenej v uvedenom uznesení veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“).

30. Pri skúmaní dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti predkladajúci senát zistil, že pre jeho rozhodnutie bude rozhodujúce zodpovedanie kľúčovej právnej otázky nastolenej sťažovateľom, či sa povinnosť vrátenia daňového preplatku na dani z príjmov podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v lehote „najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania.

31. V rámci rozhodovacej činnosti kasačného súdu predkladajúci senát identifikoval staršiu judikatúru tohto súdu, ktorá vychádzala z právneho názoru, že v prípade vzniku preplatku na dani z príjmov sa daňový preplatok vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku, a to bez ohľadu na to, z akého dôvodu preplatok vznikol. Jednak ide o pre vec kasačne záväzný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24. októbra 2018, sp. zn. 8Sžfk/50/2017 zo dňa 20. júna 2019 či rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22. marca 2023 a sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22. marca 2023.

33. Veľký senát v súlade s § 466 ods. 4 SSP požiadal o stanovisko Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá dňa 4. marca 2025 vo svojom stanovisku uviedla, že sa s podanou kasačnou sťažnosťou žalovaného stotožňuje. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku považuje za zrozumiteľné, jednoznačné, jasné a nevidí dôvod, aby jeho výklad vyvolával pochybnosti. Priklonila sa k názoru prekladajúceho senátu, že daňový subjekt musí správcu dane požiadať o vrátenie daňového preplatku, keďže štát zastúpený daňovým úradom nemá možnosť kontrolovať oprávnenosť vrátenia každého daňového plnenia.

34. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa po zistení, že postup predkladajúceho senátu bol súladný s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a) SSP, oboznámil so spisovým materiálom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/53/ 2021, a keďže otázka predložená v postupujúcom uznesení bola jediným sťažnostným bodom žalovaného kasačnej sťažnosti, a teda povaha veci pripúšťala rozhodnúť veľkému senátu vo veci samej, preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 35. Na úvod svojich úvah sa veľký senát zaoberal otázkou vplyvu tej skutočnosti, že predkladajúci senát odlišný názor, a teda odklon identifikoval aj od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019, ktorý bol pôvodne vydaný v posudzovanej veci, a teda správnemu súdu zakladal kasačnú záväznosť, na jeho ďalší postup. Veľký senát v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že ustanovenie § 22 ods. 1 písm. a) SSP žiadnym spôsobom nelimituje senáty Najvyššieho správneho súdu v tom, akých rozhodnutí kasačného súdu sa vzniknutý odlišný názor môže týkať, a preto neidentifikoval výslovné zákonné obmedzenie obrátiť sa na neho s odlišným právnym názorom aj v takom prípade, ak už bol v tej istej veci vyslovený právny názor kasačným súdom. Naopak, bolo by popretím zmyslu a účelu zriadenia veľkého senátu, ak by bez ďalšieho z dôvodu už vysloveného (aj opakovaného) právneho názoru kasačného súdu, hoci aj v tej istej veci, nemohol veľký senát posúdiť prípadné vzniknuté rozpory v právnych názoroch senátov Najvyššieho správneho súdu. Napokon, veľký senát Najvyššieho správneho súdu už vo veci sp. zn. 1SVs/3/2022 posúdil konkurujúce právne názory kasačných senátov, ktoré boli vydané v tej istej veci a dôvodnosť na obmedzenie predloženia odlišného názoru v tejto veci nezistil. Veľký senát vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2021 zo dňa 24. februára 2022 už pritom judikoval, že vývoj právnych názorov na určitú otázku je v demokratickej spoločnosti prirodzený a práve veľký senát bol zriadený ako mechanizmus pre autorizovanie prípadnej zmeny judikatúry.

37. Veľký senát si rovnako uvedomuje, že v predmetnej veci ide o kasačné konanie iniciované žalovaným (sťažovateľom), pričom právne názory, od ktorých sa chce predkladajúci senát odchýliť, boli formulované v zásade v prospech žalobcu. Na druhej strane z platnej a účinnej právnej úpravy (§ 22 ods. 1 písm. a) SSP), aj pri zohľadnení princípu právnej istoty, nemožno vyvodiť zákaz zmeny právneho názoru kasačného súdu v neprospech žalobcu.

Veľký senát zároveň dopĺňa, že aj v tejto citovanej veci veľký senát vo svojom neskoršom právnom názore nerozhodol v prospech dotknutých účastníkov konania a ústavný súd, hoci porušenie právnej istoty bolo sťažovateľmi namietané, porušenie tohto princípu v súvislosti s novým a odlišným názorom veľkého senátu nezistil. Vzhľadom na uvedené závery následne veľký senát pristúpil k posúdeniu predložených odlišných názorov.

39. Podľa § 15 ods. 1 Daňového poriadku daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.

41. Podľa § 15 ods. 5 Daňového poriadku vzory tlačív daňových priznaní určí ministerstvo a uverejní ich na svojom webovom sídle s vyznačením dátumu uverejnenia. 42. V súvislosti s citovanými ustanoveniami veľký senát tiež upriamuje pozornosť na to, že v záverečnej časti vzorov tlačív daňových priznaní v závislosti od ich druhu sa nachádza osobitná časť označená ako „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku“, „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie daňového bonusu“ alebo „Žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie zamestnaneckej prémie.“

44. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť. Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do lehoty podľa odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je povinný daň zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo doručené po lehote na podanie

45. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností veľký senát zastáva názor, že ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku vytvára systém vracania daňových preplatkov (vo všeobecnosti) na základe iniciatívy daňového subjektu, t. j. na základe jeho žiadosti. Táto skutočnosť vyplýva explicitne z prvej ako aj poslednej vety citovaného ustanovenia. Nastavenie tohto systému je racionálne, keďže vyplýva zo skutočnosti, že nie je v možnostiach štátu skontrolovať oprávnenosť každého jednotlivého daňového plnenia bezodkladne po jeho realizovaní, ako aj z prezumpcie, že je záujmom každého daňového subjektu sledovať správnosť úhrady svojej daňovej povinnosti. Teda je jeho záujmom neplatiť vyššiu daňovú povinnosť, ako je zo zákona povinný. V širšom zmysle ide teda o uplatnenie právnej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).

Daňové priznanie na dani z príjmu sa podáva na osobitnom tlačive určenom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (§ 15 ods. 1, 4 a 5 Daňového poriadku), ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie prípadného daňového preplatku (bod 38 tohto rozsudku).

48. Rovnaké princípy sa vzťahujú aj na daň z motorových vozidiel, pre ktorú platí podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku rovnaká výnimka ako pre daň z príjmu (§ 10 ods. 14 a § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

51. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku totiž upravovalo systém, v rámci ktorého malo dôjsť k vracaniu preplatkov na dani automaticky, v lehote 30 dní odo dňa ich vzniku, pričom vznik preplatkov pri dani z príjmov bol viazaný na vznik daňovej povinnosti - na podanie daňového priznania - uplynutie lehoty na podanie daňového priznania.

52. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

54. Veľký senát preto s ohľadom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako aj z gramatického a systematického výkladu § 79 ods. 2 Daňového poriadku v kontexte osobitného predpisu - zákona o dani z príjmov, je zrejmé, že povinnosť správcu dane vrátiť preplatok na dani sa vo všeobecnosti viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania.

56. Hoci iné senáty kasačného súdu v obdobných veciach ako je súdená vec dospeli k iným záverom ako je výklad prezentovaný v tomto rozsudku, dôležitou skutočnosťou je to, že veľký senát uskutočnil práve vyššie uvedený komplexný výklad súvisiacej právnej úpravy (vzhľadom na systematiku Daňového poriadku a správy daní, pri uplatnení legitímnych výkladových metód - historického, gramatického, systematického a teleologického výkladu), a to v rozsahu, ktorý presahuje jazykovú interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, keď bez ďalšieho nevidel dôvod tieto skoršie výklady akceptovať ani cez prizmu právnej istoty (k tomu pozri aj body 35 - 37 tohto rozsudku). Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku.

Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, veľký senát pre svoj záver využil štandardné výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci rozhodovania tohto sporu o zásadu in dubio mitius, keď je zrejmé, že pri štandardných metódach výkladu bolo možné súvisiacu právnu úpravu interpretovať tak ako to vyplýva z tohto rozsudku. Skutočnosť, že tento výklad je iný ako bol doterajší výklad, sama osebe nevyvoláva stav prípadnej neurčitosti právnej úpravy, ktorý by mal byť kompenzovaný potrebou aplikácie zásady in dubio mitius.

apríla 2016. Vzhľadom na uvedený záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú.

60. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel veľký senát k tomu záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Veľký senát preto postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v spojení s § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach (právnemu nástupcovi Krajského súdu v Košiciach podľa zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) na ďalšie konanie. 61. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil veľký senát najmä v bodoch 53 až 55 tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi veľkého senátu sú správny súd (§ 469 SSP) ako aj ďalšie senáty Najvyššieho správneho súdu (§ 466 ods. 3 SSP) viazané. 62. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 63. Toto rozhodnutie prijal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 6:1. Podľa § 465 SSP sudca Marián Fečík k nemu pripája svoje odlišné stanovisko.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. marca 2025