19SVs/3/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Marián Trenčan ako predseda senátu, Viola Takáčová, Jana Martinčeková, Petra Príbelská ako členky senátu, Michal Novotný (sudca spravodajca), Marián Fečík a Peter Potásch ako členovia senátu vo veci žalobkyne: S. M., nar. XX. B. XXXX, D. XX, zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36865281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 23. decembra 2020, č. 82557-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 z 13. januára 2022 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 z 13. januára 2022 sa mení tak, že sa zrušujú rozhodnutie ústredia žalovanej z 23. decembra 2020, č. 82557-2/2020-BA, a rozhodnutie pobočky žalovanej v Prešove z 2. októbra 2020, č. 8311-108/2020-PO, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100% trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Dňa 15. júla 2016 žalobkyňa pracovala na svojom pracovisku, kde podľa nej utrpela pracovný úraz, keď manipulovala s plnými sudmi, aby mohla ďalej čapovať. V ten istý deň večer a 16. júla 2016 vyhľadala lekársku pohotovostnú službu, kde sa sťažovala na to, že ju pri dvíhaní ťažkého bremena seklo v krčnej chrbtici. Takisto oznámila zástupkyni zamestnávateľa, že kvôli seknutiu v chrbte nepríde do práce. Následne 19. júla 2016 jej praktická lekárka vystavila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti od 18. júla 2016, a to najskôr kvôli chorobe - poškodeniu krčných nervových koreňov. Neskôr sa žalobkyňa podrobila ďalšiemu odbornému neurologickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo, že jej zdravotný stav je dôsledkom

Dňa 24. júna 2019 žalobkyňa požiadala túto pobočku aj o priznanie náhrady za bolesť (bolestného), ktorú vytrpela pri tomto úraze. Na preukázanie svojho nároku jej praktická lekárka 11. septembra 2019 vystavila posudok, ktorým jej bolesť ohodnotila na 15 bodov. Posudková lekárka pobočky vo svojom posudku zo 7. októbra 2019 nemala proti tomuto ohodnoteniu námietky.

4. Rozhodnutím z 2. októbra 2020, č. 8311-108/2020-PO, pobočka v Prešove vyslovila, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za bolesť. V odôvodnení zhrnula vykonané dôkazy a uzavrela, že žalobkyňa nepreukázala, že jej úraz z 15. júla 2016 je pracovným úrazom, a preto nie je poškodenou z úrazového poistenia podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Jej zamestnávateľ odmietal zodpovednosť za tento úraz a podľa pobočky išlo o pracovnoprávny vzťah medzi ním a žalobkyňou.

Rovnako ako pobočka v odôvodnení svojho rozhodnutia podalo prehľad doterajšieho priebehu konania a osobitne odkázalo na prejav právneho zástupcu žalobkyne, že napriek výzve nebude podávať žalobu o určenie, či sporný úraz je pracovným úrazom. Ústredie zdôraznilo, že za pracovný úraz podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce zodpovedá zamestnávateľ a spory medzi ním a zamestnancom podľa § 14 Zák. práce naďalej prejednávajú a rozhodujú súdy. Preto len civilný súd môže záväzne určiť, či úraz žalobkyne z 15. júla 2016 je pracovným úrazom. Žalovaná však nemá oprávnenie vyvolať takýto spor. Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. môže len prerušiť konanie, ak sa takýto spor začal. V tejto súvislosti odkázalo aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej spory z pracovnoprávnych vzťahov, akým je aj spor o charakter úrazu, patria do právomoci civilných súdov.

6. Správny súd napadnutým rozsudkom č. k. 3Sa/5/2021-70 zamietol správnu žalobu žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu. V odôvodnení zdôraznil, že úrazovo poistený je zamestnávateľ, hoci poškodeným je jeho zamestnanec, a zamestnávateľ objektívne zodpovedá za pracovný úraz. Správny súd odkázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/99/2019, v ktorom tento súd zotrval na názore, že stanovisko zamestnávateľa o povahe pracovného úrazu je pre žalovanú rozhodujúce a záväzné. Žalovaná nie je oprávnená s konečnou platnosťou vyriešiť otázku, či úraz je úrazom pracovným, pretože by to mohlo mať dôsledky aj na pracovnoprávny vzťah poškodeného a jeho zamestnávateľa.

rozhodnutí. Osobitne zdôraznil, že v čase úrazu bola žalobkyňa sama, nikto ju pri ňom nevidel, v správe pre zamestnávateľa neuviedla, že by utrpela úraz, a zamestnávateľ nepredložil hlásenie o pracovnom úraze. Takisto odkázal aj na opis pracovných činností, v ktorých bolo zamestnancom zakázané dvíhať a posúvať sudy. Správny súd považoval vykonané dôkazy za zákonné a riadne vyhodnotené, pričom úvaha bola v odôvodnení rozhodnutia riadne vysvetlená. Hoci žalovaná považovala za rozhodujúce vyhlásenie zamestnávateľa, podľa súdu svoj záver oprela aj o iné vykonané dôkazy. Pokiaľ žalobkyňa so závermi žalovanej nesúhlasila, mohla sa na všeobecnom súde domáhať určenia, že úraz je pracovný.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zrušia rozhodnutia žalovanej, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom správneho súdu, že existencia pracovného úrazu nebola preukázaná. V tomto smere predložila jednak potvrdenie všeobecnej lekárky o práceneschopnosti, no poukázala aj na obsah výpovedí jednotlivých svedkov, ktorí však vypovedali až po štyroch rokoch od sporného úrazu. Z ich výpovedí je dostatočne zrejmé, že úraz sa stal, aj keď žalobkyňu priamo nevideli. Rovnako žalobkyňa nahlásila svoje zranenie aj osobe poverenej zamestnávateľom. Žalovaná mala už počas konania voľným zhodnotením viacerých dôkazov možnosť usúdiť, že sporný úraz je úrazom pracovným. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, že by žalovaná takýto úsudok nemohla urobiť. Pojem pracovného úrazu totiž definuje § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., takže spor o to, či úraz je pracovným úrazom podľa tejto definície, nie je súkromnoprávnym sporom. Naopak, o tejto otázke podľa § 172 ods. 2 cit. zák. rozhodujú organizačné zložky žalovanej v konaní vo veciach sociálneho poistenia. Aj z citovaného nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaná musí takúto predbežnú otázku vyriešiť. Pokiaľ žalovaná opiera svoje rozhodnutie o ničím nepodložené tvrdenie bývalého zamestnávateľa žalobkyne, koná protizákonne. 8. Žalovaná vo vyjadrení navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože sa stotožnila so závermi správneho súdu.

III. Postúpenie veci veľkému senátu

10. Už v rozsudku sp. zn. 9So/91/2009 najvyšší súd vytkol žalovanej, že sa bez opory v zákone alebo v rozhodnutí súdu cítila byť viazaná názorom zamestnávateľa o miere spoluzavinenia pracovného úrazu poškodeným zamestnancom a že názor navrhovateľa ako ďalšieho účastníka konania považovala za právne bezvýznamný. Tým totiž podľa najvyššieho

práce. Pokiaľ však zamestnávateľ výslovne uzná charakter úrazu ako pracovného úrazu, takéto vyhlásenie je pre žalovanú záväzné. Približne v tom istom období najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9Sžso/19/2012 vyslovil, že žalovaná nie je povinná vyčerpávajúco skúmať či určitý úraz je pracovným úrazom, pretože rozhodnúť o takejto otázke prináleží iba všeobecnému

Okrem toho dodal, že predmetom určovacej žaloby môže byť len právo alebo právny vzťah, nie aj právna skutočnosť, akou je pracovný úraz. 11. Ani ďalšia judikatúra (po vydaní tohto nálezu) neviedla k celkom jasnému vyriešeniu uvedených otázok. V rozsudku sp. zn. 7So/14/2015 najvyšší súd uzavrel, že žalovaná nie je oprávnená rozhodnúť o okolnostiach zodpovednosti za vznik pracovného úrazu; pretože však v čase jej rozhodovania už prebiehalo občianske súdne konanie, bol aj jej úsudok o tejto otázke predčasný. V ďalšom rozsudku sp. zn. 1Sžso/74/2015 najvyšší súd vyslovil, že žalovaná nie je oprávnená určovať mieru zavinenia žalobcu ako zamestnanca, pretože tá vyplýva z pracovnoprávnych vzťahov medzi ním a zamestnávateľom. Preto samotné zistenie žalovanej, že zamestnanec porušil predpisy ohľadne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nezakladá jej oprávnenie, aby vstúpila do pozície zamestnávateľa. Je totiž len jeho právo domáhať sa úplne alebo čiastočne zbavenie zodpovednosti za poškodenie zdravia zamestnanca v zmysle § 196 Zák. práce. V rozsudku sp. zn. 10Sžso/20/2016 najvyšší súd aj s odkazom na judikatúru

O hlbší rozbor uvedenej problematiky sa pokúsil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7Sk/ 29/2019. V ňom na úvod poznamenal, že zákonom č. 461/2003 Z. z. boli okrem iného zrušené ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce a takto zrušeným náhradám za stratu na zárobku, resp. na dôchodku zodpovedali po novom dávky úrazového poistenia upravené v zákone o sociálnom poistení. Nová právna úprava už nemá charakter odškodnenia v podobe náhrady škody, ale je založená na poistnom systéme s tým, že o jednotlivých nárokoch od 1. januára 2004 rozhoduje žalovaná. Tá si posudzuje ako predbežnú otázku, či došlo k pracovnému úrazu, no nerozhoduje o tom (s odkazom na judikatúru občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu). Ak teda poškodený nepodá žalobu o určenie, že úraz je pracovný, potom si žalovaná o tejto otázke urobí predbežný úsudok. Dôkazné bremeno, že sú splnené podmienky nároku na dávku, je na tom, kto si ju uplatnil. Ďalším rozsudkom sp. zn. 9Sk/ 25/2019 zasa najvyšší súd nadviazal na názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sžso/44/2011,

Ak však zamestnávateľ túto povahu neuzná, ide o otázku spornú, ktorú nemôže žalovaná rozhodnúť s konečnou platnosťou v dávkovom konaní. Dôsledky jej úsudku by mohli mať dosah na pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Len civilný súd konajúci v pracovnoprávnych sporoch môže určiť, či poškodenie zdravia je pracovným úrazom, a záver, ku ktorému dospeje, je spojený so všetkými právnymi následkami aj v rovine úrazových dávok.

Podľa neho opísaný záver nemožno považovať za svojvoľné vytvorenie si úsudku o predbežnej otázke, ale za dôsledok dôkazného bremena, ktoré zaťažuje poistenca. Pokiaľ by mohla žalovaná posúdiť charakter úrazu, vzniklo by riziko, že o tej istej otázke by mohla rozhodnúť odlišne než všeobecný súd.

K podobnému záveru dospel aj v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/25/2021, hoci v jeho odôvodnení čiastočne odkazoval aj na skoršie rozsudky z roku 2019 a na názor, podľa ktorého žalovaná nemôže sama posúdiť charakter úrazu ako pracovného.

Takéto rozhodnutie tvorí podklad na to, aby si žalovaná urobila záver o naplnení znakov pojmu pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Rovnako generálny prokurátor súhlasil s tým, že vyhlásenie zamestnávateľa, že úraz nie je pracovný, nemôže byť pre žalovanú záväzné. Podobne neohlásenie pracovného úrazu zamestnávateľom neznamená, že nešlo o pracovný úraz, a žalovaná musí sama zistiť jeho okolnosti. V závere generálny prokurátor zdôraznil, že je aj záujmom zamestnanca, aby o jeho nároku na úrazovú dávku bolo rozhodnuté čo najskôr.

16. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

z. úrazovou dávkou, o ktorej sa podľa § 172 ods. 4 cit. zák. rozhoduje v dávkovom konaní, ktoré je upravené v § 172 a nasledujúcich uvedeného zákona. Podľa § 198 ods. 1 cit. zák. vo všeobecnosti platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka jeho rozhodnutím viazaná; inak si môže o takejto otázke urobiť úsudok. Podľa odseku 2 tohto paragrafu si organizačná zložka nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.

Aj podľa názorov doktríny k obdobnému ustanoveniu § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov predbežnou otázkou v zmysle tohto ustanovenia je taká otázka, ktorej zodpovedanie síce podmieňuje rozhodnutie v správnom konaní, no nepatrí do kompetencie správneho orgánu (porov. Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký J., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 4. vydanie.

19. Podľa už opakovane citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 87/2014 je predovšetkým potrebné zaoberať sa tým, na aké právne skutočnosti viaže zákon vznik nároku na určitú dávku. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo všeobecnosti platí, že nárok na (okrem iného) úrazovú dávku vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak zákon neustanovuje inak. Podobne aj podľa § 17 ods. 1 cit. zák. nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Už citovaný § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. čo do rozsahu a obsahu náhrady za bolesť (bolestné) odkazuje na osobitný predpis, takže podmienkou vzniku tohto nároku upravenou samotným zákonom o sociálnom poistení je v zásade len to, že musí vzniknúť poškodenému (v tom zmysle, ako je tento pojem vymedzený v citovanom § 83). Ako už bolo uvedené, toto ustanovenie pri vymedzení poškodeného odkazuje na jeho postavenie zamestnanca zamestnávateľa v zmysle § 16 a na to, že utrpel (okrem iného)

Osobitne tieto ustanovenia nijako neodkazujú na pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka práce, ani na pojem zodpovednosť zamestnávateľa zaň podľa pracovnoprávnych predpisov. Pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. je tak definovaný len znakmi, ktoré sú vymedzené v už cit. § 8, nie však tým, či takýto úraz je zároveň aj pracovným úrazom podľa Zákonníka práce. Rovnako toto ustanovenie pri vymedzení okruhu osôb, ktorým sa pracovný úraz môže prihodiť, neodkazuje na pojem zamestnanca podľa Zákonníka práce, ale na pojem zamestnanca zamestnávateľa podľa § 16 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa tohto ustanovenia je totiž povinne úrazovo poistený nielen zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce, ale aj v štátnozamestnaneckom pomere podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, v zmysle Obchodného zákonníka, v služobnom pomere podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych

21. Inak povedané, okolnosť, že úraz sa považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, sama osebe neznamená, že by sa musel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože toto ustanovenie pri vymedzení pojmu pracovný úraz neodkazuje na pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka práce. Podľa § 14 Zákonníka práce spory z pracovnoprávnych vzťahov síce rozhodujú súdy, to však znamená, že súd môže rozhodovať len o tom, či sa úraz považuje za pracovný na účely pracovnoprávnych predpisov.

sociálnom poistení. Samozrejme, definície v § 8 tohto zákona a v § 195 Zákonníka práce sú si vecne podobné, pretože charakteristiku pracovného úrazu viažu na podobné znaky (náhle poškodenie zdravia vonkajšími vplyvmi pri plnení určitých úloh alebo v priamej súvislosti s nimi); toto prekrývanie nemusí však byť vždy úplne presné (porov. v tomto smere už poukazy na odlišnosti u Týc, J. Náhrada škody pri pracovních úrazech a nemocech z povolání.

22. Pretože definícia pracovného úrazu v zmysle § 195 Zákonníka práce neodkazuje na § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., musí potom konzekventne platiť, že ani rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej, ktorým posúdila úraz ako pracovný na účel úrazovej dávky, nie je rozhodnutím o predbežnej otázke v zmysle § 194 Civilného sporového poriadku na účely pracovnoprávnych sporov (porov. v tomto smere už rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 5 Cz 10/75, judikát R 26/1976). Dôsledkom toho potom je, že takéto rozhodnutie organizačných zložiek žalovanej nemôže mať vplyv v pracovnoprávnom vzťahu poškodeného zamestnanca a zamestnávateľa. Už preto nemožno považovať za správne úvahy v časti doterajšej judikatúry, že ak by žalovaná mohla posudzovať charakter úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. bez účasti zamestnávateľa, mohlo by to mať vplyv aj na samotný pracovnoprávny vzťah k zamestnancovi. Možno tu v plnom rozsahu odkázať na judikatúru vo veciach civilného sporového konania, podľa ktorej riešenie predbežnej otázky má vždy účinky len v tom konaní, v ktorom sa táto predbežná otázka vyriešila (porov. už

23. Otázka, či určitý úraz možno považovať za pracovný úraz na účely § 8 zákona č. 461/ 2003 Z. z., je tak otázkou samotného zákona o sociálnom poistení, takže posudzovať ju patrí žalovanej. Ako uviedol už ústavný súd v citovanom náleze I. ÚS 87/2014, jej povinnosťou je posúdiť túto otázku predbežne v každom konaní, kde pracovný úraz je podmienkou priznania určitej dávky. Žalovaná ju v takomto prípade musí posúdiť v celom rozsahu a musí ustáliť, či úraz skutočne je pracovným úrazom. Na ten účel musí súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. presne a úplne zistiť skutočný stav veci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 tohto paragrafu môžu byť podkladmi rozhodnutia okrem dôkazov napríklad aj čestné vyhlásenia, vyjadrenia alebo návrhy účastníkov konania, a podľa jeho odseku 4 musí organizačná zložka pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka hodnotí

Obdobná úprava bola totiž naposledy obsiahnutá v ustanovení § 7 vyhlášky Ústrednej rady odborov, Ministerstva zdravotníctva a Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 7/1962 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania, podľa ktorého platilo, že invalidný dôchodok pri pracovnom úraze sa vymeriaval na základe dokladu o zodpovednosti podniku za pracovný úraz, ktorým bolo vyhlásenie podniku o uznaní tejto zodpovednosti, dohoda medzi podnikom a poškodeným alebo právoplatné rozhodnutie rozhodcovského orgánu alebo súdu. Neskoršie úpravy však takéto ustanovenie neprevzali.

záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo (podobne už Týc, V. cit. dielo, s. 62 a 63). To isté platí, aj pokiaľ ide o argumenty doterajšej judikatúry ustanoveniami zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Inak povedané, citované ustanovenia neustanovujú, že pracovným úrazom je taký úraz, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá, alebo že poškodeným je zamestnanec, za ktorého úraz zodpovedá zamestnávateľ. To znamená, že posúdenie úrazu ako pracovného úrazu a určitého zamestnanca ako poškodeného týmto pracovným úrazom na účely citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nepredpokladá, že by malo byť pozitívne ustálené, že je daná napríklad zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Napokon, Zákonník práce v tomto prípade sám vychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo v zásade znamená, že ten zodpovedá za každý pracovný úraz, ktorý spĺňa určené znaky a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca. V dôsledku toho tak za prejudiciálnu otázku v zmysle § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., od ktorej riešenia by bolo závislé rozhodnutie žalovanej v dávkovom konaní, nemožno bez ďalšieho považovať ani otázku, či je skutočne daná zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz.

omamných látok. Z formulácie „zbavenie sa zodpovednosti“ je zrejmé, že ide o liberáciu spod inak objektívnej zodpovednosti, teda ide o okolnosti, ktoré môže na svoju obranu uplatniť sám zamestnávateľ. Zo znenia cit. § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je potom zrejmé, že jednou z podmienok vzniku (a nie až podmienkou zániku) nároku na úrazové dávky je neexistencia liberácie (zbavenia sa zodpovednosti) zamestnávateľa za pracovný úraz.

nároku. 27. Takouto liberáciou však nemôže byť len samotný prejav (vyhlásenie) zamestnávateľa, že odmieta zodpovednosť za pracovný úraz. Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo.

alebo nie. Ak žalovaná nedokáže túto otázku posúdiť sama, môže zamestnávateľovi odporučiť, aby sa zbavenia zodpovednosti v rámci pracovnoprávneho vzťahu domáhal na súde v civilnom sporovom konaní v zhode s § 14 Zákonníka práce (napríklad žalobou o určenie, že nie je daná jeho zodpovednosť).

podmienky. Len v záujme úplnosti však treba dodať, že ak organizačná zložka žalovanej v dávkovom konaní postupom podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predbežne posúdi, že sa zamestnávateľovi podarila liberácia spod zodpovednosti za pracovný úraz, ani poškodenému zamestnancovi nič nebráni, aby sa v zmysle § 14 Zákonníka práce v civilnom sporovom konaní domáhal opačného záveru (napríklad žalobou o určenie, že zamestnávateľ za jeho pracovný úraz zodpovedá). Všetky uvedené závery platia rovnako aj pre ustanovenie § 111 ods. 2 cit. zák., ktoré obmedzuje sumu dávky, ak sa zamestnávateľ zbaví svojej zodpovednosti len sčasti v zmysle § 196 ods. 2 cit. zák.

Tomuto účelu by celkom odporovalo, ak by zamestnávateľ mohol zmariť nárok svojho zamestnanca na získanie týchto dávok, ktorých účelom je práve finančne plniť pri úraze utrpenom pri výkone zamestnania [porov. § 2 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.], len tým, že jednoducho vyhlási, že svoju zodpovednosť odmieta, a zamestnanec by následne mal uplatňovať svoje práva proti nemu na súde. Tým sa totiž zamestnanec dostáva do rovnakej situácie, v akej bol, keď odškodnenie za pracovné úrazy a choroby z povolania v celom rozsahu zabezpečovali sami zamestnávatelia. Napokon, ako naznačil aj generálny prokurátor, časové hľadisko rozhodovania žalovanej tu má mimoriadny význam aj preto, že práce neschopný zamestnanec spravidla zostáva bez prostriedkov na svoje živobytie. 30. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyšla z právneho názoru, že povaha úrazu, ktorý údajne utrpela žalobkyňa 15. júna 2016, je predbežnou otázkou v zmysle § 198 zákona č. 461/ 2003 Z. z., ktorej riešenie patrí do právomoci súdov na základe § 14 Zákonníka práce.

Takýmto postupom tomuto vyhláseniu v podstate priznali účinky prezumpcie (domnienky), ktorú sa dokazovaním snažili len vyvracať. Takýto postup však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov, ako vyplýva z cit. § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., ale ani požiadavke rovnako dôsledne objasňovať všetky skutočnosti, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka, vyjadrenej v cit. § 195 ods. 4 tohto zák. Pokiaľ totiž organizačná zložka žalovanej kvôli svojmu nesprávnemu názoru na výklad § 198 cit. zák. priznala vyhláseniu zamestnávateľa, ktorý ani nebol prítomný, keď sa úraz mal stať, iný (väčší) význam v konaní než ostatným dôkazom, potom nehodnotila všetky rozhodné skutočnosti rovnako dôkladne a každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Porušenie zákonných ustanovení o dokazovaní sa považuje za tzv. inú podstatnú (procesnú) vadu, teda za podstatné porušenie ustanovení o konaní [porov. obdobne vo vzťahu k pojmu „inej vady konania“ v skôr účinnom ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku napr. nález ústavného súdu sp. zn.

V. Záver

V Bratislave dňa 9. decembra 2024