19SVs/6/2023

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte v právnej veci žalobkyne: F.. Q. S., F.., S. X, O., právne zastúpenej: JUDr. Dušan Hudák, advokát, AK Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 34726/2018/153/RK zo dňa 21. decembra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2S/55/2019-83 zo dňa 5. augusta 2020, na základe postúpenia veci veľkému senátu uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/5/2021 zo dňa 27. júna 2023, takto

rozhodol:

Vec sa vracia senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 3S.

Odôvodnenie

I. Uznesenie senátu 3S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

30. mája 2018, t. j. zrejme aj záznamov týkajúcich sa úkonov súvisiacich s vypracovaním znaleckého posudku č. 67/2017. 5. V žalobe sťažovateľka okrem iného namietala uplynutie prekluzívnej lehoty zodpovednosti za správny delikt: · správny orgán sa o tvrdenom porušení povinností vo vzťahu k znaleckému posudku č. 67/ 2017 dozvedel z podania P.. S. M., mu bolo doručené dňa 15.11.2017 s následným doplnením zo dňa 21.11.2017; · dňom, kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, bol teda 15.11.2017, najneskôr 21.11.2017;

6. Správny súd námietky k uplynutiu prekluzívnej subjektívnej lehoty neakceptoval a konštatoval: · za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť; až právoplatnosťou takého rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu (R 11/2004); · treba definovať, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti ako právnu skutočnosť právne významnú pre začiatok plynutia lehoty na rozhodnutie o delikte. Aby to správny orgán mohol konštatovať, musí posúdiť relevantné podklady, ktoré porušenie preukazujú; · podanie podnetu alebo oznámenia o porušení povinností nie je možné stotožňovať so zistením porušenia povinností. Jedinou zistenou skutočnosťou je len to, že bol podaný podnet a tým pre správny orgán založená povinnosť sa podnetom zaoberať. Nevyhnutnou (minimálnou) podmienkou na konštatovanie porušenia povinnosti je preskúmanie pravdivosti tvrdení uvedených v podnete; · žalovaný teda nemohol konštatovať (zistiť) porušenie povinností, pokiaľ nedisponoval rovnopisom namietaného znaleckého posudku, neposúdil ho z hľadiska oznamovateľom

V súdenej veci žalobkyňa túto skutočnosť nenapádala. Zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu aj z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe. 7. Žalobkyňa (sťažovateľka) v kasačnej sťažnosti zotrvala na svojej argumentácii a namietala nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k posúdeniu uplynutia subjektívnej 1-ročnej lehoty podľa § 27 ods. 7 ZZTP účinného do 30.06.2018. Podľa nej táto lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po dni zistenia porušenia správnym orgánom, ktorým je deň doručenia podnetu vo vzťahu k znaleckému posudku č. 67/2017, t. j. 15.11.2017, resp. deň doplnenia podnetu 21.11.2017. Lehota na uloženie sankcie teda uplynula márne dňom 21.11.2018.

8. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky sa vyjadril aj žalovaný a k uplynutiu subjektívnej lehoty uviedol: · trvanie správneho konania bolo ovplyvnené tým, že bolo vedené vo veci 6 skutkov, čo je neporovnateľné so zistením napr. len jedného formálneho nedostatku, kompletné podklady boli doručené až doručením posledného vyžiadaného rovnopisu znaleckého posudku k poslednému

Predkladajúci senát zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), je prípustná (§ 439 SSP), a že kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP).

11. Predkladajúci senát zistil, že hoci žalovaný viedol jedno správne konanie a vydal jedno rozhodnutie, posudzoval v ňom viaceré samostatné skutky. Tieto spolu, s výnimkou bodu 1 rozhodnutia, týkajúceho sa vedenia denníka, nesúviseli.

práva. V tomto kontexte skutočnosť, že sa rozhoduje o ukladaní trestov za viacero správnych deliktov nespôsobuje zánik zákonnej povinnosti posudzovať plynutie prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie za každý jednotlivý správny delikt samostatne.“

Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.“

15. V odôvodnení rozsudku správny súd sám poukazoval na rozhodnutie R 11/2004, svoj záver o neuplynutí lehoty na uloženie pokuty oprel o neuplynutie objektívnej lehoty. Zdôraznil, že sa od správneho orgánu vyžaduje, aby šetrenia (zisťovanie porušenia povinností) vykonal v čo najkratšom čase a tým, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu. Správny orgán teda nemôže trestať v neobmedzenej dobe, poukazujúc na možnosť akejkoľvek dĺžky zisťovania porušenia povinností účastníka konania. K uplynutiu 3-ročnej objektívnej lehoty nedošlo.

SR. Tento záver je uvedený v odôvodnení a kladie dôraz na to, že za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť; až právoplatnosťou takého rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu. · So záverom o tom, že až právoplatné rozhodnutie je konečným, ktorým bola dotknutá právna sféra povinného subjektu, možno súhlasiť. Sporné je, či je tento záver využiteľný na posudzovanie dodržania prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie správnym orgánom. · Správny orgán zodpovedá za riadne doručenie rozhodnutia, avšak nemá možnosť ovplyvniť

rozhodnutia nevie správny orgán ovplyvniť. Súčasne môže dochádzať aj k obštrukciám pri doručovaní zo strany adresáta právne s cieľom dosiahnuť márne uplynutie lehoty na uloženie sankcie. · Ak by si aj správny orgán čas na doručovanie „rezervoval“, ale rozhodnutie by nadobudlo právoplatnosť až po uplynutí prekluzívnej lehoty, nemal by už možnosť sanovať nezákonnosť uloženia pokuty a rozhodnutie zrušiť, zmeniť či zastaviť konanie. Správny súd by v takom prípade vždy musel na základe správnej žaloby rozhodnutia rušiť, a to aj vtedy, ak by to nebolo namietané, keďže ide o vadu, na ktorú je povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti.

17. Predkladajúci senát zastáva názor, že na účely zachovania prekluzívnej lehoty postačuje, aby správny orgán konečné rozhodnutie v lehote vydal. V tomto momente možno ustáliť, že správny orgán vykonal všetky povinnosti, ktoré v danom konaní mohol ovplyvniť a z jeho strany ide vo vzťahu k účastníkovi konania o konečný výstup. Súčasne, vydané druhostupňové rozhodnutie je pre správny orgán záväzné a nie je možné ho už meniť inak, než na základe mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na základe súdneho prieskumu.

18. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa po zistení, že postup predkladajúceho senátu bol súladný s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a) SSP, oboznámil so spisovým materiálom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/5/ 2021, a na svojom neverejnom zasadnutí dňa 5. júna 2024 dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie veci a vec je potrebné vrátiť predkladajúcemu senátu 3S. 19. Veľký senát najskôr podľa § 466 ods. 7 SSP skúmal, či sú splnené podmienky postúpenia veci, resp. či je v danej veci založená jeho právomoc. Právomoc veľkého senátu sa pritom odvíja od právomoci kasačného senátu vec postúpiť veľkému senátu. 20. Základom pre založenie právomoci veľkého senátu je kumulatívne splnenie troch podmienok a to, že (1) právna otázka vyplývajúca z postupujúceho rozhodnutia kasačného senátu je otázkou, v ktorej sa mieni kasačný senát odchýliť od predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho (správneho) súdu, (2) ide o otázku rozhodnú pre posúdenie veci a (3) kasačný súd (veľký senát) je oprávnený danú otázku riešiť v rámci viazanosti sťažnostnými bodmi (uznesenie veľkého senátu sp. zn. 19SVs/1/2022 z 26. marca 2023). 21. Veľký senát dospel k záveru o naplnení prvej podmienky založenia jeho právomoci, a to, že právna otázka, či na posudzovanie zachovania subjektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt postačuje, aby správny orgán v danej lehote konečné rozhodnutie vydal, alebo toto rozhodnutie musí v tejto lehote aj nadobudnúť právoplatnosť, je otázkou, v ktorej sa navrhuje odchýlenie od judikátu R 11/2004. Problematickým sa ale javilo, či posúdenie tejto otázky je smerodajné pre rozhodnutie vo veci. 22. Rozhodnutie žalovaného bolo vydané v konaní týkajúcom sa správneho trestania, v ktorom správny súd a ani kasačný súd podľa § 195 SSP, resp. § 453 ods. 2 SSP nie je viazaný žalobnými, resp. kasačnými bodmi. Otázka zániku zodpovednosti za správny delikt je bezpochyby kľúčovou otázkou pre posudzovanie akýchkoľvek ďalších dôvodov a rozhodujúci súd sa ňou musí zaoberať z úradnej moci aj bez toho, aby to účastník konania namietal v žalobe či kasačnej sťažnosti. 23. V súdenej veci žalobkyňa túto výhradu vzniesla v žalobe tvrdiac, že prekluzívna lehota uplynula v čase medzi rozhodnutím prvostupňového orgánu a druhostupňového orgánu, a preto bolo podľa žalobkyne povinnosťou žalovaného s touto skutočnosťou sa v rámci konania o rozklade vysporiadať a konanie v relevantnej časti zastaviť.

25. Z rozhodnutia správneho súdu, čo nespochybňuje ani predkladajúci senát, nevyplýva jednoznačný právny názor k posudzovaniu otázky, kedy dochádza k preklúzii, a to aj napriek tomu, že túto otázku sťažovateľka v správnej žalobe výslovne namietala. Ako bolo naznačené v predchádzajúcom bode, sťažovateľka napriek absencii jednoznačného záveru správneho súdu k tejto otázke netvrdí, že by jej správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 27. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práv. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008). 28. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na takto zistený skutkový stav.

29. Hranica medzi nezákonnosťou rozhodnutia z dôvodu zmätočnosti (nepreskúmateľnosti) a nesprávneho právneho posúdenia môže byť v praxi nejasná. Preto posudzovanie týchto momentov nemôže byť striktné zo strany kasačného súdu. Ak teda aj sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie, ale kasačný súd dospeje k záveru, že z dôvodu absencie jasného právneho posúdenia zo strany správneho súdu ide o zmätočné (nepreskúmateľné) rozhodnutie, nemôže to byť prekážkou preskúmania len z dôvodu (nesprávneho) podradenia uvedenej skutočnosti sťažovateľom pod iný dôvod kasačnej sťažnosti.

nahradiť. V opačnom prípade by sa totiž rozhodnutie správneho súdu stalo zbytočným a to bez ohľadu, akým spôsobom by rozhodol kasačný súd. Naviac, ak by právne posúdenie po prvýkrát zaujal kasačný súd, došlo by k porušeniu rovnosti zbraní účastníkov konania tým, že by boli zbavení možnosti voči právnemu posúdeniu namietať prostredníctvom kasačnej sťažnosti.

V tomto kontexte je irelevantné, kto kasačnú sťažnosť podal, keďže kasačný senát svoju prieskumnú činnosť v takýchto prípadoch zameriava na okolnosti, ktoré môžu byť relevantné práve v súvislosti s § 195 SSP (v spojení s § 453 ods. 2 SSP). Tento postup kasačného súdu je determinovaný existenciu plnej jurisdikcie správneho súdu, ako aj nadväzujúcou ochranou subjektívnych práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, ale aj verejného záujmu (§ 5 ods. 3 SSP). V kontexte prejednávanej veci naviac z procesnej logiky vyplýva, že rozhodnutie správneho súdu, ktoré je zmätočné kvôli nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, kasačný súd vecne neposudzuje, čo znamená, že vo svojom zrušujúcom rozhodnutí ani nezaväzuje správny súd záväzným právnym názorom týkajúcim sa vecného posúdenia žaloby.