1Asan/12/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

B. správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a sudcov JUDr. Anity Filovej (spravodajkyňa) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci žalobcu: C. U., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu: J. J. Č.. XXX, XXX XX J. J., právne zastúpeného: JUDr. Milan Kukučka, advokát, so sídlom Kmeťova 9, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, 917 02 Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP4-2017/021674 z 20. júna 2017, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20Sa/24/2017-65 z 3. augusta 2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Sa/24/2017-95 z 11. apríla 2019, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“), ktorého sa mal dopustil tým, že dňa 09.11.2016 v čase o 10.00 hod. a následne o 13.15 hod. v obci J., za rodinným domom č. XXX, odstavil svoje motorové vozidlo pred vchod do spoločných priestorov a odmietol ho odtiahnuť a tým znemožnil Y. L. stavebné práce, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie schválnosťami a to opakovanie, keďže toto urobil dvakrát v uvedený deň. Na základe uvedeného mu Okresný úrad Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy uložil podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/, § 13 ods. 2 a § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch sankciu - pokutu vo výške 30,- €. Súčasne mu podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, s poukazom na vyhlášku Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku uložil povinnosť uhradiť trovy

4. Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že C. U., Y. L. a G. L. sú podielovými spoluvlastníkmi dvora a že pojmovým znakom spoluvlastníckeho vzťahu je vyjadrenie vzťahu medzi jednotlivými vlastníkmi, ktorý je vyjadrený podielom na veci, pričom tento podiel nepredstavuje reálnu časť na veci, ale treba ho chápať ako podiel na veci, ktorý vyjadruje spoluvlastníctvo tak, že všetci spoluvlastníci sú vlastníkmi veci ako celku a žiadny vlastník nemá určený podiel na veci konkrétne. Teda nie je určené, ktorá časť patrí C. U., ktorá Y. L. a G. L.. Ďalej citujúc ustanovenia § 123, § 137 ods. 1 a § 142 Občianskeho zákonníka poukázal na to, že predmetom rozhodovania správneho orgánu nie je určenie jednotlivých spoluvlastníckych podielov, ani určenie spôsobu užívania pozemku, ale že predmetom rozhodovania je rozhodovanie o zamedzení vykonania úprav na dvore rodinného domu č. 166 protiprávnym konaním, ktoré na OO PZ Jaslovské Bohunice oznámil Y. L.. Ďalej mal za to, že týmto konaním C. U. neprišlo k vyriešeniu sporu, ale len k ďalšiemu stupňovaniu napätia, pri ktorom bola privolaná hliadka OO PZ Jaslovské Bohunice, pričom C. U. takto opakovane

Poukázal na to, že sám C. U. vo svojej výpovedi priznal, že keď ho J. U. požiadal, aby odtiahol svoje auto, nakoľko chcel vyjsť s UNC strojom von, tak toto C. U. odignoroval, dokonca uviedol vo svojej výpovedi, že čo on má poslúchať robotníka. Prvostupňový správny orgán mal za to, že C. U., nekonal v medziach zákona, nakoľko svojím autom zabránil výjazdu pracovných strojov, čo svojimi výpoveďami potvrdili G. U., Y. U., J. U., ako aj G. U. a taktiež to priznal aj samotný C. U.. Rovnako podotkol, že C. U., ak zistil porušenie zákona zo strany G. L. a Y. L., mal konať v medziach zákona a v žiadnom prípade nemal sám porušiť zákon a dopúšťať sa protiprávneho konania vo forme schválností dodajúc, že prípadné konflikty, ktoré môžu vznikať v medziľudských vzťahoch, aj keď môžu byť ovplyvnené emóciami, je vždy potrebné riešiť v rámci ustálených pravidiel riadneho občianskeho spolunažívania.

Tiež uviedol, že prihliadol na to, že obvinený sa k spáchaniu priestupku čiastočne priznal a prihliadal tiež na skutočnosť, že nebol v predchádzajúcich dvoch rokoch právoplatne postihnutý za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, pričom uloženú pokutu považuje za dostatočné opatrenie za zjednanie nápravy obvineného z priestupku.

Mal za to, že ich vypočutie prebehlo procesne bezchybným spôsobom, výpovede boli riadne zaprotokolované a podpísané, svedkovia boli pred vypočutím riadne poučení o tom, že musia vypovedať pravdivo a nesmú nič zamlčať, ako aj o právnych následkoch nepravdivej a neúplnej výpovede. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán mal dostatočne preukázané, že sa C. U. dopustil protiprávneho konania a že nezistil také skutočnosti, ktoré by výpovede spochybňovali z hľadiska pravdivosti alebo špecifickej hodnovernosti.

stroje nemali byť. 10. Žalovaný v súvislosti s daným prípadom považoval za potrebné poukázať na výklad ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, pričom uviedol, že ustanovenie obsahuje viacej relatívne samostatných vymedzení protiprávnych konaní, jedným z ktorých je narušenie občianskeho spolunažívania tzv. schválnosťami. Dôvodil, že v zmysle doktrinálneho výkladu a ustálenej rozhodovacej praxe za občianske spolunažívanie považujeme súhrn pravidiel správania, ktorých dodržanie je nevyhnutnou podmienkou pokojného, usporiadaného a riadneho spolunažívania osôb v danom mieste, čase a situácii. Tiež poukázal na to, že zákon o priestupkoch v danom ustanovení predpokladá narušenie tohto stavu aj konaním, ktoré charakterizuje ako schválnosti a dáva možnosť správnemu orgánu za takéto konanie uložiť sankciu dodajúc, že za schválnosti treba považovať také úmyselné konanie, ktorým niekto strpčuje alebo sťažuje život inej osobe drobnými priekmi a prekážkami zo zlomyseľnosti alebo inej racionálnej alebo aj nevysvetliteľnej príčiny. 11. Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci je zrejmé, že konanie C. U. smerovalo k

Rovnako zdôraznil, že v predmetnom správnom konaní ide o posúdenie konania C. U. z hľadiska narušenia občianskeho spolunažívania, teda o posúdenie poškodenia verejného záujmu na pokojnom občianskom spolunažívaní a nejde o posudzovanie stavu majetku z hľadiska jeho hospodárskeho využitia v prospech vlastníkov či spoluvlastníkov.

13. S poukazom na uvedené žalovaný nezistil žiadne okolnosti pre zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

14. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie alternatívne sa domáhal postupu podľa § 198 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) a teda zmeny druhu alebo výšky sankcie alebo upustenia od uloženia sankcie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, keď mal za to, že v jeho prípade nebola naplnená skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch argumentujúc hlavne tým, že je väčšinový podielový spoluvlastník danej nehnuteľnosti (spoločného dvora) a nesúhlasil s kladením zámkovej dlažby respektíve s inou stavebno-technickou úpravou alebo činnosťou na danej nehnuteľnosti.

16. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku za nedôvodnú označil námietku týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu majúc za to, že žalobca nekonkretizoval, ktorý relevantný dôkaz mohol byť a nebol vykonaný, resp. ktorá okolnosť týkajúca sa priestupku dokazovaním nebola objasnená, pričom z obsahu spisového materiálu nedostatky konania správneho orgánu nezistil.

prípadu. Z obsahu rozhodnutí, ako i spisovaného materiálu bolo podľa názoru správneho súdu bez pochybností zrejmé, že cieľom žalobcu a aj reálnym následkom jeho konania bolo znemožnenie vykonávania rekonštrukčných prác na spoločnom dvore, nie zamedzenie prechodu, či prístupu spoluvlastníkov, keď s rekonštrukčnými prácami menšinových spoluvlastníkov nesúhlasil.

19. Správny súd ďalej skonštatoval, že úmyselné odstavenie vozidla na takom mieste, aby bránilo v činnosti iných osôb, zrejme možno považovať za schválnosť v zmysle § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, avšak, nie každú schválnosť možno považovať za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. V tejto súvislosti dôvodil, že gramatickým a logickým výkladom tohto ustanovenia nemožno nedospieť k záveru, že priestupkom je iba schválnosť, ktorá súčasne napĺňa všeobecné znaky hrubého správania ovplyvneného v jednotlivých prípadoch nielen vonkajšími znakmi konania, ale aj jeho motívom dodajúc, že z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov vo veci pritom vyplýva, že konanie žalobcu bolo posúdené ako schválnosť, ale súčasne aj to, že sa správne orgány nezaoberali otázkou, či toto konanie súčasne je dôvodné posudzovať ako hrubé správanie a či tak boli naplnené podmienky prijatia záveru, že sa žalobca dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

22. Vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP žalovaný s poukazom na ustanovenia § 443 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. c/ SSP dôvodil, že správny súd postupoval nezákonne tým, že uviedol nesprávne poučenie, čím mohlo dôjsť k znemožneniu uskutočnenia jeho procesného práva - podať v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 23. Ďalej žalovaný namietal, že správny súd vec nesprávne právne posúdil a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Konkrétne namietal, že si správny súd v rozpore s gramatickými a logickými výkladovými metódami vyložil ustanovenie § 49

Rovnako mal za to, že úmyslom zákonodarcu bolo uviesť akoby päť skutkových podstát, ktoré sú naručením občianskeho spolunažívania. Preto uzavrel, že výklad zákona, ktorý uplatnil správny súd je nesprávnym výkladom a teda vec bola nesprávne právne posúdená. 24. Žalovaný ďalej dôvodil, že ak dôjde k priestupku napr. drobným ublížením na zdraví, t.j. kedy bolo lekársky preukázané zranenie, ktoré bolo zároveň spôsobené úmyselným konaním obvineného z priestupku, typicky napríklad fyzickým napadnutím, nie je na mieste zároveň skúmať, či je takéto fyzické napadnutie hrubým správaním, pretože je v zmysle zákona samozrejmé, že ide o narušenie občianskeho spolunažívania. Taktiež poukázal na to, že ak

25. Pokiaľ ide o ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR, konkrétne na rozsudok sp.zn. 2Sž-o-KS 92/2006 z 20. júna 2007 a na rozsudok sp.zn. 2Sžo/4/2007 z 12. decembra 2007, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že priestupca sa tým, že vymenil zámok na záhrade, ku ktorej nemá uzatvorenú zmluvu na jej užívanie a tým, že kľúče odmieta vydať oprávnenej nájomníčke a užívateľke záhrady, dopustil priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, lebo bezdôvodná výmena zámku

V súvislosti s uvedeným rozsudkom mal žalovaný za to, že z neho vyplývajú pre súčasný prejednávaný prípad dva závery. Za prvé, rozsudok preukazuje, že pre posudzovanie schválnostného konania nie je potrebné skúmať, že či konkrétne schválnostné konanie má zároveň charakter „hrubého správania“ v tom zmysle, či sú obsahom tohto schválnostného konania nejaké vulgárne výrazy, urážlivé gestá a pod. A za druhé rozsudok preukazuje aj to, že správne orgány nerozhodujú o

rozhodol správne. Taktiež sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, že bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či boli naplnené podmienky prijatia záveru, že sa mal dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, a to v kontexte skúmania samotného schválnostného konania a jeho posúdenia, čo do rozsahu znakov hrubého správania.

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/4/2007 z 12. decembra 2007 poukázal na to, že v posudzovanom prípade priestupca konal bezdôvodne, avšak v jeho prípade takéto konanie neexistovalo, nakoľko on vystupuje v postavení oprávneného väčšinového spoluvlastníctva, bránil svoje vlastnícke právo, teda nekonal bezdôvodne. Záverom poukázal na to, že z jeho strany nemohlo dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, a to z dôvodu, že nevykonal akt, ktorý by zasahoval do pokojného a usporiadaného spolunažívania, nakoľko mal s pánom Y. L., ktorého sa mal priestupok týkať, dlhodobo narušené vzťahy. Preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol. Súčasne si uplatnil právo na náhradu trov kasačného konania.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

33. Kasačný súd mal zo záznamu o podaní oznámenia č. ORPZ-TT-OPP5-133/2016-P z 9. novembra 2016 preukázané, že C. U. v uvedený deň o 11.25 hod. podal oznámenie podľa § 59 ods. 3 zákona o priestupkoch a to z dôvodu, že dňa 09.11.2016 v čase o 9.45 hod. prišiel do obce J., pričom pred bránou spoločného dvoru domov č. XXX a XXX videl stavebný materiál, následne išiel so svojím vozidlom do dvora, ktorý patrí aj jemu a videl, že na spoločnom dvore sa prevádzajú stavebné práce, na dvore boli stavebné stroje a to nakladač UNC a vibračná doska, pričom on ako podielový spoluvlastník nedal súhlas na tieto stavebné úpravy.

34. Rovnako mal kasačný súd preukázané, že oznámenie podľa § 59 ods. 3 zákona o priestupkoch podal dňa 09.11.2016 aj Y. L.. Zo záznamu o podaní oznámenia vyplýva, že v minulosti strýkovi C. U. hovoril, že by chcel upraviť dvor, avšak je s ním ťažká komunikácia, nič mu nevyhovuje, k ničomu sa konkrétne nevyjadrí. Dva dni dozadu sa rozhodol aj so svojím bratom G., že na dvore vykonajú práce, že tam uložia zámkovú dlažbu a dajú dvor do poriadku, preto si najali pracovníkov, ktorí začali s prácami. V čase o 10.00 hod prišiel na dvor C. U. so svojím vozidlom a hneď volal políciu, pričom svoje vozidlo RENAULT TRAFFIC odstavil tak, že znemožnil výjazd nakladača UNC a tým vlastne sťažil pohyb a výkon prác na dvore, potom s vozidlom odišiel podať na políciu oznámenie. Asi o 13.15 hod sa C. U. opätovne vrátil na spoločný dvor, pričom opätovne odstavil svoje vozidlo hneď za spoločnú bránu a znemožnil, aby sa vykonávali práce pomocou nakladača UNC, s ktorým sa nedalo dostať na ulicu, kde bol uložený podkladový materiál pod dlažbu, potom musel zavolať kamarátov a

36. Na vyššie uvedené skutočnosti považoval kasačný súd za potrebné poukázať a to z dôvodu, aby bol ozrejmený nielen spôsob konania žalobcu, ale aj jeho dôvod. Uvedené je relevantné práve k posúdeniu, či takéto konanie žalobcu svojou intenzitou a následkom naplnilo skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa žalobca mal dopustiť schválnosťou, teda či k spáchaniu priestupku vôbec došlo.

38. S poukazom na bod 37 sa preto kasačný súd nemôže stotožniť s tvrdením žalovaného, že na spáchanie priestupku postačuje schválnostné konanie a teda, že nie je dôvod na to, aby bolo pri schválnostiach posudzované, či ide o schválnosti iného hrubého charakteru (bod 24 rozsudku). Takýto výklad žalovaného by v praxi viedol k absurdnému záveru a to, že akékoľvek konanie majúce znaky schválnosti („naprieku“) by sa automaticky považovalo za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a to bez skúmania povahy, intenzity a následku takéhoto schválnostného konania. Je potrebné si uvedomiť, že iba hrubé konanie (hrubé správanie) je priestupkovo postihnuteľné, keďže iba takéto konanie je spôsobilé vyvolať následok v podobe narušenia občianskeho spolunažívania. Inak povedané, ak konanie nedosiahne intenzitu hrubého správania, nejedná sa o protiprávne konanie. S poukazom na uvedené je namieste súhlasiť s právnym záverom krajského súdu, že bolo potrebné, aby sa správne orgány zaoberali otázkou, či je konanie žalobcu dôvodné posudzovať ako hrubé správanie a teda, či sa žalobca svojím konaním dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

Rovnako pochopiteľne prichádza do úvahy vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. 40. Pokiaľ ide o námietku ohľadom nesprávneho poučenia, keď správny súd v poučení namiesto 30 dní uviedol jeden mesiac, čím mohlo dôjsť k znemožneniu podania kasačnej sťažnosti zo strany žalovaného, v neprospech ktorého bol rozsudok vydaný, kasačný súd dôvodí jednak tým, že táto situácia nenastala a jednak tým, že pokiaľ by aj žalovaný, vychádzajúc z nesprávneho poučenia správneho súdu, podal kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca, malo by sa za to, že ju podal včas. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/28/2017 z 21. novembra 2018, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019 pod č. 64.

Teda práve intenzita konania a jeho následok, v podobe nemožnosti užívania záhrady po určitú dobu je dôvodné považovať za hrubé konanie (správanie). V danom prípade však kasačnému súdu nie je zrejmé, keďže to nie je možné vyčítať tak z výroku ani odôvodnenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia a rovnako tiež z pripojeného administratívneho spisu, ako dlho malo konanie žalobcu trvať, keď v skutkovej vete je uvedené len o 10.00 hod. a 13.15 hod. (t.j. 2 x po 1 minúte?) a konkrétne, aký bol následok tohto konania - nemožnosť pokračovať v stavebných prácach? Kasačný súd však mal z výpovede svedka J. U. (č.l. 35 administratívneho spisu) preukázané, že dňa 10.11.2016 (t.j. nasledujúci deň) sa v stavebných prácach na spoločnom dvore pokračovalo, keď tento svedok uviedol, že „Na ďalší deň, počas celej doby, čo sme pokládku robili, tak znovu prišiel C. U., ktorý sa nemohol dostať už ďalej, lebo vo vjazde bol vysypaný štrk a ja som si spravil svoju robotu.“ Teda stavebné práce boli dokončené a v daný deň bolo dokonca žalobcovi bránené vo vjazde na pozemok,

Z tohto možno badať istú inkonzistentnosť v prístupe správneho orgánu, ktorá môže nasvedčovať selektívnemu uplatňovaniu právomoci správneho orgánu v rozpore s jeho úlohami (bod 39 tohto rozsudku) s cieľom zdanlivo vyriešiť civilnú podstatu sporu medzi spoluvlastníkmi.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 45. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v kasačnom konaní úspešný priznal nárok na náhradu trov konania.

V Bratislave dňa 30. septembra 2021