1Asan/23/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): T. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XXXX/X, XXX XX K., právne zastúpený advokátom: JUDr. Ladislav Mikloš, so sídlom Tyršovo nábrežie 1679/7, 040 01 Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 04 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PO/BEZ/2019/2625, O-44/2019 zo dňa 04. marca 2019 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Trenčín č.:297/2017/1.2/P/IPTN/KHIP/ROZ/2019/707 zo dňa 09. januára 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.k.: 11S/80/2019-76 zo dňa 3. decembra 2019 v spojení s opravným uznesením, č.k.: 11S/80/2019-111 zo dňa 14. mája 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

konania nepriznal. Opravným uznesením, č. k. 11S/80/2019-111 zo dňa 14. mája 2020 krajský súd opravil v záhlaví rozsudku nesprávne uvedené číslo žalobou napadnutého správneho rozhodnutia. 2. Krajský súd zamietajúci rozsudok vo veci samej odôvodnil najmä nasledovnou

Menovaná v čase výkonu inšpekcie, ktorá začala dňa 25.04.2017 o 08:30 hod. v priestoroch žalobcu obsluhovala bar, objednávala tovar, obsluhovala pokladňu, robila uzávierky pokladne, viedla evidenciu pokladničnej knihy, avšak robila tak bez založenia pracovnoprávneho vzťahu formou

mesačne. Krajský súd v tomto smere ustálil, že vo veci nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by vyvracal zákonnosť tejto zápisnice. Poukázal na to, že V. R. (v procesnom postavení svedka v rámci konania pred krajským súdom) potvrdila, že na zápisnici je jej podpis, pričom súčasťou textu zápisnice je aj poučenie, a preto ani argumentácia žalobcu o tom, že V. R. nebola poučená o svojich právach, je neopodstatnená. Krajský súd vyhodnotil ako neopodstatnenú aj argumentáciu, ktorá vyplynula z výsluchu V. R. pred krajským súdom, keď táto potvrdila, že má pracovnú zmluvu so spoločnosťou Program s.r.o. (poznámka: z administratívneho spisu vyplýva, že správne označenie spoločnosti je Program® s.r.o.). Menovaná práce v rozsahu nelegálneho zamestnávania, za ktoré bol žalobca postihnutý, vykonávala pre žalobcu a v jeho prevádzke, ktorý bol za toto protiprávne konanie postihnutý, a preto prípadnú pracovnú zmluvu V. R. s inou osobou vyhodnotil krajský súd pre súdenú vec ako irelevantnú. Správny súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že prevádzka žalobcu, v rámci ktorej k nelegálnemu zamestnávaniu došlo, má otváraciu dobu pondelok až nedeľa, vždy od 06:00

pojednávania. Správny súd v odôvodnení uviedol, že keďže ide o tzv. iný správny delikt, pri ktorom osobitná právna úprava nevyžaduje obligatórne nariadenie ústneho pojednávania a súčasne to v danej veci nebolo ani potrebné, nebolo porušením zákona zo strany správnych orgánov, ak tieto ústne pojednávanie vo veci nenariadili (§ 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní („správny poriadok“) - ďalej ako „Správny poriadok“). Samotnú pokutu, ktorú orgán verejnej správy žalobcovi uložil (2.000,00 Eur), vyhodnotil krajský súd ako súladnú so všeobecne záväznou právnou úpravou, a to tak v otázke jej odôvodnenia, kedy odkazuje na samotné odôvodnenie správnych orgánov, ako aj z hľadiska jej výšky, keď krajský súd deklaruje, že ide o najnižšiu možnú pokutu podľa príslušných ustanovení všeobecne záväznej právnej úpravy (§ 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/> o nelegálnej práci a nelegálnom

mohlo vychádzať. 4. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP, pričom žalovanému, aj keď bol v konaní úspešný náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.

5. Rozsudok krajského súdu napadol včas podanou kasačnou sťažnosťou žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“), ktorý vo veci formuloval alternatívny petit, a to tým spôsobom, aby kasačný súd žalobou napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší obe žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti žalovanému na ďalšie konania, alebo aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Z kasačnej sťažnosti bolo z meritórneho hľadiska možné abstrahovať nasledovné kasačné body/námietky: Sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces v tom zmysle, že krajský súd vo veci vypočul svedkyňu V. R., čo podľa jeho názoru preukazuje, že jeho argument o porušení zásady materiálnej pravdy orgánmi verejnej správy bol opodstatnený (§ 3 ods. 5 Správny poriadok). Správny súd však nemal vo veci dopĺňať dokazovanie vypočutím svedka (v súdnom konaní), ale mal rozhodnutia správnych orgánov zrušiť, aby sa ústne pojednávanie, resp. výsluch menovanej svedkyne uskutočnil pred

zamestnávanie. Sťažovateľ tvrdí, že zápisnica o poskytnutí informácie (zo strany V. R.) nebola ako listinný dôkaz vykonaná v správnom konaní. Zápisnicu považuje za nezákonnú, keďže V. R. boli kladené kapciózne a sugestívne otázky (v otázke bola obsiahnutá už aj odpoveď - napr. „Na základe akého pracovnoprávneho vzťahu a pre zamestnávateľa T. Q. vykonávate prácu a akú konkrétne?“). Sťažovateľ má za to, že otázky jej boli zámerne kladené tak, aby ju inšpektor navádzal na odpovede, aby tieto následne napĺňali znaky závislej práce a aby takto bola naplnená skutková podstata príslušného správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta. Namieta, že zápisnica bola dopĺňaná a prepisovaná. Podľa názoru sťažovateľa sú vo veci nezrovnalosti (ako napr. to, že V. R. mal dávať pokyny

práce. Sťažovateľ je toho názoru, že tento základný rozpor v správnom konaní mal inšpektorát alebo žalovaný odstrániť dokazovaním (napr. vypočutím V. R. a inšpektora práce) a až potom sa mal rozhodnúť, komu žalovaný aj inšpektorát uverí. To, že sa tak nestalo, žalobca vníma ako nedostatočne zistený „skutočný stav veci“ a za upretie práva žalobcu na riadny proces

Ak však takýto dôkaz použije, toto právo nemôže účastníkovi konania odňať.“ Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že vyjadrenie V. R. bolo len prevzaté do textu rozhodnutí správnych orgánov, pričom táto nebola ako svedok vypočutá. Sťažovateľ namieta (aj odkazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu ČR), že prevzatie, resp. prečítanie záznamu do rozhodnutia plnohodnotne nenahrádza svedeckú výpoveď, avšak aj túto jeho námietku ponechal krajský súd bez povšimnutia. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe vidí kasačný sťažovateľ aj v tom, že sa krajský súd odklonil od judikatúry Najvyššieho správneho súdu ČR (sp. zn.: 5Ads 92/2015, 4Ads 177/ 2011) v tom zmysle, že pokuta za správny delikt nemôže byť uložená len na základe jediného

8. K námietke o nevyhnutnosti vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom žalovaný uviedol, že takáto zákonná povinnosť neexistuje, keď dospeli k záveru, že vypočutie svedka nie je pre rozhodnutie vo veci potrebné. Poukázal na to, že vykonávanie dôkazov prináleží výlučne správnemu orgánu, ktorý posudzuje, aké dôkazy je potrebné vo veci vykonať.

10. V súvislosti s kladením kapcióznych, resp. sugestívnych otázok V. R. odkázal žalovaný na prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia správnych orgánov, v ktorých sa tejto otázke (v odôvodnení) orgány verejnej správy venovali. 11. Žalovaný má za to, že rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt vychádzajú zo súboru dôkazov, ďalej že na námietky sťažovateľa v správnom konaní riadne reagovali, a preto je potrebné aj rozhodnutia správnych orgánov považovať za riadne odôvodnené. Tvrdil, že aj vyjadreniam sťažovateľa sa prikladala v správnom konaní rovnaká váha ako iným podkladom, keď tieto vyjadrenia boli riadne konfrontované s dôkazmi vo veci.

III. Konanie pred kasačným súdom, priebeh administratívneho konania

13. Prejednávaná vec bola dňa 19.08.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn.: 1Asan/23/2020. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia (pod pôvodnou spisovou značkou). 14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd postupom podľa § 452 a nasl. SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 SPP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky N..Z..Q. (§ 137 SPP).

16. Pre účely rozhodovania vo veci sa kasačný súd oboznámil aj s administratívnym spisom, z ktorého považoval za preukázaný nasledovný skutkový stav relevantný pre súdenú vec: V dňoch 21.04.2017 a 25.04.2017 sa u sťažovateľa realizoval inšpekčný úkon podľa zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/> o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a následne v dňoch

Sťažovateľovi bola určená lehota 5 pracovných dní na doručenie požadovaných dokumentov Inšpektorátu práce Trenčín. Na túto výzvu reagoval sťažovateľ listom zo dňa 08.05.2017, v ktorom (na str. 2) uvádza, že s „V. R. nemám uzatvorený žiadny pracovný vzťah ani mimo pracovného pomeru“. Na tomto základe následne uvádza, že z tohto dôvodu nemôže predložiť inšpektorátu práce ani iné dôkazy, ktoré boli predmetom výzvy inšpektorátu práce. V predmetom liste však rovnako namietal, že v rámci inšpekčného úkonu neboli údajne dodržané zákonné predpisy zo strany inšpektorátu práce. Na toto podanie sťažovateľa reagoval inšpektorát práce listom zo dňa 29.05.2017 s odôvodnením, prečo sú procesné námietky sťažovateľa týkajúce sa priebehu inšpekčného úkonu nedôvodné. Na odpoveď orgánu verejnej správy reagoval sťažovateľ ďalším písomným podaním zo dňa 01.06.2017, v ktorom opätovne vznáša procesné námietky a formuluje návrhy na doplnenie dokazovania ako napr. konfrontovať osobu, ktorej sa inšpektori v rámci konania preukázali a pod. Súčasťou administratívneho spisu je aj „Zápisnica o podaní informácie o vysvetlení dôvodu

BAR CLUB7, Gen. Svobodu 3065, Trenčín a nemala s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu [. . .] čím porušila ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“. Z protokolu vyplýva, že V. R. má príslušnú prácu vykonávať za dohodnutú odmenu vo výške 25,00 Eur za každý mesiac. Listom zo dňa 28.06.2017 vyzval Inšpektorát práce Trenčín sťažovateľa k prerokovaniu protokolu (pozri odsek vyššie), k čomu malo dôjsť dňa 18.07.2017 o 09:30 hod. v priestoroch

Dňa 31.07.2017 bol spísaný „Dodatok č. 1“ k protokolu (ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 09.08.2017), v ktorom inšpektorát práce poskytol stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľa tak, ako tieto formuloval vo svojom vyjadrení k protokolu. Listom zo dňa 06.11.2018 začal proti sťažovateľovi Inšpektorát práce Trenčín správne konanie za nelegálne zamestnávanie V. R.. Toto oznámenie o začatí konania bolo sťažovateľovi doručené dňa 13.11.2018. Skutkové a právne základy správneho konania špecifikované v oznámení korešpondujú so zisteniami z kontroly.

Namieta tiež, že odmena nie je podstatným znakom závislej práce a že z inšpekcie znaky závislej práce nevyplývajú. Opätovne poukazuje na to, že V. R. nebola riadne poučená, že s ním protokol nebol riadne prerokovaný, len mu bol daný na vyjadrenie. Na základe žiadosti sťažovateľa, doručil správny orgán prvého stupňa sťažovateľovi zápisnicu o poskytnutí informácií (V. R.), na ktorý prípis správneho orgánu reagoval sťažovateľ listom zo dňa 27.12.2018. V tomto vyjadrení spochybňuje sťažovateľ text zápisnice tak, že namieta, že otázky kladené menovanej boli kapciózne a sugestívne. Má za to, že ak by správny orgán z administratívneho spisu odstránil nezákonné dôkazy, fakticky by nemal podklad na to, aby ho postihol za protiprávne konanie a požiadal o zastavenie správneho konania.

Zákonník práce v znení neskorších predpisov.“ O splatnosti pokuty správny orgán rozhodol tak, že táto je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

IV. Právne predpisy a právne posúdenie veci kasačným súdom

17. Najvyšší správny súd preskúmal závery krajského súdu, oboznámiac sa zároveň so skutkovými podkladmi obsiahnutými v administratívnom spise, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal a berúc do úvahy platnú právnu úpravu, ako aj právnu úpravu účinnú v čase spáchania správneho deliktu, resp. v čase rozhodovania o nich, ako aj rozhodovaciu prax, nevzhliadol v námietkach sťažovateľa takú relevanciu a presvedčivosť, aby mohol kasačnej sťažnosti vyhovieť. 18. Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov - „(2) Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu ...a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu“ 19. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov „(2) Právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/20160618.html>. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/ 20160618.html>.“

21. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/> o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov - „Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za a) porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000 eur do 200000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5000 eur“

23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku „(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

prokurátora alebo o žalobe podanej proti rozhodnutiu o mimoriadnom opravnom prostriedku.“ 25. Podľa § 100 ods. 2 SSP „(2) Ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak a) prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet,, b) to zhodne navrhnú všetci účastníci konania a neprieči sa to účelu konania; správny súd preruší konanie na čas navrhnutý účastníkmi konania, najviac však na tri mesiace, c) žalobca na výzvu správneho súdu nepredloží požadované doklady alebo dôkazy, pre ktoré bolo odročené pojednávanie.“

27. Kasačný súd uvádza, že je potrebné rozlišovať medzi realizáciou inšpekcie práce ako dozoru nad dodržiavaním pracovnoprávnych a iných predpisov (na strane jednej) a (sankčným) správnym konaním nadväzujúcim na zistenia z takto vykonanej inšpekcie práce (na strane druhej). Realizácia dozoru uskutočňovaná príslušným inšpektorátom práce nie je správnym konaním podľa Správneho poriadku alebo podľa osobitného predpisu.

Správnym konaním vo formálnom zmysle je až nadväzujúce konanie, v ktorom sa napr. kontrolovanému subjektu ukladá pokuta za porušenie právnych predpisov. V tomto zmysle sú potom odlišné aj štandardy, resp. práva a povinnosti jednotlivých subjektov v konkrétnych právnych vzťahov (dozor/správne konanie).

29. V zhode s krajským súdom, aj kasačný súd uvádza, že nariadiť ústne pojednávanie vo veci o inom správnom delikte nie je ex lege povinnosťou správneho orgánu, t.j. účastník konania (sťažovateľ) nemá bez ďalšieho právny nárok, na to aby bolo vo veci tzv. iného správneho deliktu nariadené vždy ústne pojednávanie, ako ani právo na to, aby bol vypočutý určitý svedok, keď vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

inak.“. Sťažovateľovi bola vo veci uložená pokuta podľa § 19 citovaného zákona, a preto sa na súdenú vec v subsidiárnom režime vzťahuje Správny poriadok ako všeobecný predpis na úseku správneho konania. 31. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku „(1) Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.“, a preto bolo potrebné verifikovať, či osobitný zákon určuje, že v konaní, v ktorom bola sťažovateľovi uložená pokuta, sa obligatórne nariaďuje pojednávanie, keď tento dospel k záveru, že tomu tak nie je. Na strane druhej je potrebné overiť, či neexistuje iný dôvod, pre ktorý malo byť pojednávanie nariadené, a to, či si nariadenie pojednávania „nevyžadovala povaha veci“ (ako to predpokladá § 21 ods. 1 Správneho poriadku). V tomto zmysle kasačný súd odkazuje na to, že správne orgány sa dôsledne vysporiadali v texte svojich rozhodnutí s tým, prečo vo veci nebolo potrebné

o zmene a doplnení niektorých zákonov - ako osobitný predpis - povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu v konaní o uložení pokuty za iný správny delikt neustanovuje. Naviac, je potrebné poukázať na to, že všetky procesné inštitúty obsiahnuté v Správnom poriadku sa pre účely konkrétneho správneho konania majú interpretovať v súlade so základnými pravidlami správneho konania (najmä § 3 a § 4 Správneho poriadku), a preto by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku), ak by správne orgány nariaďovali ústne pojednávanie, príp. vypočúvali svedkov, pričom tieto úkony vo veci nie sú zo zákonná povinné a zároveň nie sú pre rozhodnutie správneho orgánu ani potrebné. 33.

V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že zásada materiálnej pravdy neznamená povinnosť správneho orgánu zistiť absolútnu pravdu, ale objasniť skutkové okolnosti veci tak, aby o nej bolo možné spravodlivo a zákonne rozhodnúť. V priebehu konania pred správnymi orgánmi sťažovateľ nikdy nenamietal a nevyvrátil, že by sa V. R. v čase inšpekcie v jeho prevádzke nenachádzala, resp. že by predmetné činnosti (obsluha baru) nevykonávala a naopak, V. R. potvrdila v rámci záznamu o poskytnutí informácií, že túto činnosť dlhodobo pre sťažovateľa vykonávala. Zároveň sťažovateľ v priebehu konania explicitne uviedol (vo vzťahu k správnemu orgánu), že doklady preukazujúce pracovný pomer s menovanou nemá. Za danej dôkaznej situácie sa potom aj kasačnému súdu javí, že nebolo nevyhnutné vo veci nariaďovať ústne pojednávanie a výsluch svedkyne - V. R.. Z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov a podkladov, z ktorých tieto vychádzali, má aj kasačný súd v zhode s krajským súdom za preukázané, že zo strany V. R. išlo o výkon závislej práce (v prospech sťažovateľa), avšak bez formálneho založenia pracovnoprávneho vzťahu.

36. Kasačný súd uvádza, že prejednávanú vec je potrebné považovať za vec správneho trestania (t.j. sankčná vec) podľa § 194 a nasl. SSP. Konanie v takýchto veciach má osobitný právny režim. Okrem iných sa osobitosť konania vo veciach správneho trestania premieta napr. do odklonu od princípu koncentrácie v správnom súdnictve (§ 195 SSP), do možnosti vykonávania dokazovania v osobitnom režime (§ 197 SSP) alebo do možnosti uplatnenia sankčnej moderácie na návrh žalobcu (§ 198 SSP).

V. R., pričom uskutočnenie tohto úkonu nemusí bez ďalšieho znamenať, že skutkové zistenia správnych orgánov, z ktorých tieto vychádzali v rámci rozhodovania vo veci sťažovateľa, boli nesprávne alebo neúplné. Kasačnému súdu sa javí, že svedkyňa V. R. bola vo veci krajským súdom predvolaná ako svedkyňa práve z dôvodu osobitného režimu ochrany práv sťažovateľa v rámci konania pred správnym súdom vo veci jeho sankčnej žaloby, aby postupom orgánov verejnej moci (medzi ktoré patria tak orgány verejnej správy, ako aj súdy), nedošlo k porušeniu jeho procesných práv, resp. základných práv a slobôd.

38. Podľa názoru kasačného súdu, ak SSP umožňuje správnemu súdu vo veci realizovať vypočutie svedka (doplnenie dokazovania) a správny súd tak urobí s cieľom vydať vo veci spravodlivý a zákonný rozsudok, bolo by nelogické privoliť námietke sťažovateľa, že namiesto tohto výsluchu svedka mal správny súd rozhodnutia správnych orgánov zrušiť a vrátiť im vec na ďalšie konanie s cieľom doplniť dokazovanie na úrovni správnych orgánov.

40. Kasačný súd ako nedôvodnú a neopodstatnenú vyhodnotil aj tú námietku sťažovateľa, v ktorej namietal, že jeho práva boli porušené zo strany krajského súdu tým, že tento zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie súdneho konania. V zhode s krajským súdom, aj podľa najvyššieho správneho súdu, neexistovala zákonná prekážka, aby krajský súd v súdenej veci riadne konal a rozhodol. Je nepochybne pravdou, že sťažovateľ napadol skorší rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie protokolu z inšpekcie, avšak rozsudok krajského súdu v tejto veci bol v čase konania súdu o žalobe proti sankčným rozhodnutiam už právoplatný. Konanie o kasačnej sťažnosti proti uvedenému rozsudku krajského súdu nepredstavovalo prekážku, pre ktorú by krajský súd nemohol vo veci konať a rozhodnúť.

41. Sťažovateľ ako ďalší kasačný dôvod uplatňoval to, že krajský súd vychádzal zo zápisnice o podaní informácií (zo strany V. R.), ktorá zápisnica mala byť údajne dodatočne dopĺňaná a prepisovaná. Zároveň tvrdí, že zápisnica nebola v správnom konaní vykonaná a že otázky, na ktoré V. R. odpovedala, boli kapciózne a sugestívne. Na tomto základe potom dospel k záveru o nezákonnosti tejto zápisnice v rámci konania správnych orgánov, resp. krajského súdu, keď túto zápisnicu napriek jej údajnej nezákonnosti pojali za podklad rozhodnutia. Týmto pochybením došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu zásady materiálnej pravdy.

Precizácia týchto otázok napr. doplnením pracovných činností, ktoré dopytovaná osoba realizovala v čase inšpekčného úkonu (napr. „obsluha baru“) alebo uvedenie osoby, v prospech ktorej túto činnosť vykonávala (sťažovateľ) nie je podľa názoru kasačného súdu možné považovať za taký postup, ktorého účelom je dosiahnutie stavu, aby odpoveďami na tieto otázky boli naplnené znaky skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania.

43. Nedôvodná je aj tá námietka sťažovateľa, podľa ktorej zápisnica o podaní informácie zo dňa 25.04.2017 v správnom konaní nebola vykonaná, keď táto bola premietnutá do textu rozhodnutí správnych orgánov a dokonca na vlastnú žiadosť sťažovateľa mu táto bola aj osobitne doručená v priebehu správneho konania. V tomto bode poukazuje

že tieto parametre v súdenej veci splnené sú, kasačný súd nemohol privoliť ani tej námietka sťažovateľa, že by tento dôkaz listinou v správnom konaní nebol riadne vykonaný. 44. Za porušenie princípu materiálnej pravdy nemožno považovať skutočnosť, že správne orgány a krajský súd neriešili rozpory, ktoré v podkladoch mohli existovať, keď sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v zápisnici o podaní informácií V. R. tvrdila, že okrem sťažovateľa jej dával pokyny aj B. H., pričom z iných pokladov obstaraných v priebehu správneho konania vyplýva, že sťažovateľ nemá ani jedného zamestnanca.

(vrátane vlastného vyjadrenia sťažovateľa, ktorý potvrdil, že s menovanou pracovnoprávny vzťah uzatvorený nemá, a preto správnym orgánom nevedel v tomto kontexte produkovať ani požadované listinné dôkazy. 45. Ďalšou námietkou, s ktorou sa musel kasačný súd vysporiadať bolo to, či v rozsahu námietok sťažovateľa, nie je porušením jeho práv, resp. nezákonnosťou („nedostatočné zistenie skutočného stavu veci“) to, ak sa správne orgány v rámci konania nevysporiadali s tým, že sťažovateľ v priebehu konania namietal, že skutkové okolnosti veci nie sú zistené dostatočne a inšpektori práce tvrdili, že skutkový stav dostatočne zistený je. Má za to, že tieto dva závery majú rovnakú právnu silu, a to napriek tomu, že jeden záver je úvahou inšpektorov a druhý záver je názorom subjektu súkromného práva.

46. K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že sa javí, že táto vychádza z nesprávneho predpokladu sťažovateľa, že konanie o uložení pokuty za nelegálne zamestnávanie je tzv. dvoj-subjektovým kontradiktórnym konaním.

s trestným konaním. Argumentácia sťažovateľa, že správne orgány si mali najskôr doplniť dokazovanie (vypočutím V. R.) a až následne mali posúdiť komu „uveria“, je preto pre účely tohto kasačného konania (ako aj konania pred krajským súdom) bezpredmetná.

súdenej veci. 48. Najvyšší správny súd však považuje za relevantné vyjadriť sa k tej námietke sťažovateľa, ktorou tento namieta porušenie svojich procesných práv aj odkazom na rozhodnutie NS SR - sp. zn.: 10Sžd/19/2011, z ktorého rozhodnutia sťažovateľ v kasačnej sťažnosti cituje a osobitne poukazuje na nasledovné: „Procesné právo účastníka klásť svedkom otázky závisí od toho, či správny orgán takýto dôkaz použije alebo nie. Ak však takýto dôkaz použije, toto právo nemôže účastníkovi konania odňať.“). V súvislosti s uvedeným kasačný súd uvádza, že aj táto argumentácia sťažovateľa je nielen nedôvodná, ale paradoxne ani len nesvedčí v prospech sťažovateľa. Príslušný právny názor kasačného súdu v sťažovateľom citovanom rozsahu je totiž postavený práve na tom, že ak je svedok (v správnom konaní) vypočúvaný, účastníkovi konania nemôže byť bránené v možnosti klásť mu otázky (resp. nemôžu byť účastníkovi konania v danom smere porušené jeho procesné práva), avšak za žiadnych okolností z daného ustanovenia nevyplýva, že účastník konania má právo na to, aby bol vždy, resp. kedykoľvek nejaký svedok vypočutý.

republiky. Z dôvodov uvedených v tomto odseku preto kasačný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú. 49. Kasačný súd ako nedôvodný vyhodnotil aj ten bod sťažnosti, v ktorom sťažovateľ namieta, že podľa českej judikatúry, nemôže byť pokuta za správny delikt uložená výlučne na základe jedného podkladu. Z formálneho hľadiska je táto argumentácia neopodstatnená, keďže ide o rozhodnutie súdu nespĺňajúce podmienky vyššej súdnej autority podľa právnej úpravy Slovenskej republiky, avšak táto námietka je nedôvodná najmä z materiálneho hľadiska, keďže v súdenej veci nebolo rozhodnuté na základe jediného podkladu. Tak v rozhodnutiach správnych orgánov, ako aj v rozsudku krajského súdu je uvedená široká škála podkladov, z ktorých správne orgány vychádzali pri ukladaní pokuty a nie je preto možné prezumovať, že by správne orgány vychádzali len z jediného podkladu.

51. Ak sťažovateľ relatívne abstraktne argumentuje vadami odôvodnenia rozsudku krajského súdu odkazom na odseky 35. až 41. rozsudku NS SR - sp. zn. 10Asan/23/2018, kasačný súd uvádza, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne také nedostatky, ktoré by boli spôsobilé vyvolať stav nemožnosti verifikácie správnosti výroku vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku. Osobitne v tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na odsek 38. rozsudku NS SR - sp. zn. 10Asan/23/2018, v ktorom najvyšší súd vymedzil súbor materiálnych vád, pre ktoré by bolo možné odôvodnenie rozsudku vnímať ako nedostatočné, nepresné, nekonkrétne a pod.: „38. V odôvodnení rozsudku absentuje samotná logická úvaha krajského súdu, z ktorej by bolo zrejmé, ako krajský súd vzájomne vyhodnotil tie-ktoré skutkové zistenia a príslušnú právnu úpravu a z akého dôvodu vyvodil závery, ku ktorým dospel, vysporiadajúc sa pritom s konkrétnymi vecnými námietkami žalobcu.

52. Odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sžd/19/2011 vyhodnotil kasačný súd ako s vecou nesúvisiaci, keď medzi súdenou vecou a vecou, na ktorú sťažovateľ odkazuje, existujú podstatné rozdiely. Odhliadnuc od rozdielu v prameni práva (zákon č. 99/ 1963 Zb,. Občiansky súdny poriadok) a zmenou koncepcie súdneho prieskumu (odvolanie v správnom súdnictve/kasačná sťažnosť) je relevantný najmä ten rozdiel, že dôvodom pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu v citovanej veci bolo to, že bol uskutočnený výsluch svedka (pred správnym orgánom), avšak na tento výsluch právny zástupca účastníka konania nebol predvolaný, čo Najvyšší súd SR vyhodnotil ako podstatnú procesnú vadu konania pred správnymi orgánmi a vec im vrátil na ďalšie konanie. V súdenej veci ale žiadny svedok správnym orgánom vypočúvaný nebol, a preto nemohlo byť porušené ani právo sťažovateľa byť na takýto výsluch svedka predvolaný s možnosťou klásť mu otázky. Kasačný súd opätovne pripomína, že V. R. ako svedok v správnom konaní vypočutá nebola - menovaná poskytla

53. Kasačný súd preto dospel k záveru, že aj odkazy sťažovateľa poukazujúce na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu (či už v otázke kvality odôvodnenia rozsudku alebo údajného nesprávneho právneho posúdenia veci), sú nedôvodné. Tak právne názory krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku, ako ani odôvodnenie rozsudku nevykazujú také vady, ktoré by opodstatňovali potrebu jeho zrušenia.

potom možné ustáliť, že správne orgány a krajský súd posúdili vec z právneho a skutkového hľadiska správne, ak dospeli k záveru, že daným protiprávnym konaním sťažovateľ naplnil znaky nelegálneho zamestnávania. Rovnako kasačný súd nevyhodnotil ako nezákonnosť ani to, že priamo správne orgány V. R. v správnom konaní nevypočuli, ako ani to, že krajský súd návrhu sťažovateľa na prerušenie súdneho konania nevyhovel, keď neidentifikoval dôvody, pre ktoré by tak urobiť mohol a mal.

Ak krajský súd dospel k právnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného o správnom delikte, resp. správneho orgánu prvého stupňa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli v konaní o kasačnej sťažnosti zistené.

58. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal toto rozhodnutie jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.