1Asan/36/2020

2. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že dekan Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „FTVŠ UK“) rozhodnutím č. VED 14/ 2018 C V/1 zo dňa 1. februára 2018 rozhodol, že žalobca ako študent 3. roku doktorandského štúdia na FTVŠ UK, pre porušenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy UK alebo jej fakulty, zo všeobecne záväzných predpisov, vnútorných predpisov UK a jej súčastí, sa dopustil disciplinárneho priestupku pre konania v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s plnením študijných povinností na tom skutkovom základe, že: Žalobca dňa 21. februára 2017 oznámil vedúcej Katedry športovej kinantropológie doc.

pracovisku. Oznámil, že bude v domácom liečení. Žalobca na pracovisko žiadnu listinu preukazujúcu ním tvrdenú skutočnosť o údajnej práceneschopnosti nedoručil, takéto potvrdenie doniesol osobne až dňa 6. marca 2017. Vedúca KŠK a členka KŠK Mgr.

Výsledkom kontroly bolo zistené, že žalobca sa na uvedenej adrese nenachádzal. Po návrate žalobcu na pracovisko dňa 6. marca 2017, bol oboznámený s uvedenými skutočnosťami k čomu uviedol, že v domácom liečení nebol a priznal, že bol mimo územia Slovenskej republiky.

3. Predmetné rozhodnutie žiadal žalobca preskúmať, o čom rozhodol rektor UK rozhodnutím č. VVČ a DŠ/1189/2018 zo dňa 27. marca 2018 tak, že žiadosť o zrušenie rozhodnutia zamietol a prvostupňové rozhodnutie o potvrdil.

forme. Jeho školiteľom bola prof. Mgr. U. B., PhD., v rozhodnom čase bola vedúcou Katedry športovej kinantropológie FTVŠ UK doc. MUDr. E. Z., PhD. 5. Dňa 20. februára 2017 bol žalobca prítomný na FTVŠ a plnil si svoje študijné povinnosti vrátane výkonu pedagogickej činnosti. V čase obeda mal žalúdočné problémy a počas noci z 20. februára 2017 na 21. februára 2017 zvýšenú teplotu, preto dňa 21. februára 2017 v čase o 5:27 hod. prostredníctvom SMS správy oznámil vedúcej katedry, že dňa 21. februára 2017 nebude môcť kvôli chorobe prísť na pracovisko FTVŠ.

6. Dňa 1. marca 2017 vedúca katedry, prostredníctvom e-mailu v čase o 10:22 hod. a aj prostredníctvom SMS správy v čase o 20:44 hod., požiadala žalobcu o oznámenie adresy na ktorej sa zdržiava, kvôli chystanej kontrole. Žalobca odpovedal SMS správou v čase o 22:05 hod. a oznámil adresu:

N.. R. X, R., v čase neprítomnosti žalobcu na uvedenej adrese, pričom o tejto skutočnosti nechali v schránke lístok. 8. Dňa 6. marca 2017, po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti, sa žalobca dostavil na pracovisko FTVŠ, kde vedúcej katedry dal na nahliadnutie lekárom potvrdené tlačivo o dočasnej pracovnej neschopnosti v čase od 20. februára 2017 do 3. marca 2017, ktoré následne odovzdal na sekretariáte katedry. Súčasťou administratívneho spisu ako dôkazy sú vyššie uvedené SMS správy, e-mailová komunikácia, potvrdenie o ošetrení u lekára dňa 2. marca 2017, záznam o kontrole PN z pracoviska FTVŠ dňa 2. marca 2017, doklad o dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 20. februára 2017, výňatok z knihy príchodov a odchodov od 7. februára - 16. mája (poznámka správneho súdu: bez špecifikácie kalendárneho roka).

10. Následne dekan FTVŠ UK pod č. VED 14/2018 C V/1 zo dňa 1. februára 2018 vydal rozhodnutie o disciplinárnom priestupku - vylúčenie zo štúdia. Predmetné rozhodnutie žalobca žiadal preskúmať, žiadosťou zo dňa 14. februára 2018. O žiadosti rozhodol rektor UK, ktorý svojím rozhodnutím č. VVČ a DŠ/1189/2018 zo dňa 27. marca 2018 žiadosť o zrušenie rozhodnutia zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uvedené rozhodnutia sú predmetom súdneho prieskumu. 11. Žalobnú námietku, že napadnuté rozhodnutie rektora bolo vydané po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty v zmysle § 72 ods. 6 zákona o vysokých školách, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia rektora, krajský súd vyhodnotil tak, že aj keď ide o zákonnú lehotu, ktorá je premietnutá do čl. 45 ods. 6 Študijného poriadku UK a čl. 11 ods. 5 Disciplinárneho poriadku UK, s poukazom na skutočnosť, že zákon o vysokých školách pri nedodržaní predmetnej lehoty neustanovuje žiadnu sankciu neplatnosti, nemožno vyvodiť legitímny záver o tom, že by napadnuté rozhodnutie rektora, v dôsledku nedodržania

obsahovať. Nakoľko ide o disciplinárny postih, je nevyhnutné pre nezameniteľnosť disciplinárneho porušenia, presné vymedzenie právneho predpisu s príslušným konaním žalobcu tak, aby bolo priamo konkrétne konanie žalobcu prepojené na príslušné zákonné ustanovenie (interný predpis), ktoré svojím konaním žalobca porušil.

Len kumulatívne zhrnutie zákonných a interných predpisov bez priameho priradenia k označenému disciplinárnemu porušeniu, neumožňuje relevantný záver o tom, ktoré konkrétne povinnosti chránené zákonom, resp. interným predpisom mali byť konaním žalobcu porušené.

Preskúmavané rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, sú nepreskúmateľné vo vzťahu k dvom disciplinárnym porušeniam, ktoré nie sú v rozhodnutí dekana osobitne prepojené, priradené k porušeným právnym predpisom, čo nebolo odstránené ani rozhodnutím rektora. Ústavne garantované právo (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) na spravodlivý proces má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania a vylúčiť ľubovôľu.

V odôvodnení napadnutých rozhodnutí absentuje uvedenie logickej súvzťažnosti medzi výrokom rozhodnutia a strohým opisom skutkových zistení. Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne a v neposlednej rade aj spravodlivé a

rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy UK . . . .“, bez náležitej opory v administratívnom spise, nemá relevanciu pre takéto konštatovanie. V kontexte uvedeného záveru, potom dal krajský súd za pravdu žalobcovi i tom, že tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca dekanovi priznal pobyt mimo územia Slovenskej republiky v čase práceneschopnosti, na čom založil svoje ďalšie tvrdenie, že žalobca práceneschopnosť predstieral, je nepodložené, bez opory dôkazov v administratívnom spise. Predmetné tvrdenie žalovaného, ktorý konštatuje, že išlo o vedomé konanie žalobcu predstierať práceneschopnosť v čase jeho pobytu mimo územia Slovenskej republiky, pričom žalovaný s poukazom na e-mailovú komunikáciu dekana FTVŠ UK zo dňa 15. marca 2017 so žalobcom (poznámka súdu, ktorá nie je súčasťou administratívneho spisu) predpokladal, že žalobca po tom čo neprijal alternatívu preradenia na externú formu doktorandského štúdia, že napriek vylúčeniu zo štúdia, uzná svoje pochybenie a sankciu dobrovoľne príjme, podľa názoru správneho súdu je len nepodloženou úvahou žalovaného, ktorý dokonca túto argumentáciu v svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré

Podľa krajského súdu pri tejto námietke treba vychádzať z bodov 13 a 14 Opatrenia dekana zo dňa 14. júna 2016 v spojení s čl. 21 ods. 9 Študijného poriadku FTVŠ. V kontexte uvedených interných predpisov je nepochybné, že tieto neobsahujú žiadnu konkrétnu normatívnu úpravu, z ktorej by študentovi doktorandského štúdia, v prípade dočasnej práceneschopnosti, vyplývala povinnosť, spočívajúca v stanovenej lehote predložiť doklad o dočasnej neschopnosti.

Keďže vnútorný predpis prípady hodné zreteľa bližšie nešpecifikuje a ani neupravuje, logickým vyhodnotením situácie, ktorá má spočívať v dôvodoch hodných zreteľa, nepochybne je ochorenie študenta, a teda dôvodom ospravedlnenia neprítomnosti doktoranda na vyučovacom procese, pričom ako príslušný doklad preukazujúci dôvod neprítomnosti na vyučovacom procese, v prípade dočasne práceneschopnosti nepochybne je vystavené potvrdenie lekárom, osvedčené dátumom, pečiatkou a podpisom, dostatočným potvrdením, resp. dôkazom. Keďže v danom prípade u žalobcu ako doktoranda vo vzťahu k žalovanému nejde o pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce, kedy neprítomnosť na pracovisku a porušenie liečebného režimu sa riadi zákonom č. 462/2003 Z.z. resp. zákonom č. 461/2003 Z.z., ospravedlnenie neprítomnosti doktoranda na vyučovacom procese sa riadi preukázaním dôvodov hodných zreteľa v zmysle citovaných interných predpisov. (Opatrenie dekana a Študijný poriadok) 16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe namietal pasívnu vecnú legitimáciu.

Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/132/2017-99 zo dňa 6. decembra 2017 (týkajúci sa totožných účastníkov konania, v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti prvýkrát vydaného rozhodnutia v predmetnej veci).

resp. Európskej únie, výsledkom tohto sú vyjadrenia dožiadaných správnych orgánov na č.l. 211 a č.l. 236 súdneho spisu. Správny súd konštatoval, že vykonané dokazovanie neprinieslo do súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí žiadne nové informácie, ktoré by mohli mať vplyv na právny názor správnych orgánov pri vydávaní rozhodnutí.

spadajú pod ochranu čl.2 prvej vety Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nie čl. 6 ods. 1 (trestná vetva) tohto dohovoru. Mal za to, že uloženie disciplinárnej sankcie žalobcovi bolo uskutočnené na právnom základe, ktorý bol dostupný a predvídateľný, pričom aplikácia disciplinárneho opatrenia slúži cieľu, ktorý vzdelávanie sleduje - nestačí len formálne predkladanie dokladu o práceneschopnosti, ale študent musí preukazovať pevnosť svojho charakteru a duševných síl a nemôže sa vystavovať podozreniu z toho, že počas dočasnej práceneschopnosti bol v zahraničí, pričom sa tým priznal prvostupňovému správnemu orgánu. Keďže vylúčenie zo školy bolo následkom nerešpektovania základných etických pravidiel správania sa študenta - nepostačuje len strohé dodržanie interných predpisov, ale je potrebné, aby študent nezneužíval nedostatky tejto internej úpravy, t.j. nekonal v rozpore s dobrými mravmi.

sťažovateľa. 20. K ďalším dôvodom rozhodnutia krajského súdu poukázal na to, že ani bod 14 Opatrenia dekana ani čl. 21 ods. 9 Študijného poriadku neukladajú vyučujúcemu povinnosť ospravedlniť neprítomnosť na vzdelávacích činnostiach a netvrdia, že neprítomnosť sa musí ospravedlniť. Stanovujú iba možnosť neprítomnosti z dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak nie je to právo študenta, ktorému by zodpovedala povinnosť takéhoto ospravedlnenia, ak sa takéto dôvody vyskytnú. Žiaden právny ani interný predpis neprikazujú vyučujúcemu, aby potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti automaticky považoval za dostatočné na ospravedlnenie neúčasti

ochorenie. Krajský súd taktiež vytvoril právne posúdenie skutočnosti, ktorá sa nenachádza v spise, ale je známa správnemu orgánu z jeho činnosti - priznanie sa žalobcu dekanovi, že sa v čase dočasnej práceneschopnosti nachádzal v zahraničí, tak že ide o skutočnosť, ktorá nemôže byť oporou pre zistený skutkový stav. 21. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačnú sťažnosť považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, v nej uvedené dôvody za neexistujúce a napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Stotožňujúc sa so závermi krajského súdu mal za to, že bol postihnutý za dva disciplinárne delikty a to podľa čl. 4 ods. 5 písm. a/ a čl. 4 ods. 5 písm. e/ Disciplinárneho poriadku s tým, že čl. 4 ods. 5 písm. a/ Disciplinárneho poriadku predstavuje ustanovenie, ktoré odkazuje na iné právne normy obsiahnuté v rozhodnutiach orgánov akademickej samosprávy UK alebo jej fakulty, všeobecne záväzných právnych predpisov, vnútorných predpisov UK a jej súčasti a z nich vyplývajúce konkrétne povinnosti študenta.

Sťažovateľom zmienená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nijako nepodporuje jeho tvrdenia o tom, že v prípade správneho trestania vo vzťahu k študentom je vylúčená aplikácia zásad trestného konania. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa nikdy konania v rozpore so základnými etickými pravidlami správania sa, resp. dobrými mravmi v súvislosti s plnením študijných povinností

poriadku. Podľa sťažovateľa nie je relevantnou skutočnosť, že uvedené právne normy explicitne nepoužívajú termín „je povinný ospravedlniť“, resp. neformulujú to, ako „právo študenta“. Z ich obsahu a účelu je totiž zrejmé, že v prípade výskytu dôvodov hodných osobitného zreteľa je neúčasť doktoranda na pracovisku možná, tzn. ospravedlniteľná. Ďalej uviedol, že z postupu dotknutých orgánov verejnej správy je zrejmý ich skutočný úmysel a cieľ, ktoré vediac o nepravdivosti a absurdnosti svojich tvrdení už priamo v disciplinárnom konaní rezignovali na akékoľvek dokazovanie svojich tvrdení, a to aj napriek tomu, že toto dokazovanie napr. výsluchom údajných svedkov bolo nepochybne možné. Žalobca opätovne poprel a odmietol tvrdenia sťažovateľa o tom, že by sa priznal dekanovi, prípadne inej osobe k nejakému pobytu mimo územia Slovenskej republiky. Uvedené tvrdenia nie sú podľa žalobcu

Mal za to, že každý disciplinárny priestupok v zmysle čl. 4 ods. 1 Disciplinárneho poriadku musí byť zavineným porušením všeobecne záväzných právnych predpisov UK, alebo jej súčasti, alebo verejného poriadku, ktoré znenie zodpovedá aj zneniu § 72 ods. 1 zákona o

Nebolo preto potrebné, aby označenie právnych predpisov nastalo k dvom disciplinárnym priestupkom jednotlivo. V ďalších bodoch vyjadrenia sťažovateľ poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej ani raz nevyhodnotil konanie o uložení disciplinárnych opatrení za porušenie vnútorných pravidiel vzdelávacej inštitúcie ako konanie, na ktoré sa aplikuje trestná vetva práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 ako aj čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej poukázal na to, že žalobcova práceneschopnosť a okolnosti, za ktorých sa udialo jeho priznanie, t.j., že bol počas údajnej práceneschopnosti na dovolenke v zahraničí naznačujú, že morálne aspekty povahy žalobcu neboli na takej úrovni, aby boli pre vysokú školu uspokojivé, študent totiž zneužil nedostatky úpravy vnútorných predpisov. Taktiež uviedol, že ospravedlnená neprítomnosť na pracovisku v dôsledku choroby nemusí znamenať len samotné vystavenie lekárskeho potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti v prípade, ak sú o samotnej chorobe závažné pochybnosti. Sťažovateľ mal za to, že v konaní

23. Dňom 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky svoju činnosť, t.j. začal konať a rozhodovať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal a rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).

V zmysle uvedených rozhodnutí sa mal žalobca dopustiť disciplinárneho priestupku podľa čl. 4 ods. 5 písm. a/ Disciplinárneho poriadku a disciplinárneho priestupku podľa čl. 4 ods. 5 písm. e/ Disciplinárneho poriadku v spojení s čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 4 Disciplinárneho poriadku v spojení s § 72 ods. 1 zákona o vysokých školách, v spojení s bodom 13 a 14 Opatrenia dekana v nadväznosti na čl. 15 ods. 4 Študijného poriadku FTVŠ UK, za čo mu bolo uložené disciplinárne opatrenie - vylúčenie zo štúdia podľa čl. 5 ods. 1 Disciplinárneho poriadku v spojení s § 72 ods. 2 písm. c/ zákona o vysokých školách.

napadnuté rozhodnutie nemá povahu rozhodnutia o „trestnom obvinení“. 27. Kasačný súd poukazuje na to, že kritéria pre posúdenie trestnej povahy deliktu vyplývajú predovšetkým z rozhodnutia ESĽP vo veci Engel a ďalší proti Holandsku zo dňa 8. júna. 1976 a možno ich sumarizovať nasledujúcim spôsobom. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha deliktu a tretím povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Uvedené kritériá majú alternatívnu povahu. Právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve je podstatná z toho hľadiska, či delikt patrí do trestného alebo správneho práva. Ak je delikt (skutok) právne kvalifikovaný ako trestný čin, obsah pojmu trestné obvinenie je naplnený, tak ide o delikt v zmysle dohovoru. V prípade, ak delikt nie je podľa vnútroštátneho práva trestným činom, posudzujú sa ostatné

reparačný. Preventívny účel zahŕňa odradenie od páchania trestnej činnosti v budúcnosti, teda či sankcia bola uložená ako trest s cieľom odradiť od ďalšieho páchania takýchto činov. Reparačný účel spravidla zahŕňa ekonomickú náhradu.

28. Pokiaľ ide o disciplinárne priestupky študentov vysokých škôl prvé z tzv. engelovských kritérií nie je naplnené, nakoľko ich slovenská právna úprava nepovažuje/neoznačuje za trestné činy. Posúdenie disciplinárnych priestupkov študentov vysokých škôl ako deliktov trestného charakteru na účely Dohovoru nie je splnené ani vo vzťahu k druhému engelovskému kritériu, ktoré je zamerané na povahu deliktu, keďže adresátmi relevantných noriem upravujúcich disciplinárnu zodpovednosť za disciplinárne priestupky študentov vysokých škôl sú len osoby s osobitým právnym postavením - študenti vysokých škôl. Ide tak o normy partikulárnej povahy, ktoré upravujú tento druh disciplinárnej zodpovednosti, pričom sú výsledkom internej normotvorby a sú zamerané dovnútra (t.j. nie vo vzťahu ku všetkým).

Práve v súvislosti s tretím kritériom - závažnosť sankcie, je potrebné zaoberať sa otázkou, či uloženie disciplinárneho opatrenia - vylúčenie zo štúdia má sankčnú povahu, resp. je potrebné skúmať intenzitu a závažnosť dopadu takéhoto postihu do sféry práv osoby.

súd nespochybňuje, že jednotlivé disciplinárne opatrenia v zmysle § 72 ods. 2 zákona o vysokých školách plnia i ochrannú funkciu so zameraním na ich objekt, ktorým je napr. ochrana dobrej povesti akademickej obce prejavujúca sa navonok, avšak práve pre závažnosť následkov spojených s uložením disciplinárneho opatrenia - vylúčenie zo štúdia (ktoré v tomto zmysle predstavuje uplatnenie nástroja ,,ultima ratio“) je potrebné konštatovať, že tretie engelovské kritérium pre posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 Dohovoru na disciplinárne priestupky študentov VŠ je vo vzťahu k tomuto disciplinárnemu opatreniu naplnené.

29. V rozhodnutiach trestného charakteru je nevyhnutné aby správny orgán vymedzil presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa porušovateľ (páchateľ) dopustil a v čom spáchané disciplinárne previnenie spočíva.

Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva aj v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia, či sankcie boli

30. Kasačný súd taktiež poukazuje na to, že v zmysle § 108 ods. 1 zákona o vysokých školách sa na rozhodovanie o uložení disciplinárnych opatrení zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - Správny poriadok síce nevzťahuje, disciplinárne konanie však vykazuje znaky konania trestnoprávneho charakteru, účelom ktorého je trestanie subjektu - študenta podliehajúceho disciplinárnej právomoci verejnej vysokej školy za preukázané porušenie právnej povinnosti. Vychádzajúc z uvedeného, správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysokých školách v spojení s Disciplinárnym poriadkom je povinný v disciplinárnom konaní postupovať v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR „analogiae legis“ podľa ustanovení trestnoprávnej úpravy zaručujúcej záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku, keďže vzhľadom na vyššie uvedené tieto sa zaručujú nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť, za ktorú treba považovať aj disciplinárnu zodpovednosť.

disciplinárnym deliktom zvlášť, t.j. v čom spáchané disciplinárne delikty spočívajú, resp. akú právnu povinnosť žalobca protiprávnym konaním porušil a to separátne k opísaným dvom disciplinárnym priestupkom. Inými slovami správny orgán síce popísal, v čom malo spočívať naplnenie skutkových podstát disciplinárnych priestupkov žalobcu, keď uviedol, že žalobca mal porušiť povinností vyplývajúce z rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy UK alebo jej fakulty, zo všeobecne záväzných predpisov, vnútorných predpisov UK a konal v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s plnením študijných povinností, avšak tieto porušenia povinností nenaviazal na konkrétne právne normy, porušenia ktorých sa mal žalobca dopustiť.

32. Kasačný súd musel prisvedčiť i argumentácii žalobcu, že disciplinárne opatrenie mu bolo uložené za dva disciplinárne delikty a to podľa čl. 4 ods. 5 písm. a/ a čl. 4 ods. 5 písm. e/ Disciplinárneho poriadku s tým, že čl. 4 ods. 5 písm. a/ Disciplinárneho poriadku má povahu odkazujúcu, t.j. odkazuje na iné právne normy obsiahnuté v rozhodnutiach orgánov akademickej samosprávy UK alebo jej fakulty, všeobecne záväzných právnych predpisov, vnútorných predpisov UK a jej súčasti a z nich vyplývajúce konkrétne povinnosti študenta. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia sa však neuvádza ustanovenie takéhoto konkrétneho právneho predpisu, ktoré malo byť konaním žalobcu porušené. Okrem uvedeného kasačný

V tejto súvislosti nemohla obstáť ani argumentácia sťažovateľa o možnosti vyvodzovať, či spájať jednotlivé porušenia povinnosti uvedené vo výroku rozhodnutia vo väzbe na skutočnosti, resp. porušenia právnych povinnosti uvádzaných v jeho odôvodnení. Z výroku preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu tak nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, či a aká povinnosť bola žalobcom porušená, čo malo tiež za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

nutné preukázať príslušným dokladom (povaha ktorého logicky závisí od charakteru dôvodu hodného zreteľa). Pre žalobcu tak z vnútornej právnej úpravy vyplývala iba povinnosť informovať o zdravotnej nespôsobilosti brániacej mu v účasti na vyučovacom procese určenú osobu a povinnosť túto skutočnosť preukázať príslušným dokladom.

34. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na to, že vnútorná právna úprava neukladá vyučujúcemu povinnosť ospravedlniť neprítomnosť na vzdelávacích aktivitách, resp. že je na voľnej úvahe vyučujúceho, či takto preukázané ochorenie bude považovať za dostatočne preukázané, kasačný súd uvádza, že z obsahu dotknutého bodu 14 opatrenia dekana v spojení s čl. 21 ods. 9 Študijného poriadku vyplýva, že v prípade existencie dôvodov hodných zreteľa (medzi ktoré patrí aj zdravotná nespôsobilosť) je neprítomnosť doktoranda na pracovisku možná, t.j. ospravedlniteľná. Vychádzajúc z účelu tejto právnej úpravy, ktorým je jednak ochrana študenta pred vyvodením možnej disciplinárnej zodpovednosti v prípade neprítomnosti z dôvodov hodných zreteľa a zohľadňujúc (s poukazom na splnenie informačnej povinnosti a povinnosti preukázania dôvodov hodných zreteľa) aj ochranu záujmov sťažovateľa v prípade možného zneužitia či obchádzania právnej úpravy kasačný súd zastáva názor, že pokiaľ žalobca uvedené povinnosti splnil, nie je na voľnej úvahe vyučujúceho, či neprítomnosť doktoranda na

35. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené nespochybňuje, že nerešpektovanie základných etických pravidiel správania sa študenta/doktoranda možno v zmysle internej právnej úpravy (čl. 4 ods. 5 písm. e/ Disciplinárneho poriadku) kvalifikovať ako konanie odporujúce dobrým mravom (t.j. nemusí ísť o formálne porušenie vnútorného predpisu), za ktoré je možné uložiť disciplinárne opatrenie. Takéto závery však musia byť podporené konkrétnymi skutkovými zisteniami, t.j. musí ísť o skutočnosti, ktoré nie sú založené len na domnienkach, či pochybnostiach. Tvrdenia sťažovateľa, ktorými poukazoval na vedomé predstieranie zdravotnej nespôsobilosti žalobcu z dôvodu jeho pobytu v zahraničí však v administratívnom a ani súdnom konaní neboli preukázané. V pripojenom spise sa nenachádza žiaden relevantný dôkaz, ktorý túto skutočnosť preukazoval. Sťažovateľ síce opieral tieto pochybnosti a viaceré zistenia (napr. kontrola žalobcu v mieste jeho trvalého pobytu, avšak v deň keď mal byť žalobca na lekárskom vyšetrení) avšak tieto ostali len v rovine nepodložených úvah.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že táto skutočnosť (priznanie žalobcu) vyplýva z úradnej činnosti, resp. z podnetu na začatie disciplinárneho konania vypracovaného vedúcou príslušnej katedry, kasačný súd poukazuje na to, že ide len o tvrdenie osoby, (navyše osoby ktorá disciplinárne konanie iniciovala), t.j. nemožno ho považovať za priznanie učinené samotným žalobcom.

O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že v kasačnom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov kasačného konania voči sťažovateľovi.

139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 14. decembra 2021