1Asan/7/2021

1. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva v Trnave, odbor železničnej polície, oddelenie železničnej polície Trnava, o uložení predbežného opatrenia zo dňa 07. marca 2019, sp. zn. KRPZ-TT-ZP2-SK-17/2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), podľa § 27 ods. 2 zák. č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí (ďalej len „zák. č. 1/2014 Z. z.“) bolo žalobcovi uložené predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze účasti na určených podujatiach v rozsahu: - všetky futbalové zápasy všetkých vekových kategórií s účasťou futbalového klubu ŠK Slovan

3. Proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení podal žalobca odvolanie v ktorom uviedol, že mu prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené na adresu trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ale na správnym orgánom svojvoľne doplnenú korešpondenčnú adresu, ktorá sa nachádza v zahraničí (Rakúsko), nie je bydliskom žalobcu, na tejto adrese sa nezdržiava a ani ju neuviedol ako adresu na doručovanie písomností. Takto odoslané písomnosti neprebral on ani ním splnomocnená osoba. V odvolaní ďalej namietal, že je občanom Rakúska a jeho materinským jazykom je nemčina. Rozhodnutie bolo vyhotovené iba v slovenskom jazyku, ktorému žalobca nerozumie a teda nemá možnosť riadne sa s ním oboznámiť a účinne sa brániť, tak ako to garantuje ust. § 3 správneho poriadku.

4. O podanom odvolaní rozhodlo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave, odbor železničnej polície (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. KRPZ-TT-ZP-2/2019-ODV zo dňa 17. mája 2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) tak, že potvrdilo prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietlo. V rozhodnutí žalovaný uviedol, že doplnenie korešpondenčnej adresy žalobcu nepovažuje za svojvoľné, nakoľko konkrétna adresa na doručenie prvostupňového rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia vyplýva z trestného spisu doručeného ako podklad na začatie konania o priestupku. Meno žalobcu sa na poštovej schránke ani na zvončeku obytného domu na adrese trvalého pobytu nenachádzalo a zahraničná korešpondenčná adresa na doručovanie písomností žalobcu bola uvedená aj v uznesení povereného príslušníka o postúpení veci. Ďalej uviedol, že písomnosti boli žalobcovi riadne doručené, čo potvrdzuje aj vlastnoručný podpis žalobcu na doručenke a z podania odvolania je zrejmé, že žalobca mal uvedené písomnosti vo svojej faktickej dispozícii, videl ich obsah a následne uzatvoril splnomocnenie na zastupovanie v konaní. Žalovaný mal za to, že

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“), a žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť z dôvodov - nedoručenie prvostupňového rozhodnutia zákonným spôsobom podľa ustanovení § 24 správneho poriadku, - porušenia procesných práv žalobcu vyplývajúcich z § 3 správneho poriadku a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,

7. Prvou bola námietka žalobcu o neustanovení tlmočníka, kde správny súd uviedol, že správny orgán by mal účastníka konania v rámci relevantných poučení spojených s následným riadnym priebehom priestupkového konania vyzvať, aby uviedol, či rozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie.

Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého je správny orgán povinný vo výrokovej časti konkretizovať náležitým spôsobom skutok s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.

Správny orgán pri doručovaní písomností žalobcovi dbal na to, aby písomnosti určené do vlastných rúk mu boli doručené. V predmetnej veci bolo preukázané, že dňa 14. marca 2019 boli poštovým doručovateľom doručované písomnosti (upovedomenie o začatí správneho konania, predvolanie na ústne pojednávanie a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia), čo v konečnom dôsledku potvrdil aj doručovateľ- Slovenská pošta, a.s., ktorá vo svojom rozhodnutí o výsledku reklamačného konania č. R-812748-19-00083 zo dňa 02. mája 2019 uviedla, že doporučená zásielka bola oprávnenému prijímateľovi doručená dňa 14. marca 2019, pričom túto zásielku prevzal adresát osobne. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžo/56/2016, v ktorom je konštatované, že „riadne vyhotovená doručenka má povahu verejnej listiny. Ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo v správnom

10. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že krajský súd zaujal nesprávny právny názor, ak vyhodnotil ako opodstatnenú námietku žalobcu ohľadom vyhotovenia rozhodnutia iba v slovenskom jazyku, ktorému žalobca nerozumie, lebo je rakúskym občanom, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžk/44/2017 zo dňa 23. januára 2019, kde kasačný súd v súvislosti s námietkou nedostatku prekladu predbežného opatrenia do jazyka ktorému účastník konania rozumie uviedol, že správny orgán nepochybil, ak pribral tlmočníka do konania o priestupku až od momentu, kedy žalobca vyhlásil, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie a zároveň mu toto právo nezaložilo právo na zaslanie preloženého prvostupňového rozhodnutia do jazyka, ktorému rozumie a bolo vyhotovené iba v úradnom jazyku. Sťažovateľ poukázal aj na obdobné stanoviská vyplývajúce z ustálenej súdnej judikatúry a zdôraznil, že žalobca nebol pred vydaním rozhodnutia o predbežnom opatrení v žiadnom kontakte so správnym orgánom, nakoľko sa rozhodnutie vydávalo ex parte (bez vyjadrenia obvineného), ktorý bol v procesnom postavení podozrivého zo spáchania priestupku s plným rešpektovaním zásady prezumpcie neviny zo strany správneho orgánu. 13. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti založenú na nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia vo vzťahu k opisu skutku, sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter a pri jeho vydávaní prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho správny orgán nezisťuje všetky tie skutočnosti, ktoré má mať zistené pred vydaním konečného rozhodnutia (vo veci samej) a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Správny orgán preto vyšpecifikoval len nevyhnutné skutkové okolnosti, ktoré však jednoznačne a dostatočne individualizovali protiprávne konanie, ktorého sa mal žalobca dopustiť. Napriek tomu, že rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia nie je meritórnym rozhodnutím vo veci samej a ide o špecifické rozhodnutie (zabezpečovací inštitút), ktoré má dočasnú povahu bez sankčného charakteru (ukladalo sa opatrenie, nie sankcia), ktorého pojmové znaky právna veda definuje ako dočasnosť, provizórnosť a primeranosť, aj tak spĺňa obsahové a formálne náležitosti v zmysle § 47 správneho poriadku, je štruktúrovane rozdelené na výrok, odôvodnenie a poučenie, preto má sťažovateľ za to, že výrok v dostatočnej miere reflektuje skutočnosti, na základe ktorých správny orgán predbežné opatrenie vydal.

14. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“) kasačnú agendu správneho kolégia NS SR v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 23S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

18. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke ohľadom nezrozumiteľnosti rozhodnutia, ktorá bola jedným z dôvodov zrušenia rozhodnutia žalovaného krajským súdom, kasačný sud uvádza, že záver krajského súdu o tom, že žalovaný popis skutku náležitým spôsobom nekonkretizoval, nemá oporu v zákone. Kasačný súd sa na tomto mieste stotožňuje s názorom žalovaného, že rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ide o

Kasačný súd sa však stotožňuje s právnym vyhodnotením dôsledkov nerešpektovania práva žalobcu na konanie v jazyku ktorému rozumie, resp. ustanovenie tlmočníka v konaní garantované ustanovením § 3 ods. 1 správneho poriadku v spojení s ust. čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako súčasť práva na súdnu ochranu, tak ako to vyhodnotil správny súd.

zodpovedajúce procesné princípy explicitne zakotvovala, alebo v prípadoch, keď je zákonná úprava v tomto ohľade nedostatočná, zvyknú aplikovať (všeobecné) právne princípy odvolávajúc sa na Ústavu a tiež na medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a majú prednosť pred

Analogicky možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený, a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť svoju verziu udalostí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kamasinski v.

23. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že trestnoprávne princípy sa analogicky a primerane aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy (bližšie pozri napr. sp. zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008).

24. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo na bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/ EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nerozumejú jazyku dotknutého trestného konania, v primeranom čase poskytol písomný preklad všetkých dokumentov, ktoré sú základné na zabezpečenie toho, aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu a zaručenie spravodlivého procesu.

26. Správny poriadok priamo neupravuje právo účastníka konania konať vo svojom materinskom jazyku. Postavenie tlmočníka v správnom konaní sa odvíja od čl. 47 ods. 4 ústavy. Ako bolo vyššie uvedené, právo na tlmočníka sa vzťahuje podobne ako právo na právnu pomoc nielen v konaní pred súdmi, ale aj inými štátnymi orgánmi.

28. Z administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správny orgán doručil účastníkovi - upovedomenie o začatí správneho konania, - predvolanie na ústne pojednávanie a - rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia (prvostupňové rozhodnutie) jednou zásielkou, o čom svedčí doručenka na č. l. 25 administratívneho spisu.

29. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že nepochybil, ak pribral tlmočníka do konania o priestupku až od momentu, kedy žalobca vyhlásil, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie a zároveň mu toto právo nezaložilo právo na zaslanie preloženého prvostupňového rozhodnutia o predbežnom opatrení do jazyka, ktorému táto osoba rozumie a boli vyhotovené iba v úradnom jazyku. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/44/2017 zo dňa 23. januára 2019, podľa ktorého „. .právo na tlmočníka nie je absolútne a nevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečiť obvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo žiadnych ustanovení správneho poriadku, ani zákona o priestupkoch a nezakotvuje ho ani Ústava Slovenskej republiky“.

To znamená, že na rozdiel od prejednávanej veci sa s účastníkom konania od začiatku konalo v súlade s čl. 47 ods. 4 ústavy, namietané bolo iba nepreloženie rozhodnutia, s obsahom ktorého bol účastník oboznámený. Následne bolo konštatované, že rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto konania, nebude preložené do jazyka, ktorému rozumie, nakoľko „. .právo na tlmočníka nie je absolútne. .“. Inými slovami, pokiaľ účastník konania od začiatku rozumie (napr. prostredníctvom tlmočníka) predmetu konania a celkovo mu je známy jeho priebeh, účel ako aj výsledok, v takom prípade správny orgán už nemusí rozhodnutie, ktoré je výsledkom takého konania, prekladať do jazyka, ktorému účastník konania rozumie.

Takýto postup však už nebol možný v prípade doručenia rozhodnutia bez toho, aby účastník mal predtým informácie o vedení konania. Treba zdôrazniť, že na základe uloženia predbežného opatrenia, ktoré (aj keď sa nejedná o sankciu) vo svojej podstate predstavujúceho obmedzenie práv účastníka konania, môže dôjsť k vyvodzovaniu právnych dôsledkov, vyplývajúcich napr. z nerešpektovania uloženého predbežného opatrenia obmedzujúceho v konkrétnom prípade návštevy futbalových zápasov.

33. Tým, že správny orgán doručil žalobcovi rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia ako prvostupňové rozhodnutie spolu s upovedomením o začatí správneho konania a predvolaním na ústne pojednávanie jednou zásielkou a v jazyku, o ktorom nemal potvrdené, že mu účastník rozumie, odňal mu v prípade predbežného opatrenia možnosť realizovať svoje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účastník ani nemal možnosť pred doručením rozhodnutia oznámiť príslušnému orgánu, že jazyku v ktorom sa vedie konanie nerozumie.