1Sak/10/2022

1. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-121-33/2020-Ž zo dňa 25. augusta 2021 podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle neudelil azyl žalobcovi a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia V odôvodnení poukázal na jeho žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany zo dňa 18.06.2020 z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko počas pobytu na Slovensku obdržal povolávací rozkaz na nástup do zálohy do sýrskej armády, v bojoch na hraniciach s Tureckom. Vo vstupnom pohovore dňa 23.07.2020 žalobca uviedol, že z krajiny pôvodu odišiel v novembri 2019, na území SR žije dlhodobo, o povolávacom rozkaze do armády sa dozvedel od manželky a rozhodol sa, že do Sýrie, ktorú opustil letecky, na vlastný cestovný pas, ktorý si vybavil bez problémov sa už nevráti a žiadosťou o azyl zlegalizuje svoj pobyt na území SR. Migračný úrad po vyhodnotení jeho žiadosti dospel k záveru, že vyhýbanie sa vojenskej službe, nie je azylovo relevantným dôvodom. Vo vzťahu k udeleniu doplnkovej ochrany pri posudzovaní vážnej ujmy vo forme mučenia alebo neľudského zaobchádzania v súvislosti s výkonom trestu za nenastúpenie na vojenskú službu, prípadne za opustenie krajiny (viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, vysloveným v rozsudku č.k. 4SaZ/l/2021-73 z 29.04.2021), svoj prvotný záver o neudelení doplnkovej ochrany (rozhodnutie č. ČAS:MU-PO-121-16/2020-Ž z 30.11.2020) prehodnotil a uzavrel, že vzhľadom na možnú hrozbu mučenia alebo neľudského zaobchádzania by žalobca mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle.

2. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 20.10.2021 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím žalovaného v časti neudelenia azylu a považuje ho v tejto časti za nezákonné a nesprávne. Má za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (S.s.p.).

primeranosť trestu, ktorý by mu mohol byť uložený z dôvodu vyhýbania sa vojenskej službe, opomenul však ďalšie druhy konaní a opatrení, ktoré môžu napĺňať definičné znaky prenasledovania (§ 2 písm. d) bod 5 zákona o azyle). - relevantné právne a mimoprávne dokumenty pochádzajúce z rôznych zdrojov, opakovane potvrdzujú, že ozbrojené sily sýrskeho režimu sa dopúšťali a naďalej sa dopúšťajú zločinov podľa medzinárodného práva, vrátane vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.

4. Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a jeho postup pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 a nasl. S.s.p.) dospel k záveru, že argumentácia žalobcu a správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 219 S.s.p zamietnuť z nasledujúcich dôvodov: - Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca nikdy nebol členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, nikdy nebol trestne stíhaný, nedopustil sa žiadneho trestného činu, nebol odsúdený, nevedie sa voči nemu žiadne trestné konanie a v krajine pôvodu nemal ani žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu, nevyvíjal žiadne politické aktivity a podľa jeho výpovedí sa o politiku vôbec nezaujímal.

Je však pravdou, že mladí muži aj z tohto regiónu sú povolávaní do ozbrojených zložiek a musia nastúpiť do armády. Nenastúpenie na výkon vojenskej služby tam, kde je zavedená ako povinná, podlieha sankcii vždy a v každej krajine, nielen v krajine pôvodu žalobcu, čo žalovaný v rozhodnutí priblížil aj porovnaním výšky trestu v Sýrii a na Slovensku, - ak žalobca odmieta nastúpiť do armády, je také konanie prirodzene spojené s následnou sankciou a vyhodnotenie takejto situácie zo strany sýrskej vlády ako vyjadrenie politického názoru, je prirodzeným následkom uvedeného postoja.

Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.“ - Správny súd vyslovil počudovanie, že žalobca ako dôkaz svojho predchádzajúceho odvedenia do armády predložil vojenskú knižku, povolávací rozkaz, osvedčujúci jeho skutočné povolanie do armády, ktoré mu mala oznámiť manželka, sa však v administratívnom spise nenachádza a nenachádza sa v ňom ani žiaden podporný dôkaz na osvedčenie tejto skutočnosti (v prípade, že si ho neprevzal). - Krajský súd uzavrel, že žalovaný v rozhodnutí správne vyvodil, že žalobca v priebehu administratívneho konania primeraným spôsobom nepreukázal opodstatnenosť strachu z

odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol.

5. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

- pri posudzovaní sťažovateľa je potrebné okrem primeranosti trestu zvážiť aj ďalšie skutočnosti, a to či by pre pobyt v zahraničí mohol byť považovaný za zradcu a ak áno, aký trest by mu hrozil a či na výkon trestu odňatia slobody má vplyv skutočnosť, že trest bol

preskúmavanom rozhodnutí, - na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že spĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, pretože má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu imputovaného politického presvedčenia,

služby, - pripisovanie politického presvedčenia sťažovateľovi považuje za irelevantné, - z príručky EASO, na ktorú poukazuje sťažovateľ, nevyplýva, že by sýrska vláda považovala všetky osoby, ktoré odmietajú nastúpiť na vojenskú službu za svojich politických oponentov, informácie podľa žalovaného hovoria o tom, že sýrska vláda po týchto osobách pátra, zaisťuje a stíha, nie sú však informácie o tom, že ich považuje za politických oponentov, - za objektívne preukázané považuje skutočnosť, že sýrska vláda zatýka osoby pre sympatizovanie s opozíciou, čo však nie je prípad sťažovateľa, pretože ten nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia, a žiadne politické aktivity v krajine pôvodu nevykonával, - správy EASO podľa žalovaného hovoria o tom, že niektoré osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe sú v Sýrii považované za politických oponentov, je však zrejmé, že nejde o všetky osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe, - v súvislosti s posudzovaním žiadosti o medzinárodnú ochranu občanov Sýrie, ktorí sa obávajú trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19.11.2020

protirežimový alebo opozičný postoj, - sťažovateľ nesplnil kritéria podľa § 8 zákona o azyle, - na základe uvedených skutočností žalovaný kasačnému súdu navrhol, aby postupom podľa § 461 S. s. p. kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

8. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

9. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. júna 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 10.

11. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2.zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

13. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

15. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 16. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a

konal. 20. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 21.

22. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak

24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). 28. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Sťažovateľ požiadal o udelenie azylu podľa výpovede žiadateľa o azyl z 3.5.2021, ako aj z výpovede zaznamenanej v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu z 23.7.2020 z dôvodu, že počas pobytu na území Slovenskej republiky sa od svojej manželky dozvedel, že bol povolaný na vojenskú službu.

29. Z administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že sťažovateľ opustil svoju krajinu pôvodu legálne, na platný cestovný doklad a vízum, udelené zastupiteľským úradom Slovenskej republiky v Libanone platným do 28.1.2020. Okolnosti, ktoré majú zakladať uznanie jeho statusu utečenca, nastali po jeho odchode z krajiny, kedy sťažovateľovi jeho manželka oznámila, že dostal povolávací rozkaz, a preto bolo pri posudzovaní opodstatnenosti strachu z prenasledovania nevyhnutné zamerať sa na posúdenie dôsledkov, ktorým by sťažovateľ ako utečenec „sur place“ čelil v prípade, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil.

31. Vyhýbanie sa vojenskej službe je v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská služba, často považované za trestný čin. Výška trestu sa môže v jednotlivých krajinách rôzniť, pričom uloženie trestu za takýto trestný čin zvyčajne nezakladá prenasledovanie v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 za predpokladu, že hroziaci trest by nebol neprimerane krutý. V zmysle Príručky UNHCR k procesom a kritériám pre určovanie statusu utečenca osoba nie je utečencom, ak jediným dôvodom vyhýbania sa vojenskej službe je jeho nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja (bod 167).

V tejto súvislosti však nie je chránené akékoľvek vnútorné presvedčenie, napríklad nesúhlas s vládou v otázkach politickej oprávnenosti politickej akcie nepostačuje. Ak je však vojenská akcia, s ktorou si jednotlivec neželá byť spájaný, zavrhnutiahodná medzinárodným spoločenstvom z dôvodu rozporu so základnými pravidlami správania sa, (t.j. činy podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle), v takom prípade je trest za vyhnutie sa vojenskej službe, vo svetle ostatných predpokladov definície utečenca, za prenasledovanie.

Vo vzťahu k prejednávanému prípadu je relevantný výklad 4. a 5. položenej otázky, na ktorú Súdny dvor uviedol: „článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 (pozn. dôvodmi prenasledovania) tejto smernice a stíhaním a potrestaním uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice. 33.

v skutočnosti znamenalo pridať k týmto dôvodom ďalšie dôvody prenasledovania a rozšíriť tak pôsobnosť tejto smernice vo vzťahu k Ženevskému dohovoru. Takýto výklad by však bol v rozpore s jasným zámerom normotvorcu Únie, uvedeným v odôvodnení 24 uvedenej smernice, harmonizovať vykonávanie postavenia utečenca v rámci Únie v zmysle Ženevského dohovoru. Z tohto dôvodu sa existencia spojitosti medzi aspoň jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 tejto smernice a stíhaním a potrestaním uvedenými v jej článku 9 ods. 2 písm. e) nemôže považovať za preukázanú a nemôže byť preto vylúčená z preskúmania vnútroštátnych orgánov poverených posudzovaním žiadosti o medzinárodnú ochranu „Ustanovenia článku 9 ods. 2 písm. e) v spojení s článkom 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že existencia spojenia medzi dôvodmi uvedenými v článku 2 písm. d), ako aj v článku 10 tejto smernice, a stíhaním a potrestaním z dôvodu odmietnutia vykonania vojenskej služby uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice sa

Príslušným vnútroštátnym orgánom prináleží, aby vzhľadom na všetky predmetné okolnosti overili pravdepodobnosť tohto spojenia.“. 34. Podľa súdneho dvora je „vnútroštátny orgán povinný skúmať, či stíhanie alebo potrestanie z dôvodov odmietnutia výkonu vojenskej služby za okolnosti čl. 9 ods. 2 písm. e) KS (tomu zodpovedajúci § 2 písm. d) bodu 5 zákona o azyle) sa viažu na jeden z piatich dôvodov prenasledovania stanovených Ženevským dohovorom. Opačný výklad by znamenal vyňatie z posudzovania príslušnými orgánmi základný prvok „dôvodov pre požadovanie medzinárodnej ochrany v rozpore s tým, čo stanovuje článok 4 ods. 2 uvedenej smernice.“

Samotné odmietnutie výkonu vojenskej služby za podmienok definovaných v článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 nie je za každých okolností spojené s jedným z piatich dôvodov prenasledovania podľa Ženevského dohovoru. Existenciu uvedeného prepojenia je správny orgán povinný skúmať. Výkladom, ktorý ponúka sťažovateľ, by sa docielilo, že každé odmietnutie výkonu vojenskej služby za podmienok podľa čl. 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/ 95 by bolo spojené s jedným z piatich dôvodov prenasledovania. S takýmto výkladom sa kasačný súd nestotožňuje. Priznanie statusu utečenca je založené na individuálnom posúdení každej žiadosti, kde je správny orgán povinný skúmať naplnenie statusu utečenca po zohľadnení individuálnych okolností každého prípadu.

presvedčením alebo náboženstvom (Rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža 18/2008 zo dňa 14. augusta 2008). 37. Kasačný súd má za to, že žalovaný správne posúdil, že v prípade sťažovateľa nie sú splnené podmienky pre priznanie statusu utečenca v zmysle § 8 zákona o azyle, pretože nebolo v konaní preukázané, že by v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu pre jeden z piatich azylových dôvodov. Sťažovateľ odmietnutie nastúpiť na výkon vojenskej služby odôvodnil nechuťou zúčastniť sa na bojoch a znova podstúpiť hrôzy vojny.

38. Súdny dvor konštatoval v Rozsudku C-238/19 vysokú pravdepodobnosť, že osoba podliehajúca brannej povinnosti bude vedená k tomu, aby sa priamo alebo nepriamo zúčastňovala na spáchaní trestných činov, tiež že existuje silná domnienka, že odmietnutie vykonania vojenskej služby za podmienok spresnených v článku 9 ods. 2 písm. e) tejto smernice sa viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v článku 10 uvedenej smernice. Povedal to v kontexte rozšírenej občianskej vojny, ktorá prebiehala v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu dotknutej osoby v apríli roku 2017, ktorá z krajiny ušla po povolaní do vojenskej služby. Uvedené sa nevzťahuje na prípad sťažovateľa, ktorý z krajiny odišiel legálne pred tým, ako mu bol doručený povolávací rozkaz v roku 2020.

39. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

41. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.